Asi tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti. U niektorých jednotlivcov vzniká už v detstve. Keď sa ho taký človek ešte v detstve nezbaví, udrží sa až do dospelosti, narobí mnoho nepríjemností, môže zapríčiniť neúspechy v konaní, správaní i počas celého života, a to vo všetkých spoločenských prostrediach. Tento článok sa zaoberá komplexom menejcennosti, jeho príčinami, prejavmi a možnosťami riešenia, s osobitným zameraním na vplyv rodičov a výchovy na jeho vznik a prekonávanie.
Čo je to komplex menejcennosti a ako sa prejavuje?
Komplex menejcennosti sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a pevne zafixovaným presvedčením človeka, že nie je schopný vyrovnať sa vrstovníkom, spolužiakom, spolupracovníkom, že ostatní ľudia sú viac ako on, všetkých pokladá za schopnejších, krajších súcejších, a preto im priznáva väčší nárok na úspech, ako je schopný dosiahnuť on sám.
Prejavy v detstve a dospelosti
V detstve sa komplex menejcennosti môže prejavovať plačom, zatrpknutosťou a tvrdohlavosťou. Postihnuté dieťa túži po spoločnosti vrstovníkov, ale súčasne sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa im nevyrovná, že sa medzi nich nebude vedieť vpraviť, že ho nebudú uznávať ako seberovné. Preto sa kamarátov radšej stráni, hoci po ich spoločnosti túži- zo strachu, že sa mu budú vysmievať, alebo sa s ním nebudú hrať.
V dospelosti sa komplex menejcennosti prejavuje na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti. Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracovisku domnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, podľa toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku, aj konštruktívnu, smerujúcu k odstráneniu nedostatku, pokladá za osobný útok proti svojej osobe, prežíva ju ako nezaslúženú krivdu a reaguje vzťahovane. Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť si svoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva sa z neho konfliktná osoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemností. V iných prípadoch sa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča, podlizuje, preto ním spolupracovníci pohŕdajú, za nič ho nemajú, podceňujú a vysmievajú sa mu. Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý, bojí sa dievčat/chlapcov, hoci túži po ich uznaní a aj láske.
Telesné postihnutie a duševná menejcennosť
Výskumy ukazujú a skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti sa objavuje takmer u všetkých telesne postihnutých jednotlivcov, ktorí si svoj telesný nedostatok uvedomujú, vo svoj neprospech sa porovnávajú so zdravými ľuďmi a rozdiel, ich defekt, sa potom zafixúva v ich podvedomí tak, že sa prejavuje aj vtedy, ako oblasť, v ktorej sa človek cíti menejcenný, vôbec nejde. Horším prípadom je skutočná duševná menejcennosť. Jej uvedomenie však takisto nie je plnohodnotné, preto aj neúspech pri jej prekonávaní (toto úsilie existuje aj v týchto prípadoch) nemá také následky ako v prípade duševne normálnych ľudí. Tí jednotlivci, ktorí disponujú vyššou inteligenciou, ťažšie komplex menejcennosti, preto aj ich úsilie nejakým spôsobom sa ho zbaviť je úpornejšie, v čom im pomáha intelektová kapacita.
Prečítajte si tiež: Praktické rady pre rozvoj dieťaťa
Príčiny vzniku komplexu menejcennosti
Komplex menejcennosti má rôzne príčiny, ktoré môžu byť biologické, psychologické alebo sociálne.
Biologické faktory
Niekedy sa tento cit objavuje ako následok poškodenia centrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniklo ešte počas matkinej ťarchavosti, pri pôrode či prekonaním niektorej infekčnej choroby v novorodeneckom a dojčenskom veku dieťaťa. Medzi tieto choroby patrí najmä zápal mozgu alebo mozgových blán, čierny kašeľ, infekčná žltačka, ťažký zápal pľúc s vysokými horúčkami, ružienky, týfus a šarlach.
Vplyv rodiny a výchovy
Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, stále ponižujú, deštruktívne kárajú, podceňujú, zhadzujú alebo iné dieťa pred ním ustavične vychvaľujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie, šikovnejšie alebo ak rodičia dieťaťa prijali za svoj základný životný pocit dojem, že my nie sme v poriadku a svet tiež nie je v poriadku. Takáto nesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom veľmi škodlivo a zhubne pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv o sebe, o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sa v budúcnosti a v živote. Fantázia ponižovaného dieťaťa začne vytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou pri sebarealizácii postihnutého dieťaťa.
Veľmi podobne to môže dopadnúť, ak mu budú rodičia nahovárať, že je síce schopný a kvalitný, ale svet je taký nepríjemný a predurčený k záhube, že proste nemá šancu. Teda nie ako v prípade „netlač sa, kam nepatríš“, ale „patríš tam, a práve preto ťa tam nepustia“.
Negatívne presvedčenia a programy
V tomto prípade bolo od ranného detstva vystavené smoliarskej tragédii. Stále zdôrazňovaná smola sa začne obrazne povedané lepiť na päty. Podsúvame myšlienky plné zábran a výsledok tomu potom zodpovedá. Do svojho budúceho života si následne odnáša celkom úhľadný balík rád a múdrostí typu: „Netlač sa, kam nepatríš!“, „Nech robíš, čo robíš, vždy s tebou vybabrem“ alebo „Malý človek je vždy len bitý“. Životný program pozostávajúci z tohto scenára ho buď prevalcuje do pocitu menejcennosti, alebo zašliapne niekde v kúte. Už vopred ako by bol predurčený k porážkam a neúspechom. V lepšom prípade bude vystupovať ako človek „troch S“: „slušný, slabý a seriózny“, a teda neimponujúci.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Sociálne faktory
Ak človek necíti, že niekam patrí a je presvedčený, že nie je dosť dobrý, cíti sa menejcenným. K citom menejcennosti vedú dva typy skúseností z detstva. Jedným z nich je rozmaznávanie, ktorým dieťaťu odopierame skúsenosti umožňujúce prispievať a uvedomiť si vlastnú silu. Takéto dieťa potom vyrastá s presvedčením, že sa o neho druhí musia starať, cíti sa neschopné a má nízku sebadôveru.
Ako pomôcť dieťaťu prekonať komplex menejcennosti?
Vychovávateľ (rodič i učiteľ) by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podža toho s ním zaobchádzať. Nijaký vychovávateľ by nemal zverené dieťa ponižovať, zosmiešňovať, nespravodlivo trestať, ale mal by sa usilovať pochvalou, uznávaním a taktným zaobchádzaním pred školským kolektívom vrátiť mu sebadôveru, najcennejšiu vlastnosť, ktorú treba v každom dieťati vypestovať a ktorú dieťa má mať.
Pedagogické postupy v škole
V školských podmienkach sa takto postihnutému dieťaťu odporúča ukladať ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznanie a pochváliť ho. Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný, zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda, s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naň sú nižšie ako na iných, a aby práve v tom nenašlo dôkaz, že to, čo dokážu oni, naozaj nedokáže. Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexu menejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje sa mu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných. Tým vychovávateľ postihnutému dieťaťu veľmi pomôže.
Úloha rodičov a rodiny
Dieťa trpiace deštruktívnym komplexom menejcennosti máva zväčša aj v rodine výnimočné postavenie. Múdri rodičia by mali defekt dieťaťa včas zbadať a dieťaťu správnym prístupom čím prv pomôcť. Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, najmä ak ho svojou nesprávnou výchovou vyvolali, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky veľmi ublížili, pretože následky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov.
Adlerovská psychológia a dodávanie odvahy
Prehľadne a kvalitne pracuje s pojmom pocit menejcennosti predovšetkým individuálna psychológia. Jej zakladateľom je Freudov žiak, a následne aj kritik Alfréd Adler (1870 - 1937). Názov individuálna zvolil preto, lebo zdôrazňoval nedeliteľnosť a jedinečnosť každého indivídua. Adler formovaný skúsenosťami z prvej tretiny dvadsiateho storočia, ktoré rozhodne neboli veľmi pokojné, si o ľuďoch nerobil veľké ilúzie. Hovoril: „Cieľom je prevaha, moc, prekonanie druhého“. Pokiaľ človek má v tomto smere dosť odvahy a zrelosti, kráča po ceste sebazdokonalovania. Ďalej tvrdil, že človek je večný pútnik.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Nabádal, ak človeku niečo vadí, nesmie to svojím správaním podporovať. Pokiaľ túži hoci len v hĺbke svojej duše po tom, aby ho ľudia mali radi, nebude sa správať tak, aby z neho mali v najlepšom prípade strach. Zmeniť už raz vytvorené, zabehané vzorce správania nie je ľahké, a tak zostáva snáď najpodstatnejší „adlerovský“ krok: dodať odvahu!
Vplyv moderných technológií a reklamy
Dnešné deti vyrastajú vo svete, kde je reklama prítomná na každom kroku - od televíznych rozprávok cez sociálne siete až po hračky v regáloch. Marketingové stratégie sú stále sofistikovanejšie a presnejšie zacielené na deti, ktoré nerozpoznajú, kedy ide o reklamu a kedy o reálnu potrebu. Ak je výrobok v tvare zvieratka, s trblietkami alebo obľúbenou postavičkou, dieťa ho zbadá skôr než hocičo iné. Problém? Dieťa ich nepotrebuje. Ak dieťa v reklame „potrebuje” doplnok, nové topánky, špeciálnu fľašu alebo „rutinu”, dieťa pred obrazovkou rýchlo získa pocit, že to potrebuje tiež. Niektoré kampane deti prezentujú ako „malých dospelých” s pleťou, ktorú treba riešiť, s potrebou výkonu, sústredenia či relaxácie. To však nie je realita. Čím zábavnejší a hravejší obal, tým agresívnejší býva marketing. Rýchle zlepšenie pozornosti, nálady či zdravia u detí? „Nie” nie je krutosť. Deti nie sú trh. Marketing má jasný cieľ - predať. Rodičia sú preto jeho najdôležitejším filtrom, ochranou a hlasom rozumu v prostredí, ktoré čoraz častejšie hovorí jazykom tlaku, porovnávania a „vylepšovania”.
Čas strávený pri obrazovkách a rozvoj pozornosti
Veľa rodičov v snahe o maximalizovanie rozvoja schopností dieťaťa a o efektívne využívanie času, ponúka svojim deťom vo voľných chvíľach tablet, či mobilný telefón. Štúdie však ukazujú, že deti, ktoré sa hrajú hry, sa stávajú rýchlejšími a šikovnejšími len v daných hrách. Ďalšie štúdie nám tiež prinášajú závery, ktoré hovoria, že deti, ktoré sú častejšie v kontakte s obrazovkami majú slabšiu pozornosť, koncentráciu a pamäť.
Pozornosť dieťaťa sa vyvíja postupne. Najskôr sa dieťa dokáže sústrediť len veľmi krátko. Zaujmú ho hlavne predmety, ktoré sa hýbu, svetielkujú, či vydávajú zvuk. Neskôr sa pozornosť predlžuje a dieťa nepotrebuje tak silné podnety, aby sa dokázalo sústrediť. Neskôr sa už dieťa dokáže pokojne a samostatne hrať. Väčšina hier a aplikácií má podobu rýchlo sa meniacich, vybuchujúcich a svetielkujúcich podnetov. Tieto podnety intenzívne pôsobia na pozornosť dieťaťa, a vedú ho vo vývine pozornosti skôr smerom späť.
Ako ustrážiť „screen time“?
- Buďte dobrým vzorom: Rodičia, ktorí trávia veľa času pri obrazovkách budú mať deti, ktoré trávia veľa času pri „displejoch“. Preto čítajte knihy, venujte sa športu, trávte viac času vonku, stanovte si limit pre vlastné používanie elektroniky. Jednoducho robte, všetko to, čo chcete od svojho dieťaťa a ono Vás bude nasledovať.
- Stanovte si pravidlá: Spolu s dieťaťom si určite, ktoré stránky, hry a filmy môže dieťa pozerať. Nedovoľte dieťaťu používať sociálne siete dovtedy, kým nie je pripravené zvládnuť zodpovednosť, ktorá z toho plynie.
- Zapojte sa do aktivít dieťaťa: Naučte sa hrať hry, ktoré dieťa bavia. Sledujte novinky na stránkach, ktoré navštevuje. Objavujte internet spolu.
- Vyhraďte si čas bez „displejov“: Určite si chvíle, kedy bude všetka elektronika vypnutá. Či už to budú určité časti dňa (žiadny telefón a televízor počas jedenia), alebo určité dni v týždni.
- Sledujte aktivitu dieťaťa: Využite rodičovský zámok. Porozprávajte sa o možnosti zdieľania hesla k sociálnym sieťam dieťaťa s Vami.
- Detská izba bez obrazoviek: Eliminujte možnosť využívania elektroniky mimo Vášho dohľadu. Zaveďte pravidlo žiadneho používania tabletov, videohier či telefónov v detskej izbe dieťaťa.
- Limitujte čas strávený pred obrazovkou: Americká spoločnosť pediatrov (American Academy of Pediatrics) odporúča nasledujúce limity:
- U detí mladších ako 18 mesiacov využívať médiá len na komunikáciu s blízkymi prostredníctvom videohovorov.
- U detí vo veku 18 až 24 mesiacov vyberať len kvalitné aplikácie a používať ich na spoločné učenie dieťaťa s rodičom. Dieťa by médiá nemalo používať samé.
- U detí od 2 rokov obmedzte „screen time“ na maximálne 1 hodinu denne. Snažte sa tento čas tráviť v spoločnej aktivite s dieťaťom, čo najviac, ako je to možné.
- U detí starších ako 6 rokov si stanovte konzistentné limity v závislosti od potreby vzdelávania sa prostredníctvom elektroniky. Uistite sa, že čas trávený pred obrazovkou negatívne neovplyvňuje spánok, fyzickú aktivitu či správanie dieťaťa.
- Spravte z času stráveného pred obrazovkou privilégium, nie právo: Vyhnite sa odmenám vo forme extra času stráveného pri počítači či tablete. Držte sa vopred stanovených limitov. Namiesto toho ponúknite inú odmenu na posilnenie žiaduceho správania.
Ako rozvíjať pozornosť dieťaťa?
- Trávte so svojimi deťmi čo najviac času: Využite každú chvíľu na to, aby ste im venovali svoju pozornosť.
- Nechajte deti šantiť: Dovoľte im vybehať sa v parku, či vyskákať sa na ihrisku.
- Pokúste sa deti neprerušovať: Akceptujte záujem dieťaťa. Neprerušujte ho ak sa práve sústredí na čítanie knihy, či stavanie veže. V rozhovoroch neskáčte z témy na tému.
- Ukážte dieťaťu pokojnú pozornosť: Prispôsobte okolie dieťaťa tak, aby sa cítilo uvoľnene. Eliminujte prvky, ktoré by Vás i dieťa mohli rozptyľovať.
- Sústreďte sa až do konca: Pomôžte mu ostať sústredené a na konci ho adekvátne odmeňte.
Nástup do školy a rola rodičov
Školská psychologička a špeciálna pedagogička Mgr. et Mgr. Katarína Dobrovodská radí deťom vysvetliť pri nástupe do školy najmä praktické zmeny. Kde nájdu toaletu, že sa nebudú stále iba hrať, či to, že v škole bude zvoniť.
Ako pripraviť prváčika na školu?
Prázdniny tiež môžeme venovať výberu školskej tašky a pomôcok. Dôležité ale je, aby túto zmenu rodičia neprežívali viac ako deti. Mali by sa na to spolu s nimi tešiť. Je to veľký medzník v živote dieťaťa, ale to bol aj nástup do škôlky. Dobré je tiež prejsť si modelové situácie, ktoré môžu nastať. Odporúčam všetko podať cez príbehy. Hľadajte knihy s tematikou detí v škole, videá, rozprávky. A hovorte o tom. Pomôžte dieťaťu sa v novom prostredí zorientovať. Napríklad ho pripraviť na to, čo robiť, keď bude chcieť ísť na záchod. Škola je možno väčšia ako bola škôlka, je potrebné, aby sa vedelo orientovať. Keď sa nevie zorientovať, koho sa má spýtať, nehanbiť sa… Ďalej už ostáva len veriť učiteľom, škole, dieťaťu a sebe samému.
Problémy s dochádzkou a sklamanie zo známok
Ak dieťa do školy nechce chodiť, je najdôležitejšie zabezpečiť zvýšený dohľad, aby sa dieťatku nič nestalo. Vždy treba zistiť príčinu, čo je za tým. Či sa to dialo aj v škôlke, či je to separačná záležitosť alebo iný problém. Možno sa mu niekto posmieval, lebo za tie tri mesiace sa toho veľa stane. Niekedy rodič môže chodiť s dieťaťom na vyučovanie. Odlúčenie trénujeme postupne. Taktiež smerujeme rodiča k terapeutovi alebo k spolupráci s centrom pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie.
Ak je dieťa sklamané, že nedostalo jednotku ako spolužiak, rodič by mal dieťa vždy podporiť. A ak je to čitateľné a nevadí ti to, tak dvojka je len známka, to nehovorí o tom, aký si človek, ako si šikovný. U detí by som vždy využila čo najkonkrétnejšie znázornenie. Ideálne je využitie hry. Rodič musí dať najavo dieťaťu, že ho má rád, aj keď má dvojku, aj keď bude mať päťku. Písanie možno nie je úplne super, ale treba hľadať, v čom je to dieťa dobré.
Komunikácia s dieťaťom o škole
Netreba sa vypytovať. Stačí prejaviť úprimný záujem vtedy, keď má aj dieťa záujem zdielať svoje zážitky. Často býva problémom práve to načasovanie. Rodičia by chceli vedieť, ako bolo v škole, hneď po príchode detí domov, prípadne ešte v aute. Ale deti mávajú svoje rutiny, svoje predstavy. Opýtajte sa, čo je nové? Kto bol dnes najsmiešnejší? Kto mal najhoršie oblečenie? Otočiť to na srandu. Dieťa možno neodpovie na otázku, ale neskôr sa rozhovorí a niečo sa dozviete. Alebo poďme vymyslieť, čo by ste sa mňa opýtali na prácu. To skúšam ja so synom. Jeho nezaujíma, aký som ja mala deň, ale možno nejaká pikoška z práce by ho zaujala.
tags: #kdo #ma #sikovnejsie #dieta #rodicia