Slovensko, krajina bohatá na historické dedičstvo, ukrýva mnohé miesta, ktoré kedysi slúžili ako letné útočiská pre šľachtu. Predstavte si časy, keď šľachta utekala z hlučných miest do pokojného prostredia honosných kaštieľov a zámkov, aby si užila pohodlie, krásu prírody a spoločenské večery pod šírym nebom. Medzi takéto miesta patrí aj Oponice, obec s bohatou históriou, ktorá sa odzrkadľuje v jej architektonických pamiatkach a kultúrnom dedičstve.
Oponice: Obec s hlbokými koreňmi
Podstatu a význam Oponíc treba hľadať v dávnej minulosti. Niektorí sa s nostalgiou pousmejú pri vypočutí si legendy o Oponickom hrade a o poklade, ktorý tu údajne zakopal knieža Svätopluk. Oponice nevynikajú svojou rozlohou, obec je „učupená“ pod západným úpätím majestátneho pohoria Tríbeč, ktorý nevyniká svojou n.v., ale svojou históriou a tajuplnosťou. Hospodársky, kultúrny a spoločenský život obce výrazne ovplyvnil rod, ktorý tu v roku 1392 „zakotvil“. Bol to uhorský rod „Peechovcov“, ktorý získal Oponice výmenou za Bernolákovo a keď jeho členovia uvideli majestátne múry hradu na konci 14. storočia a nádhernú krajinu navôkol, že sa rozhodli zmeniť si svoj „predikát“ z Peech na Apponyi (Appony bol maďarský tvar názvu obce Oponice, ktorá už v tom čase existovala).
Prvé konkrétne doklady o výskyte človeka na tomto území pochádzajú už z neolitu (5000-3000 r. p. Kr.). V staršej dobe železnej (700-400 r.p.Kr.) sa začína hustejšie osídľovanie tohto kraja. Začínajú sa budovať prvé ochranné valy pre prípad nebezpečenstva agresorov. Intenzívnejšie osídlenie chotára Oponíc nastáva tiež v dobe rímsko-barbarskej (0-400 r.p.Kr.). V týchto, pomerne nepokojných časoch dochádzalo na Ponitrí k častým etnickým presunom germánskych a ďaľších barbarských kmeňov, ktoré sa tlačili k hraniciam Rímskej ríše na Dunaji. Rímsko-barbarské sídlisko bolo v chotári Oponíc zistené pri stavbe hospodárskych objektov JRD v r. Oponice patria k tým málo dedinám Ponitria, ktoré boli sústavne osídlené od 9. storočia.
Oponický hrad: Strážca histórie
Neprehliadnuteľnou dominantou obce Oponice a jej okolia je Oponický hrad, týčiaci sa z Tribečského pohoria už od 13. storočia. Pôvodne zohrával úlohu strážcu a ochrancu Nitrianskeho kniežacieho hradu pred nájazdmi Tatárov a Turkov. Jeho história, podobne ako história obce, je úzko spätá s uhorským šľachtickým rodom Apponyiovcov, ktorí ho získali do držby v roku 1392. Apponyiovci sa o hrad starali, opravovali ho a postupne rozširovali až do 17. storočia, kedy ho opustili po ničivom požiari.
V bližšie neznámom čase koncom 13. storočia získali Oponice Čákovci, ktorí nad dedinou nechali postaviť kamenný hrad. Táto neprehliadnuteľná dominanta obce sa týči z Tribečského pohoria už od 13. storočia, kedy mal hrad úlohu chrániť Nitriansky kniežací hrad pred nájazdami Tatárov a neskôr Turkov. Pre hrad je medzníkový rok 1392 kedy ho získava do svojej držby uhorský šľachtický rod Apponyiovcov, ktorý si zoberie názov obce do svojho predikátu a píše odvtedy Apponyi de Nagy Appony alebo Oponickí z Veľkých Oponíc. Rod vykoná na hrade nevyhnutné prestavby, ale jeho celkový vzhľad podstatnejšie upraví, opevní a zmodernizuje až renesančná prestavba Benediktom Apponyim v roku 1542. Hrad dostane pevnejšie opevnenie a je obohnaný vodnou priekopou s padacím mostom na zapádnej strane hradu. Opevní sa aj veža Tereš, ktorá je dominantou hradu na jeho juhozápadnom nároží a v ktorej sú počas tureckých vojen na našom území ochraňované cennosti zemanov zo širokého okolia. Turkom sa hrad nikdy nepodarilo dobyť.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
To čo sa nepodarilo početnej tureckej presile dokončila ľudská hašterivosť Apponyiovcov a „krádež storočia“ktorá sa tu odohrala 10.augusta roku 1514 a jej iniciátorkou bola šľachtičná bažiaca po bohatstve z neďalekej obce Anna Ludanická. Ľudská hašterivosť medzi Apponyiovcami spôsobila to, že zač. 17. stor. sa rozhodli, hrad opustiť a keďže sa nevedeli dohodnúť na užívaní spoločných častí hradu jednoducho ho ponechajú svojmu osudu. Ten chátral a stal sa v roku 1708 baštou povstaleckej armády Františka Rákocziho II. čím si podpísal rozsudok totálneho zániku. Po potlačení povstania cisárskou armádou bol spolu s ostatnými slovenskými hradmi zbúraný a odvtedy je v ruinách.
V 19. storočí sa stal vďačným námetom spisovateľov, básnikov či maliarov, ktorí tu nachádzali pokoj a nšpiráciu. Apponyiovci mali k hradu samozrejme aj naďalej patriotský vzťah a tak ho udržiavali až do 30. rokov 20. storočia. Po druhej svetovej vojne bol sporadicky udržiavaný asi do 60. rokov, konávali sa tu oponické majálesy, ale postupne sa upustilo aj od týchto podujatí, hrad začal chátrať a zarastať náletovými kríkmi a drevinami. Na lepšie časy začalo hradu svitať v roku 2000 kedy skupina nadšencov založila v Oponiciach Občianske združenie Apponiana, ktorého cieľom bola záchrana Oponického hradu ako dominanty Oponíc a tohto regiónu. Odvtedy sa podarilo hrad vyčistiť od stoviek náletových drevín a stromov, ktoré vyrastali z hradných múrov, spomaliť deštrukciu muriva a pravidelným kosením a likvidovaním týchto škodlivých drevín zabrániť pokračujúcej deštrukcii hradného areálu. Treba vyzdvihnúť obrovskú snahu a neutíchajúci entuziazmus hŕstky nadšencov, ktorí sa každoročne nielenže pasujú s „matkou prírodou“, ale idú ešte ďalej a budujú zborenú juhozápadnú vežu „Tereš“ kedysi tak významnú a strategickú dominantu hradu.
V súčasnosti poskytuje táto malebná ruina stredovekého hradu návštevníkom najmä prekrásne výhľady do údolia rieky Nitry a v diaľke sa týčiaci masív Považského Inovca. K oponickému hradnému panstvu sa viaže legenda o poklade, ktorý tu údajne zakopal knieža Svätopluk. Legenda hovorí, že Svätopluk rád chodieval na toto miesto a preto sem spolu s pokladom ukryl aj svoj slávny meč. Poklad s mečom sa však nájde až vtedy, keď to bude národ slovenský najviac potrebovať, aby ho mohol zachrániť zo záhuby. Na hrad vedie v súčasnosti turistický chodník z obce. Už v obci pri vstupnej bráne do parku veľkého kaštieľa sa nachádza veľká informačná tabuľa o hrade v 3 jazykoch, kde turisti dostanú prvotné info o tejto dominante. Z obce to na hrad rezkým krokom urobíte za 30 min. a odmenou Vám bude majestátne kamenné sídlo týčiace sa z Tribečského pohoria a panoráma na dolinu od Zobora až po Bánovecko.
Darmo, Oponický hrad je nesmiernym turistickým lákadlom a ako kedysi napísal Ľ.Janota s nostalgiou poznačenou stáročiami nám „ jeho obhorené múry pripomínajú kýpte starca, ktorý sa zmieruje s myšlienkou úplného zániku a rezignovane hľadí do hrobu“. Veríme, že toto ponuré krédo z 30. rokov 20. storočia už neplatí.
Oponické kaštiele: Sídla šľachty a kultúry
V Oponiciach sa nachádzajú dva kaštiele, ktoré svedčia o bohatej histórii obce a jej šľachtických majiteľoch.
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Malý kaštieľ
Malý kaštieľ, ako ho zvyknú domáci nazývať je renesančnou stavbou zo 16.-17. storočia. Kedysi ho obývala zemianska rodina Bartakovičovcov, ktorej členovia sú pochovaní v severnej hrobke tunajšieho kostola. V 19. storočí kaštieľ získali Apponyiovci. Nikdy tu však nebývali, využívali ho predstavení veľkostatku, tak tomu bolo až do roku 1924, kedy ho gróf Henrich Apponyi odstúpil obci Oponice za podĺžnosti obecných daní. Odvtedy až do súčasnosti kaštieľ patrí obci Oponice.
Za I. ČSR bola na prízemí kaštieľa zriadená četnícka (žandárska stanica), ktorú ešte aj počas 1. svetovej vojny viedol Jozef Štefánik. Celé prvé podlažie kaštieľa využíval miestny všeobecný lekár MUDr. Jozef Šeley ako svoju privátnu ordináciu a súkromný byt. Po druhej svetovej vojne bol kaštieľ využívaný na rôzne „dobrodružné“ účely, ktoré mu nepridali na rozkvete. Záblesk nádeje bol v pol. 70. rokoch kedy sa začalo uvažovať o jeho rekonštrukcii. V roku 1993 dala obec zelenú založeniu APPONYIHO MÚZEA, ktoré tu funguje dodnes. Nachádza sa v ňom vyše 2500 exponátov viažucich sa na rod Apponyiovcov. Sú tu obrazové zbierky, dobový mobiliár, časť slávnej rodinnej knižnice zal. v roku 1827.
Veľký kaštieľ
Tento kaštieľ sa nachádza na rozdiel od predchádzajúceho v nádhernom prostredí takmer 7 hektárového anglického parku v západnej časti obce. Kaštieľ bol postavený Apponyiovcami v 16.-17. storočí. Obývaný bol príslušníkmi tohto rodu až do roku 1940. Prišli sem bývať z hradu a kaštieľ postupne prestavovali až do 19. storočia, kedy tu naposledy v rokoch 1844-46 pribudlo severné krídlo kaštieľa dostavbou slávnej rodinnej Apponyiovskej bibliotéky a kaštieľ tak dostal definitívnu podobu písmena U.
V parku sa nachádzajú významné a vzácne dreviny či solitéry, fontána či tenisové antukové kurty založené samotnými Apponyiovcami čoby fanúšikmi Wimbledonu. Po smrti posledného majiteľa panstva grófa Henricha Apponyiho v roku 1935 kaštieľ spolu s panstvom kúpil veľkostatkár Ing. Vít Slezák, ktorý v kaštieli s rodinou nielen býval, ale na priľahlom majeri hospodáril a zveľadil tunajšie vinice, rastlinnú a živočíšnu výrobu. V polovici 70. rokov kaštieľ získala bezodplatne VŠP v Nitre, ktorá ho začala opravovať so zámerom vytvoriť z neho školiace stredisko pre študentov. Po roku 1989 však škola z finančných dôvodov musela od svojho zámeru ustúpiť a budovu s parkom už potom iba udržiavala a v roku 2007 ruinu kaštieľa so zdevastovaným parkom odpredala spoločnosti I&P Slovakia a.s., ktorá dokončila excelentnú prestavbu kaštieľa v duchu doby a približne v polovici roku 2011 otvorila kaštieľ ako luxusný hotelový komplex s nadštandardnými službami v rámci regiónu. Park tiež prechádzal revitalizáciou, obnovili sa trávnaté plochy, nanovo bola postavená zámocká fontána, ktorá medzičasom bola zdevastovaná a obnovené sú aj tenisové kurty v parku s moderným povrchom a umelým osvetlením. Okolie kaštieľa tvorí 30 ha park s anglickou aj francúzskou úpravou, historická botanika, umelá jaskyňa.
Kostol sv. Petra a Pavla: Svedok viery a umenia
Prvá zmienka o kostole pochádza z roku 1244. Kostol bol postavený pravdepodobne v priebehu 12. storočia jeho pôvodnými patrónmi boli hradní rytieri z Malých Oponíc. Tento románsky kostol pokrytý slamou bol zrútený koncom 18. storočia, aby na jeho mieste vyrástol nový, klasicistický kostol sv. Petra a Pavla. Stalo sa tak v roku 1793.
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
Slávnu éru zažíval nielen pri svojom otvorení nitrianskym biskupom Františkom Xaverom Fuchsom, ale aj v nasledujúcich rokoch kedy sväté omše v Oponiciach slúžili kňazi členovia „Tovarišstva“ akými boli Hollý, Komlóssy, Kubicza či Valachy, ktorého, ale doba skritizovala za dostavbu ťažkej kamennej veže kostola čím začal kostol praskať a mať problémy so statikou a preto sú odvtedy vidieť v stropných prvkoch kostola oceľové výstuhy. Skvelý kronikár a farár v jednej osobe Jozef Lindenbauer nám toho zase zanechal veľa vo farských matrikách z konca 18. a zač. 19. storočia.
V kostole sa nachádza vzácny jednomanuálový organ, ktorý dala postaviť tunajšia grófka Žofia Sztárayová. V roku 1869 ho zhotovil organársky majster Ján Šaško z Brezovej (1807-1893). Manuálový rozsah organu je 54 kláves, pôvodne potiahnutých slonovinou a ebenovým drevom. Nástroj má spolu 620 píšťaľ. V chráme sa dodnes nachádza zopár vzácnych liturgických predmetov, ako sú liturgický kalich od talianskej grófky Terézii Nogarolly-manželky Antona Apponyiho (1782-1852) či vzácne bohoslužobné rúcha z 19. storočia.
Zvony kostola sú vzácnosťou, boli totiž inštalované v roku vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá zvonom vôbec nepriala. Posledný zvon pribudol v roku 1925. Pod kostolom sa nachádza sústava hrobiek rodín Bartakovič a Apponyi. Prístupná verejnosti je však iba apponyiovská hrobka s vhodom z južnej strany kostola, ktorá bola verejnosti sprístupnená v roku 1993. V kostole sa konávajú aj organové koncerty na ktorých sa hrávajú skladby velikánov organovej hudby Bacha, Händla, Bartholdyho atď. Z monumentov kostola ešte zaujme oratórium z južnej strany kostola a na jeho fasáde inštalované slnečné hodiny. Veľmi pozoruhodná je aj plastika apponyiovského erbu nad vchodom do hrobky.