Snáď každá pôrodnica má zbierku smutných skúseností s matkami, ktoré krátko po pôrode opustia svoje dieťa. Ďalšie deti sa z času na čas objavia v hniezdach záchrany. Bez ohľadu na to, či cítime hnev alebo ľútosť, nechcené a opustené deti sú stále realitou. Šanca takéhoto bábätka na život v plnohodnotnej rodine je veľká, no nie je istá. Tento článok sa zameriava na to, ako vyzerá realita detí, ktoré nemajú to šťastie vyrastať v biologickej rodine a aké výzvy a možnosti sa im naskytujú.
Úvod: Opustené deti a ich šance
Nezanedbateľná skupina rodičov, ktorí uvažujú nad adopciou, si vysnívajú blonďavé dievčatko s veľkými modrými kukadlami. Stačí mať tmavšiu farbu pokožky, naznačujúcu príslušnosť k istému etniku a prípadne nejaké to postihnutie a šance na náhradnú rodinu sa znižujú. Čo však v takom prípade? Situácia dieťaťa, ktoré od najútlejšieho veku vyrastá bez intímneho kontaktu s matkou, je špecifickým prípadom, výrazne odlišným od dieťaťa v rodine. Takéto deti trvalo citovo strádajú.
Vplyv absencie rodinného prostredia na vývin dieťaťa
Odborná literatúra sa oháňa množstvom odborných slov, ktoré majú vysvetliť nepriaznivé dôsledky takéhoto javu: materská deprivácia, frustráciu, anxieta, dezorientácia, fixácia patologických postojov, znížená schopnosť vedomej regulácie správania, znížená socialibita, deformovaná alebo absentujúca individuácia, atď. Na pochopenie tohto fenoménu netreba mať doktorát. Keď bábätko plače, matka odkladá všetko, čo má a ponáhľa sa k nemu aby ho vzala na ruky a postarala sa o ten veľký problém, ktorý ho trápi - pričom sama zisťuje, čo je ten problém vlastne zač.
Dojčenský ústav je (bol) špeciálny druh zariadenia pre deti vyrastajúce mimo rodinného prostredia, v ktorom boli umiestnené najmenšie deti. Zdravotná sestra má na krku celé oddelenie malých postieľok s bábätkami a je rada, ak ich stihne nakŕmiť, okúpať a prebaliť. Láskyplný materský rituál plný hladkania, mojkania, masírovania, úsmevov, rozprávania, žvatlania, cvičenia… sa v masovom meradle nevyhnutne musí zredukovať na manuálnu produkciu: vanička - plienka - fľaša s mliekom. Čo však urobí bábätko, keď jeho jediný nástroj na privolanie pomoci nefunguje? Keď plače a nik nepríde? Časom prestane… Lebo to nemá zmysel… Tá najzákladnejšia otázka pre toto obdobie - dôvera vs. nedôvera - ostáva nezodpovedaná.
V žiadnom prípade nechceme povedať, že pracovníčky takéhoto zariadenia boli beštie. Možno ich to aj trápilo a ak sa cez to nedokázali preniesť, tak odišli. Alebo - keďže človek nedokáže dlhodobo fungovať v permanentnej frustrácii z vlastnej bezmocnosti zmeniť stav vecí - si na to jednoducho zvykli. Ak je dieťaťu zle a jeho večera sa vybrala „pozrieť sa na čerstvý vzduch“, milujúci rodiť sa v prvom rade stará o to, ako pomôcť dieťaťu. Zamestnanec to bude vnímať ako problém, ako robotu navyše. V prvom prípade dieťa napriek nepríjemnému fyzického stavu zažíva záujem a starostlivosť milujúcej a milovanej osoby. V druhom prípade zažíva pocit odmietnutia a odsúdenie. Deti sú veľmi vnímavé.
Prečítajte si tiež: Podmienky vzdelávania
Ak ste príliš malým človiečikom, ktorý sa o seba nemôže starať sám a nikomu na vás nezáleží, obyčajný ekzém môže stačiť, aby vás zdravotnícky nekvalifikovaná osoba na tri dni zavrela do miestnosti, kde neuvidíte nikoho. Pardon, kde uvidíte len jednu osobu pár krát za deň, ktorá vám donesie tácku s jedlom.
Zúfalstvo riešení, ktoré opustené či nechcené dieťa ponechá opustené a nechcené v kolektíve ďalších opustených a nechcených je o to trpkejšie, že nejde o zaostalú zem tretieho sveta, ani o dávnu minulosť. Je to skrytá realita tretieho tisícročia na Slovensku. Odlúčenie od rodiny alebo úplná absencia milujúcej a milovanej osoby, s ktorým by dieťa mohlo vytvoriť intímny symbiotický vzťah, je pre každé dieťa traumou. K takejto situácii by preto malo dochádzať skutočne len vo výnimočných prípadoch, po vyčerpaní všetkých iných riešení.
Alternatívy k ústavnej starostlivosti: Rodina ako najlepšie riešenie
Existuje len jediná inštitúcia, ktorú ľudstvo vymyslelo a ktorá dokáže dieťaťu toto všetko zabezpečiť. Volá sa rodina. A je jedno, či to bude rodina biologická, adoptívna, pestúnska či iná. Pretože, ako hovorí Zdeněk Matějček: „Neexistuje hlas krvi. Existuje len srdce človeka. A to buď bije pre druhého, alebo nebije.“
Náhradná rodinná starostlivosť
Keďže jediným ozajstným domovom pre dieťa je rodina, prioritou má byť hľadať dieťaťu náhradnú rodinu. Starostlivosť o dieťa prevezme osoba, ktorá je v príbuzenskom vzťahu s dieťaťom (napr. starí rodičia, teta, strýko). Ak nie je možné dieťaťu poskytnúť náhradnú rodinnú starostlivosť, je umiestnené v ústavnej starostlivosti (detský domov, krízové centrum a pod.). Aj vtedy však môže byť umiestnené v profesionálnej rodine. Nejde o vyššie spomínanú náhradnú rodinu, ale o dieťa sa stará zamestnanec detského domova vo svojej domácnosti. V dôležitých veciach (pas pre dieťa, operácia, výlet do zahraničia a pod.) rozhoduje riaditeľ detského domova.
Traumy a poruchy pripútania
Aj u týchto detí je súčasťou ich životnej histórie trauma, porucha pripútania. Žiaľ, niekedy sú tieto deti presúvané viacerými prostrediami: viacerými profesionálnymi rodinami alebo výchovnými skupinami a pod. O poruche pripútania hovoríme vtedy, ak vzťahová väzba dieťaťa k rodičovi nie je bezpečná. Koncept vzťahovej väzby zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje, ako nás nosné vzťahy detstva ovplyvnia v rôznych oblastiach života (v tom ako vidíme seba, ako premýšľame o iných, ako dôverujeme či nedôverujeme iným, čo robíme, keď máme strach, ako dokážeme či nedokážeme rozumieť iným). U dieťaťa v škole sa nedostatočné pripútanie prejavuje neprimeranou reakciou na stres a ďalšími príznakmi podobnými ADHD - nepozornosť, impulzivita, problémy s emočnou reguláciou, nedostatočné sociálne zručnosti a pod. Tieto problémy ovplyvňujú výkon žiaka v škole. U niektorých detí sa chýbajúce pripútanie prejavuje „lepivosťou“ (napr. neustále sa dotýkajú učiteľa).
Prečítajte si tiež: Čo potrebuje každé dieťa?
Výzvy a špecifiká života v náhradnej rodine
Na rozdiel od mnohých skúseností z minulosti je dnes považované za samozrejmosť, že sa dieťa od svojich náhradných rodičov dozvie o svojom pôvode. Deti ešte celkom nerozumejú reprodukcii ani pojmu narodenie. Aj keď s rodičmi o tom diskutovali (napr. sa často používa vysvetlenie, že nie sú deti z bruška, ale zo srdiečka), zvyčajne ešte celkom nedokážu odlíšiť adopciu a narodenie v rodine. Od šiesteho roku deti čiastočne chápu, ako prichádza na svet nový človek, a rozumejú tomu, že rástli v tele mamy, ktorá ich porodila, ale teraz žijú u iných rodičov. V tomto veku však u detí zvyčajne prvýkrát prichádzajú aj otázky súvisiace so stratou a opustením, deti môžu fantazírovať o svojich biologických rodičoch a premýšľať nad tým, prečo ich opustili. Deti v tomto veku ešte intenzívnejšie riešia prijatie okolím. Problémy zvládajú ľahšie, ak je dobre rozvinutá ich sebaúcta, sebaprijatie. Je to obdobie budovania identity dieťaťa. Deti sa môžu cítiť menejcenné, lebo sa ich biologickí rodičia vzdali, opakovane sa zaoberajú tým, či ich náhradní rodičia majú radi tak, ako keby boli ich vlastné. Dieťa prechádza z detstva do dospelosti, v tomto veku už dokáže uvažovať abstraktne, čo mu pomáha pochopiť dôvody, prečo sa ho biologickí rodičia vzdali, prečo sa oň nemohli starať. Mladý človek sa pripravuje na osamostatnenie od rodiny, čo je však pre deti v náhradnej rodine niekedy ťažké vzhľadom na už prežité odlúčenie.
Etnický pôvod a identita
Veľká časť detí vyrastajúcich v pestúnskej či adoptívnej rodine má iný etnický pôvod než náhradní rodičia. Pocit príslušnosti k vlastnému národu, poznanie jeho histórie, koreňov, kultúry, špecifických spoločenských noriem aj zvykov je súčasťou identity každého človeka. Práve preto majú rómske deti vyrastajúce v tzv. majoritných rodinách špecifické potreby. Ocitajú sa medzi dvoma svetmi. Chýbajú im možnosti stretávať sa s Rómami, poznať pozitívne vzory z radov Rómov, ale ani rómska spoločnosť ich bez znalosti jej kultúrnych a spoločenských noriem k sebe neprijíma. Na druhej strane, niektoré prejavy dieťaťa však naozaj môžu súvisieť s jeho príslušnosťou k inému národu (napr. väčšia potreba pohybu, čulosť, nepokojnosť, niekedy im je pripisovaná dobrosrdečnosť, nesebeckosť, ale aj malá snaživosť a pod.).
Príbeh Simony: Hľadanie identity
O Simone sa vedelo, že je adoptovaná. Rada rozprávala novým kamarátkam príbehy o tom, ako ju jej adoptívna rodina našla. A zakaždým si vymýšľala iný príbeh o svojom pôvode. Raz išli s triedou do divadla a skupinka Rómov sa jej prihovorila a povedala: Ty si naša. Vystrašila sa. A začala od všetkých bočiť. Adoptívna mama sa jej pýtala, čo je v poslednom období taká mĺkva, ale Simona vlastne nevedela. Akú stratégiu zvolila Simona, aby sa nehanbila za svoj pôvod?
Chudoba a jej vplyv na rodinné prostredie
Nie vždy je biologická rodina pre dieťa bezpečným prostredím. Niektoré deti postihuje zlá sociálna situácia a chudoba rodiny, iné sú ohrozené zanedbávaním starostlivosti zo strany rodičov. Dieťa žijúce v chudobe môže byť dlhodobo konfrontované s násilím, alkoholizmom, kriminalitou, hladom a nedostatočnou výživou, úžerou, nedostatočnou hygienou, s nedostatočnými prejavmi citovej vrelosti. Chronické alebo dlhodobé pôsobenie takýchto faktorov toxicky pôsobí na vývin dieťaťa. Dostať sa z chudoby je však pre mnohé rodiny bez externej podpory nemožné.
Podpora pre rodiny v ohrození
Keď je rodina v ohrození (v rizikovej sociálnej situácii), neznamená to automaticky, že rodičia sú „zlými rodičmi“. Často sa rodiny boria s niekoľkými vážnymi problémami naraz - zlá finančná situácia, nevyhovujúce bývanie, manželské konflikty, nezamestnanosť. Rodičia majú zvyčajne nedostatočné sociálne zručnosti, nižšiu gramotnosť a málo funkčnú podpornú sociálnu sieť. Pokračovaním je často sociálna izolovanosť, negatívna spätná väzba od okolia, závislosti na návykových látkach a pod. Odborníci z oblasti psychológie často hovoria, že sú to z hľadiska odbornej pomoci - mnohotematické rodiny, resp. rodiny s mnohými cieľmi. Okrem neúmyselného zanedbávania spôsobeného napr. zlou finančnou situáciou sú zriedkavejšie v niektorých rodinách deti ohrozené vedomým prehliadaním, úmyselným odmietaním hraničiacim s psychickým týraním (stáva sa to napr. keď je dieťa neželané, mentálne postihnuté a pod.).
Prečítajte si tiež: Praktické rady pre spokojný spánok detí
Je dôležité, aby ohrozené rodiny dostali pomoc (tzv. včasnú intervenciu), aby sa predišlo odobratiu dieťaťa z rodiny. Okrem pomoci a podpory dieťaťu, spolupráce s rodinou a pod., je škola súčasťou preventívneho systému. V prípade, že je situáciou v rodine dieťa ohrozené tak, že nie je možné jeho ďalšie zotrvanie v rodine (napr. fyzické a psychické týranie), často sú práve učitelia tí, ktorí na situáciu upozornia kompetentných. Špecifickou náročnou situáciou pre dieťa a celú rodinu je rozvod/rozchod rodičov alebo úmrtie niektorého z rodičov, súrodencov. V mnohých lokalitách zápasíme s nedostatkom dostupných tzv. špecializovaných služieb (špecializované poradenstvo, psychoterapie, mediácie). Špecializované služby psychológov a terapeutov sú v zásade pre tieto rodiny nedosiahnuteľné. Komunitná podpora pre tieto rodiny naráža na predsudky, rasizmus a veľké sociálne napätie. Sieť odbornej pomoci týmto rodinám sa rozvíja pomaly, aj preto, že nemáme dostatok odborného zázemia (sociálnych pracovníkov v teréne, rodinných asistentov, psychológov, terapeutov) flexibilne reagujúceho na problémy rodín generované chudobou a generačnou chudobou. Systém štátnej sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately tzv. "sociálka" funguje non-stop vrátane víkendov a sviatkov. Je bezplatná, anonymná a odborne garantovaná. Jej hlavným cieľom je možnosť okamžitého telefonického kontaktu dieťaťa či mladého človeka pri potrebe komunikácie alebo konkrétnej pomoci v krízovej alebo stresujúcej situácii.
Príbehy detí a rodín v náhradnej starostlivosti
Karolínka
Karolínka žila so svojou mamou a starkou do piatich rokov. Mamina mala dlhodobé psychické ťažkosti, stará mama chatrné zdravie. Žiadni ďalší príbuzní, ani iné osoby zo susedstva sa k trojici nehlásili. Tri posledné roky rodina dostávala odbornú pomoc, žiaľ dospelí nedokázali už pokračovať v osobnej starostlivosti o Karolínku tak, aby bola v bezpečí. Súd rozhodol o odobratí dieťaťa z osobnej starostlivosti matky a umiestnení v Centre pre deti a rodinu (aktuálne pomenovanie pre bývalý detský domov). Centrum nemalo voľnú profesionálnu rodinu, a tak sa Karolínka dostala do výchovnej skupiny so siedmymi ďalšími deťmi. Vzhľadom k nestabilite dieťaťa a neexistencii dostupnej blízkej osoby dieťaťa bol navrhnutý odklad školskej dochádzky.
Aďka
Ako bývalá domováčka dostala možnosť nastúpiť do CDR Veľké kapušany, ktoré organizovalo ročný program, práve pre odchovankyne: matky samoživiteľky. Počas programu sa mala naučiť materinským zručnostiam, kde žila rok so štyrmi malými deťmi. Keď čas vypršal a musela program ukončiť, išlo o zlomový moment, Adriana nemala kam deti zobrať a sama už ďalej nevládala. Rozhodla sa vzdať svojich detí. Toto rozhodnutie je nočnou morou pre každú matku. Milovala ich, ale nemohla sa ďalej pozerať na to, v akých podmienkach vyrastajú. Neistota ju dohnala na pokraj a bola presvedčená o tom, že ako matka kompletne zlyhala. Na úrade jej však povedali, že existuje zariadenie, kde môžu ostať spolu s deťmi. Nasťahovala sa do Centra pre obnovu rodiny Úsmevu ako dar v Bratislave. Po ukončení materskej začala intenzívne hľadať prácu, s cieľom zarobiť si na vlastný podnájom. Ako matka štyroch detí je však nájsť stabilnú prácu veľmi ťažké. Najmä v jesennom období sú deti často chorľavé a vyžadujú si prítomnosť matky. Je samoživiteľkou 4 detí a jednou z najsilnejších žien, akú sociálni pracovníci Úsmevu ako dar za roky práce stretli. Jej deti sú celý jej život. Napriek tomu je nemožné byť na všetko sama.
Zuzka
V malej dedinke pri Leviciach, staršom dome privítala sociálnych pracovníkov Úsmevu ako dar na prvý pohľad veľmi skromná, pokorná mamina Zuzka a jej dve deti. 4 ročná Zuzka a 14 ročný Jarko. Otec sa jedného dňa vracal na víkend domov a mali dohodnuté plány na spoločný víkend. Dostal sa do vážnej autonehody, pár kilometrov od domu. V ten deň tragicky zomrel a rodina prišla o otca. V deň, keď sme Zuzku spoznali to bolo 9 mesiacov, čo sa jej život zmenil od základov…Napriek tomu je Zuzka aj so svojimi deťmi veľkou bojovníčkou. Zo dňa na deň ostala sama na chod domácnosti, splácanie bývania a hypotéky, výchovu detí a zabezpečenie financií na ich potreby. Odvtedy spolupracuje so sociálnymi pracovníkmi, ktorí sú jej psychickou oporou a dostáva materiálnu a finančnú pomoc.
Ľubka
Stará mama Ľubka má 64 rokov a žije v Lučenci. Manžel ju opustil už dávno a na výchovu detí bola vždy sama. Aktuálne sa stará o svoje 3 vnúčatá Helenku ( 16 ), Vivien ( 15 ) a Ľubomíra ( 13 ). Ich rodičia sú drogovo závislí a starostlivosť deťom poskytuje starká v podstate od ich narodenia. Mama ani otec o svoje deti neprejavujú žiadny záujem. Ľubka svoje tri vnúčatá vychováva v domácnosti, kde žijú s jej druhou dcérou a jej synom, teda štvrtým vnúčaťom. Prostredie, v ktorom žijú, je zanedbané, momentálne obývajú jednu veľkú miestnosť s pristavanou kúpeľňou a kuchyňou. Okolie ich príbytku je veľmi chudobná a špinavá oblasť. Vykurujú malými kachľami na drevo a delia sa o dve staré postele, zatiaľ čo jej dcéra so synom spia v kuchyni.
Ako rozpoznať, že dieťa prežíva stres alebo úzkosť
Deti nemusia vždy vedieť pomenovať svoje pocity slovami. Preto je veľmi dôležité všímať si zmeny v správaní.
Zmeny v spánku
Deti, ktoré prežívajú stres, sa môžu často sa v noci budiť s plačom alebo mať opakujúce sa nočné mory. Môžu pociťovať extrémnej únavy z vnútorného napätia.
Zmeny v správaní
Dieťa sa zrazu stiahne do seba. Prejaví sa apatia a niekdajšie záujmy ho už nebavia. Zdá sa, že stratilo radosť z činností, ktoré ho predtým napĺňali.
Zmeny v stravovaní
Chuť do jedla je úzko spojená s emočným stavom. Strata chuti do jedla môže byť jedným z príznakov zlého vnútorného stavu dieťaťa. Platí to tak aj pre prejedanie sa, či náhle nezvyčajné zmeny v preferenciách jedla.
Zvýšený výskyt zlozvykov
Dieťa nevedome hľadá spôsob, ako uvoľniť vnútorné napätie. Môže ísť o obhrýzanie nechtov, cmúľanie prstov alebo žmolenie oblečenia. Tiky (napr. žmurkanie očami či pokašliavanie), sa môžu výrazne zintenzívniť.
Fyzické prejavy
Môžu sa objaviť aj fyzické prejavy bez zjavnej príčiny, ako bolesti hlavy, brucha, nevoľnosť alebo hnačky.
Problémy so sústredením
Vnútorný nepokoj výrazne narúša schopnosť sústrediť sa, čo môže viesť k problémom v škole.
Regresia
Dieťa sa môže vrátiť k skorším vývojovým štádiám, napríklad opätovné pomočovanie, aj keď dieťa bolo dlho bez plienok, alebo opätovné cmúľanie palca.
Ako pomôcť dieťaťu, ktoré prežíva stres
Jednou zo zásad pre deti, ktoré prežívajú úzkosť, je posilnenie sebadôvery. Dajte im možnosti voľby, napríklad aké oblečenie si oblečú. Stanovujte dosiahnuteľné ciele, a chváľte ich za úsilie, nie len za výsledok. Zistite, čo konkrétne spúšťa úzkosť alebo stres u vášho dieťaťa. Minimalizujte tieto spúšťače, alebo pripravte dieťa na ne vopred. Deti spracovávajú zložité emócie prostredníctvom príbehov a kreativity. Podporujte ich, aby vyjadrilo svoje pocity.
Je dôležité komunikovať s učiteľmi a vychovávateľmi, aby dieťa dostalo citlivú podporu aj mimo domova. Snažte sa porozumieť dieťaťu v kolektíve. Aj tie menšie, nemusia vždy vedieť pomenovať svoje pocity slovami. Venujte pozornosť reči ich tela, výrazu tváre, tónu hlasu a zmenám v správaní. Môžu to byť znaky úzkosti, ktoré vám pomôžu začať rozhovor. Spýtajte sa, či je niečo, čo ho trápi a povzbudzujte ich, aby o nich hovorili.