Výchova trojročného dieťaťa, ktoré prejavuje tvrdohlavosť a vzdor, môže byť náročná. Avšak s trochou trpezlivosti, porozumenia a správnych stratégií sa dá toto obdobie zvládnuť a premeniť na príležitosť pre rast a rozvoj dieťaťa. Cieľom tohto článku je poskytnúť rodičom užitočné rady a tipy, ako efektívne reagovať na neposlušnosť, porozumieť príčinám tohto správania a podporiť zdravý vývoj osobnosti dieťaťa.
Pochopenie tvrdohlavosti u detí: Prirodzenosť alebo problém?
Je dôležité si uvedomiť, že určitá miera tvrdohlavosti a rebélie je u detí prirodzená a patrí k zdravému vývoju ich identity. Klinická psychologička Christine Raches upozorňuje, že to, čo sa zdá ako vzdor, je v skutočnosti snaha dieťaťa uplatniť svoju autonómiu a zistiť, čo smie a čo nie. Dieťa takto skúma hranice a experimentuje so svojou nezávislosťou. Trestať ho za to, že sa snaží osamostatniť, by mohlo byť pre jeho vývoj nebezpečné.
Problém nastáva, ak sa tvrdohlavosť posilňuje a dieťa začína byť nezvládnuteľné. Vtedy je potrebné hľadať spôsoby, ako s týmto správaním konštruktívne pracovať.
Príčiny neposlušnosti: Prečo dieťa vyvádza?
Dieťa opakuje reakciu, ktorou si získa pozornosť alebo dosiahne to, čo chce. Ak ste mu napríklad v obchode kúpili tyčinku, nabudúce môže začať vyvádzať tiež, pretože jeho stratégia fungovala. Platí, že čomu venujete u dieťaťa pozornosť, to sa posilní.
Je preto dôležité všímať si prejavy, ktoré chcete vidieť aj v budúcnosti, a dať dieťaťu najavo, že jeho vzdorovité správanie nefunguje. Musíte mu byť vzorom v tom, čo chcete vidieť.
Prečítajte si tiež: Neposlušnosť detí: Prehľad a rady
Stratégie pre zvládnutie neposlušnosti: Praktické rady pre rodičov
1. Nenechajte sa vtiahnuť do mocenských bojov
Pri deťoch je to náročné, ale musíte za každých okolností zachovať chladnú hlavu. Ak dieťa kričí, a vy sa rozkričíte naň, neupokojí sa, práve naopak - a vy ste sa nechali zatiahnuť do boja o moc nad situáciou. A ten bude pokračovať tak dlho, dokým neprerušíte tento bludný kruh vašim pokojom. Preto zachovajte pokoj, nadýchnite sa a nenechajte sa vyviesť z rovnováhy.
2. Buďte trpezliví, nenechajte sa odbiť
Tami Petersonová, manželka psychológa Jordana B. Petersona, raz strážila chlapčeka, ktorého rodičia označili za tvrdohlavého jedáka. Tami sa nenechala odradiť a trpezlivo sedela pri ňom s lyžičkou, kým neotvoril ústa. Po každom súste ho pochválila a usmiala sa na neho. Trvalo to dlho, ale chlapec nakoniec zjedol celú misku a cítil sa odmenený a šťastný. Tami vyhrala nad situáciou bez toho, aby ho trestala alebo zničila jeho sebavedomie.
3. Dbajte na disciplínu, nie trest
Skúste sa vcítiť do dieťaťa, pozrieť sa na situáciu jeho očkami. Páčilo by sa vám, ak by vám niekto hovoril nonstop Nie, Nerob, Pretože som povedala?! Musíte sa naučiť dieťa vypočuť, pochopiť jeho pohnútky - napríklad veľa malých detí je nevrlých ak sú hladné, netreba preto trest ani siahodlhé rozpravy, ale jedlo.
Myslite tiež na to, že emócie sú dôležitou súčasťou vývoja, a je nebezpečné ich tlmiť. Stačí ich dieťaťu vysvetliť, naučiť ho usmerňovať a zvládať ich. Rozhodne ich neberte na ľahkú váhu a nezosmiešňujte. Všetko, o čo dieťa požiadate, logicky odôvodnite - nepoužívajte časté Lebo som povedala. Nefunguje to, a v deťoch to vzbudí iba hnev a zášť. Ak dieťa nechce kompromis, predstavte mu prirodzené následky (napríklad ak nezje večeru, nedostane dezert). V tomto prípade je dôležitá konzistencia - za chovanie prídu tie isté následky.
4. Inšpirujte sa u Mary Poppins
Každé dieťa musí plniť povinnosti a tým prispieť do domácnosti. Navyše sa tým učí aj zodpovednosti a získava pocit kompetencie. Ak bojujete s tvrdohlavým dieťaťom, vezmite si za príklad Mary Poppins - „V každej povinnosti, ktorá musí byť splnená, existuje prvok zábavy. Nájdeš zábavu a práca sa stáva hrou.“ Najlepšie je samozrejme učiť už malé deti pristupovať k povinnostiam tak, aby ich to bavilo. Pustiť si k upratovaniu izbičky hudbu a bláznivo pritom tancovať a podobne. Spravte z povinností zábavu, popustite uzdu kreativite a sami zistíte, že možno aj vám sa tie povinnosti robia ľahšie. Rovnaký prístup majte aj k rutine. Ak sa vám nedarí dieťa dostať do postele, spravte z umývania zúbkov a kúpania príjemnejšiu aktivitu - napríklad kúpte kúpeľové bomby a peny, ktoré budú dieťa baviť, a pri umývaní zúbkov vymyslite pesničku alebo tanec, na ktorý sa bude dieťa tešiť. Inšpiráciu nájdete aj v Šeherezáde - skúste dieťaťu rozprávať rozprávku na pokračovanie a bude sa hnať do postieľky ako divé. Slovami Mary Poppins „lyžička, plná cukru, pomáha lieku skĺznuť sa dolu hrdlom jednoduchšie.“
Prečítajte si tiež: Ako efektívne reagovať na neposlušnosť dieťaťa
5. Nejednajte s dieťaťom ako s nesvojprávnym
Veďte dieťa k samostatnosti, premýšľaniu, neriešte a nerobte všetko za neho. Smerujte ho k tomu, aby riešilo vzniknuté problémy samostatne. Pýtajte sa ho na názor, akoby tú situáciu riešilo, alebo čo by bolo najlepšie urobiť. Diskutujte, ale nehovorte mu priamo, čo má robiť. Podobný prístup majte aj v situáciách, kedy zvykne byť tvrdohlavé.
Ak nechce jesť zeleninu, dajte mu možnosť voľby (hrášok alebo cuketa ako príloha?). Ak je vonku chladno, dajte mu vybrať z dvoch svetríkov. Týmto máte situáciu stále pod kontrolou, ale stále dávate dieťaťu slobodu a možnosť voľby, čím znižujete tvrdohlavosť a mocenské boje prakticky na nulu. Budú cítiť, že majú kontrolu a to zamedzuje rebelantskému správaniu. Podľa profesorky Angie T. Cranor je ponuka možností ten najlepší spôsob, ako mať kontrolu bez toho, aby sa deti cítili komandované.
Čo robiť, keď dieťa rozkazuje: Stanovenie hraníc a rešpekt
Určite ste sa stretli s prípadmi, kedy dieťa rozkazuje rodičom. Prikazuje a dožaduje sa, pričom chýbajú slová prosím a ďakujem. Vaše dieťa neposlúcha, nerešpektuje príkazy, sťažujú sa naň učiteľky? Kladiete si otázku, prečo práve vy máte nezvládnuteľné dieťa?
Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča.
Čo vlastne znamená "nezvládnuteľné" dieťa?
Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Prečítajte si tiež: Efektívne výchovné prístupy
Príčiny nárastu "nezvládnuteľných" detí: Vplyv doby a výchovy
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku v rámci tzv. separačno-individuačného procesu. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Kult dieťaťa: Starostlivosť verzus prehnané nároky
Existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.
Prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu.
Stanovenie hraníc: Bezpečie a sloboda v rovnováhe
Ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť.
Prehnané nároky na deti: Superdeti alebo spokojné deti?
Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Za riziko sa považuje len také rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Alternatívne výchovy: Citlivosť verzus systém
Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Keď sa rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýta, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolí odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“ Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Žiadne trojročné dieťa nie je príliš zrelé, aby mohlo o sebe rozhodovať.
Najväčší problém dnešnej výchovy: Duchom prítomný rodič
Najväčšia chyba v správaní rodičov k deťom je, keď nie sú ochotní alebo nevedia byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a nikdy sa nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Malý tyran: Hľadanie pozornosti a lásky
Malý tyran - dieťa s dušou čertíka - vyžaduje si neustálu pozornosť. Ak nie je po jeho, začne plakať, hádzať hračky o zem, občas aj seba… Nikto z neba nespadol dokonalý, každý robí chyby a učí sa z nich. Bohužiaľ, mnohokrát aj vo výchove robia rodičia veľa chýb a nepriznajú si, že neposlušné dieťa je dôsledok výchovy. Deti sú veľmi všímavé a každé zaváhanie ihneď zbadajú a patrične využijú. Treba si vedieť chybu priznať aj pred dieťaťom a nedovoliť mu rásť na vašej nerozhodnosti, pretože tak si doma vychovávate malého tyrana.
Nevhodné výchovné štýly
- Príliš direktívna - prísna, bez milého slova, bez pohladenia, bez pochvaly.
- Príliš protektívna - ochraňujúca dieťa až priveľmi, nedovoľuje mu spoznávať svet s jeho nástrahami.
- Príliš liberálna - bez hraníc, dôsledkov, príliš veľa voľnosti, žiadna zodpovednosť.
- Rozporuplná - protirečenia rodičov, rodičia nedržia pri výchove spolu, každý z nich hovorí niečo iné a hlavne, čo jeden dovolí, to druhý zakáže.
Rituály a plány: Istota a bezpečie pre dieťa
Dobrý spôsob, ako predísť tomu, aby sa z vášho dieťaťa nestal špión vašich emócií, je odmalička ho viesť k pravidlám, zodpovednosti za svoje činy a pravidelnému rytmu. Deti potrebujú pravidelnosť, vyvoláva v nich pocit istoty, bezpečia. Deti potrebujú vedieť, čo sa bude kedy diať, kedy kto príde, kam kedy pôjdu.
Najlepšie bude, ak si spoločne s dieťatkom vytvoríte plán na celý deň, každý deň v týždni. Naplánujte si tak na rôzne dni rôzne akcie, výstavy, divadielka, kiná, výlety, návštevy, rôzne hry, aktivity, čo plánujete s dieťatkom robiť. Plán si môžete napísať na veľký papier, vyzdobiť si ho a zavesiť na stenu, aby si ho dieťa mohlo kedykoľvek pozrieť. Rozvrh dňa a týždňa pomáha dieťatku naučiť sa rozdeliť si čas.
Pravidlá a dôsledky: Jasné hranice a spravodlivé odmeny
Ďalšia dôležitá vec sú pravidlá. Pravidlá znamenajú istotu. Ak spravím niečo dobre, bude odmena, ak nie, bude trest. Najlepší trest je odobratie výhody. Fyzické tresty a taktiež psychické vyhrážanie (Mama ťa neľúbi, keď ju klameš!) sú vylúčené.
Pravidlá si tiež vytvoríme spoločne s dieťaťom alebo všetkými deťmi naraz. Spíšeme ich na papier a ku každému pravidlu určíme, čo bude odmenou za jeho dodržanie a trestom za jeho nedodržanie. Snažíme sa dohody dodržiavať aj my, rodičia. Sme predsa vzormi pre naše deti. Ak dieťa nedodrží nejakú z dohôd alebo pravidiel, máme aj my, rodičia, plné právo jednu taktiež nedodržať. Dieťa si musí uvedomiť, že niekedy nás jeho činy sklamú, a tak musí byť občas sklamané aj ono, aby to dostatočne pochopilo.
Dobre robíte, ak:
- Trváte na spoločných pravidlách, dohodách, ale aj dôsledkoch.
- Nenecháte sa ovplyvniť prosíkaním, plačom.
- Umožníte dieťaťu o jeho nevhodných činoch osamote porozmýšľať.
- Ignorujete nežiaduce prvky správania, napr. afekty, výbuchy zlosti, trucovitý plač.
- Nedovolíte, aby iní členovia rodiny negovali alebo spochybňovali vaše pravidlá pred deťmi, ak tam s nimi nie ste.
- S dieťaťom sa o jeho nevhodnom správaní rozprávate, ale necháte ho samé dospieť k záveru, čo bolo správne a čo nesprávne.
- Veľa svoje dieťa chválite, avšak nie za banálnosti, lebo tak ho pochvala omrzí.
- Aj vy sa snažíte rešpektovať všetky pravidlá, dohody a dôsledky.
- Za žiadnych okolností nepovolíte zo svojej požiadavky.
- Zbytočne nekričíte, deti dobre počujú, aj keď to tak občas nevyzerá.
- Vždy dieťaťu vysvetlíte, prečo to alebo ono robiť nemá, nedokončené vety sú pre dieťa nezrozumiteľné a samo tak musí vyskúšať, čo dokončenie vety môže znamenať.
- Požiadavky formulujete jasne a zrozumiteľne pre dieťa.
- Dieťa od seba neodháňate, aj keď je vám zle, ste nahnevaní či nemáte náladu, objatie od dieťatka vám určite pomôže. Nikdy svojmu dieťaťu nepovedzte, že ho neľúbite, ani keď vás veľmi nahnevá. Radšej povedzte: „Veľmi si ma sklamal.“ Minimálne raz za deň si dieťa pritúľte a povedzte mu, že ho nadovšetko ľúbite.
Prečo dieťa nepočúva: Nezrelý mozog a iné dôvody
Ak vám sa zdá, že vaše dieťa neposlúcha a robí všetko na truc, možno vám tým chce niečo povedať, alebo vyjadriť svoju nespokojnosť.
Výchovná poradkyňa Katarína Winterová približuje tie najzásadnejšie dôvody:
- Deti majú nezrelý mozog. Vyvíja sa a laicky povedané - ešte sa mu len vytvára schopnosť rozhodovať sa, analyzovať počuté slová či vytvárať si vlastný úsudok.
- Deti majú aj inú mieru udržania si pozornosti ako my dospelí. Na to často zabúdame.
- Deti nás nepočujú. Sú sústredené do svojej hry, skladajú si puzzle, hrajú sa s bábikami, autíčkami a naše slová sa im môžu zdať ako niečo, čo síce počujú, ale nevnímajú. Venujú svoju pozornosť hre, ktorá je pre nich dôležitá.
Ako dosiahnuť, aby dieťa počúvalo:
- Neopakujte dookola.
- Stanovte jasné pravidlá a harmonogram činností, ktoré od detí požadujete.
- Nebuďte na seba prísny. Nečakajte od seba, že nikdy nestratíte trpezlivosť, že budete dookola vysvetľovať s kľudom, a že vaše deti budú dobré, len ak budú na prvé slovo počúvať. Ste rodič so svojimi vlastnými limitmi. Nie ste dokonalý, ani deti. To ale neznamená, že ste zlý rodič.
Komunikácia s dieťaťom: Upútanie pozornosti a jasné pokyny
Ak dospelý niečo od dieťaťa chce, mal by prísť za dieťaťom, uistiť sa, že ho počulo a vníma. Zvlášť pri niektorých deťoch je potrebné sa im pozrieť do očí, prípadne ich chytiť za plecia, za ruku a zopakovať im to. Upútať celú ich pozornosť. Zmysel nemá ani večné opakovanie. Povedzte to maximálne dvakrát, potom pristúpte k dieťaťu, získajte si jeho pozornosť pohľadom, dotykom a jasne mu povedzte čo potrebujete.
Rebélia a hranice: Prirodzenosť a rodičovská pozícia
Okrem dôvodov, ktoré som spomenula, netreba zabúdať, že nepočúvanie na prvýkrát patrí k detskému svetu. Rodičia sa však, samozrejme, nemusia len prizerať, ako si deti robia po svojom. Naopak, keď deti ani na viacero upozornení nerešpektujú zákaz, je čas, aby uplatnili svoju rodičovskú pozíciu. Rozhovorom. Opýtajte sa ich, či vás počuli a nech teda zopakujú, prečo to nemôžu robiť. Potom už ide len o dôslednosť rodičov, aby im to nedovolili za žiadnych okolností.
Zasiahnite, ale vždy s láskou: Trpezlivosť a pochopenie
Večné opakovanie určitých pokynov je pre rodičov náročná situácia. Len máloktoré veci vo výchove sú pre rodiča tak frustrujúce ako opakovanie sa. Rodičom radí, aby nerezignovali, aj keď možno niekedy už majú pocit, že je to márne presviedčanie a vysvetľovanie. Nie je. Každé slovo, každé objatie, každé vysvetlenie má svoj zmysel. Aj to, keď nás deti nepočúvajú a nahnevajú nás. Aj to má svoj význam. Pamätajme, že deti nerobia veci preto, aby nás zarmútili, ale preto, lebo sú deťmi a pozerajú sa na svet, na vzťahy a realitu úplne inak ako my dospelí. Nevedia vždy odhadnúť čo sa bude diať, aké následky bude mať ich správanie. Rodičom odkazuje, aby sa nebáli zasiahnuť, ak dieťa škodí sebe alebo druhým. Zároveň by ale mali rodičia podľa nej vždy zachovať milosrdenstvo a citlivosť pre detské prežívanie.
Praktické tipy pre rodičov: Ako sa vyhnúť zbytočným konfliktom
Psychologička Eliška Kostelníková ponúka overené tipy, ako predísť konfliktom a dosiahnuť, aby dieťa počúvalo:
- Dajte na výber: Ponúknite dieťaťu lákavú alternatívu a zapojte ho do rozhodovania.
- Povedzte to jedným slovom: Na pripomenutie denne sa opakujúcich povinností niekedy pomáha jednoslovné heslo.
- Pomenujte ich pocity: Vžite sa do situácie dieťaťa a dajte mu najavo porozumenie.
Obdobie vzdoru: Testovanie hraníc a budovanie osobnosti
Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme.
Riešenia pre záchvaty zlosti:
- Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou.
- Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie.
- Odstrániť z dosahu malých detí všetko, čím by si mohli ublížiť.
- Vyčkať, kým záchvat zlosti prejde.
- Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať.
- Pomáha aj odvedenie pozornosti.
- Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné.
- Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“.
- Dať presne opačný povel ako to, čo by sme chceli od dieťaťa.
- Naučiť ich povedať, čo chcú.
- Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať.
- Určiť mentálny vek dieťaťa.
- Hovoriť s nimi ako s partnermi.
Čo robiť, keď dieťa neposlúcha: Morálka a sebavedomie verzus slepá poslušnosť
Keď dieťa počúva, máme dojem, že robíme všetko správne. Sme hrdí, potešení a o to viac presvedčení, že sme na dobrej ceste vychovať z neho slušného človeka. Čo však znamená poslušnosť? Spraviť to, čo mu poviete bez odvrávania a otázok? Zastaviť hneď na začiatku protesty a vyjednávanie? Toto nie je výchova sebavedomého človeka, ktorý robí to, čo je správne, stojí si za svojím a riadi sa podľa vlastných hodnôt - je to výchova človeka, ktorý poslúcha, a robí čo mu nariadia autority bez toho, aby spochybňoval a sám premýšľal, či je to správne.
Morálny človek nie je ten, ktorý bez spochybňovania a otázok poslúchne autority. Morálka znamená robiť to, čo je správne bez ohľadu na to, čo vám nariaďujú. Poslušnosť je robiť, čo vám nariaďujú, bez ohľadu na to, čo je správne. Slepá poslušnosť neznamená vychované dieťa, ale príliš ustrašené na to, aby sa postavilo za to, čo pokladá za správne a čomu verí. Vynucovaním si poslušnosti pripravíme dieťa o iniciatívu, vlastné myslenie, kompetencie a schopnosť samostatne sa rozhodovať.
Doktorka Laura Markham, pracujúca dlhé roky s rodinami, pokladá nespochybňovanie slepej poslušnosti za nezdravé. Pokiaľ sa dieťa nepýta prečo to má urobiť, niečo nie je v poriadku a nejedná sa o zdravého človeka, ale naopak zlomeného a bojazlivého. Merkham upozorňuje, že z takýchto detí vyrastú tínedžeri, ktorí ľahko podľahnú nátlaku neadekvátnej sociálnej skupiny a poslušní dospelí, ktorí nespochybňujú autoritu.
Vzťah založený na spolupráci: Empatia a rovnocennosť
Vzťah nemá byť o tom, že jeden vyhrá a druhý prehrá, má byť o spolupráci. Sami iste viete, že ak vás niekto do niečoho núti, zdvihne sa vlna odporu - rovnako aj u dieťaťa. Takýto tlak vždy vytvorí protitlak; všetci ľudia majú v povahe odolávať kontrole, a deti nie sú výnimka. Ak sa cítia kontrolované, tvrdohlavejšie deti rebelujú a ignorujú vás, tie jemnejšie stratia iniciatívu a schopnosť brániť sa a postaviť sa za seba. Práve preto vás dieťa nepočúvne na prvýkrát, čo potvrdzuje aj Alan Kazdin, šéf rodičovského centra na univerzite Yale.
Vynútená poslušnosť očami dieťaťa: Hovorí sa mu, čo má robiť, čo nesmie, pričom sa ho nikto nespýta, čo chce ono a prečo to chce, čo si myslí a cíti. Samozrejme, že deti potrebujú hranice a pravidlá, ale potrebujú aj chápať prečo je nutné ich dodržiavať. Že deti nepočúvnu na slovo neznamená ‚ že sú neposlušné, ale že si pripadajú nevypočuté a menejcenné, chcú nastoliť rovnováhu a snažia sa vám dať vedieť, čo prežívajú.
Ako jednať s deťmi: Úcta a načúvanie
Mnohí dospelí neberú deti ako ľudí, ale ako menejcenné bytosti, majetok či niečo, čo sa musí „vycvičiť” aby bolo plnohodnotným človekom. Vynucujeme si poslušnosť, pričom nevnímame, čo tým v nich vyvolávame. Ak sa ale k deťom správame neúctivo a nenačúvame im, budú rebelovať, vyvádzať a cítiť zášť, čo je výsledok toho, že im nikto nevenuje pozornosť. Deti sa hnevajú a vyvádzajú najmä preto, že cítia hnev a frustráciu z toho, že rodiča nezaujíma jeho prežívanie, potreby a myšlienky - presne tak ako to frustruje aj nás samých.
Spolupráca a empatia: Kľúč k ochote dieťaťa
Deti ochotnejšie spolupracujú a načúvajú nám, ak sme my ochotní spolupracovať a načúvať im. Ak sú pocity frustrácie alebo hnevu zmiernené práve empatickým prístupom k dieťaťu, dieťa sa o to rýchlejšie upokojí a bude mať snahu s nami spolupracovať. Presne ako my dospelí aj dieťa sa bráni kontrole; akonáhle mu tú kontrolu dáme, cíti sa kompetentne, rovnocenne a nemá problém načúvať nám.
Zároveň nemá dôvod vyvádzať a robiť scény, pretože sme ho vypočuli. Súcit a empatia v prístupe k dieťaťu sú nutné na to, aby sa cítilo bezpečne. Vzťah medzi vami musí byť miesto, kde sa môže slobodne vyjadriť, povedať vám čo cíti a myslí si, a cíti, že ho skutočne počujete a prikladáte jeho prežívaniu rovnakú dôležitosť ako vášmu. Empatia mu pomáha rozumieť sebe, byť súcitným a chápať druhých, a lepšie vyjadriť čo potrebuje a cíti. Tieto vlastnosti napomáhajú ku schopnosti spolupracovať.
tags: #neposlusne #3 #rocne #dieta