Každý z nás má v sebe vnútorné dieťa, ktoré ovplyvňuje náš život viac, než si uvedomujeme. Impulzívnosť, prehnané emócie, úzkosť a pochybnosti sú len niektoré z prejavov toho, ako si telo pamätá traumy z detstva prostredníctvom pocitov, nie spomienok. Ak sme v detstve neboli milovaní a vypočutí tými, ktorí nás mali chrániť, môže to mať dlhodobý dopad na naše prežívanie a správanie v dospelosti.
Pochopenie konceptu vnútorného dieťaťa
Vnútorné dieťa je v psychologických kruhoch dobre známy koncept. Predstavuje naše autentické ja, naše pravé ja, ktoré je však často potlačené dospelými, najmä rodičmi, vychovávateľmi a učiteľmi. Vnútorné dieťa je tá časť našej osobnosti, ktorá nesie znaky nevinnosti, kreativity, dôvery a záujmu o svet. Ako názov napovedá, je to naša pravá osobnosť, akou sme sa narodili a akí sme boli v detstve.
V tomto citlivom období, kedy sa vyvíjame, si utvárame nielen pohľad na seba a na svet okolo nás, ale aj spôsoby správania, reakcií a interakcií s druhými. Vytvárame si svoj vnútorný hlas a spôsoby myslenia, nervové spoje, ktoré riadia naše postoje, predsudky, zautomatizované správanie a zvyky. A je to práve naše detstvo, ktoré určuje, do akej miery budeme flexibilní tieto spôsoby premýšľania a návyky zmeniť.
To dieťa v nás určuje, ako sa vidíme a vnímame. Ak sme boli rodičmi kritizovaní, ak nás učili neplakať, neprejavovať hnev a zabúdali, že naše potreby sú rovnako dôležité, tento pohľad preberieme aj my. Nebudeme sa cítiť dôležití, za plač a hnev sa budeme hanbiť, pretože nám rodičia dali najavo, že nie sme prijímaní vo svojej pravej podstate. Za každú chybu budeme mať nutkanie kritizovať sa, pretože slová kritiky počúvalo aj naše vnútorné dieťa, teda naša pravá osobnosť, ktorú sme v snahe získať lásku a prijatie, potlačili.
Dôsledky zraneného vnútorného dieťaťa
Mnohí ľudia nevedia, kto skutočne sú. Je to práve preto, že oddelili toto vnútorné dieťa, teda tým kým skutočne sú. Namiesto toho nasadili masku, ktorou sa prezentujú v spoločnosti. Ak nie je naše vnútorné dieťa milované a prijímané, naučí sa utlmiť pravú podstatu a stáva sa tou osobou, o ktorej si myslí, že ju spoločnosť prijme. Problém však je, že sa celý život bude cítiť nemilované a neprijaté práve preto, že jeho pravá podstata, jeho vnútorné dieťa v skutočnosti prijaté nie je.
Prečítajte si tiež: Prevencia škvŕn na detských zuboch
Prijatá je len jeho maska. A to je dôvod, prečo nikdy nemôžeme byť šťastní - naše vnútorné dieťa totiž taktiež nikdy nebolo. Túto pravú a autentickú podstatu seba sme často zavrhli, pretože sa stretla s kritikou, zosmiešnením, trestom alebo ignoráciou rodiča. A tam, presne tam, kde sme utlmili túto bolesť a slobodný prejav našej osobnosti, tam drieme naše zronené vnútorné dieťa, ktoré túži len po jednom - aby ho niekto ľúbilo presne také, aké je.
Zdravé vnútorné dieťa a jeho prejavy
Pretože je vnútorné dieťa zdroj našich emócií, spomienok a zážitkov, ktoré budujú naše reakcie a vnímanie sveta a seba, má taktiež vplyv na našu celkovú spokojnosť a šťastie. Ak máte zdravé vnútorné dieťa, tak sa prijímate aj so svojimi chybami, nekritizujete sa, ale zlepšujete a meníte myšlienky a reakcie podľa toho, aby ste dosiahli svoj plný potenciál.
Necítite, že by ste sa museli vo svojej podstate meniť len preto, aby ste zapadli a boli prijatí. Vidíte život ako súbor výziev, nerobí vám problém radovať sa a cítiť skutočné šťastie. Viete vyjadriť hnev a nespokojnosť úctivým spôsobom, ktorý neubližuje vám ani okoliu. Nebojíte sa skúšať nové veci, neznáme a nové situácie nie sú pre vás hrozbou, ale príležitosťou. Nemáte problém odmietnuť, povedať nie vzhľadom k vašim silným osobným hraniciam.
Vznik zraneného vnútorného dieťaťa
Zranené vnútorné dieťa vzniká vtedy, keď nie sme milovaní tými, ktorí nás mali chrániť a milovať najviac, a to hlavne v momentoch, kedy sme si to najmenej zaslúžili. Následkom toho máme v dospelosti problém dôverovať, milovať, oddať sa a nebáť sa svojej zraniteľnosti a intimity.
V živote síce robíme veci, ktoré máme, ale v skutočnosti nevieme kým sme, čo nás baví, čo nás teší, nie sme spokojní ani šťastní. Cítime sa stratení, zmätení, akoby sme ani neboli časť spoločnosti, ale vydedenec, ktorý po celý svoj život nezapadá. Cítime sa skrátka nekompletne, akoby nejaká podstatná časť chýbala, akoby sme niečo od života chceli a potrebovali, ale nevieme presne pomenovať čo. Tieto pocity má na svedomí naše neprijaté vnútorné dieťa, ktoré sme uzavreli a nenechali ho prejavovať sa a stať sa súčasťou našej osobnosti (teda integrovať ho do nášho Ja).
Prečítajte si tiež: "Moje Dieťa Nie Je Moje Príčiny"
A ako sa to teda stalo? V momentoch, kedy sme sa rodičmi cítili nevypočutí, keď sme sa cítili zahanbení, menejcenní, keď nám nevenovali pozornosť, a odmietali nás objať, keď sme plakali a hnevali sa, keď nám zakazovali byť spontánnymi, hrať sa slobodne a namiesto toho zasahovali do hry, opravovali ako to máme robiť správne a podobne, keď sme museli zabudnúť na svoje potreby a radšej potešiť mamu/otca/uja/tetu, keď sme sa cítili vinní za to, že prejavíme pocit alebo túžbu, keď sme sa necítili dosť dobrí na to, aby nás rodič ľúbil len tak, ako sme - teda keď sme mali pocit, že musíme najprv niečo splniť, aby sme si lásku zaslúžili, keď sme sa doma cítili osamotení a stratení, keď sme sa za seba hanbili, keď sme sa viac starali o potreby rodiča než o naše vlastné.
Prejavy zraneného dieťaťa v dospelosti
Následkom zroneného dieťaťa sa v dospelosti obávame odmietnutia a neprijatia. Skrývame našu pravú tvár, nie sme autentickí. Neustále pozorujeme naše prostredie a reakcie druhých na nás. Cítime hanbu kedykoľvek urobíme chybu a snažíme sa, aby nás druhí mali radi - ak tomu tak nie je, cítime bolesť; naša hodnota je priamoúmerná prijatiu okolia.
Sme perfekcionistickí, ale nikdy sa necítime dosť dobrí a nemáme skutočnú radosť z vlastného úspechu. Nahliadame na seba v negatívnom duchu. Nové veci nás desia, pretože automaticky predpokladáme zlyhanie. Často máme problém s niečím začať, a tiež to dokončiť. Chceme blízkosť, ale desíme sa jej, pretože máme strach, že nás milovaný človek potom opustí.
Deti, ktoré si prešli traumatickými udalosťami, sa naučia nadmerne súdiť a pozorovať okolie, pretože majú vryté do pamäte, že svet nie je bezpečný - tak sa totiž cítili doma. Dôsledkom nadmerného zamerania sa na okolie je strata spojenia so sebou samým. Následkom toho si nemali kedy a ako vybudovať vlastnú identitu, pretože boli príliš zaneprázdnené. A z pozície vnútorného dieťaťa reagujeme na každodenné udalosti, hoci si to neuvedomujeme.
Stačí, aby nám nejaký moment z prítomnosti pripomenul traumatický moment z minulosti, a my sa opäť cítime ako to vystrašené či ukrivdené dieťa. A presne z tejto pozície i reagujeme. Ide o spomienky, ktoré sú tak bolestivé, že spôsobili jazvy na duši, ktoré sa nikdy nezahojili. Ak teda reagujeme prehnane a nekontrolovane, v skutočnosti nereagujeme na momentálnu situáciu, ale na situáciu z minulosti, ktorá nám ju pripomína, a ktorá jazvy spôsobila.
Prečítajte si tiež: Zdravý Životný Štýl pre Deti
Cesta ku zdraviu: Znaky uzdravovania vnútorného dieťaťa
Ako poznáme, že sa naše vnútorné dieťa uzdravuje? Aby sme zahojili jazvy z detstva, musíme si ich najprv uvedomiť, a čo je náročnejšie, priznať, že nám ich spôsobili, hoci nevedome, ľudia, ktorí nás mali najviac milovať. Priznanie si rán a tráum, spôsobených rodičmi, neznamená neúctu ani neprítomnosť lásky. Prvým krokom ku zmene je mať na seba náhľad a poznať sa - čo je zároveň aj prvým znakom, že sa vaše vnútorné dieťa uzdravuje a začínate byť s ním v spojení.
7 znakov, že sa vaše vnútorné dieťa uzdravuje:
- Vnímate samých seba: Nejdete iba na autopilota, nerobíte stereotypné úkony len preto, že ste sa to tak naučili v detstve. Dokážete sa zastaviť a spýtať sa, či vám tento zvyk alebo chovanie prospieva a zlepšuje vzťahy a život. Ak nie, pracujete na tom, aby ste to zmenili. Ste si vedomí samých seba, ste prítomní a vnímate sa. Skutočne mám ráno chuť na kávu, alebo je to len zvyk? Prečo pripravujem mäso týmto spôsobom, hoci to nik v rodine neocení - pretože to robila moja mama? Oslavujem Vianoce týmto spôsobom, pretože sme to tak robili doma, ale skutočne ma to teší?
- Cítite: Naše zronené vnútorné dieťa sa naučilo, že jeho myšlienky a pocity nie sú prijímané - a aby si udržalo lásku a prijatie rodiča, naučilo sa ich potlačiť. Teda stali sme sa človekom, o ktorom sme si mysleli, že by rodič mohol ľúbiť. Hnev, frustrácia, smútok, sklamanie a bolesť voči rodičom, ktoré sme zažívali v detstve, sme potlačili. Rovnako ako strach, bezmocnosť a neistotu. Akonáhle sme v bezpečnom prostredí a uvedomíme si prítomnosť zraneného dieťaťa v nás, múr, ktorý sme si medzi nami a ním vystavali, sa zbúra. To znamená existenciu pocitov, ktoré sme tak dlho potláčali. Spočiatku sú silné a ovládajú nás, ale čím viac si ich povoľujeme, tým viac kontroly nad nimi získavame.
- Objavujete radosť a kreativitu: Rovnako je to aj s pocitmi radosti, záujmu, kreativity a motivácie, ktoré sme stratili v strachu, že budeme za ne odmietnutí alebo potrestaní. Ak máme z niečoho radosť, objavíme koníčky, ktoré milujeme a sme motivovaní do akcie, je to známka, že jazvy sa zaceľujú.
- Zvyšuje sa vaša emocionálna odolnosť: To znamená, že neplačete zakaždým, keď na vás niekto zvýši hlas, alebo nezačnete kričať ak sa s niekým nepohodnete. Necítime sa ohrození, ak s niekým nesúhlasíme, vieme, že na to máme právo a náš názor má hodnotu a váhu - a hlavne, nie je menejcenný. My nie sme menejcenní. Nepotrebujeme niekomu dokazovať, že za niečo stojíme. Vieme to. Cítime. A nevadí, ak si to musíme niekedy v slabšej chvíľke pripomenúť.
- Uvedomujete si svoje rany z minulosti a viete, prečo reagujete daným spôsobom: Spoznávate sa? Vo väčšine prípadov v nás enormné emócie nevyvolajú slová, ale neverbálna reč - prevrátenie oči, poučný tón, výsmech. Reagujeme na celkovú atmosféru, ktorú situácia má. A akonáhle začneme mať na seba náhľad, vieme identifikovať aj prečo. Možno zakaždým, keď sme povedali čo si myslíme, tak nás rodič vysmial alebo nám dal pocítiť, že náš názor je podradný; a s pocitom hanby a zlosti sme sa nesmeli brániť, museli sme mlčať. Možno keď s nami niekto nesúhlasí, reagujeme hnevom preto, lebo sa bojíme - potrebujeme potvrdenie, že sa nemýlime, pretože jedine tak cítime vlastnú hodnotu; a nesúhlas našu hodnotu ohrozuje, pretože sme si sami sebou veľmi neistí.
- Vaše vzťahy sa menia k lepšiemu: Akonáhle si uvedomíte svoju hodnotu a fakt, že vám ju nedá nikto iný, dokážete sa rešpektovať natoľko, že neúctu zo strany druhých odmietate. Nezdržujete sa v spoločnosti osôb, ktoré sú toxické, správajú sa neúctivo alebo arogantne. Rovnako zisťujete, že partnerský vzťah prosperuje - je harmonickejší, intímnejší, vládne porozumenie a dôvera. Uvedomujete si totiž naučené vzorce správania z minulosti ako aj dôvod, prečo reagujete tak ako reagujete. Toto poznanie vám pomáha zastaviť sa a zmeniť ho tak, aby ste vyriešili problém, nie pomstili sa partnerovi.
- Situáciám, ktoré vám spôsobovali stres, sa už nevyhýbate: Celý život ste sa napríklad desili konfliktu. Radšej ste popreli svoje práva a túžby, než by ste sa postavili sami za seba a čelili výmene názorov. Ale uvedomili ste si, ako vám to škodí. Chytili ste ruku svojho vnútorného dieťaťa a postavili sa zaň - za seba. Dokázali ste niekoho odmietnuť, stáť si za svojimi hodnotami a názorom. Rovnako viete reagovať pokojnejšie, ak vás niekto nahnevá. Nerozplačete sa ani sa neroztrasiete, ak na vás niekto zvýši hlas. Dnes viete, že nie ste to bezmocné dieťa, ktoré je na niekoho odkázané. Ste sami sebe pánom.
Reparenting: Rodičovanie samého seba
Metóda "reparenting" predstavuje akési "rodičovanie" samého seba. Znamená to vrátiť sa aj v dospelosti poctivo do tej fázy života, kde sme boli ukrátení o nejaké dôležité fázy - stavebné kamene vývoja dieťaťa. Väčšinou v prípade zranenia vnútorného dieťaťa ide o také pojmy ako pocit bezpečia a pevného puta s niekým, dôvery, prijatia, podpory, vedomia si vlastnej hodnoty, jedinečnosti, identity, slobody učiť sa, rásť, robiť chyby.
Keď sa dieťaťu tieto vzácne veličiny nedostávajú a prirodzene v nich nevyrastá, dochádza k deformácii na rôznych úrovniach. Ako vyrastáme, máme problémy začleniť sa do kolektívu, budovať naozaj blízke a dôverné vzťahy (napriek tomu, že priam až chorobne túžime po blízkosti), poznávať a vyjadrovať svoje pocity, potreby, názory, trpíme pocitmi menejcennosti, nevieme vlastne, kto sme, načo sme vo svete, máme komunikačné aj emočné problémy… V dospelosti sa to okrem iného prejavuje aj tým, že sme ako osoba plní hanby, viny, ale aj hnevu, trpkosti, frustrácie z toho, že sme niekde na ceste životom boli obratí a nemohli sme dorásť do skutočnej veľkosti, akú pre nás plánoval Boh. Keďže sme sami nedostali (neboli týmito emočnými a psychologickými stavebnými kameňmi vybudovaní, dostatočne nakŕmení a vyživení), tak ani nevieme slobodne a nezištne dávať.
Praktické kroky k uzdraveniu vnútorného dieťaťa
- Počúvajte sa.
- Chápte sa.
- Neodsudzujte sa.
- Uvoľnite sa.
- Prijmite svoje pocity.
- Doprajte si pravidelne radosť.
- Majte sny a rozpoznávajte ich.
- Vyložte si nohy a začítajte sa do dobrej knižky.
- Naučte a uistite samého seba, že tu niekto pre neho vždy a za každých okolností bude. Minimálne ten, kto sa na neho ráno pozerá do zrkadla.
- Naučte sa byť na svojej strane.
- Zaujímajte o svoje potreby.
- Dávajte si nové vzrušujúce ciele.
- Dodržte sám sebe slovo.
- Chráňte samého seba pred sebou. Pred svojimi deštrukčnými myšlienkami, pocitmi viny, hanby, nehodnosti.
- Majte so sebou súcit.
- Majte pochopenie pre našu vlastnú cestu. Na ktorej sme boli o niečo aj obratí. Niečo chýbalo. A my sme tí prví, ktorí sa máme naučiť dať si to.
- Nájdite to naše miesto pod slnkom, medzi ostatnými ľuďmi.
- Aby sme mohli nezištne dávať, žiariť pre druhých, byť tým svetlom…
Detské kresby ako okno do vnútorného sveta dieťaťa
Detské kresby sú často oveľa viac než len náhodné čiary na papieri. Pre mnohých rodičov a odborníkov predstavujú fascinujúce okno do vnútorného sveta dieťaťa - jeho emócií, myšlienok, obáv aj radostí. Práve detské kresby psychológia skúma ako jeden zo spôsobov, ako lepšie porozumieť tomu, čo deti prežívajú, najmä ak to ešte nedokážu plne vyjadriť slovami.
Kreslenie je pre deti prirodzenou formou vyjadrovania. Podobne ako hra, aj kresba umožňuje deťom spracovávať zážitky, vyjadrovať pocity a fantázie. Psychológovia môžu prostredníctvom analýzy kresby získať cenné informácie, ktoré následne integrujú s ďalšími metódami, ako sú rozhovor, pozorovanie či štandardizované testy. Je kľúčové zdôrazniť, že žiadna kresba sama o sebe nie je definitívnym diagnostickým nástrojom.
Čo si všímať na detských kresbách?
Keď sa pozeráte na kresby svojho dieťaťa, môžete si všímať určité prvky, ktoré vám môžu pomôcť lepšie mu porozumieť. Pamätajte však, že ide o všeobecné tendencie a nie o pevné pravidlá.
- Štádium čarbaníc (približne 1-3 roky): Dieťa experimentuje s pohybom ruky a ceruzkou. Kresby sú zväčša náhodné čiary, bodky, slučky.
- Hlavonožce (približne 3-4 roky): Prvé pokusy o zobrazenie človeka. Typicky ide o veľkú hlavu, ku ktorej sú pripojené nohy, niekedy aj ruky.
- Preschematická fáza (približne 4-7 rokov): Kresby sú detailnejšie, postavy majú viac častí tela. Dieťa sa snaží zobraziť realitu, ale stále veľmi symbolicky.
- Schematická fáza (približne 7-9 rokov): Dieťa si vytvára vlastné schémy pre zobrazovanie objektov (napr. dom, strom, človek).
- Začínajúci realizmus (približne 9-12 rokov): Dieťa sa snaží o realistickejšie zobrazenie, všíma si proporcie, perspektívu a detaily.
Farby: Môžu byť jedným z ukazovateľov emočného naladenia dieťaťa, no ich interpretácia je zložitá a individuálna. Nemali by sme sa spoliehať na zjednodušené poučky.
Veľkosť postáv: Niekedy môže väčšia postava symbolizovať dôležitosť alebo dominanciu danej osoby v očiach dieťaťa.
Vynechanie postavy: Ak dieťa opakovane vynecháva seba alebo inú dôležitú osobu.
Dom: Často symbolizuje pocit bezpečia, rodinné zázemie. Dôležité je všímať si detaily - má okná, dvere, komín s dymom (teplo domova)?
Slnko: Zvyčajne predstavuje radosť, teplo, optimizmus, zdroj energie.
Voda: Často spájaná s emóciami.
Je nesmierne dôležité zdôrazniť, že jedna kresba alebo jeden prvok v kresbe nikdy nie je dôvodom na paniku ani na stanovenie diagnózy.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
- Výrazná a náhla zmena v štýle kreslenia, obsahu alebo farebnosti.
- Kresby s výrazne úzkostným, depresívnym alebo chaotickým nádychom.
- Opakované vynechávanie dôležitých častí tela.
Kresba je len jedným z mnohých kúskov skladačky pri poznávaní dieťaťa. Obsah kresby môže byť silne ovplyvnený aktuálnymi zážitkami dieťaťa - tým, čo videlo vo filme, čítalo v knihe, hralo sa s kamarátmi, alebo čo ho práve zaujalo.
Malý princ: Nadčasové posolstvo o láske a vnútornom dieťati
Príbeh „Malého princa“ od Antoine de Saint-Exupéryho pozná snáď úplne každý. Táto čarovná malá knižka sa prihovára nielen k tým najmenším, ale odovzdáva aj veľké posolstvo nám dospelým. Malý princ, je príbeh, ktorý popisuje kozmické dobrodružstvá malého chlapca zo vzdialeného asteroidu a poukazuje na potrebu lásky v našich životoch a v spoločnosti.
Príbeh o malom princovi je rozprávaný z pohľadu pilota, ktorý uviazol v saharskej púšti so svojim lietadlom a snaží sa ho opraviť. Počas jeho uviaznutia ho navštívi chlapec menom Malý princ, ktorý pochádza z asteroidu B-612. Dozvie sa, že Malý princ opustil asteroid a svoju milovanú ružu v honbe za poznaním. Medzitým navštívil šesť rôznych planét, z ktorých každú obýva jeden „absurdný“ dospelý. Každá z týchto postáv symbolizuje rôzne aspekty dospelej nezmyselnosti alebo úzkoprsosti.
Na Zemi narazí Malý princ aj na záhradu plnú ruží. Toto stretnutie je pre neho významné, pretože dlho veril tomu, že jeho ruža na asteroide B-612, bola jediná v celom vesmíre. Ruža princovi pripomenie to "nevyhnutné", ktoré možno vidieť len srdcom. Kvet ruže sa dá v tomto príbehu symbolicky prirovnať k matkám. Vzťah medzi Malým princom a Ružou je nežný ale aj búrlivý. Vyjadruje komplikovanosť lásky. Ruža je napriek svojej márnivosti a povýšenému správaniu zároveň zraniteľná. Obáva sa o svoje okvetné lístky a často ju premôže aj pocit samoty. Avšak neustále požiadavky ruže a jej zdanlivá nevďačnosť vedú Malého princa k tomu, aby spochybňoval hodnotu ich vzťahu.
Mnohí z nás si v živote prejdú traumami, ktoré sme si vypestovali v ranom detstve. Ako dieťa sa v určitom momente nedokážeme vyrovnať s ničím traumatickým, tak sa to snažíme potlačiť. Pretože ak sa traumou nezaoberáme, v dospelosti môžeme opätovne čeliť chvíľam, v ktorých nie sme schopní pochopiť, prečo sa cítime tak, ako sa cítime. Z toho dôvodu je potrebné sa starať o naše vnútorné dieťa, pokúsiť sa ho pochopiť, a poskytovať mu lásku, či emocionálnu podporu.
Malý princ je symbolom čistoty a úprimnosti. Zároveň poukazuje na zvedavosť a hravosť detstva. V detstve sa totiž nebojíme spochybňovať veci, ktoré nedávajú zmysel. Ako dospelí túto pravdu často potláčame. Malý chlapček ľúbi svoju ružu bezpodmienečne napriek jej nedokonalosti. Naše vzťahy s okolím preto veľmi závisia od zážitkov z detstva!