Prehnané nároky na dieťa: Psychologický pohľad na detstvo pod tlakom

Úvod

Rodinné prostredie by malo byť pre dieťa bezpečným prístavom, no štatistiky ukazujú, že práve rodina môže byť pre deti pomerne nebezpečným prostredím. Rodinné násilie nadobúda rôzne formy a negatívne ovplyvňuje vývoj dieťaťa. Jedným z prejavov takéhoto násilia sú aj prehnané nároky kladené na dieťa, ktoré môžu mať vážne psychologické dôsledky. Tento článok sa zameriava na problematiku prehnaných nárokov na dieťa, ich formy, príčiny a dôsledky, ako aj na možnosti, ako dieťaťu pomôcť.

Rodinné násilie a syndróm CAN

Rodinné násilie je komplexný problém, ktorý sa prejavuje v rôznych formách. Špecifikom rodinného prostredia je jeho heterogenita, a preto je pri posudzovaní agresie dôležité brať do úvahy vek a rod. Zlé zaobchádzanie s deťmi v domácom prostredí, najmä zo strany rodičov alebo vychovávateľov, je známe ako syndróm CAN (Child Abuse and Neglect). V slovenskom prostredí sa používa pomenovanie syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa.

Definícia syndrómu CAN

Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa možno definovať ako poškodzovanie telesného, duševného i spoločenského stavu a vývoja dieťaťa, ktoré vznikne v dôsledku akéhokoľvek nenáhodného správania rodičov alebo inej dospelej osoby, ktoré je v danej spoločnosti hodnotené ako neprijateľné. Toto poškodzovanie má závažné dôsledky pre rozvoj jedinca i v jeho spoločnosti. Syndróm CAN je súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine.

Formy zlého zaobchádzania s deťmi

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje päť základných foriem zlého zaobchádzania s deťmi:

  1. Fyzické týranie: Skutočné alebo potenciálne fyzické poškodenie spôsobené interakciou alebo absenciou interakcie v kontexte dohľadu rodiča alebo osoby zodpovedajúcej za dieťa.
  2. Sexuálne zneužívanie: Angažovanie dieťaťa do sexuálnych aktivít, ktoré dieťa v plnom rozsahu nechápe, nie je schopné vyjadriť súhlas na základe dostatočných informácií, alebo na ktoré dieťa nie je pripravené z hľadiska svojho vývinu.
  3. Nedbalosť a zanedbávanie: Nepozornosť alebo zanedbanie povinností vo všetkých oblastiach, o ktoré sa má starať opatrovateľ, ako je zdravie, vzdelanie, emocionálny vývin, stravovanie, ochrana a bezpečné podmienky pre život.
  4. Emocionálne týranie: Zlyhanie v poskytovaní prostredia vhodného pre vývin dieťaťa a podporujúceho jeho zdravý vývin.
  5. Komerčné a iné vykorisťovanie dieťaťa: Využívanie detí na prácu alebo iné činnosti, z ktorých má profit niekto iný.

Prehnané nároky ako forma emocionálneho týrania

Prehnané nároky na dieťa sú formou emocionálneho týrania, ktoré môže mať dlhodobé negatívne dôsledky na jeho psychický vývoj. Týranie nie je spravidla jednorazový akt násilia, ale dlhodobejší proces, ktorého podstata spočíva v nespravodlivom využívaní fyzickej, psychickej alebo sociálnej moci voči iným, najčastejšie voči tým, ktorí nie sú schopní z najrozličnejších dôvodov chrániť samých seba.

Prečítajte si tiež: Ochrana tehotných zamestnankýň

Príčiny prehnaných nárokov

Dôvodom hrubosti a násilnosti páchaných na deťoch môže byť dysfunkčná rodina, časté používanie veľkého množstva alkoholických nápojov, drog, zlyhanie rodičov ako vychovávateľov, ale aj nereálne, neprimerané nároky a požiadavky na svoje deti. Rodičia s prehnanými ambíciami a nesplnenými snami sa často snažia realizovať prostredníctvom svojich detí, čím na ne vyvíjajú nadmerný tlak.

Formy prehnaných nárokov

Týranie môže byť v aktívnej alebo pasívnej podobe. V aktívnej podobe ide o ponižovanie, zosmiešňovanie nadávky, posmech. Ďalej sú to nadmerné psychické tresty, šikanovanie, nútená izolácia zvlášť v tme, naháňanie strachu, ktoré môže viesť až k ťažkým duševným traumám.

Dôsledky prehnaných nárokov

Prehnané nároky na dieťa môžu viesť k rôznym psychickým problémom, ako sú úzkosti, depresie, poruchy príjmu potravy, nízke sebavedomie, pocity menejcennosti a problémy v sociálnych vzťahoch. Dieťa sa môže cítiť nedostatočné, neschopné splniť očakávania rodičov, čo vedie k strate radosti zo života a k celkovému zhoršeniu kvality života.

Ako rozpoznať prehnané nároky a duševné problémy u detí

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

Príznaky duševných porúch u detí

Medzi príznaky duševných porúch u detí patria:

Prečítajte si tiež: Slobodné matky na Slovensku: Práva a nároky

  • Častý plač bez jasného dôvodu
  • Neustály smútok a strata záujmu o aktivity, ktoré predtým dieťa bavili
  • Izolácia od kamarátov a blízkych
  • Problémy so spánkom a stravovaním
  • Úzkosti a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť
  • Posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku
  • Riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania
  • Výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania

Kedy vyhľadať pomoc

Ak si všimnete na svojom dieťati zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Vyhľadajte odbornú pomoc u detského psychiatra alebo psychológa. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia.

Ako predchádzať prehnaným nárokom a podporovať zdravý vývin dieťaťa

Prevencia je kľúčová. Rodičia by mali:

  • Mať realistické očakávania voči svojim deťom a rešpektovať ich individuálne schopnosti a záujmy.
  • Podporovať dieťa v jeho záujmoch a aktivitách, ale nenútiť ho do niečoho, čo ho nebaví.
  • Vytvárať pre dieťa bezpečné a podporujúce prostredie, kde sa môže slobodne vyjadrovať a cítiť sa akceptované.
  • Učiť dieťa zvládať neúspechy a prekonávať prekážky.
  • Venovať dieťaťu dostatok času a pozornosti a prejavovať mu lásku a podporu.
  • Komunikovať s dieťaťom na rovinu a byť mu oporou v ťažkých chvíľach.
  • Hľadať príčinu, prečo dieťa dobre neuspelo a nedávať mu hneď všetko za vinu a trestať ho.
  • Nenútia dieťa, aby sa hlásilo, keď sa nehlási nikto iný, len nejaké dievča.
  • Vybrať pre dieťa takú školu a triedu, kde by svoje znalosti a schopnosti mohlo uplatniť a cítilo sa dobre.

Dôležitosť rodinných väzieb a pripútania

Prameňom pre pochopenie identity je rodina. Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho (Matějček, 2006) - ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová (in: Žilinčíková, 2003) definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará.

Štádiá pripútavania sa

Pripútanie prebieha podľa M. Ainsworthovej v štyroch fázach:

  1. Fáza bez rozlišovania osôb (0. až 3. mesiac)
  2. Fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. mesiac)
  3. Fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiac)
  4. Fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku)

Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom.

Prečítajte si tiež: Školské požiadavky a ich dopad na deti

Dôsledky rozpadu rodiny a absencie otca

Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou. Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr.

Skvelí rodičia nemusia byť dokonalí

Prvou dôležitou vecou je zmeniť nastavenie voči očakávaniam na nás, na rodičov - očakávania okolia sú dobré. Nie sú hrozbou. Vlastne sú iba normálne. Žijeme v skupinách a skupiny sa riadia a kontrolujú vzájomne svojimi očakávaniami. Očakávania pomáhajú nastavovať, čo je žiadúce a čo nie. Očakávania druhých nás stresujú, lebo kladú na nás nároky. Ale očakávania sú v princípe dobrá vec.

Čo stačí pre skvelého rodiča

Skvelí rodičia robia iba nevyhnutné množstvo. Netreba robiť všetko, čo sa dá. Rodič maximalista a perfekcionista je potom najčastejšie aj unavený a frustrovaný rodič. Teda otrasný rodič. Skvelí rodičia nie sú ani zďaleka dokonalí rodičia.

Rodičovstvo nie je súťaž

Miesto toho, aby sme sa venovali deťom, sa často venujeme tomu, či to robíme správne. Miesto toho, aby sme sa venovali tomu, či vychovávame správne sa venujeme tomu, či sme v tom takí dobrí ako ostatní. Deti nie sú klienti a rodičia nie sú dodávatelia. Keď sa skĺbi perfekcionizmus, súťaživosť a snaha sa predviesť mimo svojej rodiny, tak sa z rodičovstva naozaj môže stať veľmi stresujúce podnikanie.

Emocionálna vrelosť a miera riadenia dieťaťa

Z dvoch rozmerov - emocionálny vzťah a miera riadenia dieťaťa - vytvorila jedna z najvplyvnejších detských psychologičiek Eleanor Emmons Maccobyová spolu s Johnom A. Martinom štyri základné štýly výchovy:

  1. Autoritatívny štýl (emocionálna vrelosť + nárokujúca výchova): Pri takejto výchove vyrastajú deti, ktoré sú zdravo sebavedomé a sebapresadzujúce sa, vedia sa lepšie ovládať, sú spolupracujúcejšie, aj keď nie vždy sú poslušné.
  2. Zanedbávajúci štýl (emocionálny chlad + žiadna výchova): Toto je pre dieťa málo a poškodzuje jeho zdravý vývoj.
  3. Zhovievavý štýl (emocionálna vrelosť + žiadna výchova = niekedy nazývaný aj ako voľná výchova): Toto je pre dieťa málo, nenaučí sa napríklad sebakontrole a režimu, a oboje je kľúčové.
  4. Diktátorský štýl, alebo autokratický štýl (emocionálny chlad + nárokujúca výchova): Toto je pre dieťa v oblasti vzťahov málo a v oblasti nárokov priveľa.

Čo robiť, keď dieťa prežíva obdobie vzdoru

Do prvej „puberty“ sa dieťa dostáva približne vo veku 1,5 - 4 roky. Z dovtedy malého zlatíčka sa stáva premenlivá búrka citov a nikdy neviete, čo ho nazlostí najbližšie. Aj keď nadobudnete pocit, že dieťa iba skúša vaše hranice, podľa psychológov ide o prirodzenú vývojovú fázu. Dieťa si viac začína uvedomovať svoju osobnosť, zároveň však jeho nervová sústava nie je dostatočne zrelá na to, aby si vedelo so silnými emóciami poradiť. Verte, že ide o ťažké obdobie nielen pre vás, ale aj pre vášho potomka.

Stratégie na zvládnutie obdobia vzdoru

  • Vyhýbajte sa problémovým situáciám: Všímajte si, kde a za akých okolností najčastejšie nastane problém, a myslite vopred.
  • Dajte dieťaťu na výber: Dovoľte mu, aby si vybralo z dvoch či troch možností, ktoré vyhovujú aj vám.
  • Objať, alebo poslať do izby?: V kritickej situácii dohliadnite, aby bol okolo dieťaťa bezpečný priestor, a skúste mu dať úplne jednoduché otázky: „Čo ťa nahnevalo?“ alebo „Čo sa ti nepáčilo?“ Potrebuje cítiť váš záujem a ochotu počúvať.
  • Priveľa pozornosti môže byť problém: Ak práve po nej túži a zistí, že ju získa robením scén, prirodzene ich bude opakovať častejšie.
  • Stanovte hranice: Vo svojich pravidlách buďte konzistentní a nemenili ich len pod vplyvom okolností.
  • Dodržte slovo: Veľký pozor si dajte aj na svoje nesplnené sľuby, na ktoré dieťa v tomto období reaguje veľmi citlivo.

tags: #prehnane #naroky #na #dieta