Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje nielen inštinkt a zdravý rozum, ale aj schopnosť učiť sa a prispôsobovať. Rodičia často čelia výzvam v dôsledku vonkajších vplyvov, ako je kríza rodiny, vplyv rovesníkov a závislosť od technológií. V tomto článku sa pozrieme na to, ako tieto faktory ovplyvňujú rolu rodiča a aké psychologické aspekty sú s tým spojené.
Želania rodičov a realita výchovy
Väčšina rodičov si pre svoje deti želá šťastie, zdravie, vzdelanie, úspech, obľúbenosť, láskavosť, múdrosť a dobrého partnera. Avšak cesta k dosiahnutiu týchto cieľov nie je vždy priamočiara. Rodičovstvo je ovplyvňované mnohými faktormi, vrátane inštinktu, vlastnej skúsenosti, výchovného štýlu, napodobňovania, informácií o vývinových štádiách a medziľudských vzťahoch. Napriek najlepším úmyslom môžu rodičia opakovane narážať na prekážky spôsobené prostredím, životnými okolnosťami, osobnými vlastnosťami, zážitkami z detstva alebo neistotou.
Paralela s cestovaním: Orientácia v rodičovstve
Sprevádzanie dieťaťa do dospelosti sa dá prirovnať k ceste, ktorá nie je vždy jednoduchá. Niekedy môžeme zablúdiť alebo sa ocitnúť v nepredvídaných situáciách. Je preto dôležité nespoliehať sa len na intuíciu a mať pevné orientačné body. Úspešné rodičovstvo sa nedá zredukovať na niekoľko oblastí, v ktorých stačí uspieť. Niektoré oblasti sú však kľúčové a dôležitejšie ako iné.
Potreba bezpečia ako základný kameň výchovy
Podľa humanistickej psychológie, ktorú reprezentuje Maslow, je potreba bezpečia druhou najdôležitejšou potrebou človeka, hneď po základných biologických potrebách. Pocit bezpečia si vytvárame už počas prenatálneho vývinu a potrebujeme ho po celý život. Bábätko sa cíti v bezpečí, ak rodičia uspokojujú jeho biologické a citové potreby. Malé dieťa získava pocit bezpečia, ak mu je umožnené skúmať, učiť sa a zároveň dostáva útechu, keď sa niečoho zľakne alebo si ublíži.
Pocit bezpečia posilňuje aj rešpektovanie voľby dieťaťa, ponuka pomoci v náročných situáciách a optimizmus rodičov. K pocitom bezpečia prispieva predvídateľnosť rodičovského správania, schopnosť aktívneho počúvania a istota, že je dieťa milované, aj keď zlyháva.
Prečítajte si tiež: Postup Výmeny Okien v Škôlke
Učenie sa spolu s dieťaťom
Rodič, ktorý nie je ochotný sa učiť spolu s dieťaťom, je zväčša presvedčený, že vie všetko najlepšie, čo je pre rodičovstvo nebezpečné. Tak ako sa dieťa učí napodobňovaním druhých, pomocou dôsledkov, pokusov a omylov, ale aj vlastnou úvahou, tak aj rodičia majú možnosť sa mnohému naučiť, ak sú k tejto možnosti dostatočne otvorení. Nemusia sa učiť priamo od dieťaťa, ale môžu sa naučiť veľa o ňom, o sebe, o svojich schopnostiach, pocitoch aj správaní. Dieťa nastavuje svojim rodičom zrkadlo a ak sú rodičia voči svojmu dieťaťu dostatočne vnímaví, môžu rásť spolu s ním.
Sebareflexia a autenticita rodiča
Múdry rodič vie, že ak niečo očakáva od svojho dieťaťa, mal by sa to najprv naučiť on sám. Sebareflexia vedie rodiča k zmene vnímania, uvažovania, očakávania aj správania. Tak sa stáva autentický a spravodlivý. Rodič, ktorý nedokáže pripustiť, že sa zmýlil alebo sa zle zachoval, sa za svoje správanie nedokáže ani ospravedlniť. Nerád diskutuje, vyhýba sa kompromisom, nevníma potreby a túžby dieťaťa, čo spôsobuje, že sa dieťa opakovane ocitá v role porazeného.
Viera v optimizmus
Viera, že veci dobre dopadnú, nám dáva nádej a nádej nás motivuje k aktivite. Optimizmu sa dá naučiť a táto zručnosť sa dá vštiepiť aj deťom. Podľa Seligmana je hlavnou charakteristikou pesimistu viera, že všetko zlé bude trvať dlho, že to negatívne ovplyvní všetko ostatné a príčinou je iba on sám. Optimisti sa nenechajú len tak odradiť. Náročná situácia je pre nich výzvou, ktorú sa pokúšajú prekonať.
Komunikácia a vnútorný monológ
Pôvod optimizmu alebo pesimizmu vychádza z komunikácie, ktorej bolo dieťa svedkom v konkrétnych situáciách. Ako rodičia hodnotia seba, druhých aj dieťa samotné. Ako si vysvetľujú príčiny zlyhaní a aké si z nich berú ponaučenia. K akým záverom spejú a ako definitívne sú ich presvedčenia. Komunikácia dieťaťa odzrkadľuje komunikáciu dospelých. Deti počúvajú interpretáciu rodičov, ako funguje svet. Obzvlášť vnímavé sú, keď sa udeje niečo nepríjemné. Dôležitý je vnútorný monológ. To, ako človek zmýšľa o sebe, o druhých aj o udalostiach, ovplyvňuje to, ako sa cíti. To, ako sa cíti, zase ovplyvňuje, ako sa správa.
Pevné puto medzi rodičom a dieťaťom
To najdôležitejšie, na čom v rodičovstve záleží, je pevné puto medzi rodičom a dieťaťom. Detský mozog prechádza dlhým vývinom a ten pokračuje ešte niekoľko rokov po dovŕšení dospelosti. Deti skrátka ešte nemajú takú výbavu, akú máme my, zrelí dospelí. Múdrosť a skúsenosti stoja na našej strane. Ťažko sa tvorí pevné puto bez sebareflexie, rešpektu k sebe a druhým a tiež bez zmien v našich očakávaniach. Dôležitý je aj rodinný optimizmus a láskavá komunikácia. Pevné puto s rodičom dieťaťu poskytuje pocit istoty a bezpečia. Pocit bezpečia je sprevádzaný optimizmom. Optimizmus vedie dieťa k životaschopnosti. Tá sa prejavuje vlastnou iniciatívou, ktorá prináša zlyhanie aj úspech. Zlyhanie vyzbrojuje dieťa odolnosťou. Úspech prispieva k radosti, posilňuje sebadôveru, a tak sa dieťa približuje k cieľu, ku ktorému sme ho nasmerovali.
Prečítajte si tiež: Prebaľovanie bábätka krok za krokom
Riziká štýlu výchovy "dobrý a zlý rodič"
Výchova štýlom dobrého a zlého rodiča sa dlho zdala ako vhodnou formou vedenia dieťaťa. Jeden rodič zjednával poriadok, zatiaľ čo druhý prispieval k benevolentnejšej atmosfére. Je to však pre dieťa prospešné? Tento štýl výchovy obvykle štylizuje jedného rodiča do pozície toho dobrého, ktorý je vždy na strane dieťaťa, a druhého do role zlého a nič nepovoľujúceho. Často sa stáva, že toto postavenie rozdúcha nezrovnalosti medzi rodičmi; jeden sa cíti ukrivdený, že je vždy ten zlý a necíti od partnera podporu v nastolení disciplíny.
Navyše dieťa prirodzene inklinuje k lepšiemu vzťahu s tým „dobrým“ rodičom, prísnejšieho označuje za „zlého“, a neváha s vyjadreniami, že benevolentnejšieho rodiča ľúbi viac. Deti začnú tento spôsob výchovy využívať, pýtajú si povolenie len od láskavejšieho rodiča a často odmietajú plniť svoje povinnosti, pretože rodičia nie sú v disciplíne jednotní.
Jednotnosť a vzájomná podpora vo výchove
Pokiaľ sa rodičia nedohodnú na spôsobe výchovy, jednak bojujú proti sebe a jednak vnášajú do sveta dieťaťa zmätok. Dieťa potrebuje jednotnosť. Netuší, aké správanie je adekvátne a preto potrebuje priame hranice a pravidlá, ktoré mu majú poskytnúť obaja rodičia. Pokiaľ jeden z nich nastaví hranice, ktoré ten druhý nerešpektuje a porušuje, dieťa zostáva zmätené a neisté. Všetky pravidlá, ktoré mu má výchova vštepiť sú „dobrým“ rodičom ohrozené, čím strácajú svoju dôležitosť.
Najdôležitejší dôvod, prečo by mali rodičia vo výchove spolupracovať, je vzájomná podpora. Rodičia tvoria tím, ktorý drží rodinu pohromade a vytvára stabilnú a bezpečnú domácnosť. Ich vzájomný vzťah je pre dieťa kľúčový; tak ako sa správajú a spolupracujú naučí dieťa, ako sa má chovať k ľuďom. Ak medzi rodičmi nevládne vzájomný rešpekt, ich dieťa sa nemá ako naučiť úcte.
Vnútorný svet dieťaťa a vplyv rodičov
Freud tvrdil, že okrem dvoch partnerov sú s nimi vždy aj ich rodičia. Sú prítomní v podobe podvedomých vzorcov, ktoré ich deti, teraz už dospelí partneri, žijú a opakujú. Približne toto a pravdepodobne oveľa viac sa môže diať vo vnútri detského športovca. Samozrejme na podvedomej úrovni, dieťa si to neuvedomuje. Ten, kto si to má uvedomovať a pracovať s tým, je tréner. Detský športovec na takto komplikovaný vnútorný svet emočne reaguje a následne svoju emocionalitu prejavuje aj navonok v správaní a v športovom prejave.
Prečítajte si tiež: Diéty a zdravie
Neoddeliteľné spojenie rodiča a dieťaťa je však realitou, do ktorej sa potrebuje tréner ponoriť. Táto realita presahuje celé dieťa a dieťa nie je schopné z nej technicky vystúpiť. Postupným zrením sa vzťah dieťaťa a rodiča mení a dieťa je stále viac autonómnejšie a slobodnejšie. Všeobecne platí, čím je vzťahová väzba medzi dieťaťom a rodičom bližšia a stabilnejšia, tým sa dieťa stáva sebavedomejšie a silnejšie.
Vzťah trénera a rodiča
Tréner alebo trénerka sú sekundárne otcovské alebo materské figúry. Ich úlohou je otvárať dieťaťu svet športu pri zachovaní princípov rodičovskej figúry, ktorú v nich dieťa hľadá a nerivalizovať s primárnymi rodičovskými figúrami, ktorých nositeľmi sú rodičia. Dieťa chce byť s rodičom a chce ochutnávať veľký a nepoznaný svet s trénerom. Nie je prirodzene vybavené vyberať si medzi rodičom a trénerom. Ak je postavené pred túto voľbu, nezvládne ju. Dieťa chce obidvoch.
Ak vytesníme v prístupe k dieťaťu tento fakt, snahy ovplyvniť vývin dieťaťa budú neúspešné. Detský terapeut stojí blízko pri dieťati, ale nebojuje a nijak nekonkuruje rodičovi. Často aj vtedy, keď vie, že rodičia dieťaťu podporu nedávajú, alebo mu nejakým spôsobom ubližujú. Napriek náročnosti tohto procesu a tendenciám chrániť dieťa, by sa terapeut nikdy nemal dostať do pozície, kde bude dieťa cítiť, že stojí proti rodičovi. To je hranica, kedy je terapia ohrozená.
Syndróm zavrhnutého rodiča
Syndróm zavrhnutého rodiča je psychická forma detského zneužívanie a jeho hlavným znakom je očierňovanie rodiča dieťaťom bez racionálnych dôvodov, za ktorým stojí programovanie druhého rodiča, resp. vedomé či nevedomé stratégie podnecujúce dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. Syndróm zavrhnutého rodiča je dodnes konfrontovanou tematikou, napriek jeho častému, avšak prehliadanému a neuvedomenému výskytu.
Medzi najhlavnejšie stratégie programujúceho rodiča patrilo očierňovanie a zhadzovanie rodiča v očiach dcéry. Medzi prejavy zavrhnutia patril odpor voči zavrhnutému rodičovi, pohŕdanie či verbálne a mimické prejavy nepriateľstva. V obnovení vzťahu so zavrhnutým rodičom zohralo značnú rolu oslabenie vzťahu s programujúcim rodičom, externé informácie a hodnotový systém. Potenciálne dôsledky, ktoré syndróm vyvolal sú difúzna identita a nedôvera voči ľuďom.
Vzťahová väzba a jej vplyv na vývin
Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará.
Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií. Plač a úsmev majú za funkciu privádzať matku k dieťaťu a udržať ju v jeho blízkosti. Nasledovanie a pridržanie sa majú opačnú funkciu. Udržujú dieťa v blízkosti matky.
Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Výskumy životných udalostí v rannom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou.
Dôsledky neistej vzťahovej väzby
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť.
Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu.
Komplexy z detstva a ich vplyv
Komplexy z detstva môžu nevedome ovplyvňovať to, ako v určitých situáciách reagujeme. Vznikajú v ranom veku, napríklad v dôsledku ponižovania dieťaťa, čo vedie k jeho nízkemu sebavedomiu, pocitu menejcennosti a izolácii. Rodičia so svojimi vlastnými komplexmi môžu nevedome prenášať svoje nezrealizované túžby a sny na svoje deti, čo vedie k prehnaným očakávaniam a neempatickému prístupu.
Je dôležité, aby rodičia pracovali so svojimi vlastnými komplexmi a snažili sa svoje deti chváliť aj vtedy, keď sa niečo nepodarí. Deti potrebujú cítiť, že sú milované a podporované v každej situácii. Každé dieťa je jedinečné a má rozdielne predispozície, ktoré by mali byť rešpektované.