Strata nenarodeného dieťaťa je hlboko osobná a emocionálne náročná skúsenosť, ktorá môže vyvolať širokú škálu pocitov, vrátane viny. Tento článok sa zaoberá psychologickými aspektmi pocitov viny po potrate, či už spontánnom alebo umelom, a ponúka pohľad na to, ako sa s týmito pocitmi vyrovnať a nájsť cestu k uzdraveniu.
Stratená budúcnosť: Smútok po spontánnom potrate
Ženy, ktoré zažili spontánny potrat, často opisujú svoju stratu tak, akoby im zomrel niekto blízky, s kým prežili roky, hoci dieťa nikdy nevideli, nedotkli sa ho, ani ho nedržali v náručí. Rozumejú bolesti aj nekonečným otázkam - kde som urobila chybu…? Na tom, že pocity straty, bolesti a smútku po spontánnom potrate sú normálne, sa zhodnú v podstate všetci, nie však už na tom, ako dlho majú trvať.
Individuálny proces smútenia
Každé smútenie vrátane jeho trvania je individuálne a závisí jednak od konkrétnej ženy a tiež od okolností, v ktorých sa nachádza. Inak smúti za dieťaťom žena, ktorá naň čakala roky, nedarilo sa jej otehotnieť a nakoniec ho stratila, a inak žena, u ktorej bolo neplánované a zvažovala dokonca umelý potrat. Množstvo žien sa zmieri so stratou dieťaťa svojpomocne alebo s podporou blízkych. Odborníka vyhľadajú, ak už je pre ne samy situácia neúnosná. Prežívajú napríklad intenzívny smútok, nad ktorým nemajú kontrolu, ktorý ich prekvapí v hocijakej chvíli alebo na hocijakom mieste.
Podpora okolia
Mnohé ženy po strate dieťaťa zažívajú, že ich okolie ťahá od toho, čo cítia, preč. Doslova im to zakazuje, lebo má pocit, že sa zbytočne trápi. Je nejaké obdobie, po ktorom už smútenie za nenarodeným potomkom naozaj môže byť problém? Je pravda, že niekedy je v najbližšom okolí ťažké nájsť poslucháča, ktorý je o tom ochotný dookola hovoriť. Pritom o dieťa prichádza aj otec a rodičia zase o vnúča. Niekedy sa blízki obávajú, že sa od nich očakáva nejaký výkon alebo nejaké riešenie, pritom to, čo pomáha najviac je jednoduchá blízkosť. Často práve tí, ktorí nás majú najradšej, najviac chcú, aby sme prestali smútiť. Blízki to s nami myslia dobre, ale občas použijú nevhodný spôsob podpory. Môže to byť preto, lebo sami nikdy nič podobné nezažili a nevedia, čo majú robiť. Alebo, bohužiaľ, aj preto, že je to pre nich po určitom čase nepohodlné . Mnohí sú nastavení tak, že keď nám už raz-dvakrát vyjadrili podporu, malo by to stačiť. Ale smútiaci človek je ponorený vo svojom smútku dlho, nestačí mu jednorazová podpora. Práve vtedy je dobré vyhľadať poradenstvo. Poradkyňa je tu na to, aby poskytovala podporu aj dlhodobo, keď je to potrebné. Asi najťažšie je zvládnuť pocit zlyhania a viny, že sme určite urobili niečo zle, a preto sme o dieťa prišli, pričom ani na jedno nie je podľa odborníkov vo väčšine prípadov dôvod.
Pocit viny a materinský inštinkt
Je to prirodzená reakcia na neprirodzenú situáciu, ktorá sa stala. Určite je to umocnené aj materinským inštinktom, ktorý je biologickou záležitosťou. Žena má do svojej podstaty vpísané, že by mala svoje dieťa chrániť. Prvým krokom je to, že sa takéto pocity objavili, prijať. Niekomu následne pomôže racionálne si odôvodniť, že sa naozaj nedalo nič robiť. Veľký význam má aj uvedomenie, že vzťah s dieťaťom sa nekončí jeho fyzickou stratou a môže ďalej pretrvávať na inej úrovni. V poradenstve tiež pracujeme na tom, aby žena cítila súcit voči sebe samej. Väčšine žien po strate dieťaťa pomôže, keď otehotnie znova. Nielen z vlastnej skúsenosti však viem, že toto tehotenstvo už nie je celkom „radostným očakávaním“, ako sa o gravidite zvykne hovoriť. Naopak, je to obdobie plné strachu, že sa všetko môže zopakovať. Celý náš život je ovplyvnený minulými skúsenosťami, takže určitá miera úzkosti v ďalšom tehotenstve je normálna. Pri ďalšom tehotenstve v poradí sa ešte mnohé ženy spoliehajú na to, že dvakrát za sebou sa im to predsa stať nemôže. Niekedy však žena potratí aj dva-, tri- a viackrát za sebou. Vtedy už nepomáha spoliehať sa na štatistiku. Je dobré určiť si, čo v danej situácii vieme riešiť, čo máme vo vlastných rukách. Tam patrí napríklad to, že absolvujeme vyšetrenia, kde sa môže odhaliť príčina potratov. Sú však prípady, keď sa nič nenájde. Vtedy už nastupuje len pokora pred životom a pred tým, že nevieme ovplyvniť všetko podľa svojich predstáv. „Žena má do svojej podstaty vpísané, že by mala svoje dieťa chrániť.
Prečítajte si tiež: Pokojnejšie materstvo
Paradoxom je, že niekedy cítime výčitky aj za to, že tá bolesť, hlavne s príchodom ďalších ratolestí, prebolí. Je pravda, že čas lieči naše pocity v tom zmysle, že ich otupuje. Preto je normálne, že strata po čase prestane intenzívne bolieť. Hlavne vtedy, keď sa život začne vyvíjať pozitívnejším smerom, napríklad sa žene narodia ďalšie deti. Nechcem to zovšeobecňovať, každý sme iný, ale väčšinou je to tak.
Umelý potrat: Výčitky a izolácia
Ženy, ktoré podstúpili umelý potrat, môžu čeliť ešte komplexnejším pocitom viny. Na rozdiel od žien po spontánnom potrate, ktoré nachádzajú oporu u príbuzných, ženy po umelom potrate sa často dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, veď žiadny postabortívny syndróm neexistuje, ako píšu médiá. Boja sa odsúdenia, niekedy som dokonca prvý alebo druhý človek, komu o potrate povedia. Na jednej strane im konzervatívni ľudia niekedy povedia, veď si si to zaslúžila, tak teraz trp. Zástancovia pro-choice ich zas nechápu: urobila si dobré rozhodnutie, tak prečo sa trápiš? Tretia skupina sú neutrálni ľudia, ani jej čin neschvaľujú, ani neodsudzujú. Oni však nerozumejú, prečo by sa mala trápiť, keď predtým zákrok chcela. Takejto žene po umelom potrate len málokto rozumie, prečo má výčitky.
Popotratový syndróm: Mýtus alebo realita?
Pojem popotratový syndróm sa používa skôr všeobecnejšie. Nepochybujem, že veľa žien sa s potratom vyrovná ľahko a už sa k nemu nevracajú. Iné to však neuzavrú takto ľahko a to, čo prežívajú, môže mať rôznu intenzitu aj prejavy. Napríklad strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť, spánkové poruchy a mnohé ďalšie. Sú aj ženy, ktoré to aj niekoľko rokov dusia v sebe a až potom vyhľadajú odborníkov. Dokonca som sa stretla s tým, že vyhľadali Alexis, lebo odborník, kam chodili dovtedy, sa touto témou odmietol zaoberať. Povedali im, že to už bolo dávno, je to len taká banalita, majú si to jednoducho odpustiť a podobne.
Zdá sa, že najvýznamnejšia premenná je v tom, aký má ona vzťah k tomu nenarodenému dieťaťu, či je to pre ňu len zhluk buniek alebo ľudská bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Podľa zahraničných štatistík okolo dvoch tretín žien udáva, že boli nejakým spôsobom dotlačené k zákroku. Takže vedia, že čakajú dieťa, aj sa na začiatku potešia, no potom zistia, že by s ním ostali samy a boja sa, že to nezvládnu. Aj my máme v poradni svedectvá, že partner ženu k potratu nútil. S tým súvisí ďalšia vec, ktorú si v poradni všímam. Ženy, ktoré idú na zákrok, väčšinou nie sú priebojné povahy. Nie sú v sebe vysporiadané s tým, že by šli na zákrok, no podľahnú tlaku okolia. Nemusí to byť hneď fyzické násilie, ale dajú napríklad na nejaké reči, niekto ich zmanipuluje alebo spochybní ich schopnosti.
Viera a trauma
Nemyslím si, že viera by bola tým najdôležitejším faktorom, prečo žena považuje nenarodené dieťa za dieťa alebo nie. Ale určite k tomu prispieva. A určite pôsobí negatívne, keď sa žena obáva Božieho trestu. No to, že počatý život je už ľudská bytosť, je vedecký fakt, o ktorom sa učia deti v škole. Takže si nemyslím, že sa dá určiť, že veriaca žena bude trpieť a neveriaca nie. Súvisí trauma aj s tým, v akom štádiu tehotenstva bolo tehotenstvo ukončené? Podľa zahraničných štúdií, napríklad z USA, kde sú rozšírenejšie potraty aj v neskoršom štádiu, to súvisí.
Prečítajte si tiež: Ako zvládnuť úzkosť po pôrode?
Kontroverzia okolo "popotratového syndrómu"
Mnohí preto dôvodia, že pro-liferi si tento pojem vymysleli. Reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie, ktorí s týmito ženami pracujú, je taká, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa. Pre mňa je zvláštne, že niekto je vôbec schopný popierať, že takto trpiace ženy existujú. Denník N pred časom vyzdvihol štúdiu z Kalifornskej univerzity, podľa ktorej asi 95 percent žien po potrate pokladalo zákrok za správne rozhodnutie a netrápi ich. Ten článok som čítala a mám k nemu viacero výhrad, rovnako ako ku spomínanej štúdii. Z toho vyplýva, že na začiatku sa ženy trápili, ibaže sa to postupne lepšilo. Vôbec sa v spomínanej štúdii neriešilo, prečo sa to lepšilo, či nevyhľadali terapeutické programy, ktoré sa zameriavajú na popotratový syndróm alebo či nešli k psychiatrovi. Tá štúdia práveže dokázala, že na začiatku ženy trpeli. Z oslovených žien ani nie 40 percent súhlasilo, že do výskumu pôjdu. Už na začiatku je to teda skreslené, lebo skôr sa prihlásia tie ženy, ktoré nemajú problém hovoriť o tom, čo prežili. Skôr to odmietnu ženy, ktoré sa v tom nechcú hrabať. Druhá vec je, že aj počas výskumu asi tretina žien z neho odstúpila, napriek tomu, že boli finančne motivované vypĺňať každý polrok dotazníky. Takže tie ženy, ktoré im zostali na konci, boli práve tie, ktoré sú takpovediac psychicky najzdravšie. Vyvodzovať z nich závery pre celú populáciu teda nie je objektívne. Takže tento výskum nič definitívne nedokázal, tak ako ktorýkoľvek iný pred ním. A obávam sa, že práve také štúdie a články, ako bol v Denníku N, môžu u žien prehĺbiť pocit izolácie, ktorý som spomínala.
Niektorí tvrdia, že existuje a je vážny problém, iní ho popierajú. Samozrejme to môže ovplyvniť výsledky, vedome aj nevedome. Nie je náhoda, že výskumníkom, ktorí verejne zastávajú právo na „slobodu voľby“, vychádzajú vždy nízke čísla a z pro life prostredia zas naopak. Keďže psychológia nie je exaktná veda, viete si dopredu nastaviť parametre výskumu tak, že vám vyjdú výsledky, ktoré chcete. Tým, akú vzorku si vyberiete, akú metodiku. Netvrdím, že sa to takto deje vždy a naschvál, no ja osobne som veľmi opatrná pri akejkoľvek štúdii, či už je z pro life alebo pro choice tábora. Máte štúdie, ktoré vám povedia, že takmer nula percent žien trpí, aj keď i pro-choice tábor je schopný uznať nejakých desať percent. Potom máte tých radikálnych pro life výskumníkov, ktorí hovoria o 90 percentách trpiacich žien a o tom, že veľká časť z nich má až posttraumatickú poruchu, čo tiež len sotva môže byť pravda. Podľa mňa je pravda niekde medzi týmito pólmi, sama neviem odhadnúť kde. V užšom zmysle je to špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy, ale často sa tento pojem používa širšie - ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. No celkovo sa o týchto ženách málo vie - tým, že téma je tabuizovaná, sú dosť izolované a nehovoria o nej. Často sa mi stáva, že som jedna z prvých, aj po rokoch, ktorá sa o potrate od dotyčnej ženy dozvie. Na začiatku je v nej pocit viny, presvedčenie, že urobila zlé rozhodnutie, aj keď - ako sa uvádza v tejto štúdii - tvrdí, že najlepšie možné.
Diagnostické manuály a popotratový syndróm
Syndróm je skôr súbor typických príznakov, ktoré sa vyskytujú po potrate, no samotné môžu patriť pod rôzne diagnózy. Teda z vášho pohľadu ani nie je problém, že „popotratový syndróm“ nie je zadefinovaný v klasifikácii chorôb? Nie, je to rovnako ako napríklad s manželskou krízou alebo traumou po znásilnení. Tiež sa ako diagnózy v diagnostických manuáloch nenachádzajú, pričom nik nespochybňuje, že utrpenie či trauma existuje v oboch prípadoch. Tým, že je tendencia popierať existenciu takéhoto problému, môžu ženy u nás naraziť na ľahostajnosť lekárov či odborníkov? Je to dosť individuálne. Každopádne, existuje etická zásada každého psychológa, že ak klient považuje niečo za problém, tak psychológ nemá riešiť, či to z jeho pohľadu problém je alebo nie, ale má sa tomu venovať. No mám konkrétne svedectvá, že niekedy sa tomu odmietnu venovať, odsúvajú tú tému na okraj, napriek tomu, že žena to chce riešiť.
Cesty k uzdraveniu: Ako prekonať pocity viny
Záleží, ako trápenie prežíva. No vždy veľmi pomáha, že sa konečne môže niekomu vyrozprávať. Niekomu, kto ju prijme a nebude ju odsudzovať. Potom pomáha to, keď rozoberáme, kto a ako ju ovplyvnil pri rozhodovaní, ale aj to, čo ľutuje na svojich vlastných vtedajších postojoch. Tiež pomáha prijať realitu, že to bolo jej dieťa, ktoré má brať ako súčasť svojho života. Má právo spomínať naň a hovoriť o ňom. Pri ženách po spontánnom potrate niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Proste bude to bolieť, ale postupne to prejde. Tu by som podotkla, že málo žien vie, že si môžu vyžiadať pozostatky dieťaťa a pochovať ich, čo tiež pomáha vyrovnať sa s tým, čo sa stalo.
Praktické kroky k zmiereniu
- Vyrozprávať sa: Nájdite si niekoho, komu dôverujete a kto vás nebude súdiť. Hovorte o svojich pocitoch, o svojich stratách a o tom, čo prežívate.
- Prijatie reality: Prijmite, že strata sa stala a že je v poriadku smútiť. Dajte si čas na spracovanie svojich emócií.
- Symbolické rituály: Urobte niečo, čo vám pomôže uctiť si pamiatku dieťaťa. Môžete mu dať meno, zasadiť strom, zapáliť sviečku alebo napísať list.
- Odpustenie: Pracujte na odpustení sebe samej a iným, ak cítite hnev alebo vinu. Odpustenie je dôležitý krok k uzdraveniu.
- Odborná pomoc: Ak sa cítite preťažení a neviete sa s pocitmi vyrovnať, vyhľadajte odbornú pomoc psychológa alebo terapeuta.
Príbeh Daniely: Tri interrupcie a cesta k terapii
Daniela sa so svojim manželom zoznámila na „tanečnej zábave“ vo veku 20 rokov. Predtým nemala vzťahy s mužmi. Partner bol o 3 roky starší. Po 2 rokoch sa vzali (dôvodom nebolo tehotenstvo). Prvé dieťa- syn- sa narodil, keď mala Daniela 23 rokov, ďalšie dieťa- dcéra- sa narodila o 3 roky neskôr. Manžel sa o deti staral (kúpal, prebaľoval, hral sa) , avšak postupne jeho záujem ustupoval a pomáhal iba vtedy, keď to bolo nevyhnutné alebo, keď ho to bavilo. Pracoval v stavebníctve a často pil alkohol. O Danielu sa zaujímal len „povrchne“ a vyčítal jej, že s ňou „nič nie je“. Jeho správanie Daniele veľmi prekážalo a často sa hádali. V intímnom živote bola zrejmá asymetria vo vnímaní oboch partnerov. Daniela vnímala sex skôr ako povinnosť, ale „mala manžela rada, tak sa mu snažila vyhovieť“. On to vnímal opačne a vyjadroval nespokojnosť s frekvenciou sexuálnych stykov. Danielin záujem bol závislý od toho ako sa ku nej predtým správal. Po potratoch sa to vždycky prejavilo. Manžel si nikdy žiadnu vinu nepripúšťal.
Prečítajte si tiež: Ako zvládať materstvo
Prvý potrat podstúpila Daniela vo veku 27 rokov( rok po narodení dcéry). Lekári jej tvrdili, že ho musí podstúpiť kvôli zavedenému vnútromaternicovému teliesku. Bolo to v čase, keď pred interrupciou musela predstúpiť pred formálnu komisiu, čo prežívala veľmi negatívne. Potrat bol vykonaný v celkovej narkóze a kyretážou. Po zákroku bola Daniela rada, že už to má za sebou, ale objavili sa pocity smútku. Druhý potrat bol vo veku 31 rokov- v čase, keď stavali rodinný dom. Potom ako Daniela oznámila manželovi, že je tehotná, ten zareagoval otázkou: “Myslíš si, že je vhodné, aby sme mali ďalšie decko, keď staviame barák a máme pôžičku?“. Daniela išla na miniinterrupciu (manžela o tom neinformovala). Tento krát to bolo bez narkózy, iba s lokálnym umŕtvením, aby tam nemusela byť cez noc. Daniela hodnotí tento zákrok ako „veľmi nepríjemný“, pretože všetko prežívala a trvalo to dosť dlho. Po nejakej injekcii jej prišlo zle. Následne ju odviezli na chodbu, prikryli prestieradlom a tam ležala asi 2 hodiny. Okolo chodili ľudia až si ju všimla sestrička a spýtala sa jej, čo tu robí. Keď jej Daniela povedala, že bola na potrat, tak jej pomohla vstať (bola celá od krvi), umyť sa a obliecť. Následne odišla bez doprovodu (autobusom) domov. Keď prišiel domov manžel, tak sa snažila správať akoby sa nič nestalo. Neskôr o tom nehovorili. Keď mala Daniela 38 rokov podstúpila tretí potrat. Bolo to neplánované tehotenstvo. Išla opäť na miniinterrupciu, ale v celkovej narkóze. Manželovi o tom nepovedala. Po potrate mala viacero zdravotných problémov, ktoré vyvrcholili odstránením jedného vajcovodu a prerušením druhého vajcovodu. Stala sa tak vo veku 40 rokov neplodnou, ale ako to sama hodnotí, bolo to zbytočné, keďže manžel už o ňu (ako o ženu) úplne stratil záujem- našiel si milenku. Ich vzťah skončil rozvodom.
Daniela po podstúpení týchto potratov prežívala(v rôznych obdobiach) pocity viny, výčitky svedomia, zmätok, strach z neznámych príčin, nekontrolovateľný plač, myšlienky na samovraždu, halucinácie spojené s potratom, poruchy príjmu potravy (bulímiu). Taktiež sa prehnane zaujímala o tehotné ženy a malé deti. T.č. navštevuje terapeuta, kvôli strachu z neznámych ľudí, vecí, činností; pocitom smútku, či prolongovanej melanchólie v súvislosti so stratou blízkych ľudí a osamotením. Danielino hodnotenie interrupcií sa v období pred a po potratoch nezmenilo vníma(la) to ako primárne právo ženy a jej rozhodnutie.
Príbeh Ivany: Od interrupcie k spontánnemu potratu a strachu o syna
Ivana sa narodila ako druhé dieťa (má staršieho brata, ktorého rodičia údajne pred ňou uprednostňovali). Tehotenstvo bolo bez pozoruhodnosti. Vyrastala v malom rodinnom dome spolu so starými rodičmi a otcovým bratom a jeho manželkou, ktorí boli bezdetní. V týchto rodinách sa dával dôraz na mienku spoločnosti. Tá bola najdôležitejšia. Otec pil alkohol. Ivana sa za to veľmi hanbila-„lebo to hneď všetci videli“. V materskej škôlke Ivanu telesne trestali učiteľky. Rovnako aj počas školskej dochádzky pociťovala od vyučujúcich, že je „iba dcérou robotníkov“. Podstúpila jednu interrupciu. Prekonala jeden spontánny potrat. Má syna. T.č. žije so svojim manželom a synom. Trpí obsedantným strachom o svojho syna. Sama svoju „starostlivosť“ vníma ako prehnanú. Okrem toho máva často melancholické až depresívne pocity bez zjavnej príčiny.
Ivana mala vždy nejakého priateľa, ktorý mal auto, peniazebol „zabezpečený“ a dobre spoločensky postavený. Nevadilo jej, že bol ženatý alebo mal deti. Nechcela sa v týchto vzťahoch viazať. Avšak po strednej škole začala pracovať a tento spôsob života jej prestal vyhovovať a začala túžiť po „normálnom“ vzťahu a vlastnej rodine. Tak stretla Petra a po ročnom vzťahu sa rozhodli vziať. Peter začal často zapíjať svoju slobodu, čo Ivane veľmi vadilo. V tom čase zistila, že je tehotná. Petrovo pitie sa však zhoršovalo. Ivana sa rozhodla, že Petra nechá a podstúpila miniinterrupciu.(„Lekár mi ponúkol interrupciu. Hovoril, že to vlastne ani nie je dieťa, a že sa nemusím báť, že je to iba drobný zákrok.“). S týmto riešením súhlasila aj jej matka- hlavne aby sa o tom nedozvedeli ľudia. Peter sa snažil zabrániť interrupcii, ale neúspešne. Po potrate sa Ivana cítila opustená, smutná a bez radosti. Túžila mať rodinu a teraz bola ochotná tomu obetovať všetko. V susedstve býval Tomáš, s ktorým sa začali zbližovať Ivana mu povedala o zrušenej svadbe aj o potrate. Zobrali sa a chceli mať čím skôr dieťa. Prvé tehotenstvo však skončilo v 26. týždni spontánnym potratom. To Ivana veľmi ťažko znášala. Mala veľké výčitky svedomia. Obviňovala nie len seba, ale aj lekárov. Potom dlhší čas nemohla otehotnieť. Pocity bezmocnosti a výčitiek sa stupňovali. Keď po rokoch otehotnela, tak to bolo opäť rizikové tehotenstvo. Janík sa narodil v 28. týždni. Z Ivany sa stala „neodbytná matka“- nedovolila nikomu, aby Janíka prehliadal; bála sa, že mu niekto môže ublížiť. Kedykoľvek nebola pri ňom(hoc len krátky čas), tak sa musela neustále uisťovať, že je v poriadku a šťastný. Jej strach o syna pretrval až do súčasnosti, keď má “Janík“ už 20 rokov. Ivana tvrdí, že dni, keď ho nemala pod kontrolou, boli pre ňu obdobím, počas ktorého skoro nežila. Stále naňho myslela a nebola schopná žiadnej zábavy ani práce (napríklad, keď bol v tábore). Ďalšie deti už nemala- nevedela si predstaviť, že by Janíka musela opustiť.
Pri porovnaní spontánneho a umelého potratu hodnotí Ivana ako horší spontánny potrat- ktorý v nej vyvolal silné výčitky svedomia a strach. Do tej chvíle sama seba uisťovala, že interrupcia bola jediným riešením. Po interrupcii pociťovala prázdnotu a znížený -až žiadny - záujem o okolitý svet. Jej pohľad na interrupciu sa zmenil. Predtým ju vnímala ako rozumné riešenie- lepšie ako žiť v neúplnej rodine a s finančnými problémami. Dnes ju vníma ako najväčšiu chybu vo svojom živote. Pociťuje to hlavne v zmysle ireverzibility rozhodnutia pre potrat. S tým súvisí pravdepodobne aj súčasná neschopnosť rozhodovania, ktorá sa prejavuje v maličkostiach ako je kúpa nábytku alebo riadu- prenecháva to na manžela. T.č. navštevuje terapeuta, kvôli obsedantnému strachu o syna, depresívnym pocitom a neschopnosti robiť jednoduché rozhodnutia.
Príbeh Petronely: Interrupcia z dôvodu genetického postihnutia
Štvrté dieťa z piatich (dvaja bratia a dve sestry). Matka spontánne potratila jedno dieťa v siedmom mesiaci. Rodinné prostredie bolo primerané- bývali v rodinnom dome a otvorené vzťahy. Otec umrel, keď mala Petronela 14 rokov. T.č. má 43 rokov, dve deti a podstúpila jednu interrupciu. Po ukončení učňovského vzdelania sa zoznámila so svojim manželom, s ktorým sa po dvoch rokoch vzali. Prvé dieťa -dcéra- sa jej narodilo vo veku 19. rokov a druhé -syn-, keď mala 20 rokov. Vzťahy v rodine hodnotí ako „bežné aj s občasnými hádkami“. V 42. rokoch opäť otehotnela. Tehotenstvo bolo neplánované a bolo skôr dôsledkom zníženej bdelosti pri používaní antikoncepcie z dôvodu vyššieho veku. Výsledky screeningových testov boli pozitívne. Po nich sa Petronela rozhodla podstúpiť amniocentézu (odber plodovej vody). Výsledky potvrdili diagnózu Downov syndróm u plodu. Petronela sa rozhodla pre UP v 24. týždni gravidity. Nedokázala si predstaviť starostlivosť o postihnuté dieťa. Po interrupcii neplánuje mať ďalšie dieťa. Jej názor na potrat je negatívny - s výnimkou situácie genetického postihnutia.
Podpora od blízkych: Ako reagovať na stratu
Ak žena spontánne potratí alebo jej zomrie dieťa pri pôrode, okolie sa jej snaží čo najviac pomôcť. Často sa však zameriava skôr na svoj postoj vo vzťahu k žene, ako na skutočné potreby ženy samotnej. Ako má rodina, priatelia a manžel v takejto situácii reagovať? Má vôbec reagovať?
Priatelia, rodina a najbližšie okolie často nevedia, ako komunikovať so zranenou ženou. V najlepšom úmysle často vyslovia vety, ktoré jej ešte viac ublížia alebo ju urazia. zľahčovania situácie, ako: „Veď si bola ešte len v 6. Medicínskym faktom však ostáva, že dôvody spontánneho potratu nie sú vo väčšine prípadov známe, ako ani jeho prevencia a liečba. Preto žene, ktorá sa s náhlou stratou snaží vyrovnať, nepomôžu slová útechy vychádzajúce z medicínskej nutnosti potreby spontánneho potratu alebo z odôvodnenia založeného na osudovosti či náhode. V prípade, ak sa rodina alebo priatelia necítia komfortne rozprávať sa so ženou o tom, čo zažila, je postačujúce, ak ju budú len počúvať. Dokonca je to v mnohých prípadoch nápomocnejšie, ako dávanie nevhodných rád. Mali by byť pripravení, že bude rozprávať o strate svojho dieťaťa, aj keď tehotenstvo trvalo len pár týždňov. Hoci spontánny potrat nastal na začiatku tehotenstva, žena cíti, že prišla o svoje dieťa, a preto nie je vhodné ho odlišovať od úmrtia dieťaťa pri pôrode alebo vo vyšších štádiách tehotenstva.
Ako byť oporou
- Počúvajte: Buďte trpezliví a nechajte ženu hovoriť o svojich pocitoch. Neodsudzujte ju a nesnažte sa jej radiť.
- Akceptujte: Akceptujte jej smútok a dajte jej priestor na prežívanie emócií.
- Buďte prítomní: Ponúknite jej svoju prítomnosť a podporu. Pomôžte jej s praktickými záležitosťami, ako sú starostlivosť o domácnosť alebo deti.
- Vyhnite sa klišé: Nepoužívajte frázy ako "všetko bude v poriadku" alebo "môžeš mať ďalšie deti". Tieto vety môžu byť pre ženu zraňujúce.
- Podporte ju: Povzbudzujte ju, aby vyhľadala odbornú pomoc, ak sa necíti dobre.