V dnešnej dobe sa čoraz viac zdôrazňuje význam duševného zdravia školopovinných detí. Úzkosť, vylúčenie z kolektívu, kyberšikana a náhle zmeny správania sú problémy, ktorým čelia deti a ktoré nemožno ignorovať. V tomto kontexte zohráva rodičovská láskavosť a podpora kľúčovú úlohu pri formovaní psychickej pohody dieťaťa.
Sociálna opora od rodičov ako ochranný faktor
Medzinárodná štúdia HBSC (Health Behaviour in School-aged Children) už od roku 1993 mapuje zdravie a správanie sa slovenských detí vo veku 11 až 15 rokov. Výsledky štúdie poukazujú na dôležitú skutočnosť: deti, ktoré vnímajú silnú sociálnu oporu od svojich rodičov, menej často trpia psychosomatickými ťažkosťami a zriedkavejšie užívajú lieky na ich zmiernenie.
Andrea Madarasová Gecková, hlavná riešiteľka štúdie z Ústavu psychológie zdravia Lekárskej fakulty Univerzity L. Pasteura v Košiciach, zdôrazňuje, že rodičia majú vo svojich rukách účinný nástroj na pomoc deťom: „Skôr ako vytiahnete ružovú tabletku na všetko, skúste sa s dieťaťom porozprávať a dať mu svoju ľudskú prítomnosť, láskavosť, vypočutie a čas. Vyžaduje to čas a nastavenie rodiča byť trpezlivý voči svojmu dieťaťu, vziať ho k sebe do náruče, dovoliť mu vyžalovať sa.“
Psychosomatické ťažkosti u detí a kedy spozornieť
Psychosomatické ťažkosti sa u detí prejavujú rôznymi spôsobmi, ako sú bolesti hlavy, brucha, chrbta, závraty, problémy so zaspávaním, podráždenosť či smútok. Štúdia HBSC ukázala, že dve a viac takýchto ťažkostí aspoň dvakrát týždenne prežíva približne 40 percent chlapcov a viac ako 60 percent dievčat vo veku 13 až 15 rokov.
Každý z týchto príznakov môže byť v určitom momente života prirodzený. Avšak, ak dieťa hlási tieto problémy často, počas dlhšieho obdobia, dokonca aj počas pokojnejšieho obdobia, alebo napriek úprave životosprávy, je potrebné pátrať po príčine a možnej úprave. Rodičia by mali spozornieť, ak dieťa trápia ťažkosti aspoň dvakrát do týždňa v priebehu jedného mesiaca.
Prečítajte si tiež: Podmienky dotácií na stravu
Nervozita a podráždenosť v puberte: Čo je normálne a čo už nie?
Nervozita a podráždenosť sú pre pubertiakov typické, môžu súvisieť so spánkovým deficitom a konzumáciou sladených nápojov a môžu byť len spôsobom, ako mladý človek reaguje na náročné obdobie dospievania a jeho výzvy. Dovoľme našim deťom prežívať diskomfort, ktorý je v niektorých situáciách prirodzený a pomôžme im to zvládnuť a ešte si to aj užiť.
Vplyv rodičov na psychosomatické ťažkosti detí
Rodičia môžu ovplyvniť psychosomatické ťažkosti svojich detí dbaním na zdravú životosprávu, spánok, stravu a fyzickú aktivitu. Dôležitá je aj sociálna opora, ktorú rodičia deťom poskytujú.
Spanie dieťaťa s rodičom: Áno alebo nie?
Ak 11-ročné dieťa vyžaduje spanie v izbe s rodičom, je správne mu vyhovieť? Je to kontroverzná téma. Extrém je, ak dieťa vo veku 11 rokov nedokáže zaspať samo a stále spí s rodičom. Niečo iné je, ak dieťa prežíva krízu a potrebuje rodiča blízko seba nejaký čas. Vtedy to pripadá normálne. Vek v tom nehrá rolu. Ak to má byť pomôcka na preklenutie náročného obdobia, tak to považujem za vec veľmi normálnu, prirodzenú a ľudskú.
Duševné zdravie školákov a možnosti pomoci
Duševné zdravie školákov je dnes téma, ktorú rodičia ani školy nemôžu odkladať. Pomôcť môže konzultácia s odborníkom. Pri podobných problémoch môžete využiť sedenia u psychológa hradené zdravotnou poisťovňou.
Psychologická starostlivosť sa v systéme verejného zdravotného poistenia nevykazuje „na hodiny“, ale ako konkrétne zdravotné výkony podľa Katalógu zdravotných výkonov. Bežné individuálne sedenie má trvať približne päťdesiat minút a o počte stretnutí rozhoduje odborník po úvodnom vyšetrení. Dĺžka a frekvencia terapie sa vždy prispôsobuje potrebám dieťaťa. Niekedy stačí niekoľko stretnutí, inokedy je potrebný dlhší proces, najmä ak sa rieši šikana, dlhodobá úzkosť alebo následky traumy.
Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri odvolaní
Pri klinickej psychológii zákon nevyžaduje odporúčanie od všeobecného lekára. Rodič môže dieťa objednať priamo k zmluvnému klinickému psychológovi.
Ako nájsť správneho odborníka a ako vyzerá terapia s dieťaťom
Najistejšie je pozrieť si zoznam zmluvných poskytovateľov na webovej stránke Všeobecnej zdravotnej poisťovne a filtrovať odbornosť lekára „psychológ“. V niektorých regiónoch je dopyt vysoký a čakacie doby sa líšia, preto sa oplatí osloviť viac pracovísk naraz. Zároveň je užitočné skontaktovať školu, triedneho učiteľa, školský podporný tím a podľa potreby aj miestne Centrum poradenstva a prevencie (CPP), ktoré vie poradiť a nasmerovať.
Prvé stretnutie slúži na zorientovanie. Psychológ sa pýta na to, čo dieťa trápi, ako sa mu darí v škole, doma a medzi rovesníkmi. S dieťaťom aj rodičom spoločne nastaví ciele a spôsob práce. Terapia pri školákoch nebýva len „rozprávanie v kresle“. Často ide o terapeutickú hru, kresbu, nácvik sociálnych a komunikačných zručností, tréning zvládania úzkosti (napríklad dýchacie techniky) či o bezpečné preberanie ťažkých situácií z triedy. Zmyslom nie je nájsť čarovnú radu po jednej hodine, ale postupne budovať nové zvládacie stratégie, sebapoznanie a oporu v rodine aj škole.
Ak je to vhodné a rodič s tým súhlasí, psychológ môže komunikovať so školou. Dobre nastavené prostredie vie výrazne znížiť riziko prehlbovania problémov. V triedach, kde sa oceňuje spolupráca, láskavosť a pomoc, má šikana menej priestoru než tam, kde sa hodnotí predovšetkým výkon a rýchlosť.
Čo môžu urobiť rodičia hneď?
Zastavte sa na chvíľu a sledujte, ako dieťa spí, čo ho trápi, aké má vzťahy v triede? Skúste si všímať opakujúce sa situácie, ktoré spúšťajú stres a robte si poznámky - pomôžu pri úvodnom vyšetrení. Doma vytvorte bezpečný priestor na rozhovor bez zľahčovania a rýchlych úsudkov. Vetu „veď to nič nie je“ vypustite zo slovníka. Ak máte podozrenie na šikanovanie, dohodnite si stretnutie so školou. Nezabúdajte ani na vlastnú oporu, ak je rodina dlhodobo pod tlakom, dieťa to cíti.
Prečítajte si tiež: Plienky pre deti s príspevkom
Materstvo bez ilúzií: Realita vs. očakávania
Na materskej a rodičovskej dovolenke nie je každej matke dobre. Sú medzi nami aj mamy unavené, smutné, frustrované. Mamy, ktoré materstvo až tak nenapĺňa, alebo si to celé predstavovali úplne inak. Sú tieto mamy horšie ako iné? Má matka právo mať aj takéto pocity? Kedy už vyhľadať pomoc odborníka a kedy stačí dobrá kamarátka? Čo znamená byť šťastná v materstve? Aká je moja predstava? Vieme na to odpovedať?
Byť šťastnou v materstve neznamená byť v pohode, v pokoji a iba v dobrých emóciách. K materstvu patrí aj to, že matka cíti únavu, frustráciu, smútok. Neznamená to, že musí byť nešťastná. „Keď cítim nekomfort, frustráciu z nenaplnenia svojich vlastných potrieb, to znamená, že nie som šťastná“. Čo je však šťastie? Naplnenie života. Je to niečo hlbšie, ako uspokojovanie svojich prvoplánových potrieb. Nemusíme hovoriť o šťastí, ale o spokojnom naplnenom živote. To, že žijem spokojný, naplnený život neznamená, že tam nemôžu byť tie najrôznejšie emócie. A možno toto je to, čo akoby mnohým ženám unikalo. Emócie sú prirodzenou súčasťou života.
O tom, že sa mamičky necítia úplne spokojné vo svojej role materstva, sa nerozpráva. Prevláda mýtus, že mamy by mali byť šťastné, naplnené a spokojné. Veď materstvo je zmysel života. Realita však taká vôbec nie je. Hoci prezentovanie navonok a sociálne siete toto ešte živia. Podsúvajú, ako by materstvo malo vyzerať, ako sa žena cíti krásne a dobre. Očakávania mamičky vstupujúcej do materstva sú z veľkej časti také, ako je nastavená spoločnosť. Spoločnosť ja nastavená tak, že keď sa narodí dieťatko, má byť všetko krásne, dokonalé, dobré. Tým pádom sú také často aj očakávania budúcich mamičiek. Predstava, že dieťatko po narodení nejako zapadne do jej žitia, ktoré bude prebiehať tak isto ako predtým.
Ale každodenná skutočná realita po narodení dieťatka je taká, že matke sa obráti život na ruby. Ona naozaj prestane žiť každodennú realitu a hodnoty, ktoré žila predtým a jej pozornosť sa obráti smerom od seba k dieťaťu. Po narodení dieťatka sa mamičke menia hormóny z tehotenských na materské, jej telo a myseľ je zamestnané dieťatkom a úzkosťou, či bude dobrou matkou. To je vlastne ďalší mýtus, ako má vyzerať alebo by sa mala správať dobrá matka. Na matku sú kladené veľké nároky. Ňou samou ako i spoločnosťou. Ona sama však ostáva v materskej roli úplne osamelá. Odrazu sa ocitne doma sama. To je niečo úplne iné, ako v minulosti. Dnes je žena sama, zatvorená v byte, s malým bábätkom, unavená, vyčerpaná, s nárokom napĺňať všetky iné úlohy. Čo nie je po narodení dieťatka možné. Toto všetko však na začiatku materstva k tomu patrí.
Prežívanie materstva neznamená, že som stále veselá, spokojná a šťastná. Naopak, ja žijem život do veľkej hĺbky, čo obnáša veľmi širokú škálu emócii. V jednej chvíli sa jednoducho zavriem v komore, aby som si mohla poplakať, v inej som naplnená radosťou zo svojho dieťaťa. Je to taký zveličený príklad, ale nejako tak to v realite funguje. Svet nie je len čiernobiely, hoci ho tak často vnímame. Dieťa povie mame, že ju neznáša. Pričom aj samotná mama vie, že to nie je pravda. Ide len o aktuálny prejav dieťaťa. Rovnako aj rodič môže cítiť veľký hnev, frustráciu. Má na to právo. To neznamená, že svoje deti neľúbime. Čím sú si ľudia bližší, tým viac emócií je prítomných. Môžeme sa na niekoho veľmi hnevať, ale zároveň ho aj veľmi ľúbiť. Je dôležité ukázať aj našim deťom, že prítomnosť viacerých emócií je súčasťou nášho života.
Frustračná tolerancia a rola matky
Frustračná tolerancia a skutočnosť, že stále neskôr sa stávame matkami spôsobuje, že veľmi dlhý čas je človek zameraný iba na seba. Venuje sa osobnostnému rozvoju, vytváraniu svojho sveta. Nie je to zlé, ale je to tak. Zoberme si, ak by žena mala dieťa v 17 alebo v 18 rokoch. Samozrejme, tiež to nie dobré. Ale porovnajme to so situáciou, keď má žena dieťa v 33 rokoch. Žena žije 33 rokov naozaj pre seba. Žena bola zvyknutá byť nastavená na výkon. Kde však teraz svoj výkon prenesie? Zvyčajne ho prenesie na rolu matky, v ktorej sa nachádza. Nemôže žiť jej rolu v zamestnaní, tak si povie, že svoju rolu matky musí žiť dokonale. Nie je tak vždy, ale často k tomu ženu tiahne. „Teraz ako? Čo mám pre dieťa spraviť? Ako ho najlepšie vychovávať? Čo najlepšie urobiť? Matky majú akoby výčitky svedomia. Pritom je prirodzené, ak matku nebaví hrať sa s dieťaťom. Nie je prirodzené robiť dieťaťu animátora.
Všetky mláďatá v prírode sa učia od toho, že dospelý jedinec niečo vykonáva a mláďa ho sleduje. Inak by neprežilo. Samozrejme, my nežijeme v prirodzených podmienkach. Napríklad v byte robíme veľmi málo aktivít a podnetov, ktoré môže dieťa odpozorovať. Jedným z mýtov dnešnej doby je, že by sa rodič mal hrať s dieťaťom. Pritom tomu tak nie je. Rodič nie je nato, aby sa hral s dieťaťom. Rodič je v prvom rade pre dieťa vzorom. Mal by byť niekto, koho dieťa vníma ako hodné nasledovania. Dnešným deťom chýbajú vzory, nevedia, koho nasledovať. Potom nevedia svoju rolu v rodine alebo v spoločnosti, svoju zmysluplnosť. Často pociťujú prázdnotu. Nedostatok motivácie vyplýva z toho, že deti nemajú čo nasledovať.
Napr. syn kováča, ktorý od malička sleduje otca, ako kuje a niečo robí, od malička vedel, čo chce alebo naopak, nechce byť. Vedeli, za čím chcú ísť. Dnešné deti nevidia rodičov, čo je ich práca, málo rodičov sa s deťmi rozpráva o tom, čo robia. Málo detí vidí, že rodičia sú hrdí na to, čo robia a čo ich teší. Deti sa tak nachádzajú akoby v prázdne, nevediac čo nasledovať a za čím ísť. Čím viac môžu deti sledovať pri činnostiach a pri aktivitách dospelých, tým viac sa môžu naučiť a tým viac vedia, kam smerovať. Pridelenie domácej práce alebo povinnosti dieťaťu mu dáva pocit, že je súčasťou rodiny, má svoju rolu, ktorá má zmysel. Vie, že kvôli niečomu je v rodine potrebný. Pocit potrebnosti je pre deti veľmi dôležitý. Potrebujú cítiť, že sú potrebné. Na druhej strane, čo je veľmi pozitívne, dnešné deti sa vedia omnoho viac postaviť za seba, sú sebavedomejšie, vedia sa lepšie prezentovať, vedia lepšie vyjadriť emócie, ako sa cítia, vedia vystupovať asertívne. V minulosti bol vyzdvihovaný celok a individualita dieťaťa bola veľmi popieraná. Ľudia neriešili, čo je to moje, ako sa ja cítim, aká je moja emócia.
Keď je matka unavená a frustrovaná: Ako sa vyhnúť negatívnym reakciám
Ak sa žena ocitne v situácii, kedy je veľmi unavená, frustrovaná a nemá načerpané zdroje, tak sa potom zvykne uchýliť k reakciám, v ktorých bola vychovávaná ona sama. Na nič iné nemá energiu. Ľahko sa potom stane, že začne na dieťa kričať alebo ho zbije. Cíti potom veľmi veľké výčitky svedomia. Uvedomuje si, že chce svoje deti vychovávať úplne inak. Keď si uvedomíme, že všetky generácie pred nami vychovávali deti rovnako, ide o veľký nárok kladený na seba. My sa snažíme vychovávať inak ako naši rodičia. Je dôležité si to vyriešiť sám pre seba, akoby sa „ošetriť“, prejaviť láskavosť voči sebe. Prejavenie láskavosti voči sebe je opakom obviňovania sa, hnevania sa na seba. Zabudnutie robí svoje. :) Uplynutím času veľa vecí už nemá takú váhu a prežitok je úplne iný, ako bol v danej situácii, napríklad v prvých troch rokoch života dieťaťa. Nemali to ľahšie ani naše mamy alebo staré mamy. Mali ťažký život, iné ťažkosti. Každá doba prináša tie svoje. Je však veľmi pekné pozrieť sa späť, k svojej mame, k starej mame, zistiť, ako oni prežívali materstvo, ženstvo. Zistíme, že možno sú tam veľmi podobné úzkosti alebo strachy, ktoré prežívame naskrz generáciami. Nie sme utrápenejšie alebo frustrovanejšie matky, ako tie pred nami.
Izolácia a nedostatok podpory: Ako prekonať ťažkosti v materstve
Trápim sa, plačem, nikto ma nechápe. Ani partner ma neberie vážne. Obdobie materstva je náročné aj v tom, že mamičky sú pri malých deťoch často izolované, nemajú možnosť vyhľadať pomoc. Aktuálne mnohé mamičky využívajú možnosť poradenstva cez skype, inak im to nedovoľujú okolnosti. Nemajú sa na koho obrátiť, rodina ich podceňuje. Nemajú navnímané a nacítené, v akej ťažkej situácii sa žena nachádza. Dokonca tieto emócie nevnímajú ani naši rodičia. Poskytujú rýchle riešenia typu: „Pozri, máš zdravé deti, buď spokojná.“ Ženám však v tej chvíli racionalizácia situácie nepomôže. Potrebujú porozumenie, pochopenie. Netreba sa báť vyhľadať pomoc. Sú situácie, kedy mamička už ani nemá chuť žiť. V tom prípade je určite nevyhnutné vyhľadať pomoc odborníka. Nemusí ísť totiž len o depresiu, ale aj o popôrodnú psychózu, ktorá je veľmi nebezpečná. Pri psychóze je potrebné si uvedomiť, že matka už nemá nadhľad. Tam je potrebná aktívna participácia blízkych, najmä otca dieťaťa. Netreba to v žiadnom pôrode podceňovať. Nie je to chyba ženy. Často je to spôsobené hormónmi, ktoré sa po pôrode rýchlo menia.
Ak ide o stav smútku, keď sa žena cíti smutne, izolovane, tak je dobré, aby sa ženy stretli s kamarátkou, vyrozprávali sa. Ženám stačí vypočutie a pochopenie. Často ide o pocit neistoty, trápenie sa nad tým, či veci robí správne. Neporovnávajme sa. Ženy sa často medzi sebou porovnávajú. Aj samých seba vo vnútri. Trápia sa, že iné matky to zvládajú lepšie a tak ďalej. Kto sú však tie iné matky? Možno, čo jedna žena nezvládne, zvládne druhá, ale zase nezvládne niečo iné. Každý sme iný, každý máme iný temperament, inú osobnosť. Naše deti nás napriek tomu aj tak ľúbia najviac na svete. Pre nich je mama naozaj stredobodom vesmíru. Neexistuje odpoveď na otázku alebo konštatovanie „veď iní to zvládajú“. Kto je to ten iný? To nie je nik konkrétny. Nevieme, či a ako to naozaj zvládajú. Každý niečo nezvláda.
Ako reagovať na agresívne správanie rovesníkov voči dieťaťu
Mamička dvoch detí sa pýta, ako reagovať, keď sa rovesník voči vášmu dieťaťu správa agresívne. Sú rodičia, ktorí svoje dieťa za agresívne správanie ešte pochvália vetou typu „život je ťažký, musíš sa naučiť mať široké lakte a vydobyť si svoje!“ Ako kresťania sme vedení k tomu, aby sme druhým neubližovali a zlo neopätovali. Zároveň však z dieťaťa nechceme submisívneho človeka, ktorý sa nevie brániť a vždy si volá pani učiteľku na pomoc. Toto je dosť všeobecný problém. Keby takú otázku pýtajúci sa položil v mojej poradni, chcela by som viac vedieť o konkrétnej situácii, čo presne sa stalo. Odpoviem však aj všeobecnejšie. Otázka by mohla znieť: Ako vychovať šťastné deti v agresívnom svete? Neodporúčam odplácať agresiu agresiou, avšak ani pasívne prijímať rany a trpieť. Deti treba vychovať tak, aby sa cítili bezpečne a dokázali sa o seba postarať. Rodičia svojím každodenným správaním predstavujú pre deti modely. Deti správanie dospelých vnímajú a interpretujú, a tým sa učia, ako treba komunikovať, ako sa majú riešiť problémy. Deti sa potrebujú naučiť, ako nadväzovať vzťahy s rovesníkmi a iné životné zručnosti. Patrí medzi ne aj empatia a láskavosť k iným, ale i rešpekt k sebe a vedomie vlastnej hodnoty. Tieto zručnosti nemôžeme deťom diktovať ani veľmi vysvetľovať - potrebujú sa ich naučiť na základe zážitkov a dôsledkov z týchto zážitkov.
Čo je ešte dôležité - a rovnako vhodné pre rodičov agresívnych detí aj pre obete: potrebujeme učiť deti poznať a zvládať vlastné negatívne emócie. Niekedy sa stretávam s tým, že rodičia očakávajú príliš mnoho sebakontroly od detí, a to reálne, vzhľadom na nedokonalú nervovú sústavu detí, nie je možné. Dieťa, ktoré je sebavedomé a odvážne, sa nestane obeťou. Dokáže sa obrániť a vykomunikovať sociálne záťažové situácie. Rodičia potrebujú deti „imunizovať“ voči škodlivým vplyvom prostredia tým, že ich budú v malej miere vystavovať nepriaznivým situáciám, komunikovať s nimi o tom a posilňovať ich v uvedomovaní si vlastných schopností pri ich zvládaní.
Každý konflikt má niekoľko fáz. Facka (symbolická, ale aj tá reálna) je to, čo má konflikt naštartovať, je to provokácia toho, kto chce konflikt vyvolať. Nastavenie druhého líca, to je moja odpoveď, že nemám záujem sa dať do konfliktu vtiahnuť. Je to nedvíhnutie hodenej rukavice. Ak agresor pokračuje (to je tá druhá fáza), môžem zvoliť buď mechanizmus úniku, alebo pasívne prijímam atak, alebo budem klásť primeraný odpor. Prvými dvoma voľbami podporujem agresora. Tretia fáza má dva varianty. Jeden je spojený s prvými dvoma voľbami, ktoré ma vedú k túžbe po „odvete“, po pomste. A tá nikdy nie je férová. Je rozdiel medzi agresivitou a agresiou. Agresivita je osobnostná dispozícia bez znamienka + či -, agresia je útočný čin. Súhlasím s tvrdením psychológa P. Říčana, že by sme mali vychovávať deti tak, aby sa vedeli primerane brániť. Chápem to tak, že máme na jednej strane podporovať „užitočnú“ agresivitu, ktorá pomáha v živote zdolávať prekážky i budovať primeraný rešpekt, ale na druhej strane posilňovať sebareguláciu. Zlo nemáme vracať, ale nemáme zlu ani ustupovať. Našou primeranou obranou môže byť niekedy konštatovanie „Nechaj ma na pokoji! Ak ma nenecháš oznámim to…“, inokedy to môže byť priamy fyzický odpor. V mnohých prípadoch je práve takáto situácia medzi rovesníkmi - chlapcami začiatkom kamarátstva. Vychovávať do dnešného sveta neznamená, že máme podporovať deti v agresívnom sebapresadzovaní sa, mali by sme ich však podporovať v tom, aby dokázali primerane zvládať (aj primeraným aktívnym bránením sa) konfliktné situácie.