Prvé sväté prijímanie je výnimočná a jedinečná cirkevná udalosť, ktorú takmer s istotou oslávite v kruhu najbližších - rodiny. Táto udalosť má slávnostný charakter a je spojená s duchovnou prípravou a oslavou.
Slávnostná atmosféra a výzdoba
Po obrade sa často presuniete buď do reštaurácie, alebo domov, kde oslava pokračuje obedom a príjemnými rozhovormi s rodičmi, známymi a deťmi. Aby táto udalosť dostala slávnostný charakter, nezabudnite na tématickú výzdobu. Inšpirujte sa ponukou stolovania, dekorácií aj výzdoby na prvé sväté prijímanie s motívom kríža, kalicha a oblátky, ktoré sa hodia k tejto udalosti a vyzdvihnú slávnostnú atmosféru. V ponuke nájdete veľmi obľúbené behúne na stôl, širokú ponuku obrúskov ako aj tanierikov a pohárov, a aj veľa iných dekorácií na stôl.
Príprava na prvé sväté prijímanie
Každoročne sa v našej farnosti koná slávnosť prvého svätého prijímania. Deti sa pripravujú počas celého školského roka v škole na hodinách náboženskej výchovy, ale aj v kostole. Kľúčové je, aby sa deti počas prípravy učili o význame Eucharistie a o tom, ako sa správať v kostole.
Duchovný otec sa deťom prihovára počas svätých omší, tie sa z jeho katechéz formou rozhovoru s ním mnoho naučili. Počas týchto svätých omší dostávali aj úlohy, ktoré deti s radosťou plnili a vo veľkom počte sa zapájali do týchto aktivít. Pred svätými omšami mali aj nácviky, ktoré nacvičovali s deťmi piesne, nástupy, žalmy, prosby a celý priebeh samotnej svätej omše.
Duchovný otec počas svätej omše vysvetľuje deťom aké dôležité je prijímať Pána Ježiša prítomného v Eucharistii. Znakom toho je aj výzdoba pred oltárom, kde je kostolík a pred ním sú deti kľačiace a modliace sa k Pánu Bohu. Výzdoba symbolizuje, že deti prichádzajúc do kostola a pokľaknutím sa pozdravia, vzdávajú Božiu úctu Ježišovi prítomnému v bohostánku, pretože veria, že je tam prítomný živý Kristus v Eucharistii.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Veľká vďaka patrí duchovnému otcovi, kantorke a iným nemenovaným osobám za všetok čas, ochotu a vynaloženú námahu pri príprave deti na prvé sväté prijímanie. Poďakovanie patrí aj rodičom, ktorí sa zapájali pri zhotovení výzdoby pred oltárom, kvetinovej výzdobe, upratovaní kostola a jeho okolia.
Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša v Liptovskom Mikuláši ako miesto prvého svätého prijímania
Prvé sväté prijímanie sa často koná v historických a významných kostoloch. Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša je najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväčšou ranogotickou stavbou na Liptove. Spočiatku stál Kostol sv. Mikuláša osamotený uprostred krajiny. Postupne sa okolo neho rozrastala osada a neskôr mestečko Svätý Mikuláš.
Prvý písomný údaj o Liptovskom Mikuláši a Liptovskej Ondrašovej je z roku 1286. Hovorí, že obe osady vznikli krátko predtým. Vďaka archeologickým výskumom, ktoré v roku 1943 vykonal profesor Vojtech Budínsky - Krička, odhalili v priestoroch kostola staroslovanské pohrebisko z 11. - 12. st. a murivo románskeho kostola. Rozbor mált a muriva potvrdil hypotézy o postupnosti stavby kostola. Vyplýva z toho, že najstaršou časťou kostola je sakristia, existujúca už v 2. pol. 13. st. ako samostatný kostolík. Pôvodne to bol len malý románsky kostolík, ktorý pri ďalšej prestavbe v rokoch 1280-1300 prevzal úlohu sakristie a dnes je najstaršou časťou tejto majestátnej sakrálnej stavby. Prvá zmienka o kostole je zo 6.12.1293. Kostol sa staval asi v rokoch 1268 - 1286.
V roku 1280 - 1300 postavili jednoloďový kostol s predĺženým presbytériom, čím bývalý kostolík prevzal úlohu sakristie. Tento jednoloďový priestor sa ešte pred dokončením stavby rozhodli zväčšiť pristavením bočných lodí. Preto vybúrali murivo pre oblúky na hlavnej lodi a bazilikálnym spôsobom pristavili božné lode. Podrobnosti o stavbe kostola nepoznáme, zachovala sa však listina z roku 1268, hovoriaca o tom, že kráľ Belo IV. daroval Mikulášovi, synovi Marka z Liptova 4 poplužia (l poplužie = 4O ha) zeme pre kostol a kúriu. Z latinského textu nie je jasné, či tieto pozemky boli darované pre už jestvujúci kostol, alebo či sa mal na darovanom pozemku ešte len postaviť. Medzi najvýznamnejšie rody, ktoré sa zaslúžili o stavbu kostola, patria rody Pongrácovských a Podturňanských. Z významnejších postáv je potrebné spomenúť magistra Donča Župana Liptovskej stolice v rokoch 1312 - 1332.
V pol. 15 st. bol kostol rozšírený a zaklenutý, veža bola nadstavená a upravená v neskorogotickom štýle. Zemianska rodina Pongrácovcov vybudovala okolo svojej kúrie a kostola opevnenie, čím sa vytvorila pevnosť známa ako Fortalitium in sancto Nicolao a do priekopy voviedli vodu z Váhu. Pevnosť mala vzdorovať náporu husitov, ale v týchto bojoch bolo Fortalitium i kostol ťažko poškodený, takže ho bolo treba v roku 1464 skoro celkom nanovo vybudovať. Okolo roku 1500 prežíval kostol svoju obnovu, keď sa na jeho oltároch zaskveli obrazy majstrov zo Spišskej Kapituly.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
V priebehu 16. - 17. st. bol kostol striedavo v rukách katolíkov a evanjelikov. Za vizitácie roku 1564 sa farár Ján, ktorý už bol starcom, pridržiaval katolíckej náuky, ale mladší farár Vavrinec Luscus, ktorý sa otvorene hlásil k reformácii, mal za sebou nielen mešťanov, ale i svetského patróna z Pongrácovského rodu. Evanjelici spravovali kostol takmer celé 17. st. Z najznámejších protestantských kazateľov v mikulášskom kostole pôsobil osem rokov český exulant Juraj Tranovský, autor evanjelického spevníka Cithara sanctorum. V podzemí kostola bol aj pochovaný. Evanjelický farár Samuel Tranovský dal zvýšiť podlahu kostola a taktiež okolie kostola o jeden meter, nakoľko voda stojaca v priekope okolo pevnosti ohrozovala a podmáčala základy kostola. Z toho dôvodu sú dnes stĺpy chármu bez coklov (päty). Roku 1883 kostol vyhorel a utrpel značné škody. Chrám bol obnovený a znovu posvätený v roku 1885. Počas 1. sv. vojny boli z veže kostola odvezené zvony pre rakúsko-uhorský priemysel.
Rekonštrukcie a obnova kostola
Roku 1940 sa do dejín kostola veľmi významne zapísal Dr. Jozef Kožár, ktorý sa pustil do veľkej rekonštrukcie kostola (1940 - 43) podľa projektu Michala M. Harminca a J. Záchenského. Išlo o veľmi rozsiahlu rekonštrukciu, pri ktorej sa odstránili všetky nánosy minulosti a kostol sa zaskvel vo svojej pôvodnej gotickej podobe. Pri tejto príležitosti boli pristavené aj dve bočné kaplnky. V nich vznikli nové vitrážové okná podľa výtvarných návrhov rodákov Janka Alexyho, Fera Kráľa a Jána Želibského. Sú to úzke okná svätých a svätíc v svätyni, ako aj nádherné okno Božského Srdca Ježišovho za oltárom a okno sv. Jozefa s dieťaťom v bočnej kaplnke. Janko Alexy okrem toho namaľoval chór a vyhotovil grafiky v bočných kaplnkách. Keramické reliéfy sv. Juraja a erbov liptovských rodím zhotovila Z. Zemanová v roku 1942. Upravené bolo i bezprostredné okolie kostola. Odstránený bol pôvodný opevňovaní múr aj s pristavenými obchodíkmi - kramárnicami. Na rekonštrukcii sa podieľalo ešte veľa iných známych umelcov, napr. Čiastočná oprava kostola bola realizovaná aj v roku 1975 za dp. Jozefa Voščeka. Prevedná bola vonkajšia oprava strechy a veže medenou krytinou. Roku 1983, keď vo farnosti pôsobil dp. Jozef Frielich, bola spravená výmaľba kostola. Vymenené boli lavice a inštalované nové elektrické kúrenie. Posledná veľká oprava bola v roku 1992 počas pôsobenia dp. Antona Tyrola.
Interiér a oltáre kostola
V interiéri sa zachovala kamenná krstiteľnica z roku 1490 s tepaným medeným barokovým vekom a najmä tri vzácne gotické tabuľové oltáre.
Hlavný oltár sv. Mikuláša
Pôvodný oltár zhorel a koncom 18. st. ho nahradili barokovým, tento však začiatkom 20. st. vymenili s oltárom z Liptovského Trnovca. Neogotický retabulový oltár s trojdielnou skriňou a vyrezávaným nadstavcom je z roku 1903. Z hlavného oltára sa zachovali iba maľované pohyblivé oltárne krídla s výjavmi zo života patróna kostola, ktoré pochádzajú z rokov 1500 až 1510. Súčasťou oltára je maľovaná predela a v centrálnej nike umiestnená neskorogotická socha sv. Mikuláša, patróna kostola, vysoká 128 cm. Svätec je zobrazený ako zrelý muž odetý v biskupskom rúchu, na hlave má striebornú biskupskú mitru, o ľavé plece má opretú biskupskú berlu. V druhej ruke drží knihu s tromi zlatými jablkami. Dve vedľajšie sochy nie sú pôvodné. Ide o sochu sv. Štefana, vysokú 110 cm postavenú po pravici sv. Mikuláša. Svätec stojí vzpriamene, strnulo, odetý v dlhom prepásanom zlátenom rúchu a striebornom plášti. Na hlave má štylizovanú prvú uhorskú korunu prilbicového tvaru, ešte bez diadému. Po ľavici sv. Mikuláša je socha sv. Ladislava, vysoká 110 cm. Svätej je odetý do strieborného brnenia. V pravej ruke chýba meč, o ktorý by sa mal opierať. V ľavej, zdvihnutej, je kráľovské jablko. Na jeho hlave je štylizovaná kompletná uhorská kráľovská koruna aj s diadémom. Do rúcha sv. Ladislava na prsia je vložená zaujímavá maľby Madony s dieťaťom lemovaná oválnym rámom obklopenom reliéfnou svätožiarou. Na vnútorných stranách krídel sú štyri výjavy zo života sv. Mikuláša z Myry: sv. Mikuláš obdarúva dcéry chudobného zemana, sv. Mikuláš zachraňuje troch nevinných mládencov pred sťatím, zneuctenie sochy sv. Mikuláša a sv. Mikuláš tíši búrku na mori. Na vonkajších stranách krídel sú výjavy z posledného súdu, s postavami sv.
Oltár Panny Márie
Oltár Panny Márie sa nachádza na evanjeliovej strane, pochádza z roku 1470, je to neskorogotický krídlový oltár s trojdielnou skriňou, v ktorej strede stojí socha Madony s Ježiškom (Madonna Assumpta s korunou - kráľovná nebies). Postava Panny Márie, stojaca na kosáku mesiaca, je odetá v sýtočervených šatách a zlatom plášti. Na jej hlave je vysoká zlatá koruna s cípmi v tvare rozkonárených vetvičiek. Na pravej ruke jej sedí nahé dieťa - žehnajúci Ježiš, v ľavej durke drží vysoké žezlo balustrového tvaru. Okrajové časti vypĺňajú dve a dve sochy svätíc nad sebou: v ľavej hornej nike sv. Barbora (atribút - vysoká vežička so štítom), v ľavej dolnej nike sv. Margita (chýba atribút), v pravej hornej nike sv. Katarína (atribút - koleso) a v pravej dolnej nike sv. Dorota (v ľavej ruke drží atribút - košík). Maľby, zobrazjúce udalosti zo života Panny Márie, sú usporiadané takto: na vnútornej strane krídel na ľavej strane - zvestovanie a narodenie, na pravej strane navštívenie a klaňanie sa troch kráľov; na vonkajšej strane krídel sú maľby Vir dolorum (Muž bolesti), Mater dolorosa (Bolestná matka), sv. Ján Krstiteľ a sv. Ján evanjelista.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Bočný krídlový oltár Sviatosti oltárnej
Bočný krídlový oltár Sviatosti oltárnej sa nachádza na epištolovej strane, pochádza z obdobia okolo roku 1520. Predstavuje v dejinách sakrálneho umenia na Slovensku vzácny prípad: v oltárnej skrini nie je zvyčajná figurálna plastika, ale ako hlavný dekoratívny prvok je tu plasticky zobrazená monštrancia so Sviatosťou oltárnou - drevený pozlátený reliéf predstujúci takmer 1,5 m vysokú monštranciu, ktorú držia dve kľačiace figúry anjelov. Oltár s centrálnou tematickou eucharistie je na Slovensku doteraz známy ako jediné kompletné dielo vo svojej pôvodnej štruktúre. Podľa mienky odborníkov je v Európe takýto oltár okrem mikulášskeho ešte jeden. Tabuľové maľby na krídla (z 15. st.) znázorňujú: na pravom vnútornom krídle hore je maľba sv. Michala archanjela s mečom a váhami, na ktorých váži duše, dole je deputácia starých Slovanov odovzdávajúcich Sv. Otcovi poslovenčené písmo; na ľavom vnútornom krídle hore je zobrazený sv. Kastalus (pomerne zriedkavo zobrazovaná postava svätca, za Diokleciána umučeného za ukrývanie kresťanov), dole je sv. Václav a sv. Metod ako vyučujú Slovanov, medzi ktorými sú sv. Ľudmila a Bořivoj. Oltáre reštauroval v rokoch 1942 - 1943 známy maliar a reštaurátor Peter Július Kern.
Ďalšie prvky interiéru
Súčasťou interiéru je aj kamenná krstiteľnica z 2. polovice 14. storočia s tepaným medeným barokovým vekom zo 17. Maľby triumfálneho oblúka a klenieb pochádzajú z roku 1903 od akademického maliara Jozefa Hanulu a J. Portál nad hlavných vchodom bol vyhotovený v roku 1945. Vymodeloval ho prof. F. Král a do kameňa vytesal F. Šustek. Zobrazuje žehnajúcu postavu sv. Mikuláša, zakladateľa Mikuláša, syna Marka, ktorému v roku 1268 kráľ Bello IV.
Významné osobnosti a pamätníky
Ústrednou sochou hlavného oltára je svätec Mikuláš, ktorý dal meno nielen kostolu a mestu, ale je vyobrazený tiež na pečati a erbe mesta. Text na podstavci sochy na severnej strane kostola sv. Mikuláša uvádza: „Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša. Na jeho požiadanie kráľ Ľudovít Veľký okolo roku 1350 povolil konanie trhu každý utorok. Socha Janka Kráľa (1822 - 1876) zobrazuje imaginárnu podobu mikulášskeho rodáka, známeho štúrovského básnika, vrcholného predstaviteľa slovenského romantizmu. Literárna história ho radí k významným európskym básnikom. V roku 1972 bolo jeho výročie narodenia zaradené do kalendára UNESCO. Janka Kráľa pripomína aj reliéf na dome číslo 19, ktorý stojí na mieste jeho rodného domu. Socha Gašpara Fejérpataky - Belopotockého (1794 - 1874) predstavuje možno menej známeho, ale významného mnohostranného kultúrneho dejateľa Liptovského Mikuláša - knihára, divadelníka, vydavateľa a rozširovateľa slovenských kníh V meste otvoril prvú slovenskú ľudovú požičovňu kníh. Spoluzakladal prvé slovenské ochotnícke divadlo, ktoré sa v roku 1830 uviedlo hrou Jána Chalupku Kocúrkovo.
Prvá Eurobankovka Liptovského Mikuláša
PRVÁ EUROBANKOVKA Liptovského Mikuláša zobrazuje Kostol sv. Mikuláša. V popredí je socha Naša Matka od Alojza Štróbla, ktorá je v parížskom Louvri evidovaná ako výtvor patriaci medzi najdokonalejšie sochy sveta. Jej bronzový odliatok sa nachádza pri vstupe do Liptovskej galérie P. M. Táto impozantná sakrálna stavba stojí na mieste staršieho románskeho kostolíka z 11. - 12. storočia, ktorý pri výstavbe jednoloďového kostola v rokoch 1280 - 1300 prevzal úlohu sakristie a je najstaršou časťou súčasného chrámu. V polovici 15. storočia bol kostol rozšírený a zaklenutý, veža bola nadstavaná a upravená v neskorogotickom slohu. V tom období kostol spolu s neďalekou Pongrácovskou kúriou opevnili a obohnali vodnou priekopou; neskôr prešiel barokovou prestavbou. Vo svojej ranogotickej podobe sa chrám opäť zaskvel po rozsiahlej rekonštrukcii v rokoch 1941 - 43, kedy odstránili opevňovací múr a pristavali bočné kaplnky. Následne v celom kostole osadili nádherné vitrážové okná.
Atanáz Schneider o úcte k Eucharistii
Atanáz Schneider, pomocný biskup Arcidiecézy Najsvätejšej Panny Márie v Astane (Kazachstan), sa v rozhovore s poľským časopisom „Polonia Cristiana“ vyjadril k otázkam úcty k Eucharistii a praktizovaniu viery.
Sovietsky Zväz a prenasledovanie viery
Na začiatku 19. storočia (v rokoch 1809 - 1810) došlo k veľkej emigrácii roľníkov z juhovýchodného Nemecka do oblasti Čierneho mora v bývalej Ruskej ríši. Presťahovali sa tam obyvatelia Badenska, Alsaska, Lotrinska a Falcka. Ruský cár im daroval úrodné pozemky černozeme. Prisťahovalci mali právo zakladať dediny, v ktorých sa hovorilo iba po nemecky a ktoré si zachovali náboženskú odlišnosť (išlo o čisto katolícke a luteránske dediny). Dediny mali nemecké názvy ako Strassburg, Elsass, Karlsruhe, Baden, Mannheim, Speyer atď. … Predkovia biskupa Schneidera boli emigranti zo severného Alsaska okolo miest Seltz a Hagenau. Žili tam (v čiernomorskom regióne) až do druhej svetovej vojny. Po vojne ich stalinistický režim deportoval na rôzne miesta v Sovietskom zväze, kde boli internovaní a odsúdení na ťažké práce. Rodičov biskupa Schneidera deportovali do pohoria Ural. Keď sa mohli vrátiť, presťahovali sa do strednej Ázie, do Kirgizska, kde sa narodil.
Cieľom komunistického režimu bolo vybudovať spoločnosť bez Boha. Preto akékoľvek verejné náboženské gesto či verejný kult boli zakázané. Viera sa prežívala a odovzdávala v rodinách vďaka katolíckej rodine ako domácej Cirkvi. Biskup Schneider mal to privilégium a veľké šťastie, že prišiel na svet vo veriacej katolíckej rodine a mohol povedať, že katolícku vieru nasával s materským mliekom. V období prenasledovania a neprítomnosti kňazov (niekedy aj niekoľkoročnej), jeho rodičia slávili a svätili nedeľu modliac sa s deťmi obvyklé modlitby. Neskôr sa presťahovali do Estónska, kde mali kňaza a kostol vzdialený sto kilometrov. Preto nedeľu čo nedeľu absolvovali túto vzdialenosť, aby mohli byť prítomní na svätej omši. Rodina biskupa Schneidera mala tú česť osobne poznať dvoch svätých kňazov: blahoslaveného otca Alexija Zaritzkého, ukrajinského kňaza z Ľvova, ktorý zomrel v roku 1963 v gulagu v Karagande mučeníckou smrťou, blahorečený bol v roku 2001, a otca Janisa Andreasa Pavlovského, lotyšského kapucína, ktorý trpel ako vyznávač viery v gulagu Karagande. Bol farárom biskupa Schneidera v Estónsku a zomrel v chýre svätosti v Rige v roku 2000.
Skúsenosti v Nemecku a liturgické reformy
V 70. rokoch 20. storočia sa biskup Schneider ako dospievajúci chlapec mohol s rodičmi vysťahovať do Nemecka. Konečne mohli slobodne praktizovať vieru. My, ktorí sme praktizovali katolícku vieru v dobách prenasledovania, sme si Nemecko a západný svet predstavovali ako „raj“. V prenasledovanej Cirkvi sme prežívali hlbokú vieru, pričom sme si zachovali veľkú úctu ku všetkým svätým skutočnostiam, ku kňazovi, k liturgii a predovšetkým k Eucharistii. Čo nás hlboko šokovalo, bol nedostatok úcty a posvätnosti v liturgii svätej omše. Prvýkrát v živote sme boli svedkami nepredstaviteľnej scény podávania svätého prijímania na ruku. Nám to pripadalo také banálne a všedné ako rozdávanie zákuskov. Keď sme sa vracali domov, cítili sme tichý bôľ v našich dušiach. Keď si matka biskupa Schneidera všimla, že podobné scény sa odohrávajú takmer vo všetkých kostoloch, ktoré navštívili, hlboko trpela a plakala.
Sväté prijímanie do úst a pokľačiačky
Biskup Schneider zdôrazňuje, že sväté prijímanie sa musí prijímať výlučne do úst a pokľačiačky. Pošliapavané v našich kostoloch. S akou možno odcudziť konsekrované hostie. Bežným pokrmom bez náležitých gest uctievania. Niektorí katolíci, ktorí podporujú podávanie svätého prijímania na ruku (alebo sú na to jednoducho zvyknutí), tvrdia, že ľudská ruka hreší menej ako ústa. Hovoria, že gesto držania nášho Spasiteľa v dlaniach im dáva nádhernú príležitosť na chvíľu ho adorovať. Taktiež tvrdia, že kľačanie by narušilo ich ľudskú dôstojnosť a že postavenie v stoji je vhodnejšie a rovnako úctivé.
Naše telesné orgány (ruka, jazyk atď.) nenesú nijakú vinu za hriech. Hriech sa pripisuje ľudskej osobe. Orgány, ktoré používa osoba pri páchaní hriechu, nikdy nenesú vinu. Preto je nezmysel dávať do protikladu dlane a ústa. Uctievanie nášho Pána laikmi držiacimi svätú hostiu v dlaniach popiera celú tradíciu univerzálnej Cirkvi. Táto prax je subjektivistickou, hoci zbožnou, svojvoľnosťou. Cirkev vždy vyhradzovala právo dotýkať sa sviatostného Kristovho tela vysväteným kňazom. Výnimky boli z objektívnych dôvodov v čase prenasledovania alebo v situácii absolútnej nevyhnutnosti, nikdy však nie s cieľom uspokojiť individuálnu zbožnosť. Dokonca aj v prvých storočiach sa Eucharistie laici nedotýkali svojimi prstami, ale prijímali ju priamo ústami z dlane, pričom ženy si ich prikrývali bielou tkaninou. Pozícia v stoji má svoju hodnotu i svoj čas. Toto je typicky kresťanská pozícia, pretože kresťan je osoba vykúpená, ktorá žije nový život a verí vo vzkriesenie tela. Kľačanie je však rovnako typická kresťanská pozícia a používa sa v momentoch adorácie Boha, Krista, vteleného Boha. Používa sa tiež pri prosebných a kajúcich modlitbách. Sám Pán sa modlil na kolenách, tak robili aj apoštoli i ženy v ráno Zmŕtvychvstania. Kľačiace postavy sú v Nebeskom Jeruzaleme, v ktorom anjeli a vykúpené ľudstvo padajú na kolená a dokonca na tvár, aby sa klaňali Kristovi, Božiemu Baránkovi. Preto najbiblickejším, najvhodnejším a najlogickejším gestom v okamihu, v ktorom veriaci víta a prijíma Božieho Baránka pod spôsobom chleba, je kľaknutie.
Príčiny zániku vzdávania úcty a riešenia
Hovoríme, že veríme v Boha, ale nedokážeme ho správne uctievať; snažíme sa to robiť vlastným, často nešťastným spôsobom. Ľudská prirodzenosť sa skladá z viditeľnej a neviditeľnej zložky, čiže z duchovnej duše a hmotného tela. V dôsledku toho musí človek konať v súlade so svojím charakterom, čo v našom prípade znamená, že musí uctievať Boha súčasne vo svojom vnútri i navonok. Vnútorné uctievanie je najdôležitejšie a oživuje akt vonkajšieho uctievania, ktoré však z toho dôvodu nemožno zanedbávať. Výhradné zdôrazňovanie vnútorného aktu pri zanedbávaní aktu vonkajšieho vedie k neľudskému postoju platonizmu či gnosticizmu. Zdôrazňovanie iba vonkajšieho aktu a zabúdanie i zanedbávanie aktu vnútorného vedie k pokrytectvu a k mŕtvemu formalizmu. Náš Pán povedal: „Toto bolo treba robiť, a tamto nezanedbávať“ (Mt 23, 23). Na prinavrátenie úcty je potrebné učiť a verne a úplne ohlasovať pravdu o sviatosti Eucharistie, najmä o reálnej prítomnosti a transsubstanciácii; a toto treba sprevádzať vonkajšími gestami prejavov úcty.
Liturgické novoty a „kamarátstvo“ s Ježišom Kristom
Aj keď v Poľsku bola v roku 2005 zavedená možnosť prijímať Eucharistiu na ruku, Bohu vďaka sa nestala bežnou praxou. Zavedené však boli aj iné poľutovaniahodné novoty: kreslo celebranta je umiestnené v strede medzi bohostánkom a oltárom, čo znamená, že kňaz sedí chrbtom otočený k Pánu Ježišovi; miništranti prechádzajúci z jednej strany presbytéria na stranu druhú, kde sa zbožne (hoci skôr bezmyšlienkovite) poklonia pred prázdnym oltárnym stolom, pričom zároveň sa vypnú smerom k Svätyni svätých, Kráľovi kráľov. Pozorujeme jav „kamarátstva“ veriacich, najmä mladých ľudí, s Ježišom Kristom. Toto „kamarátstvo“ je sprevádzané banalizáciou a infantilizáciou spôsobu uctievania Boha, ktoré často schvaľujú alebo dokonca podporujú kňazi. Keď sa pokúšajú o tejto téme hovoriť s kňazmi, často sa vyhovárajú na najnovšie liturgické pokyny či pastoračné potreby a v zásade nechcú viesť diskusie s „dotieravými“ veriacimi.
#
tags: #klaciace #dieta #1 #prijimanie