Výchova detí je náročná cesta plná radostí, ale aj výziev. Často si rodičia predstavujú ideálny scenár, no realita býva odlišná. Občas sa stane, že aj tí najláskavejší rodičia zvýšia hlas, stratia trpezlivosť a kričia na svoje dieťa. Ako sa s tým vyrovnať a nájsť pokojnejšie spôsoby výchovy?
Uvedomenie si vlastných chýb a vzorcov správania
Je dôležité si uvedomiť, že nikto nie je dokonalý a chyby robíme všetci. Mnohokrát podvedome preberáme výchovné metódy našich rodičov, ktoré nemusia byť vždy najlepšie. Ak sa pristihnete pri tom, že sa správate ako vaši rodičia, skúste sa vcítiť do pocitov svojho dieťaťa. Uvedomenie je prvým krokom k zmene.
Či si to priznáme, alebo nie, vychovávame svoje deti podľa zvykov a hlboko prameniacich vzorcov vlastného detstva. Poznáte to, ráno nestíhate do práce a deti do školy a pristihnete samú seba, ako vrieskate na horné poschodie a kričíte a kričíte. Skutočný zlom nastane, ak pri tom spoznáte v sebe svojich rodičov.
Výchova podľa aktuálnych pocitov a nálad
Niekedy reagujeme podráždene a zvýšime hlas na dieťa kvôli vlastnej únave alebo stresu. Nie je to spravodlivé, ale je to ľudské. Najťažšou úlohou rodiča je vedieť reflektovať vlastné správanie a reagovať len na to, čo sa deje v danej chvíli.
Vymedzenie hraníc s láskou a ospravedlnenie
Deti potrebujú mať určené hranice, aby sa cítili bezpečne. Dôležité je však vymedzovať ich s láskou a pochopením. Ak urobíte chybu, ospravedlňte sa dieťaťu. Výchova by mala byť spoločnou záležitosťou založenou na vzájomnom rešpekte.
Prečítajte si tiež: Liečba kašľa u detí
Ako reagovať na vzdorovité správanie
Deti si začínajú preverovať autoritu rodičov už medzi 7 - 14 mesiacom života. Občas neposlúchnu príkazy svojich „nadriadených“, aby si otestovali rodičovské vodcovské sklony. Hlavne zachovajte rozvahu a nenechajte sa zatiahnuť do mocenskej hry s názvom: Kto je vlastne šéf?
Verejné priestranstvá a výchovné zásahy
Na svete existujú posvätné miesta, kde neplatia bežné pravidlá a vaše deti sa správajú akoby bez obmedzení. OBCHODY. Naša rada pred ich návštevou preto znie: Už po ceste do obchodu presne vyjadrite, čo očakávate a dajte svojej ratolesti jasne najavo, že to myslíte vážne. Pri výchovnom zásahu sa obávate, čo si pomyslia druhí, pretože cítime, že posudzujú, akí ste rodič? Voči dieťaťu však nie je spravodlivé, keď sa chováme inak, ako keď sa nikto nedíva. Keby vedelo vyjadriť svoje pocity ako dospelák, vyzeralo by to takto: „Mami, neponižuj ma!“ Odolajte pokušeniu byť prísnejší ako inokedy. Ak už musíte výchovne zasiahnuť na verejnosti, vezmite do úvahy pocity dieťaťa.
Dôslednosť a pochopenie
Dôslednosť znamená pôsobiť z uceleného názorového výchovného hľadiska. Je dôležité dodržať vypovedané slovo, aby deti vedeli, čo od nich očakávame. Ak bude vaše dieťa zlostné, zahrajte sa na mamu detektívku a skúmajte, aké pocity mohli vyvolať detskú podráždenosť. Ktorá potreba nebola naplnená? Bolo to sklamanie, hlad alebo nevenovaná pozornosť? Ak je dieťa rozčúlené, alebo má záchvat hnevu, je to chvíľa, kedy nás najviac potrebuje! Potvrdíte tým platnosť jeho pocitov a naučíte ho láskavej empatii. Ak sa dieťa neovláda, nie je najvhodnejšia chvíľa na rázne presadzovanie pravidiel. V rozrušení urobíme dieťaťu kázanie, s fatálnymi výrokmi prejdeme k desivým zákazom a príkazom, ktoré do výchovy nepatria. V detskej duši tak vytvárajú nebezpečný pocit, že rodič je nepriateľ! Keď sa s vašou pomocou upokojí, je vnímavejšie a lepšie si dokáže vysvetlením zobrať ponaučenie.
Intuícia a pozorovacie schopnosti
Internet, knižnica, dobré mienené rady svokry? Ukladáme si informácie, ako to chodí vo vedľajších rodinách, počúvame 100% rady od príbuzných a kamarátov. Je dôležité, aby sme svoje deti nevychovávali tak, ako nám odporúča niekto iný. Prečo? Vy máte doma inú osobnosť! Počúvajte svoj nástroj intuície a využite pozorovacie schopnosti. Mama a otec sú pre dieťa bohovia, sú symbolom toho, ako to vo svete funguje. Ponechajme deťom ich detstvo. Nehnevajme sa za veci, ktoré k nemu patria.
Čo je normálne a čo si nemusíte vyčítať
Aj napriek tomu, že to zvratné zámeno „sa“, sme vlastne MY. Tiež sa vám niekedy zdá, že každý naokolo má „normálne“ deti, akurát to vaše neustále vyrába nejaký problém? Kričí, klame, neposlúcha… Nebojte, nie je to vaša chyba. Predstava tichého, poslušného dieťaťa je naozaj len predstavou, ktorá nemá s prirodzeným vývojom dieťaťa nič spoločné. Čo všetko je normálne, hoci sa nám to na prvý pohľad nezdá? A čo všetko si vo výchove nemusíte vyčítať? Nie je to vždy idylka, ale napokon, prečo by mala byť?
Prečítajte si tiež: Kašeľ u detí: Čo robiť?
1. Neposlúchanie a potreba opakovať príkazy
Niekedy sme na pokraji sebaovládania, presvedčení, že potomok skúša našu trpezlivosť, v skutočnosti však väčšinou ani nevie, že naňho voláme. „Detský mozog funguje inak. Je nezrelý a ešte sa len v ňom vytvára schopnosť hneď porozumieť, čo od neho vlastne chceme a rozhodovať sa podľa toho,“ vysvetľuje sociálna pedagogička Katarína Winterová z mamedeti.sk. Dieťa nedokáže ani udržať pozornosť, čiže je normálne, že zabudne, na čom ste sa pred chvíľou dohodli. Majte toto všetko na pamäti, a ak od dieťaťa niečo chcete, uistite sa, že vás naozaj vníma. A ak mu aj musíte niečo opakovať, robte to s láskou a pridajte aj vysvetlenie.
2. Žiarlivosť medzi súrodencami
Žiarlivosť detí na súrodenca je prirodzená, pripomínajú odborníci. Prejavte pochopenie, snažte sa žiarliacemu dieťaťu splniť, čo chce - urobte si program len s ním, venujte sa chvíľu iba jemu. Zároveň mu umožnite vybiť si hnev, ak ho cíti.
3. Kričanie a hnevanie sa
Je to náročné, ale tiež prirodzené. Aj toto je dôsledok vyvíjajúceho sa detského mozgu, ktorý nedokáže spracovať silné emócie, najmä v situáciách, kedy chcú deti robiť niečo iné než sa im práve káže. Záchvat zlosti je podľa klinickej psychologičky Angharad Rudkinovej jediný spôsob, akým vie dieťa v danej situácii zareagovať. Tresty nepomáhajú, skôr môžu dieťaťu poškodiť. Takže, aj keď je to náročné, v danej situácii treba zachovať pokoj. Zasiahnite, ak si dieťa môže ublížiť alebo niečo zničiť, inak zostaňte pokojní. A - trvajte na hraniciach, aby si dieťa nespravilo zo záchvatu zlosti nástroj, ktorým dosiahne svoje.
4. Neochota hrať sa s ostatnými
Aj keď nás pohľad na družne sa hrajúce deti teší, majte na pamäti, že môžete mať doma aj introverta, ktorý je rád sám. Deti nie sú také, ako my, ani také, aké ich chceme mať. Deti sú svojské a my by sme to mali rešpektovať. Jediné, čo od nás chcú, je, aby sme ich ľúbili také, aké sú.
5. Klamanie
„Klamanie je prirodzená cesta k osamostatňovaniu sa, k budovaniu sebavedomia a schopnosti postarať sa sám o seba,“ vraví Katarína Winterová. Zdôrazňuje, že napriek klamstvám z detí môžu vyrásť čestní ľudia. Cesta životom je kľukatá a nakoniec ich životné hodnoty povedú tým správnym smerom.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na hniezdo pre bábätko motýlik
6. Plač
Detský plač navyše nemusí mať vážnu príčinu, deti často plačú večer, keď už majú toho za celý deň jednoducho dosť (podobne ako dospelí, tí si však neuľavujú plačom, ale inými spôsobmi). Postarajte sa o dieťa, ale netrápte sa prehnane, ak máte pocit, že často plače.
7. Zvyšovanie hlasu a rozčuľovanie sa
Keď ste vyčerpaná či vyčerpaný a drvia vás povinnosti, vytočí vás maličkosť a už na potomka kričíte. Vyčítať si to však nemá zmysel, skôr sa snažte do podobných situácií nedostávať a rozpoznať, kedy reagujete prehnane. Je prirodzené nezostať pokojný a je dôležité dovoliť si prežiť hnev voči dieťaťu a občas ho nemať rád. Je to tak v poriadku. To však neznamená, že sa na neho budeme hnevať sústavne a týždeň naň neprehovoríme. Dieťa musí vedieť, že ho máme radi.
8. Nedostatky v správaní
Príbuzní či známi sa často čudujú, ako je možné, že vaše dieťa v troch rokoch ešte nechodí na nočník alebo sa v piatich pocikáva do postele. A vy sa cítite - mizerne. Zdá sa vám, že ste výchovne zlyhali, ak vaše dieťa nepozdraví každú susedku. Lenže, je to naozaj tak dôležité a dieťa malý spoločenský barbar, ak to neurobí? A vôbec, nemala by sa snáď úspešnosť výchovy merať tým, či je dieťa spokojné a šťastné? Vo výchove príliš zdôrazňujeme, aby sa dieťa vedelo takzvane správať a spĺňalo naše požiadavky. Na jeho vnútro príliš nemyslíme. A preto už žiadny trápenie, ak sa dieťa nespráva podľa noriem. Je jedinečné a je vaše. Radšej sa ho opýtajte, na čo práve myslí a ako sa má.
9. Pocity, že bez detí by bolo lepšie
Nemusíte si vyčítať, ak sa pri podobných myšlienkach pristihnete, sú úplne v poriadku. Nie je jednoduché byť rodičom. Všetci sme do nejakej miery museli potlačiť svoje ambície a túžby, ktoré s deťmi jednoducho nie sú zlučiteľné. Na druhej strane však svoje ratolesti milujeme, urobili by sme pre ne čokoľvek a veľmi dobre si uvedomujete, že sú pre vás najdôležitejšie na svete.
10. Neistota a tápanie vo výchove
Rodičia dnes vo výchove často tápu. Odvrhli sme mnohé zásady, ktoré boli platné v minulosti. Nechceme už deti vychovávať pomocou hlúpych príkazov a zákazov, výčitiek a strachu, viac sa snažíme o demokratickejšiu a partnerskejšiu výchovu. Nemáme však žiadne fungujúce vzory, od ktorých by sme mohli odkukať, ako na to. Chyby a omyly sú prirodzené, vo výchove zvlášť. Nemá teda cenu vyčítať si, že sa nám možno nedarí tak, ako by sme chceli. Podstatné je, že sa snažíme a napriek omylom postupujeme dopredu a snažíme sa vychovať spokojné dieťa.
Praktické rady, ako prestať kričať
Väčšina rodičov občas do detí kričí. Niektorí kričia viac, iní menej. Niektorí si ani neuvedomujú, že to robia. Iní zase vedia, že kričia, ale myslia si, že majú na to právo a ich krik je oprávnený. Ale aj tak všetci vieme, že deti reagujú lepšie, keď na ne nekričíme. Krikom sa len vyostruje situácia. Keď sa dokážete upokojiť, učíte zároveň dieťa, ako sa dá nahradiť hnev pokojom. Vďaka tejto sebakontrole sa upevňuje aj vzťah medzi deťmi a rodičmi. Samozrejme, prestať kričať na deti nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje to veľkú mieru úsilia a sebadisciplíny, a to hlavne vtedy, ak do vás kričali, keď ste vy boli malí.
1. Dajte záväzok sami sebe
Výskumy ukazujú, že ak sa k niečomu vedome slovne zaviažeme, zvyšujeme tým pravdepodobnosť, že sa nám to podarí, a to hlavne vtedy, keď budeme na tom denne pracovať. Je vhodné si svoj zámer napísať aj na papier. Potom si predstavujte, ako sa správate podľa nového modelu. Neustále si v mozgu túto situáciu predstavujte.
2. Dajte záväzok celej rodine
Musíte sľúbiť aj niekomu inému, že sa zmeníte. Ideálne je, keď sľúbite svojim deťom, že nebudete kričať.
3. Zastavte sa a zhlboka dýchajte
Vždy, keď sa schyľuje k problému a máte chuť kričať, uvedomte si, že situácia s krikom by sa mohla opakovať. Zastavte sa a prestaňte rozprávať. Ak zistíte, že strácate trpezlivosť, mlčte. Zavrite ústa. Ak nedokážete prestať vydávať zvuky, tak si niečo mrmlite, ale so zavretými ústami.
4. Vystúpte zo situácie
Zastavte sa. Uvedomte si, že nejde o stav núdze ani o väčšie ohrozenie. Odosobnite sa, vystúpte zo svojej pozície. Desaťkrát sa zhlboka nadýchnite. Môžete začať pohybovať rukami, a tak sa tiež môžete zbaviť napätia. Potom zhlboka dýchajte.
5. Uvedomte si, že vy ste dospelá osoba
Stále myslite na to, že vy ste vzor pre dieťa. Ono vás sústavne pozoruje a nasáva. Pozrite sa na svoje dieťa a povedzte si: „Snažím sa naozaj zostať v pokoji. Nechcem kričať.
6. Uvoľnite si telo
Ak vám nepomohlo vytrasenie rúk a hlboké dýchanie, umyte si tvár studenou vodou a uvedomte si, že vaše dieťa sa správa tak, ako sa správa len preto, že je to len dieťa.
Obavy rodičov pri odvykaní od kričania
Pri procese odvykania od kričania rodičov často sprevádzajú rôzne obavy.
Obávate sa, že sa dieťa nič nenaučí, ak nebudete zvyšovať hlas
Keď majú deti strach, veľa sa toho nenaučia, lebo mozog pôsobením strachu stráca schopnosť prijímať nové informácie. Aj kvôli tomuto je oveľa lepšie jednať s rozvahou a s pochopením.
Obávate sa, že budete na dieťa mierni
Dieťa väčšinou hnevá, keď prosí o pomoc. Cíti silné emócie, s ktorými si nevie poradiť a ktoré nevie opísať. Samozrejme, hranice vo výchove sú dôležité, ale krik pri ich dodržiavaní nepomáha.
Bojíte sa, že nebudete autentickí
Vaše dieťa vie, kedy ste nahnevaní a tiež vidí, ako dokážete prevziať zodpovednosť za svoje emócie. A preto nebojte sa byť úprimní pri vyjadrovaní toho, čo prežívate.
Čo ak aj napriek maximálnemu úsiliu zistíte, že ešte stále kričíte?
To určite zistíte, hlavne na začiatku svojej novej cesty. Ale nie je to chyba, keď sa z toho poučíte. Každé zlyhanie je príležitosťou k tomu, aby ste niečo zmenili. Môže to byť prístup, zvyky, čas venovaný sebe. Dôležité je, že sa zmeniť chcete a že si to uvedomujete.
Ďalšie užitočné rady pre pokojnejšiu výchovu
- Život rodiny sa netočí len okolo dieťaťa. Nemusíte neustále všetkým ukazovať fotky vašich ratolestí ani donekonečna rozprávať o každom ich papaní či kakaní.
- Nestresujte, ak vaše dieťa odmieta jesť hrášok či inú zeleninu. Ani vy by ste s nadšením nejedli niečo, do čoho by vás nútili.
- Nedovoľte deťom, aby vás prerušovali v komunikácii. Môžete mu pokojne povedať: „Práve sa s tetou rozprávam. Prosím počkaj, budem sa ti venovať o chvíľku.“ A potom ten sľub dodržte.
- Premyslite si, kedy dieťa pochválite. Radšej sa ho majú opýtať, či ono samo je na seba hrdé a či je s tým, čo urobilo aj spokojné.
- Dávajte si pozor na výčitky svedomia. Sociológovia vravia takémuto kvázi voľnému času strávenému výčitkami svedomia a obavami „kontaminovaný voľný čas“.
- Venujte pozornosť aj partnerovi (partnerke). Unavení, smutní alebo frustrovaní rodičia nedokážu byť deťom príliš dobrým vzorom.
- Naučte sa povedať aj NIE. Úlohou rodičov je tento nekonečný príval z času na čas zastaviť a povedať nie.
- Nemusíte hneď reagovať na požiadavky dieťaťa. Ak ste zaneprázdnení, zdvorilo dieťaťu vysvetlite, čo práve robíte a nechajte ho, aby sa s tým zmierilo.
Predpôrodný kurz ako príprava na rodičovstvo
Predpôrodný kurz môže byť pre nastávajúcich rodičov obrovskou pomocou. Malo by sa na ňom informovať aj o tom, čo sa deje v šestonedelí - v prvých týždňoch po pôrode, čo potrebuje mama, čo bábätko. Dôležité je aj to, aby kurz poskytol mužovi realistický obraz o tom, ako vyzerá žena, keď rodí, aké sú jednotlivé fázy pôrodu, čo sú to kontrakcie…
Úloha otca pri pôrode
Muž má vedieť, že je tam niekto iný, kto sa stará o tieto záležitosti. Ak sú zanechaní v osamelosti a pôrod nebeží dobre, môže to aj muža traumatizovať. Prítomnosť pri pôrode by mala byť zmluva, ktorá sa dá kedykoľvek vypovedať z oboch strán a bez udania dôvodu. Ak je muž veľmi vystrašený, jeho strach môže zneisťovať partnerku.
Bonding po pôrode
Je čím ďalej samozrejmejšie, že bonding sa robí aj po sekcii priamo na operačnej sále. Možnosť byť s bábätkom dáva väčšine žien rodičovskú istotu, vedia ľahšie rozpoznať pocity a potreby dieťaťa, lepšie čítať jeho signály.
Čas pre seba a vzájomná podpora
Po narodení dieťaťa bude muž rovnako ako žena minimálne rok fungovať vo výrazne obmedzenom režime, tak prečo si to ešte neužiť pred pôrodom. Je veľmi dôležité hovoriť o tom. Pre muža je ľahšie, keď vie, čo presne sa od neho očakáva, znižuje to jeho stres. Pre ženu je potom tiež zrozumiteľnejšie, čo môže čakať.