Obdobie detstva je plné radostí, ale aj výziev. Jednou z nich je obdobie vzdoru, ktoré preverí trpezlivosť a nervy rodičov. Okrem toho sa niektorí rodičia stretávajú s nadmernou citovou naviazanosťou dieťaťa, čo môže byť rovnako náročné. Tento článok sa zameriava na obe tieto problematiky a ponúka riešenia a rady, ako ich zvládnuť.
Čo je to Obdobie Detského Vzdoru?
Niektorí rodičia prejdú "prvou pubertou" svojho dieťaťa takmer bez povšimnutia, zatiaľ čo iní s úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období "dokážu", len aby dosiahli svoje. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. Okolo 3,5 až 4 rokov je vzdor na vrchole. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie.
Ako sa Prejavuje Detský Vzdor?
Prejavy detského vzdoru môžu byť rôzne a závisia od individuality dieťaťa. Medzi najčastejšie patria:
- Hádzanie sa o zem, vrieskanie, kopanie
- Odmietanie spolupráce
- Plač a krik pri nedosiahnutí svojho cieľa
- Trucovanie a vzdorovité správanie
- Testovanie hraníc a presadzovanie nezávislosti
Príklady zo života:
- Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
- 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Prečo Dieťa Vzdoruje?
Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť "nie", čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo. Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Riešenia a Stratégie Zvládania Detského Vzdoru
Zvládanie detského vzdoru si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentný prístup. Tu je niekoľko stratégií, ktoré môžu pomôcť:
Prečítajte si tiež: Prevencia škvŕn na detských zuboch
- Zachovajte pokoj: Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
- Zaistite bezpečnosť: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť.
- Trpezlivosť: Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať (tak, aby sme mu neublížili).
- Odvrátenie pozornosti: Pomáha aj odvedenie pozornosti. Napríklad, zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
- Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
- Stanovte jasné hranice: Ak si dieťa presadzuje svoje "bitkou" alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: "Biť ma nesmieš". Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Dať presne opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Naučiť ich povedať, čo chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
- Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane "dobrá chvíľka", vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
- Určiť mentálny vek dieťaťa: Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
- Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Nadmerná Citová Naviazanosť Dieťaťa
Ďalšou výzvou pre rodičov môže byť nadmerná citová naviazanosť dieťaťa, ktorá sa prejavuje silnou závislosťou na rodičovi, úzkosťou pri odlúčení a ťažkosťami pri interakcii s inými ľuďmi.
Ako sa Prejavuje Nadmerná Citová Naviazanosť?
- Dieťa je nesmierne naviazané na jedného rodiča (najčastejšie matku).
- Hysterický rev pri pokuse o odlúčenie od rodiča.
- Dieťa sa nechce nechať držať na rukách nikým iným okrem rodiča.
- Potreba neustálej prítomnosti rodiča, aj pri hre.
- Ťažkosti pri zaspávaní bez prítomnosti rodiča.
- Scény pri odchode rodiča, napríklad do práce.
Príklady zo života:
- Dcéra bude mať o pár dní rok a už niekoľko mesiacov je na mňa nesmierne naviazaná. Ktokoľvek sa k nej priblíži a chce si ju zobrať napr. na ruky, tak spustí hysterický rev. Pritom žijeme spoločenským životom, stretávame sa s rodinou, s priateľmi, inými deťmi, chodí plávať, atď atď. Na ruky si ju môže zobrať iba muž, moja mama a moja sestra. Ktokoľvek iný sa o to pokúsi, a je jedno, či ho pozná alebo nie, nastane vreskot. Pritom ma vidí, som pár cm od nej…..tým pádom musím byť stále s ňou, nikto mi ju nemôže ani na chvilku postrážiť, podržať, nič. Trvá to už zhruba 5 mesiacov.
- Mala musí byť so mnou v jednej miestnosti, ak sa od nej vzdialim napr do kuchyne tak bleskovo leti za mnou a vresti. Nevie sa sama ani zahrat, musim sediet pri nej, domace prace robim az ked zaspi.
- Pocit, že sa nemôžem ani v klidu vys*at.
Prečo Dieťa Prejavuje Nadmernú Citovú Naviazanosť?
Dôvodov môže byť viacero. Niektoré deti sú jednoducho citlivejšie a potrebujú viac istoty a bezpečia. Dôležitú rolu zohráva aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Ak je dieťa vystavené stresu, úzkosti alebo nedostatku pozornosti, môže sa u neho vyvinúť nadmerná citová naviazanosť.
Riešenia a Stratégie Zvládania Nadmernej Citovej Naviazanosti
- Postupná separácia: Začnite s krátkymi odlúčeniami a postupne ich predlžujte. Napríklad, nechajte dieťa na chvíľu s druhým rodičom, starými rodičmi alebo opatrovateľkou.
- Posilňovanie samostatnosti: Podporujte dieťa v samostatnom hraní a riešení problémov. Chváľte ho za každý pokrok.
- Budovanie dôvery: Uistite dieťa, že ho máte radi a že sa vždy vrátite.
- Sociálny kontakt: Podporujte dieťa v interakcii s inými deťmi a dospelými.
- Trpezlivosť a pochopenie: Buďte trpezliví a chápaví. Nadmerná citová naviazanosť je pre dieťa ťažká a potrebuje vašu podporu.
- Vytvorenie bezpečného prostredia: Uistite dieťa, že je v bezpečí a milované.
- Pozitívne rituály: Majte pozitívne rituály, ktoré dieťaťu uľahčia striedanie domácností - napríklad filmový večer v prvý deň, keď k vám prídu.
- Rozhovor s dieťaťom: Vyčleňte si čas len pre vás a porozprávajte sa s dieťaťom, čo sa deje. Skúste len počúvať a nehodnotiť, čo dieťa hovorí.
Keď dieťa odmieta jedného z rodičov
S touto otázkou sa na mňa v poslednej dobe obrátilo viacero rodičov. Úplne chápem ich paniku a strach, že o svoje dieťa prídu. Veď je to predsa moje dieťatko. Pre biologického rodiča je to veľmi ťažká situácia. Len keď o tom premýšľam, mám stiahnutý žalúdok. Hlavne, ak rodič nechápe, čo sa deje. Väčšine rodičov v hlave prebleskne myšlienka, že druhý rodič dieťa manipuluje proti mne. Kým ale prídeme k takémuto záveru, zastavme sa.
V prvom rade je dôležité pochopiť, čo sa deje - prečo zrazu moje dieťa ku mne nechce chodiť? Dôvodov môže byť mnoho a nie každý musí nutne znamenať problém vo vašom vzťahu s dieťaťom.
Príklady situácií a riešení
- Dieťa nechce prísť, lebo by prišlo o program s kamarátmi alebo rodinou, zrovna sa mu nechce „pendlovať“ medzi dvoma domovmi a potrebuje chvíľu byť vo svojej izbe, nejaký čas potrebuje viac druhého rodiča: V tomto prípade nepanikárte a na nejaký čas skúste dať dieťaťu priestor. Ak máte dobré vzťahy s druhým biologickým rodičom, porozprávajte sa o tom, prípadne skúste nájsť iné usporiadanie, ktoré vyhovuje meniacim sa potrebám dieťaťa.
- Dieťa si nevie zvyknúť na zmenu dynamiky, menej času s biologickým rodičom, nevie si zvyknúť na pravidlá novej domácnosti, necíti sa u vás vítané a prijaté: Každá zmena je pre dieťa stres, ktorý musí zvládnuť. Spoločné bývanie s ďalším človekom (prípadne ďalšími deťmi) je teda zmena obrovská. Deti na ňu treba dobre pripraviť - rozprávať sa s nimi, ako to bude v novej domácnosti vyzerať, nechať ich povedať ich predstavy a hlavne ich uistiť, že náš vzťah k nim sa nezmenil, že ich máme stále rovnako radi. Dohodnite sa, ktoré pravidlá sú naozaj dôležité a cez ktoré nejde vlak. Zvyšné berte s ľahkosťou, svet sa nezrúti.
- Dieťa zrazu zmenilo správanie, nechce so mnou hovoriť, chodí k nám len z donútenia, všetko na mne je zlé a často sa na mňa hnevá bez zjavnej príčiny, hovorí slová, ktoré nie sú primerané jeho veku: V tomto prípade môže ísť naozaj o ovplyvňovanie dieťaťa druhým rodičom, ktorý sa snaží o odcudzenie a narušenie vášho vzťahu.
Rady pre nevlastného rodiča
- Nesnažte sa prevziať rolu strážcu pravidiel do vlastných rúk - môže to veľmi narušiť váš vzťah s dieťaťom i partnerom.
- Pochopte svoje emócie - máte v sebe hnev? Na koho?
- Nemusíte všetko akceptovať a nechať deti vládnuť domácnosti. Naopak, kľudne si svoje hranice určiť a citlivo ich vyžadovať.
Chyby vo výchove, ktorým sa treba vyhnúť
- Vyčítanie zlého správania: Hovorte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne.
- Otázky: „Prečo?“: Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje.
- Prosenie a prosíkanie: S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“.
- Napomenutia bez následkov: Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
- Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť, ale v skutočnosti sa nestane vôbec nič!
- Ignorovanie nevhodného správania: Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská.
- Nepriateľské reakcie: Obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“
- Výčitky a nadávky: Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním.
- Vyhrážky, ktoré nesplníte: Ak vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať.
- Bitka: Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie.
Ako reagovať na drzosť dieťaťa?
Klinická psychologička radí 3 geniálne spôsoby, ako reagovať na správanie a deeskalovať napätie:
Prečítajte si tiež: "Moje Dieťa Nie Je Moje Príčiny"
- „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“
- „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“
- „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“
Útecha pre rodičov
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká:
- Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi.
- Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.
Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Prečítajte si tiež: Zdravý Životný Štýl pre Deti