Výchova detí je komplexná a náročná úloha, ktorá si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a citlivý prístup. Rodičia sa často ocitajú v situáciách, keď nevedia, ako správne reagovať na potreby dieťaťa a ako mu pomôcť rozvíjať sa zdravo a harmonicky. Jednou z problematických oblastí je rodičovský tlak, ktorý môže mať negatívny vplyv na psychický vývin dieťaťa. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty rodičovského tlaku, jeho prejavy, dôsledky a možnosti riešenia.
Mužské Vzory a Ich Význam Vo Výchove
Psychologička zdôrazňuje, že výchova chlapcov a dievčat by sa nemala nijako líšiť, pretože "už dávno neplatí, že chlapci neplačú." Avšak, pre chlapcov je veľmi dôležité mať mužský vzor, keď dospievajú, aby sa naučili, ako sa správať k ženám, k rodičom, k partnerke. Matka by mala dávať synovi najavo, že je silný, že je dôležitý, mala by ho povzbudzovať, dávať mu pocit dôležitosti a sebavedomia, ak chýba mužský vzor. V takýchto prípadoch je ideálny dedo, ktorý "nahrádza" toho otca a ukáže chlapcovi tú mužskú stránku prežívania.
Rozpoznanie Manipulácie a Stanovenie Hraníc
Je dôležité rozpoznať, kedy dieťa prejavuje skutočné potreby a kedy sa snaží manipulovať s rodičmi, aby si presadilo svoju vôľu. Ak dieťa dosiahne svoje ciele plačom alebo hnevom, naučí sa túto taktiku používať aj v budúcnosti. Riešenie: Naučte sa stáť si za svojím slovom. Učte svoje deti, že pravidlá sú súčasťou života a že ich dodržiavanie je normálne. Netreba pravidlá dodržiavať rigidne a stroho, ale dieťa musí vedieť, čo si môže a nemôže dovoliť a napríklad aj to, že hračky si po sebe musí vždy upratať.
Každý rodič chce svoje dieťa ochrániť pred smútkom, ale je dôležité naučiť svoje dieťa zvládať menšie sklamania a nepohodlie. Rodičovstvo často znamená obetavosť, ale je dôležité stanoviť si čas pre seba a byť dôslední. Učte deti, že nemusia mať všetko, čo chcú, a že je v poriadku byť sklamaný. Nebojte sa povedať nie a učte dieťa zvládať svoje emócie.
Moderná Výchova a Jej Problémy
Psychologička vníma modernú výchovu veľmi kriticky, pretože mnohé deti dnes nemajú stanovené pravidlá. Rodičia často prisúdia dieťaťu nejakú poruchu osobnosti (ADHD alebo ADD - poruchu pozornosti alebo poruchu pozornosti s hyperaktivitou) len preto, aby nemuseli zmeniť výchovný prístup. To je nesmierne problematické. Rodičia nemajú čas rozprávať sa s deťmi a školopovinné deti sú skôr závislé na mobiloch ako na rodičoch. Problém je aj príliš benevolentná a voľná výchova.
Prečítajte si tiež: Zdravotné odvody počas materskej
Dieťaťu nesmieme potláčať osobnosť, dieťa musíme nechať vyvíjať sa, ale zároveň ho musíme nejakým spôsobom riadiť. Rodičia postavili dieťa na piedestál, na kráľovský trón, deti riadia celú rodinu. V dospelosti sú ale potom takéto deti bezradné, pretože nemajú koho dirigovať a nevedia, odkiaľ pokiaľ môžu postupovať.
Rozvod a Jeho Dopad na Deti
Veľký problém nastáva napríklad pri rozvodoch, keď rodičia majú tendenciu si deti kupovať. Manželstvo sa rozviesť dá, ale rodičovstvo nikdy. Veľmi zle vplýva, ak jeden rodič ohovára druhého. Všetky problémy, ktoré má dieťa v škole so správaním, vyplývajú z rodiny. Rodičia by nemali podceňovať úlohu školských psychológov, ktorí sú tam na to, aby dieťaťu pomohli, ak sa mu skutočne aj v tej škole možno nedarí, alebo si prechádza ťažkým obdobím, ako je napríklad aj rozvod rodičov.
Dieťa musíme pripraviť aj na to, že prídu chvíle, ktoré budú ťažšie a musíme ho naučiť samostatnosti. Ako rodičia musíme trvať na tom, aby si deti upratali hračky, aby keď začali prácu, tak ju aj dokončili. Deťom treba dávať doma malé úlohy, niečo na zodpovednosť, kúpiť niečo v obchode, vybrať umývačku riadu a podobne. Tým vlastne dávame deťom najavo, že si ich vážime a že im veríme. Je to o sebavedomí, ktoré musíme u detí posilňovať.
Komunikácia a Čas Strávený s Deťmi
Prestali sme sa rozprávať a myslíme si, že stačí, ak si napíšeme SMS-ku. Ale každý deň by sme si mali vyčleniť aspoň 5 či 10 minút, aby sme sa porozprávali o tom, čo kto zažil a čo kto cítil. Musíme si nájsť čas na krátke rozhovory, stačí aj raz či len dvakrát do týždňa.
Láska Otca vs. Láska Mamy
Rodičia sa potrebujú deťom darovať vo svojej jedinečnosti, v jedinečnosti svojho partnerského vzťahu a následne v jedinečnosti svojho osobného vzťahu k nim. V štádiách vývinu potrebuje dieťa zažívať inak otca a inak matku. Dieťa vo svojom zrení tieto potreby byť s otcom a matkou strieda, a táto pestrosť je dôležitá. Rodina je priestor, kde si to dieťa odskúša a naučí sa fungovať s dvomi rozdielnymi osobami, a tými sú matka a otec.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty starostlivosti o dieťa
Úloha rodičov je vytvoriť pre deti domov. Otec je v prvom rade partner a má budovať partnerské šťastie. Šťastní rodičia sú pre šťastie detí najdôležitejší faktor. V rodine fungujú dva základné okruhy vzťahov. Jeden okruh je vzťah medzi manželmi a druhý okruh sú vzťahy matky k deťom a otca k deťom. Vzťah medzi matkou a dieťaťom je už od prenatálneho vývinu interakčne bližší a intenzívnejší, ako je vzťah otca a dieťaťa. V postupnom zrení úloha otca naberá na význame a matka ju nevie nahradiť.
Otec je muž a nesie mužské charakteristiky. Stretnúť sa s týmto je dôležité pre dcéru aj pre syna. Dieťa si cez rodičov a vzťahy medzi nimi vytvára svoju predstavu o svete. Dcéra niečo pri otcovi zažíva - to ju celoživotne ovplyvní. To, aký je otec a hlavne ako sa vzťahuje k dcére a k jej matke, ako dovolí, aby sa dcéra vzťahovala k nemu, ako dovolí, aby sa jeho manželka k nemu mohla emočne priblížiť, je kľúčové pre dcérin vývin, jej vzťah k mužom a formovanie jej ženstva. Syn sa podvedome aj vedome učí od otca žiť, preberá jeho vzorce a stáva sa mu podobným. Zažíva otcovu dôveru, vidí jeho pohľad na seba, na iných a na matku. To všetko syna ovplyvňuje. Syn sa pri otcovi učí byť mužom.
Kríza Záväzku a Dobrodružstvo
V dnešnej dobe prežívame krízu záväzku a ľudia sa všeobecne nechcú viazať. Založiť si rodinu a mať deti je celoživotný záväzok. Muži zabudli na dobrodružstvo, na to, že veci sa nie vždy dajú kontrolovať a niekedy to treba celé pustiť a nechať plynúť.
Ako Formovať Svoje Otcovstvo
Je dôležité byť ukotvený vo vzťahoch a túto cestu prejsť vždy s niekým. Zdokonaľovať sa v otcovstve znamená vždy sa zdokonaľovať vo svojej ľudskosti, inak povedané - správne zrieť. Ľudská psychika a ľudské vzťahy sú niečo, pred čím je potrebné mať pokoru a byť trpezlivý. Dobrý rodinný základ predurčuje mladého muža na to, aby raz založil rodinu a bol dobrým otcom. Čím viac sa človek vníma, uvedomuje si, ako sa cíti, čo robí, či ide proti sebe, proti svojim túžbam, či ho neovláda strach, hnev alebo iná emócia, tým viac si môže dovoliť korigovať svoj život v zmysle, že môže opúšťať to, čo mu škodí, čo nechce a rozhodnúť sa žiť to, čo je pre neho dobré.
Úloha Matky pri Podpore Otcovstva
Žena môže ovplyvniť, aby bol muž dobrým otcom. Otcovstvo a materstvo sú celoživotné role, ktoré prenikajú do hĺbky a šírky celého života dieťaťa a cesta k nim je prirodzená pre obidvoch rodičov, podlieha však inému načasovaniu a prejavuje sa v iných formách. Matkina rola je v počiatku života dôležitejšia a nikým nezastupiteľná. Jej nástup je rýchly. Matka má telesné prežívanie svojho materstva od prvých dní po počatí, otec až keď drží dieťa v náručí. Popôrodné obdobie je prirodzené pre matku, a môže vzniknúť dojem, že otec je v úzadí. Ale nie je to tak. Otcovstvo je v zabezpečení matky a dieťaťa v ich zraniteľnom období.
Prečítajte si tiež: Materská dovolenka pre otcov: Čo potrebujete vedieť
Strach a Starostlivosť o Deti
Keď je niečo dobré, nechceme to stratiť, chránime si to a bojíme sa. Takže je prirodzené, že mám ako otec niekedy strach o svoje deti. Chcem, aby deti zažili to, kým som a to, čím žijem. Ide mi o ich zrenie. Chcem, aby objavili seba a dobýjali svet. Chcem vidieť, ako sa rozvíjajú. Chcem vidieť ich múdrosť a dobrotu. Chcem vidieť, ako raz budú dobrými dospelými ľuďmi.
Teória Vzťahovej Väzby a Jej Vplyv na Vývin Dieťaťa
Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je v rannom veku poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným, harmonickým a produktívnym životom. Na druhej strane, nedostatok lásky a starostlivosti môže viesť k výrazným problémom počas detstva a adolescencie.
Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená.
Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a ,,signálny aparát,, ako napríklad džavotanie a pohyby rúk. Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Bowlby to vysvetľuje tým, že deti v tomto období už majú schopnosť percepčnej diskriminácie a dokážu rozoznať matku od iných osôb.
Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu. Môže to byť adoptívny rodič, vychovávateľ v detskom domove alebo iná osoba poskytujúca dieťaťu primárnu starostlivosť. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie.
Typy Vzťahovej Väzby
Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania, sú znepokojené ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu. Fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba ,,citovo,, neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané.
Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach).
Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie: Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou. Kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin.
Bezpečná vzťahová väzba je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch. Bezpečná väzba vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy. Bezpečne pripútané deti majú lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov. Primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie.
Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt. Deti, ktoré boli v druhom a treťom roku života bezpečne pripútané k matke neskôr vykazovali vyššiu školskú úspešnosť a mali vyššie IQ. Deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si.
Neistá Vzťahová Väzba
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia. V tomto prípade sa jedná o také osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré vedú svoje deti k tomu, že v situáciách, keď sa dieťa cíti byť ohrozené nepotrebuje pomoc ani podporu dospelého človeka. Tak si dieťa pomaly zvykne na to, že svoje potreby prestane signalizovať a prestane tak hľadať blízkosť rodiča.
Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť. Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály. Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo. Takéto nepredvídateľné správanie zo strany matky vyvoláva u dieťaťa pocit neistoty, čo vedie k nerozhodnosti.
Dezorganizovaná väzba je charakterizovaná ,,rozpadom,, organizovaného správania. Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu.
Neistota Otcovstva a Jej Dôsledky
Muž posudzuje aká veľká je šanca alebo pravdepodobnosť toho, že je otcom údajného dieťaťa. Je to možné pomocou nepriamych ukazovateľov, napríklad vernosť partnerky alebo fyzická podobnosť dieťaťa. Ak si muž nie je istý, či dieťa, ktoré vychováva je naozaj jeho, tak vtedy má muž problém a nastáva neistota otcovstva. Podľa evolučných psychológov táto neistota vyplýva z faktu, že muži sú „naprogramovaní“ vyhľadávať čo najviac sexuálnych partnerov, pričom ženy naopak vyhľadávajú mužov s čo najlepšou genetickou kvalitou.
Keď otec zistí, že dieťa, ktoré vychováva ako svoje biologické v skutočnosti nie je jeho vlastné, môže to mať negatívny dopad na celú rodinu. Najviac sa takéto situácie vyskytujú medzi ľuďmi, ktorí pochádzajú z nižších socio-ekonomických vrstiev. V takýchto rodinách môže vznikať väčšie riziko domáceho násilia a taktiež môže byť spúšťačom aj to, ak muž podozrieva svoju partnerku z nevery.
Starí rodičia z matkinej strany budú viac zainteresovaní v živote ich vnúčat než starí rodičia z otcovej strany, kvôli rozdielu medzi istotou materstva a neistotou otcovstva.
Genetická Príbuznosť a Rodičovské Emócie
Účastníci sa cítili negatívnejšie, keď dieťa nemalo ich vlastné gény, čo nám zdôraznilo význam genetickej príbuznosti u rodičovských emócií bez ohľadu na pohlavie jedinca. Ženy boli viac nahnevané než muži, ale s väčšou pravdepodobnosťou by si dieťa nechali. Tiež u participantov, ktorí boli v tej dobe vo vzťahu, bola väčšia pravdepodobnosť, že si ponechajú geneticky nepríbuzné dieťa a mysleli si, že ich vzťah s dieťaťom bude menej ovplyvnený.
Opičia Láska a Hyperprotektívne Rodičovstvo
Opičiu lásku charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetníctva. V jadre tejto výchovy sa rodičia snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Opičia láska je len iný názov pre ten istý fenomén - pomenúva rodičov, ktorí sú na svoje deti upnutí tak veľmi, že ich lásku môže dieťa pociťovať ako dusivú.
Prehnaná starostlivosť môže byť skutočne na škodu. Urobte si chvíľku a zamyslite sa nad tým, ako komunikujete so svojím dieťaťom. Niektoré z prejavov hyperprotekítvneho rodičovstva sú: prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde, prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne. Ďalej neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína. Prílišný tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa. Príliš ochranárske rodičovstvo často vedie dieťa de facto k tomu, aby klamalo.
Hyperprotektívni rodičia bývajú ustráchaní ľudia, ktorí sú zameraní na elimináciu nebezpečenstiev a možných rizík. Mnohí z nich trpia úzkosťou alebo panickou poruchou. Nadmerná ochrana môže vzniknúť aj ak sa u rodiča rozvinie posttraumatická stresová porucha (PTSD).
Spravidla však platí, že len čo sa už dieťa naučilo robiť niečo samé, tak už by to zaň nemal robiť rodič. Kľúčovou je komunikácia. Nie je vôbec jedno, akým spôsobom sa s dieťaťom bavíme. Nie je nič horšie vyžadovať veci príkazom a argumentom „LEBO SOM TI TO POVEDALA!“, a iné vysvetlením „Ak si nebudeš svoje oblečenie skladať, budeš v pokrčenom“.
Nezabúdajme, že prejavom lásky je sloboda - ži a nechaj žiť. Láska neznamená vlastniť. Za veľmi inšpirujúce považujem motto waldorfskej pedagogiky: „V úcte prijať, v láske vychovať, v slobode prepustiť.“ Toto motto platí nielen pre učiteľov, ale aj pre rodičov.
„Helikoptéroví“ rodičia komunikujú svojim deťom na podvedomej rovine, že nebudú v bezpečí, pokiaľ tam nebude mama alebo otec a nebudú sa o ne starať. Keď tieto deti musia odísť samé, nie sú pripravené čeliť každodenným výzvam. Tieto deti sú potom neschopné nájsť kreatívne riešenia a samostatne sa rozhodovať. Na základe toho tieto deti pociťujú úzkosť, depresiu, nedostatok sebadôvery a nízke sebavedomie. Ďalším problémom je, že ak nikdy nezažili zlyhanie, môže sa u nich vyvinúť obrovský strach zo zlyhania a sklamania ostatných.
Jednotlivcov, ktorí sa snažia vysporiadať s výchovou hyperproteknívnych rodičov alebo dysfunkčnou rodinnou dynamikou, môže významne podporiť vhodne zvolená terapia. Ak je však človek odhodlaný tomu čeliť, je možné tento generačný vzorec prelomiť a pretvoriť. Predovšetkým rodiča, ktorý je sám samostatný a vyrovnaný jedinec, schopný empatie, aby sa to mali od koho učiť. Mnohí sa snažíme vykompenzovať našim deťom to, čo sme sami nemali. V skutočnosti by sme však túto kompenzáciu mali vo väčšine prípadov poskytnúť predovšetkým sebe - svojmu vnútornému dieťaťu, pretože to nemusí byť to, čo potrebuje aj naše dieťa.
Deti by nemali fungovať vo svete, kde existujú len dve možnosti - buď poslúchnu, alebo nie. Ak budú poslúchať, budú manipulovateľné, ak budú vzdorovať, nebudú vedieť prikývnuť ani v prípadoch, že to pre nich bude to najlepšie.
Dieťa ako Projekt
Psychologička vystríha, že pri takýchto snahách často ide viac o rodičov, ako o dieťa. Tomu pritom môže stačiť k „úspechu“ to úplne prirodzené: „Základná podmienka dobrého rodičovstva je láska a záujem,“ pripomína Miroslava Kumančíková.
Prináša to veľké riziko, ktoré nám očakávania prinášajú vždy - ak sa nenaplnia, sme veľmi sklamaní. Sklamanie vo vzťahu rodič-dieťa navyše výrazne vstupuje medzi medzi nich, bráni rozvoju ich vzťahu. Keď sa dieťa pozrie na rodiča, vidí v jeho očiach sklamanie namiesto radosti.
Je pozitívne, že sa dnes ľudia zamýšľajú nad tým, ako pristupovať k rodičovstvu a čo môžu urobiť pre dieťa. Na druhej strane však stojí obrovský tlak, ktorý rodičov v obrovskej miere zneisťuje.
Veta: „Potrebujem pre svoje dieťa niečo viac“ vyvoláva otázku: prečo chcem niečo viac? Lebo cítim, že som neúspešný a potrebujem si to nahradiť úspechom dieťaťa? Mám pocit, že môj potenciál nebol využitý alebo že som nedostal dosť podnetov, že mi nedali možnosť rozvíjať sa a pri vlastnom dieťati to chcem urobiť inak? Ale o kom tu potom hovoríme? Stále hovoríme o rodičovi, o jeho potrebách. A kde je dieťa? Ako môžeme vedieť napríklad ešte pred narodením, aké to dieťa bude?
Riziká Výchovy, v Ktorých sa Dieťa Stáva Projektom Rodičov
Prvým veľkým rizikom je narušenie vzťahu. Už to nebude vzťah „ja a ty“ ale „ja a to“ - teda ten projekt. Druhým je strata radosti, spontánnosti a pohody. Zrazu máme oveľa viac povinností. Naše spolunažívanie začne byť prácou, mať prísne pravidlá a limity.
Posledným veľkým rizikom je, že dieťa sa nebude cítiť prijaté také, aké je. Prijaté je len vtedy, keď spĺňa očakávania, dosahuje ciele, keď sa mu všetko podarí.
Keď dieťaťu povieme, že by malo spraviť ešte desať drepov, počuje: „Ešte desať drepov, a potom ťa budem mať rád“. Nemusí ísť o drepy, môže ísť o skúšku z angličtiny. Keď urobí skúšku z angličtiny, bude pre rodiča dostatočne dobrý, dostatočne hodnotný, potom pre neho bude mať cenu. Samozrejme, že rodičia to svojmu dieťaťu hovoriť nechcú, nie je to ich cieľ ani zámer, ale dieťa to takto počuje.
Dôsledky Výchovy Zameranej na Výkon
Tlak na výkon je veľmi silný. Od stále menších detí požadujeme stále väčší výkon. Výsledkom, ktorý vidím v praxi, sú deti, zvyčajne na druhom stupni, ktoré prichádzajú s obrovskými úzkosťami. Majú pocit, že nie sú schopné zvládnuť požiadavky a pritom ich, paradoxne, zvládajú. Nič však podľa nich nie je dosť dobré. Dokonca prichádzajú s tým, že sto percent nie je v poriadku. Všetko by chceli mať aspoň na 110 percent. Prepadajú preto do depresie.
Ich cieľ je tak vysoký, že ho nedokážu naplniť. Dostanú sa do stavu, kedy si myslia, že za nič nestoja, nič sa mi nedarí, svet je zlý a premýšľajú, na čo tu vlastne sú.
V tomto veku všetci blízki dospelí hovoria, že na dieťa nevytvárajú tlak. Hovoria deťom, že je v poriadku, keď niečo nebudú vedieť, keď dostanú dvojku, občas sa niečo jednoducho nepodarí.
Pôvod týchto myšlienok je však oveľa skorší. Vnútorný hlas, ktorý v dieťati zostal, je, že sa musí snažiť. Robiť viac. A ten pocit niekde muselo získať, ten hlas muselo počuť.