Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou života, a to nielen dospelých, ale aj detí. Zohrávajú významnú rolu v ich emocionálnom a psychickom vývine. Ak by sme sa mohli od detí niečomu učiť, je to práve ich schopnosti autenticky vyjadrovať svoje emócie. Spontánne prejavy ako zvýsknutie, keď sú šťastné, zakrytie si očí od strachu alebo krik, keď sú plné hnevu, sú pre ne prirodzené a prítomné každý deň. Prejavovanie emócií je zásadné pre správne formovanie ich osobnosti a taktiež schopnosti efektívne komunikovať so svetom okolo. Pre deti, ale aj pre rodičov, sú emócie obrovskou témou. Veľa z nás bolo vychovávaných generáciami, pre ktoré boli emócie úplne tabu témou a boli neustále potláčané. Nejeden z nás určite počul frázy ako „Neplač, však to nemohlo bolieť!”, „Maminka ťa nebude mať rada takého nahnevaného” a podobne. Pre nás rodičov je to neľahká úloha, pretože detské emócie sú oproti tým našim silné a ničím neotupené. Deti prežívajú intenzívne radosť, tešia sa z maličkostí, ale rovnako silno pociťujú aj hnev a smútok. My dospelí máme vo zvyku emócie rozdeľovať medzi dobré a zlé. Tie „pozitívne” vnímame s radosťou, no pri tých „negatívnych” myslíme na to, aby rýchlo skončili a snažíme sa im nejako zabrániť. Neradi vidíme tieto emócie u detí, a tak ako sme boli učení my, učíme aj ich, aby bol problém, ktorý emóciu spôsobil, čo najskôr vyriešený, a emócia tým potlačená. Avšak TO je úplný opak toho, čo deti potrebujú. Deti potrebujú danú emóciu dokázať pomenovať, precítiť a porozumieť jej. Či je dieťa smutné, nahnevané alebo sa bojí, vždy pomôže, keď rodič s láskou a empatiou pomenuje, čo si myslí, že dieťa cíti a dá mu najavo, že nech sa cíti akokoľvek, rodič je pre neho bezpečným miestom. Avšak toto nie je čarovná formulka na vyriešenie problému, kedy si dieťa utrie slzy a pokračuje ďalej - to ani nie je našim cieľom. Deti sa potrebujú naučiť prežívať celú škálu emócií, medzi ktoré patria aj tie menej príjemné. My ich pred nimi nemôžeme donekonečna chrániť. Keď sa boja: „Vidím, že sa bojíš. Ak sú smutné: „Vidím, že si smutný, je v poriadku plakať. Ak sú nahnevané: „Vidím, že sa hneváš. Efektívny spôsob, kedy deťom pomáhame spracovávať ich emócie, je pomenovať v ich prítomnosti tie naše. „Som smutná, toto sa mi nepodarilo.”, „Bojím sa, že nestihneme autobus.” Rodičia veľmi často pred deťmi nevyjadrujú pocity priamo. Popierajú ich a používajú rôzne výhovorky. Aj napriek tomu, že dieťa vidí, že má rodič oči mokré od sĺz, povie, že sa nič nedeje. Takéto protikladné signály deťom v realite sťažujú pomenovanie, porozumenie a vyjadrenie vlastných emócií. Na podvedomej úrovni rodičia týmto spôsobom podávajú deťom informáciu, že sú niektoré emócie nevhodné a je potrebné potláčať ich. Skrývaním našich emócií brzdíme vývin emočnej inteligencie u našich detí. Deti sa učia vzorovaním a napodobňovaním a platí to aj v tomto smere.
Pochopenie a prijatie emócií u detí
Ako teda fungovať s emóciami našich detí, pred ktorými by sme ich najradšej ochránili? Každý z nás rodičov si pamätá, aké to bolo, keď sme ako deti niekam nechceli chodiť, keď sa nám spolužiaci posmievali alebo sa nám diali iné nepríjemné udalosti. Možno aj preto, aspoň ja to tak mám, u nás vzniká potreba chrániť naše deti. Premýšľam však nad tým, že zlé skúsenosti mi dali skúsenosť, že ich zvládnem. Aj keď som sa pri nich cítila nepríjemne. Viem, že chcem dopriať mojim deťom aj adekvátne nepríjemné situácie (ktoré napríklad aj aktuálne môj syn zažíva v škôlke kvôli spolužiakom). Pokiaľ ich zvládnu, bude to mať ohromne pozitívny dopad na ich sebavedomie a sebaobraz (a pokiaľ nie, veľmi rada im pomôžem). Týmto premýšľaním sa dostávam k tomu, že v skutočnosti nechcem moje deti ochrániť pred nepríjemnými zážitkami. Chcem ich ochrániť pred nepríjemnými emóciami ako je stres, smútok, úzkosť, hnev, odpor, nenávisť, ….My rodičia máme najdôležitejšiu úlohu: starať sa a ochraňovať naše deti. Práve preto, keď je naše dieťa v nepohode, naša reakcia je ako reflex. Čo najskôr vyriešiť nepohodu či inú nepríjemnú emóciu, aby sme my aj dieťa opäť zažívali pohodu, lásku a radosť. Pretože to je náš ideál, ku ktorému sa snažíme nás aj naše deti doviesť z akokoľvek nepríjemnej až zlej situácie. Poďme sa spolu pozrieť, čo sa deje s našim dieťaťom, keď sa snažíme jeho negatívnu emóciu vyriešiť? Ako som už spomínala, ochrana nášho dieťaťa je ako reflex. Bez pozastavenia sa konáme tak, aby sa naše dieťa malo čo najskôr dobre. Reflex znamená, že reagujeme automaticky:
- podľa toho ako sme sa naučili od rodičov,
- podľa toho ako sme videli u kamarátov a páčilo sa nám to,
- podľa toho ako sme si prečítali v knižke a zdalo sa nám to ako dobrý nápad.
Pri automatickom riešení negatívnych emócií nášho dieťaťa však chýba jedna vec. Nereagujeme na situáciu, ktorá sa akurát v tomto momente deje.
Príklad reakcie a analýza
Dieťa je smutné, pretože nemôže ostať na ihrisku s kamarátmi, treba ísť už domov. Začne plakať, vyjednávať a postupne aj kričať.
Reakcia rodiča:
Nebuď smutná/ý, doma nás čaká večera a pozrieme si rozprávku, ale už naozaj musíme ísť domov.
Prečítajte si tiež: Strava pre zomierajúcich
Analýza:
„Nebuď smutná/ý“ ukazuje na to, že neakceptujeme smútok dieťaťa. Hoci ho vidíme, nedáme to dieťaťu najavo, čo môže byť jeden z dôvodov, prečo začne dieťa kričať a teda pútať našu pozornosť, pretože z jeho pohľadu ho nevidíme. „Doma nás čaká večera a pozrieme si rozprávku“ hovoríme dieťaťu, čo sa bude diať, ale nijako neoslovujeme aktuálne dianie a emóciu dieťaťa. „Treba ísť už domov“ je jediné oslovenie prítomnosti, ale bez nášho vysvetlenia.
Reakcia na emóciu:
Vidím, že si smutná/ý, pretože sa ešte chceš hrať s kamarátmi. Musíme ísť už domov, pretože chcem, aby si sa v kľude napapal/a. (Touto reakciou dávame najavo dieťaťu, že ho vidíme a vnímame ako sa cíti. Zároveň komunikujeme svoje potreby, ktoré aktuálne máme.)
Byť s dieťaťom, nie ho meniť
Na emócie dieťaťa (smutné a nahnevané, pretože musí ísť z ihriska preč od kamarátov domov), reagujeme, aby sme dali najavo, že sme v danej situácii s našim dieťaťom spolu a vidíme ako sa cíti a čo prežíva. Nereagujeme naňho, aby sme jeho prežívanie zmenili (hoci je to naše veľké prianie). Cítite ten rozdiel? Reagujem, aby som bol/a s dieťaťom nie, aby som ho zmenil/a. Hoci túto teóriu poznám už zopár rokov, mne samej odľahlo, keď som si poslednú vetu po napísaní ešte raz prečítala. Pocítila som úľavu. Opäť som si pripomenula, že som tu na to, aby som moje dieťa sprevádzala a bola tu pre neho, nie, aby som menila, čo cíti a bojovala s jeho emóciami. Ako bude pokračovať príbeh so smutným (možno kričiacim) dieťaťom kráčajúcim z ihriska? Možno ho rozptýli nejaký kameň, kôpka zeme alebo mravec hneď za rohom. Možno bude mať potrebu sa s nami dohadovať počas cesty domov. A keďže mám dve deti, áno, možno dostane „hysák“. Ale nech sa stane čokoľvek, dieťa bude cítiť, že ste tu pri ňom, že akceptujete jeho pocity a istým spôsobom (záleží od veku) rozumie aj tomu, prečo je načase ísť domov, hoci sa mu nechce. A na čo je to celé dobré, keď sa vlastne na nepríjemnom priebehu návratu domov nič nezmenilo? Zmenilo a to niekoľko vecí, ktoré nielen teraz, ale aj v budúcnosti veľmi pomôžu vášmu dieťaťu.
Dôsledky akceptovania emócií dieťaťa
Ako rodič ste ostali so svojim dieťaťom, aj keď bolo smutné až nepríjemné. Neutekali ste do budúcnosti prísľubov, čo všetko sa bude diať a čo všetko mu dáte, ak….. Ostali ste s ním a boli pri ňom. Tým, že ste ostali s dieťaťom a jeho emóciami, ste svojmu dieťaťu dali najavo, že aj emócie, ktoré pociťuje tu a teraz, nahnevané, smutné, vzdorovité, sú v poriadku a sú bežné. (Emočné prejavy ako rodičia vieme, že budeme musieť trošku korigovať, najmä pokiaľ dieťa ohrozuje seba alebo okolie. Ale nie emócie samotné.) Pokiaľ sa nebudete snažiť zmeniť emóciu dieťaťa, dieťa sa nenaučí (ako mnohí moji dospelí klienti), že emócie ako hnev alebo smútok nie sú vo vašej rodine tolerované a teda, keď ich dieťa pociťuje, musí ich v sebe potláčať. Ostávate pri nahnevanom, možno kričiacom dieťati. Vďaka vám sa vaše dieťa naučí, že je v poriadku dať najavo negatívne emócie a zároveň je stále dieťa u vás akceptované (vďaka tomu sa naučí v budúcnosti akceptovať sa pri prežívaní negatívnych emócií a nebude ich potláčať a seba za ne odcudzovať).
Príklad z praxe
„Keď mal môj syn dva roky, mával pravidelné veľmi dlhé hisáky, Kričal, rozhadzoval nábytok vo svojej izbe. Môžem vás ubezpečiť, že veľa z nich som neustála, neakceptovala som synové emócie a snahou o ich zmenu sme skončili vzájomným bojom. Ale, keď som synove emócie ustála a akceptovala som ich, sám za mnou prišiel, keď sa ukľudnil. Ospravedlnil sa mi a dlho sme sa objímali, pretože sme obaja potrebovali vzájomnú blízkosť po takej emočne nabitej situácii. (Ospravedlnenie od syna ma veľmi hrialo, pretože mi tým povedal, že si je vedomí svojich prejavov, ktoré sám hodnotí ako nie ok a zároveň odo mňa odpozoroval, že keď vybuchnem ja, následne sa ospravedlním.)“
Prečítajte si tiež: Rodinná psychológia: Šťastie dieťaťa a matky
Akceptácia emócií zbližuje
Mojim príkladom chcem poukázať na posledný dôležitý dopad, ktorý prináša akceptovanie emócií u svojho dieťaťa. Zbližuje. Nech sa ocitnete v akokoľvek vypätej situácii so svojim dieťaťom a zakceptujete emócie, ktoré sa v nej udiali, nebudete sa musieť následne navzájom opakovane ospravedlňovať, urážať sa, hnevať, jednoducho hľadať cestu späť k sebe. Prečo? Pretože ste sa od seba vôbec nevzdialili, práve naopak.
Dôležitosť rešpektu vo výchove
Definovať, čo znamená niekoho rešpektovať, je síce náročné, no dá sa to. Samotnému rešpektovaniu sa venuje aj uznávaný český detský psychológ Václav Mertin. Nielen udalosti posledných týždňov, kedy sa Slovenskom šírili videá o bitkách medzi deťmi, ale aj dlhodobé snahy o zlepšovanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi či učiteľmi a žiakmi, poukazujú na to, že je už odmalička dôležité budovať vzájomný rešpekt a dôveru. Mnoho ľudí má však s rešpektovaním seba či iných problém, pričom ten môže i nemusí prameniť z detstva. Otázkam čo znamená rešpektovať a byť rešpektovaný sa venuje aj Václav Mertin, ktorého čaká aj tematicky zameraný webinár na túto tému.
Čo znamená rešpektovať a byť rešpektovaný?
Žiadnu definíciu nepoznám, ale uvedomujem si, že nejakým spôsobom na seba navzájom reagujeme. Na základe reakcií si väčšina z nás uvedomuje, že niektoré spôsoby správania nie sú úplne korektné, úctivé, rešpektujúce. Niekedy ide o drobnosti, ktoré si najmä ako rodičia neuvedomujeme, pretože keď sa dieťa narodí, je v plnej miere odkázané na nás a my si nemusíme uvedomovať, keď robíme rôzne veci, bez ktorých by sa nezaobišlo, že postupne príde čas, kedy musíme nejakým spôsobom uznať, že dieťa je už väčšie a že sa k nemu musíme správať iným spôsobom. Niekomu to trvá dlho, niekto si to neuvedomí celý život a správa sa rovnako nielen k deťom, ale aj k dospelým. Najmä vo vzťahu k deťom je to prístup, ktorý berie aj dieťa ako úplne porovnateľnú osobnosť ako sú dospelí. Tzn., ja sa nejako správam k dospelým a analogicky sa správam k dieťaťu. Nie všetci dospelí vedia všetko a všetko poznajú. Dieťa toho možno nevie viac, najmä ak je malé, ale je to rovnaký človek ako sú dospelí. Nad deťmi niekedy uplatňujeme určitú nadvládu a neuvedomujeme si, že určitú moc uplatňujeme aj nad staršími deťmi. Často to však už nie je adekvátne a nie je to kompatibilné s rešpektom. Rešpekt znamená, že vás uznávam rovnako ako seba. A keďže uznávam seba, z toho vyplýva, že sa k vám správam tak, ako chcem, aby ste sa vy správali ku mne. To isté platí aj pri deťoch. Dieťa beriem také, aké je, s tým, že mám zodpovednosť a povinnosť doviesť ho k dospelosti.
Hranice rešpektu a ich pochopenie
Neviem uchopiť slovo pochopiť. Stačí mi, keď sa dieťa správa určitým spôsobom. Neviem, či situáciu chápe, alebo je to naučené, alebo kopíruje, ako sa k nemu správam ja. Dôležitejšie je, aby som dieťa doviedol do bodu, že sa bude správať určitým spôsobom. Niektoré veci časom pochopí, niektoré nie. Niekedy by som ani nepremýšľal, či dieťa všetko chápe, veď ani ja sám neviem, či niektoré veci úplne chápem. Prístup pochopenia znamená, že ja niečomu rozumiem a preto sa tak správam. Keď niečo pochopíte a preto sa tak správate, je to super. Rodičia niekedy pri väčšom dieťati neakceptujú, nerešpektujú jeho názory, potreby. Dá sa to zmeniť? Niekedy to len netrafia. Myslím to v dobrom, pretože rodičia si myslia, že ich deti sú malé a potrebujú pomoc, ale to dieťa už nemusí byť už až tak malé. Odhadnúť to je ťažké. Zvonku sa nám môže zdať situácia iná než je. Keď vidíme, že rodičia by mali ubrať, mali by sme si uvedomiť, že oni im nechcú ublížiť, ale pomôcť. Ak budem dieťaťu chcieť zaväzovať šnúrky preto, lebo to nerobí dobre, tak ho nerešpektujem. Mal by som rešpektovať, že si to viaže ako ono chce a robí to jeho spôsobom. Je to banalita, ale týka sa to mnohých vecí. Myslím si, že toto je problém nastavenia mysle. Vo chvíli, keď si povedia, že dieťa je väčšie, určite rešpekt bude väčší. Je problém, že niektorí rodičia to nevedia. Aj vedieť rešpektovať je určitá technológia, ktorá sa dá naučiť. Toto je rola psychológa, lebo rodič býva často zacyklený. Aj väčšia voľnosť totiž znamená rešpekt, aj keď sa to rodičom nemusí zdať. Určite sa rešpekt dá naučiť aj v dospelosti. Keď si to ako dospelí zrovnáme v hlave, naraz vidíme, že sa to dá. Ale to si musíme uvedomiť alebo nám to musí niekto autoritatívne povedať. Vo chvíli, keď človek prijme sám seba, aký je a nebude si dávať podmienky, vtedy sa berie, aký je.
Rešpektovanie samého seba
Aby sme mohli mať radi druhých a rešpektovať ich, musíme mať radi sami seba, mať pozitívny vzťah k sebe, hovoriť si, že sme dobrí, šikovní. To neznamená, že po nás musí ostať dielo vytesané do kameňa. Keby bola otázka, či je uznanie inakosti a jedinečnosti súčasťou rešpektu, povedal by som, že to nie je to isté, ale je to súčasť. Je krásne, že sme iní. Sú prípady, kedy to „drhne“ a inakosť nám nerobí radosť, ale pri veľa veciach nevieme, aký prospech majú veci, čo nám vadia. Niekedy by sme im mali umožniť, aby sa mohli rozvíjať a fungovať a byť v spoločnosti. Mnohí si myslia, že majú právo zasahovať do života iných, no tým ich nerešpektujú. Ak sa dospelí neustále snažia vstupovať inému do života, je to cez čiaru. Aj keď ide o mladého dospelého. Preto treba myslieť s predstihom, pomaly a po malých dávkach sa priravovať na to, že aj naše dieťa raz dospeje a bude samostatné. Potom dokážeme potrebu vstupovať do života napríklad našich detí zmenšiť. Ale, samozrejme, v 18-tich sa to neskončí.
Prečítajte si tiež: Pomoc deťom s dyslexiou
Výchova bez trestov
Predstava, že sa s dieťaťom vyberiete do piesku a capnete ho po zadku cez plienku, pričom ja na vás zavolám policajtov, je nepredstaviteľná. Ale spoločnosť hovorí, že niečo nie je korektné a ja som tom zo psychologického hľadiska presvedčený. Z tohto dieťa nebude mať celoživotnú traumu. Najmä mladšie deti, možno do puberty, aj keď im nerobíme vždy tie najlepšie veci, vnímajú nás pozitívne a odpustia nám. Myslím si, že sa dá vychovávať bez trestov, problém však je, že to nevieme. Svojím detstvom sme nastavení tak, že keď sme niečo urobili, dostali sme na zadok alebo nasledoval trest. Nikto nás neučil, či by to nešlo aj inak, pretože riešiť sa to musí. Otázka je, ako na to rodič príde. Tu je dôležitá prevencia, pretože niektorým problémom sa dá predísť. Je na dospelých, aby mysleli ako v šachu o tri či štyri ťahy dopredu. Musíme si uvedomiť, že my dospelí sme presvedčení, že čím je trest razantnejší, tým bude účinok väčší. Nie je to tak. Výskumy ukazujú, že telesné tresty nefungujú. Radšej by sme mali povedať, že sa nám to nepáči, takto sa nesprávame, upozorníme, že si niečo neprajeme. Vyzerá to byť slabé, ale je to rovnako silné ako facka. Naviac, keď dieťa udrieme, neurobí to znova, lebo sa bojí. Ale nemali by sme chcieť, aby sa nás deti báli. To nie je perspektívna výchova do dospelosti. Tiež musím povedať, že akékoľvek fyzické tresty sú vlastne psychické tresty. Rodičia často argumentujú, že veď oni dieťaťu hlavu neutrhli. Keď vás ako rodič udriem, beriem vám lásku a životnú istotu. Nič iné ako dieťa však nemáte. Tresty nie sú šťastné, pretože potrebujeme u dieťaťa tvoriť hranice a sme v roku , nie v 19. storočí. Musíme meniť prístup, pretože vieme o detských potrebách. Kedysi sme nevedeli, že dieťa k svojmu rozvoju potrebuje istotu, bezpečie, lásku. Trestami mu ju však berieme.
Vplyv pandémie na správanie detí
Narastajú im úzkosti, strachy, smútky. Deti sa musia vidieť osobne každý deň, aby udržiavali vzťahy. Keď sa nevidia, situácia sa komplikuje. Čoraz problematickejší je už aj vzťah učiteľ - žiak, keďže sa vidia často iba cez obrazovky. Pokiaľ bol nejaký vzťah už vytvorený, sami učitelia hovoria, že deti sa tešia na nich aj spolužiakov. Ak deti nemali s učiteľom takmer žiaden osobný kontakt, je to o to ťažšie a zložitejšie. Učiteľ je dospelá úradná osoba, čiže by tam mal byť rešpekt a autorita, aj keď sa v online prostredí ťažšie budujú. Všeobecne si však učitelia dnešnej doby zaslúžia uznanie.
Prevencia bitiek a šikanovania
Problémom môžu byť aj rôzne negatívne spoločenské javy a časť chyby vidím aj vo vzdelávacom systéme, ktorý deti učí napríklad Pytagorovu vetu, ale nenaučí ich uznaniu, rešpektu, spolužitiu, rozumieť sami sebe, vnímaniu rôznorodosti, vzájomnej komunikácii a to je v súčasnej dobe chyba. Spoločnosť má školu a tá by sa mala zameriavať aj na etiku či mravnú výchovu. Tak ako dospelí, aj deti sa dajú učiť. Želal by som si, aby sme deti viac viedli aj k tomu, že keď vidia neprávosť, aby zasiahli. Aby neboli ľahostajné.
Podmienená láska a jej dôsledky
„Keď tie kocky upraceš a budeš dobré mamičkine dobré dievčatko, budem ťa mať veľmi rada a dám ti aj pusu.“ Takéto slová zrejme spájajú lásku a výchovné vedenie. Podmienená láska je však vo vzťahu k dieťaťu skôr deštruktívna.
Príliš prísna výchova
30-ročná Klára hovorí: Mama má výbušnú povahu. Keď som niečo urobila (a nikdy to nebolo nič hrozné), nezamýšľala som sa nad tým, čo som urobila zle, všetko prehlušil strach z jej reakcie. Bila ma a nadávala mi… Cítila som sa hrozne… Verím jej, že ma má rada. Ale náš vzťah už asi nikdy nebude úprimný. Nerada sa jej zverujem, mám problém dať jej pusu. Snažím sa, aby to na mne nespoznala, nechcem jej ubližovať. Asi sa mi to darí, pretože ona si dodnes myslí, že máme dobrý vzťah a ako ma výborne vychovala. Veď tvrdo pracujem, pomáham druhým. Lenže nevidí, že mám problém odpočívať, obyčajne sa radovať. Vždy, keď ma čaká návšteva u nej, mám stiahnutý žalúdok a obvykle sa potom celý čas teším, až sa od nej vrátim domov… Prísni a trestajúci rodičia sa často, tak ako Klárina mama, domnievajú, že sú výbornými rodičmi. Deti predsa bijú len pre jeho dobro - stimulujú ho k výkonu, formujú jeho charakter. A deti, najmä od predškolského veku do puberty, sa potom boja straty náklonnosti tých, na ktorých sú materiálne i citovo závislé a všestranne sa im snažia lichotiť. Na slovo počúvajú, nič nevyčítajú, snažia sa usmievať a prejavovať vďaku. Problémy prísne vychovávaných detí nie sú na prvý pohľad ľahko badateľné. Často však vedie takýto prístup k neurotickej osobnosti, strate autentickosti a neúprimných vzťahov. Klára nie je výnimkou. Rada jej vrstovníkov zažíva podobné pocity. Týmto však negatívne dôsledky príliš prísnej výchovy nekončia, presahuje až do spoločenských rozmerov. Z dieťaťa, ktoré si plné strachu netrúflo rodičom oponovať, ťaží napríklad diktátorský systém. Poslušnosť, poddajnosť a rešpekt k autorite sú ideálnou vlastnosťou napríklad dobrého udavača.
Príliš benevolentná výchova
4-ročný Dan je s rodičmi na výstave obrazov a viditeľne sa nudí. „Chcem zmrzlinu!“ Rodičia nič. „Zmrzliiinu!“ kričí. Návštevníci výstavy sa otáčajú. Mama syna žiada, aby bol tichšie. „Ale ja som povedal, že chcem zmrzlinu!“ dupne si syn. Obaja rodičia sa potia. „Vidíš, hovoril som ti, že je nezmysel sem s ním ísť,“ vyčíta otec mame, no potom sa sám pokúsi synovi vysvetliť vhodné a nevhodné chovanie. Dan sa rozbehne a strčí do najbližšieho obrazu. Ten skoro spadne. Strážnik sa dvihne zo stoličky, Dan uteká, otec mu je v pätách. Skôr ako ho však chytí, chlapec strčí ešte do dvoch ďalších exponátov a vybehne z galérie na ulicu. Bledá mama sa vypotáca za nimi. Danovi rodičia sú povedzme mimoriadne benevolentní. Dan je „vymodlené“ dieťa a obmedziť jeho slobodu si nikto netrúfa. Dieťa však nevyzerá šťastne. Bezprostredne potom, čo si vydupalo zmrzlinu, sa síce tvári spokojne,no ešte skôr, ako ju zje, už je zase niečo zle. Voľná výchova, pri ktorej si dieťa robí doslova čo chce, deti v skutočnosti zneisťuje. Svoju slobodu si neužíva. Potrebuje sa totiž zorientovať v okolitom svete, jeho prirodzenou potrebou je zistiť hranice svojich možností. V neuvedomelej túžbe po hraniciach sa dieťa chová hrozne, lenže jemu to nedochádza. Zo zúfalstva stupňuje svoje nároky, manipuluje s rodičmi. Na koho a na čo sa môže v živote spoľahnúť? Ako sa nemá v tom neznámom svete báť, keď tí, ktorí ho v ňom sprevádzajú, sú slabší ako on? Takéto úzkosti trápia Dana, hoci on sám by to nevedel takto vyjadriť.
Bezpodmienečná láska a jej sila
Deti potrebujú, aby sme na ne mali isté nároky. Mali by sme v nich pestovať aj voľné vlastnosti, viesť ich k tomu, aby zodpovedne plnili určité úlohy, dokázali samých seba obmedziť, myslieť aj na druhých. Ako to však urobiť, bez toho, aby sme boli až príliš prísni? Jednoducho - s láskou! Lenže aj Klárina mama svoju dcéru pravdepodobne mala a má rada. Takisto ako mnoho ďalších veľmi prísnych, veľmi trestajúcich rodičov… Kde teda je háčik? „Si také naše poslušné dievčatko, máme ťa veľmi radi. Keď nás hneváš, nemôžeme ťa mať radi!" Takéto a podobné vyjadrenia zdanlivo spájajú lásku a vedenie. Láska podmienená, však nie je pravou láskou, neposkytne deťom potrebnú životnú istotu, bezpečný vzťah k rodičom. Takto milované deti sa o lásku rodičov boja, a preto si netrúfnu rodičom oponovať. Preto im radšej klamú, aby ich uspokojili, radšej, ako by sa im mali priznať, čo urobili. Miera, s akou rodiča odsudzujú klamanie a trestajú deti, je pritom vedľajšia. Lásku nemôžeme dávať za odmenu. Odmenou pre naše dieťa však môže byť naša radosť. Bezpodmienečne milované dieťa, ktoré má bezpečný a silný vzťah k rodičom, je ochotné samé seba obmedziť, aby videlo radosť v ich očiach. Kľúčom je teda láska bezpodmienečná. Mali by sme svoje deti milovať také, aké sú, nedávať láske žiadne podmienky. Deti musia vedieť, že sú milované, i keď nepočúvajú. Bezpodmienečne milované deti, ktoré má bezpečný a silný vzťah k rodičom, je ochotné samo seba obmedziť, aby videlo radosť v ich očiach. Povedzme, že 8-ročný školák môže pomáhať rodičom s upratovaním buď preto, že sa bojí trestu, alebo preto, že vidí radosť svojho rodiča a teší ho spoločná práca s ním. Rozdiel je veľký a presahuje vzájomné vzťahy. Zrelá morálka, naozajstné spoločenské správanie vychádza z vnútra človeka, ktorý rád myslí na svojich blízkych. Sám cíti uspokojenie, urobí niečo pre ich dobro. Takýto charakter formuje rodičov, ktorí milujú svoje dieťa bez podmienok. A zároveň sú dosť silní na to, aby mu dali hranice. Aby s láskou vydržali chvíľkovú zlosť dieťaťa, kým nedostane zmrzlinu.