Pre každého rodiča je strata dieťaťa nepredstaviteľnou a najbolestivejšou skúsenosťou. Či už ide o stratu v dôsledku choroby, nehody, alebo dobrovoľného odchodu zo života, bolesť a smútok sú nezmerné. Tento článok sa zaoberá touto citlivou témou, pričom sa opiera o štatistiky, osobné príbehy a odborné názory, aby poskytol komplexný pohľad na túto traumatickú udalosť.
Rozvod a jeho vplyv na deti
Rozvod je traumatická udalosť pre dieťa v akomkoľvek veku. Približne 10 % rozchádzajúcich sa párov žiada súd o striedavú starostlivosť. Nie vždy je to šťastné riešenie, pretože dieťa môže strácať pocit bezpečia a istoty vzhľadom na nadviazanie na prostredie, v ktorom vyrastá. V cudzom byte, kde býva druhý rodič, sa necíti bezpečne, hoci je tam s osobou, ktorú pozná. Pri tomto type výchovy dochádza niekedy k zhosteniu sa úlohy, ktorá nie je pre otca veľmi bežná. Situáciu treba dieťaťu primerane veku vysvetliť. Pocit bezpečia sa buduje najmä stabilitou bývania a pocitom, že niekam patrím, som v pokoji a bezpečí a rodičia ma ochránia pred nebezpečenstvom.
Rodičovstvo: Odmena alebo trest?
Deti môžeme brať ako odmenu aj ako trest za naše hriechy. Skutočne zodpovedný rodič sa radšej nikdy rodičom nestane. Zvyknú vravieť tí, ktorí sa zodpovedne zapodievajú tým, ako sa na túto rolu zodpovedne pripraviť. Spoločnosť si pýta citlivých a empatických mužov, ktorí sa dokážu starať o bábätká a venovať sa aj veciam, ktorými sa predtým zapodievali iba ženy. Muž má popritom zostať ochrancom ženy, jej oporou a rytierom. Doba aj ženy očakávajú od chlapov, že automaticky zvládnu s ľahkosťou obe role. Záujem mužov o praktický chod domácnosti je historicky krátky a stavia súčasných mužov do role priekopníkov. Mnohých mužov s málo „mužnosťou“ vychovávala matka a chýba im vzor rozhodného muža.
Ženy sú nezávislé, sebestačné, úspešné, až si chlapi povzdychnú, že ich takmer nepotrebujú. A čo sa týka ich jedinečnej úlohy, sú zastupiteľní spermobankou. Školy na vyučovanie rodičovstva nemajú žiadnu tradíciu. Pri jednom z najnáročnejších povolaní - rodičovstve, sa tréning alebo kvalifikácia nevyžaduje. Uvedomelí budúci rodičia tak získajú dobrý prehľad o tom, čo ich v rodičovskej role čaká. Budúci rodičia si potrebujú zodpovedať otázky týkajúce sa toho, aká chcú, aby bola ich úloha, čo túžia s dieťaťom prežiť a ako si život s ním predstavujú. Rodičovstvo stojí na budovaní vzťahu, učí mamu a otca, že ako rodičia majú svoje potreby, rovnako ako aj dieťa má svoje potreby. Je dôležité vedieť ich rozpoznávať a reagovať na ne adekvátnym spôsobom. Bez budovania rodinných vzťahov založených na vzájomnej dôvere, rešpekte a úcte k dieťaťu to nie je možné. Rodičia nemajú dieťa meniť na svoj obraz, práve naopak, majú mu pomôcť v objavovaní života, ktorý má isté pravidlá a hranice.
Predstavy o výchove a partnerské zhody
Predstavy o výchove detí patria medzi základné informácie, ktoré si máme vopred vydiskutovať, keď sme vo vážnom vzťahu. Páry sa ostýchajú zisťovať, ako by si ich partner predstavoval výchovu budúcich detí, čo by im bol ochotný povoliť a čo nie, a ako by sa vyrovnal s prípadnými odlišnosťami vzájomných predstáv. Prirodzene si každý praje, aby ten druhý zdieľal práve jeho výchovné praktiky, predstavy a postupy. V realite to také bežné nie je a keď s tým má problém jeden z rodičov, majú potom problém všetci.
Prečítajte si tiež: Detská diéta a zdravie
Často sa dostáva otázka od párov, či je podstatnejšie porozumieť si alebo sa dopĺňať. Nie je na to žiadna univerzálna odpoveď. Závisí to od toho, ako sa pár postaví k svojej komplementarite, a v ktorých hodnotách majú prienik. Problémom býva rodičovské dohadovanie sa, kedy je dieťa rukojemníkom dokazovania si vplyvu a moci jedného z rodičov. Podstatná nemusí byť zhoda výchovných postupov, ako skôr rešpekt, tolerancia a akceptácia možných odlišností.
Extrémy vo výchove a ich dôsledky
Sociológia varuje pred fenoménom „helikoptérového rodiča“, ktorý nepretržite hliadkuje a je na blízku pripravený kedykoľvek zasiahnuť, ako aj pred „kosačkovým rodičom“, ktorý ide dopredu, vytvára dieťaťu cestu a odpratáva z nej prekážky. Oba tieto extrémy deťom škodia, nemajú si ako natrénovať frustračnú toleranciu. Prehnane starostliví rodičia neumožňujú svojim potomkom prejaviť sa a nazbierať skúsenosti z robenia chýb, na ktorých sa veľa učia. Tí, ktorí očakávajú, že rodičovstvo je práca na plný úväzok a poriadna drina, si ho neužívajú. Pre nich je táto rola o veľkom obetovaní sa. Mladí klienti, ktorí boli „zasiahnutí“ nadmernou materiálnou starostlivosťou, by radšej vymenili matériu za spoločné chvíle pri večery a obyčajné zážitky z chalupy. Vyrástli s pocitom, že práci ich rodičov má vyššiu prioritu ako oni. Predpoklad je, že z niektorých týchto detí vyrastú rodičia, ktorí stavia na pohodu. Ich krédom bude žiť hospodárnejšie v zmysle, že čím menej peňazí budú potrebovať na réžiu, tým menej budú musieť pracovať. O to viac sa môžu venovať svojim deťom - nie z povinnosti, ale pre radosť.
Správny čas na dieťa a tlak spoločnosti
Páry zvažujúce rodičovstvo neraz blokuje snaha robiť všetko tak, ako sa má. Týmto očakávaniam si na seba vyrábajú veľký tlak, a ten spúšťa obavy robiť chyby. Preto sa do rodičovstva spontánne nepúšťajú a čakajú, kedy budú dostatočne pripravení. Čím dlhšie prípravná analýza trvá, tým väčšiu paralýzu spôsobuje. Slovenskí rodičia sú starostliví a ochranárski, ale preháňajú to a ťažko púšťajú deti do sveta. S obavami ich nechávajú stáť na vlastných nohách, pripútavajú ich k sebe neustálym servisom a citovým vydieraním, riešia veci za nich a dávajú im ich hotové na podnose. Mnohí rodičia považujú dieťa za svoju výkladnú a výstavnú skriňu a projektujú do neho svoje nenaplnené túžby. Deti nespokojných rodičov, ktorí nemajú vyriešené svoje komplexy, sú budúci klienti pomáhajúcich profesií. Rodičia od nich totiž vyžadujú, aby uspeli tam, kde oni zlyhali.
Zažívajú sa však aj ženy, ktorých vek nad 35 rokov limituje v počatí a tie ľutujú, že to neriešili skôr a uprednostnili kariéru. Neraz sú odkázané na reprodukčnú medicínu. Vzťah neustál tú obrovskú záťaž a sklamanie z nenaplnených očakávaní. Z biologického hľadiska je podľa odborníkov najvhodnejší vek pre tehotenstvo okolo 20 až 25 rokov. Dieťaťa sa nedočká údajne polovica žien po dovŕšení 35 rokov. Z hľadiska psychických faktorov je to otázka toho, že sa dá len ťažko pripraviť na to, že potreby dieťaťa budú na istý čas dôležitejšie než rodičov. Bežná domácnosť minie približne 15 až 25 % svojho príjmu na veci spojené s potrebami dieťaťa.
Dieťa ako dar a skúška vzťahu
Dieťa je pre vzťah darom i skúškou. Obaja partneri potrebujú robiť ústupky nielen v prospech dieťaťa, ale aj v ústrety jeden druhému. Očakávať, že príchod potomka vyrieši partnerský nesúlad a nezhody je najväčším omylom, ktorého sa páry dopúšťajú. Vyzretosť a chuť starať sa o potomstvo sa nedá vytýčiť číslovkou. Deti nám zrkadlia, čo všetko sa v nás ešte ukrýva a aký máme potenciál. Deti nám poskytujú priestor na pravidelné sebareflexie, aký život žijeme a či my sami máme naplnené svoje základné potreby. Deti sú naši najväčší učitelia a majú pre nás veľa lekcií, ktoré z nás robia lepších ľudí. Pomáhajú nám dorásť na zrelšie, múdrejšie a šťastnejšie bytosti. Sme upokojovaní rodičmi, posudzovaní kamarátmi, napomínaní učiteľmi, organizovaní autoritami, najímaní továrňami. Naše mozgy sú trvale vymývané, aby sme prestali s akýmkoľvek obťažujúcim správaním.
Prečítajte si tiež: Psychologické aspekty rodičovskej lásky
Príbehy žien, ktoré sa vzdali dieťaťa
Existujú ženy, ktoré sa dobrovoľne zrieknu svojho dieťaťa. Čo ich k takémuto činu vedie? Rozmýšľajú potom, kde to dieťa asi je, čo robí? Alebo myslíte, že toto rozhodnutie niekedy aj ľutuje? Normálny človek, hoci aj totálne chudobný, nedá dieťa preč. Niekedy je najťažšie uznať, že ak chceš pre dieťa to najlepšie, je aby nezostalo viac s tebou. Matka si buduje vzťah už keď je dieťa v bruchu, preto je tam citová väzba väčšia. Matka, ktorá sa dobrovoľne vzdá dieťaťa aby malo lepšiu budúcnosť má viacej lásky ako matka, ktorá si to dieťa necha. Matka, ktorá vie že svoje dieta uz nikdy neuvidi, pretoze nema prostriedky aby ho vychovala, nemaju kde byvat, nema mu za co kupit oblecenie, jedlo, ale i tak ho lubi a vidi ze by ho len trapila, pretoze nevie kedy bude v takej situacii, ked sa nebude musiet obavat co a ako teraz, taka matka musi mat obrovske srdce vzdat sa dietata aby to vsetko mohlo dostat u inych ludi. u ludi, ktorych vobec nepozna, len dufa ze budu ti super rodicia pre jej dieta. Obe matky sa neskor stretli s ich detmi. ked ich deti vyrastli (vedeli od novych rodicov ze boli adoptovane) tak ich vyhladali a maju kontakt doteraz. obe matky spoznali nove rodiny a povedali, ze lepsie rodiny - matku a otca - si nemohli ani vo sne vybrat. su im vdacne za to ako vychovali ich deti.
Matka, ktora sa dobrovolne vzda dietata aby malo lepsiu buducnost ma viacej lasky ako matka, ktora si to dieta necha. S tym, ze dotycny par dane dieta nebude milovat tak ako vlastny rodic, nesuhlasim, pary cakajuce na adopciu by za dieta dali cokolvek a urcite ho zahrnu vsetkou potrebnou laskou. Žena-matka nie je automaticky viac ako muž-otec, len sa často mnohé do tejto pozície rady stavajú. Jediné, čo muž nedokáže, je dieťa vynosiť a porodiť, všetko ostatné môže zvládnuť minimálne tak dobre, ako žena.
Príbehy známych žien, ktoré prežili stratu dieťaťa
Mnohé známe ženy si prešli ťažkou skúsenosťou straty dieťaťa. Lucia Ďuriš Nicholsonová prišla o dieťa v siedmom mesiaci tehotenstva. Zuzana Haasová zažila túto tragédiu dvakrát. Petra Sliacka sa musela vyrovnať so smrťou dieťaťa pred pôrodom. Zuzana Vačková prišla o dieťa v siedmom mesiaci tehotenstva. Naďa Urbánková prežila tragédiu, keď jej dieťa zomrelo v nemocnici pred pôrodom.
Samovraždy detí a dospievajúcich
Keď dieťa zomrie dobrovoľne, je to tragédia, pri ktorej vzniká množstvo otázok a už len veľmi ťažko sa na ne hľadajú odpovede. Mnoho vecí zostane nevypovedaných a otázka „prečo“ zožiera milujúcich rodičov do konca života. Podľa informácií získaných z Národného centra zdravotníckych informácií sa v roku 2013 na Slovensku pokúsilo spáchať samovraždu až 78 detí vo veku do devätnásť rokov. Štrnásť detí takýmto spôsobom o svoj mladý život skutočne prišlo. V neskoršej adolescencii je suicídium najčastejšou príčinou smrti. Štatistiky uvádzajú, že suicídium dokoná viac dospievajúcich chlapcov oproti dievčatám vo veku 15 až 19 rokov v pomere 4:1, pričom suicidálne pokusy, tzv. parasuicídia, sú častejšie u dievčat.
Rizikové faktory a vplyv prostredia
K rizikovým faktorom samovražedného správania sa detí patria nefungujúce rodinné vzťahy, komplikovaný rozvod rodičov, násilie, alkoholizmus v rodine, týranie a zneužívanie, kriminalita rodičov. V nemalej miere pôsobí i školský neúspech, šikanovanie zo strany spolužiakov, nezapadnutie do kolektívu, telesný výzor dieťaťa, nepriaznivá finančná situácia rodiny, nezamestnanosť a pod. Vplyv dnešnej doby, prostredia, televízie, diania vôkol nás je naozaj silný. Mali by sme mať nad našimi deťmi ochrannú ruku a musíme kontrolovať to, s akými informáciami prichádzajú do styku, kto a čo ich ovplyvňuje. Prihlásiť deti na šport, na záujmové krúžky, zaplniť im zmysluplne čas, ukázať im správne hodnoty, to je to, čo by sme mali pre ne robiť.
Prečítajte si tiež: Materská dovolenka a návrat do zamestnania
Dôležitosť vzťahu medzi rodičom a dieťaťom
Dobrou cestou je neustále a každodenne pracovať na budovaní a posilňovaní vzájomného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Ako? V podstate „veľmi jednoducho“ - cez poskytovanie bazálneho bezpečia, lásky, starostlivosti, napĺňanie potrieb maličkého bábätka, súčasne prostredníctvom zadávania hraníc a mantinelov v správaní dieťaťa, až po vytváranie priestoru pre dôvernú komunikáciu, zdieľanie pocitov, vyjadrovanie ťažkostí a rôznych napätí. Ak deti zažívajú s rodičmi vzťah, v ktorom sa cítia byť prijaté, pochopené, vypočuté, videné, vnímajú, že rodičom na nich záleží, je to spôsob, ako zvládnuť aj náročné životné situácie.
Detská psychiatria a pandémia
Pandémia, sociálna izolácia, strach z choroby, vojna na Ukrajine, ekonomická kríza, za posledné 3 roky veľmi výrazné okolnosti, ktoré hlboko zasiahli dospelých a poznačili detskú psychiku. Už v priebehu pandémie sme registrovali zmenu štruktúry diagnóz u našich pacientov, čo súvisí určite s rozličnými ťažkosťami, obmedzeniami a záťažou ktoré priniesla spomínaná pandémia COVIDu. Patrí sem úmrtie rodičov a príbuzných, strata pravidelného režimu a narušenie biorytmov, obmedzenie soc. kontaktov, zmena režimu, ústup povinností a návykov, veľký čas bez dozoru u mladších detí, následne návrat do škôl- ktorý tak isto spôsobil nárast psychických ťažkostí. V zmysle nárastu hovoríme až o dekompenzácie úzkostí, depresií, sebapoškodzujúceho správania sa, ale aj agresívnych prejavov.
Chyby vo výchove a ich dôsledky
Je veľmi dôležité naladiť sa na potreby svojho dieťaťa a rešpektovať jeho individualitu. A najmä neplniť si svoje neuskutočnené sny a túžby prostredníctvom dieťaťa. Aj keď je to ťažké, pretože každý máme svoje predstavy o tom, aké má byť naše dieťa. Nevyvíjať zbytočne tlak na výkon, nepreťažovať dieťa záujmovými krúžkami, ale na druhej strane nechodiť okolo dieťaťa po špičkách, učiť ho povinnostiam a zodpovednosti. Dôležité je vnímať dieťa a učiť dieťa vnímať okolitý svet aj s jeho potrebami, byť k druhým pozorný, citlivý a správať sa k iným ľuďom s rešpektom.
Odborná pomoc a podpora
Keď mladí rodičia vnímajú, že majú ťažkosti pri regulovaní seba a svojich pocitov, keď sa im vyplavujú nejaké ťaživé spomienky a jatria rany z minulosti, mali by vyhľadať pomoc. Minimálne, aby pátrali prečo to tak je. Je dôležité, aby rodičia nemali prílišný strach, ono sa to trošku generačne prenáša. Naši rodičia do nás vniesli svoje strachy z detstva a my ich prenášame do nášho dieťaťa a takto to ide zas ďalej. Je dôležité, aby každý na sebe trošku pracoval.