Úvod
Intelektové nadanie u detí je oblasť opradená mnohými mýtmi a nepochopeniami. Cieľom tohto článku je preskúmať niektoré z najrozšírenejších mýtov o nadaných deťoch a konfrontovať ich s faktami, aby sme lepšie porozumeli ich potrebám a možnostiam.
Mýtus: Nadané deti sú málo empatické
Fakt: Nadané deti majú často vysokú schopnosť empatie
Existuje veľmi častý mýtus o intelektovo nadaných deťoch, že sú málo empatické. Možno vás prekvapí, ale je to presne naopak! Vďaka empatii dokážeme s ľuďmi úprimne komunikovať, napojiť sa na nich, vnímať ich pocity. Ako píše francúzska autorka Jeanne Siaud-Facchin vo svojej knihe Superinteligentné dieťa, intelektovo nadané deti majú vysokú schopnosť empatie. Mimoriadne sofistikovane vnímajú citový stav druhého človeka. Zaujímavým momentom je, že na tento citový stav spontánne reagujú. A teraz zadržte dych! Môže sa stať dokonca aj to, že intelektovo nadané dieťa vycíti emocionálny stav dospelej osoby už v okamihu, keď si to ona ešte ani nestihla uvedomiť!
Toto je presne ten čudný znak nadania, ktorý som dlho nedokázala pomenovať, až kým som si vysvetlenie neprečítala v tejto veľmi cennej knihe. Vždy som mala pocit, že dcéra reaguje na moje podvedomie, na moje vnútro a nie na to, čo som práve ukazovala svetu. Nemohla som pred ňou nič predstierať. Keď bola bábätko, napojila sa na moju psychiku a bola v pohode iba vtedy, keď som bola skutočne spokojná aj ja. Ak sme s manželom neboli na seba napojení a riešili sme problémy, naša rodinná pohoda sa v okamihu vychýlila. Dcéra poplakávala, nevedela spať, odmietala spolupracovať, bola jednoducho ako odtrhnutá z reťaze a mňa to ešte viac vyčerpávalo. Kým bola veľmi maličká, snažili sme sa minimalizovať rušivé faktory, uzavreli sme sa do vlastnej bubliny, venovali sme jej maximum času a energie. Nedalo sa inak, žiadne výlety nehrozili, cesty autom boli hotové utrpenie. Zmenili sme prostredie a dcérka reagovala zvláštne, prehnane, s obrovským plačom. Prišla návšteva? Večer sme si „vychutnali“ aj 3-hodinový plač. Ja som vedela, čo sa deje, prečo to moja dcéra robí. Svojmu okoliu som to ale vysvetliť nedokázala.
Neskôr, keď už bola dcérka väčšia, neustále som sa s ňou rozprávala, opisovala jej svoj vnútorný svet. Okrem toho, že sa dostávala do neustáleho kontaktu s materinským jazykom, aj ja som sa vďaka hlasným monológom upokojila. Keď prišli priatelia na návštevu, vytrhlo nás to z režimu a dcérka si žiadala späť svoj pokoj - plačom, mrnčaním. Vyžadovala si neustálu pozornosť, chcela sa dlho-predlho dojčiť a ja som nevedela prehodiť s kamarátkami ani dve vety. Trvalo to celé roky. Moja intelektovo nadaná dcéra si vyžadovala skutočne 120 % môjho času a plnej pozornosti. Aj preto je výchova týchto detí neskutočne náročná a rodičia potrebujú pomoc. Ani najbližšia rodina často nedokáže pochopiť, čo títo rodičia prežívajú - pretože im to ani nevedia opísať. „Prečo to dieťa tak rozmaznávaš? Veď ho polož, neuč ho na ruky, ono si zvykne.“ Nie, nezvykne si a život tejto rodiny sa bude iba zhoršovať. Toto nie sú rady, ktoré pri výchove týchto detí zaberajú. Pomôže len empatia a citlivé ucho, ktoré si bez odsudzovania takýchto rodičov vypočuje. A tiež skupina iných rodičov, ktorí si prechádzajú niečím podobným.
Prečítajte si tiež: Podmienky vzdelávania
Niekedy je možno až „prehnaná empatia“ týchto detí vyslovene pudová, mohli by sme ju prirovnať k zvieraciemu inštinktu. Aj pes inštinktívne vycíti, keď sa ho človek bojí a na strach reaguje agresivitou. Iné zviera zasa svojím správaním komunikuje blížiacu sa búrku. Takto dokáže inteligentné dieťa vnímať vznikajúci konflikt medzi dvoma ľuďmi, dokonca ešte predtým, ako medzi nimi odznejú bolestivé slová, ktoré samotnú hádku vyvolajú. Niekedy môže dieťa reagovať skôr, než hádka vznikne - a to len preto, aby sa ju pokúsilo oddialiť, odvrátiť. Dospelí tomu, samozrejme, nerozumejú. Nechápu, o čo sa dieťa snaží, prečo chce „už zase“ prilákať pozornosť na seba. „Manon je v škole veľmi tichá. Cíti, že pani učiteľka je smutná. „Františkov otec príde domov a každému dá pusu. Večera prebieha podľa bežného scenára, muž je na prvý pohľad rovnako veselý ako vždy. Malý Ferko je ale aj tak nepokojný. Pochopil, že jeho otec mal ťažký deň a niečo ho trápi. Hoci muž o tom nehovorí, chlapček to predsa len vie a tíško trpí, tak ako jeho otec. Len a jedine on vníma mužove pocity.
Keď si naplno uvedomíme a precítime túto výnimočnú schopnosť nadaných detí, môže to zmeniť celú hru. Celú výchovu. Celý deň v škole. Je to obrovská zodpovednosť nielen pre rodičov, starých rodičov, ale aj pre pedagógov a ľudí, ktorí sa počas výchovy týchto detí dostanú do ich blízkosti. Je dôležité, aby sme sa nesnažili vychovávať iba deti, ale hlavne seba. Tieto deti neznesú pretvárku. Chcú žiť v pravde. Chcú, aby sme boli autentickí, vysvetlili im, ako sa cítime, prečo sa tak cítime, čo sa deje. Ony vnímajú, že sa niečo deje. Chcú byť na nás hlboko napojení. A toto hlboké napojenie im dodáva životnú energiu, vtedy sú skutočne šťastné a môžu sa sústrediť na seba. Ak sa v miestnosti pri vás nachádza intelektovo nadané dieťa, ste videní a vnímaní. Naplno, neustále.
Mýtus: Diagnostika intelektového nadania je zbytočná
Fakt: Diagnostika má zmysel a môže pomôcť dieťaťu a rodine
Cesta k diagnostike mojej staršej dcéry bola pomerne dlhá a kľukatá. Rovno odpoviem na bežnú otázku rodičov: Má zmysel dať moje dieťa otestovať? Jednoznačne áno. Pridajte sa ku mne na mojej ceste, kedy som postupne zisťovala, čo sa s mojím dieťaťom vlastne dialo. Vtedy som to nevedela správne pomenovať, o intelektovom nadaní som nikdy nepočula. Rodinu som strašila slovami o autizme a všetci mi to vyvracali. „Nemáš pravdu, mýliš sa! Je úplne „normálna“! Preháňaš to! Nevymýšľaj si tie diagnózy!“ Zaujímavé je, ako ľudia odmietajú priznať pravdu, ktorú majú rovno pred očami. Najskôr som si myslela, že moja Emmka by mohla mať Aspergerov syndróm. Nakoniec sa z toho vykľulo intelektové nadanie. Dnes má 7 rokov, je druháčka a chodí do školy pre nadané deti. Od januára 2025 prečítala 147 kníh, 90 % z toho celkom sama. Hrubé romány. Viem to, pretože si o tom vedie podrobné záznamy. A nežartujem, aj keď mi nikto neverí.
Skúsenosti s výchovou nadaného dieťaťa
Emmka sa narodila veľmi rýchlo. A ako sa slečna narodila, tak aj žije. Intenzívne, s maximálnym nasadením, naplno. Jej príchod na svet bol pre mňa až šokujúci. Bolestivý, ale veľmi rýchly. Aj prvé prisatie bolo sebavedomé, akoby Emmka presne vedela, čo má robiť. Odkedy medzi nás prišla, mala som zvláštny pocit, že má celú situáciu pod kontrolou. Len sa mi to zdalo? Občas som si myslela, že som sa asi zbláznila, veď toto a hento bežné bábätká nerobia… Alebo je to normálne? Nemala som sa o tom s kým porozprávať, prvé roky jej života som bola na všetko sama. Neskutočne sama, stratená! Kým som s ňou bola doma, dalo sa to zvládať. A čo s ňou raz bude v škôlke? Ako zvládne tlak kolektívu, režim, pravidlá? Moje bábätko mi od začiatku nastavilo jasné pravidlá a ja som sa snažila zo všetkých síl, aby som bola dosť dobrou mamou. Vo vnútri ma tajne hlodal dusivý pocit, že to jednoducho nedokážem. Keby mi vtedy niekto povedal, že si prvé tri roky ani na chvíľu neoddýchnem a nesadnem (spánok ani nespomínajme), zaťukala by som si na čelo. Veď to sa nedá zvládnuť!
Prečítajte si tiež: Čo potrebuje každé dieťa?
Emmka na mňa už v pôrodnici skúmavo hľadela tými svojimi veľkými očkami. Dlhé sekundy neodtrhla pohľad! Je to normálne? (Pri nadaných deťoch je to bežné.) V izbe sme boli tri mamičky. Ony vedeli svoje detičky ľahko uspať. Nadojčili ich, prebalili a bábätká sladko zaspinkali. To moje nie. V pôrodnici neustále plakala. Mohla som ju dojčiť celý deň aj celú noc, sestričky sa ju snažili prikrmovať (to sa mi nepáčilo, plakala som), ale nič nepomáhalo. Ona nespala! Občas si zdriemla (asi tak na pol hodinku), a potom bola hore aj ďalšie dve. A celé noci! Iné mamičky nevyberali bábätká z perinky, ja som si ju položila vedľa seba (a na seba), neustále som sa s ňou ticho rozprávala. Mala som pocit, že to odo mňa očakáva. Bolo mi trápne mlčať! Videla som, ako čaká na moje reakcie, ako so mnou túži komunikovať. Niekoľko dňové bábätko! To nemôže byť normálne… (Pri nadaných deťoch bežná vec).
Pamätám si, ako som plakala, až mi srdce pukalo. Nevládala som, už vtedy! Prečo ju nestačí nakŕmiť a položiť do postieľky? Prečo nerobí to, čo sa od nej očakáva? Tento moment by som vyzdvihla. Emmka NIKDY nerobila to, čo sa od nej ako od bábätka očakávalo. Bol to tvrdý výcvik materstva, hneď od prvého dňa. Po rokoch to už viem porovnať - s druhou dcérou som zažila relax v pôrodnici. Zinku som pre zmenu musela budiť na dojčenie, lebo neustále spala. Vesmír ma odmenil, dnes sa na tom už len smejem. Keď sme prišli z pôrodnice domov, Emmka konečne lepšie spávala. Dokázala som ju výlučne dojčiť, žiadne prikrmovanie sa nekonalo. Aj ja som si - tak ako mnohé iné prvorodičky - od sestry v nemocnici vypočula, že na také bradavky sa moja dcéra nikdy poriadne neprisaje. Nakoniec som ju dojčila 2,5 roka a prestala som až vtedy, keď som otehotnela s druhou dcérou. Emmka si okamžite všimla zmeny v mlieku a prestalo jej chutiť.
Zistila som, že jej v pôrodnici prekážal nemocničný hluk. Ona intenzívne vnímala všetko, čo sa tam dialo - a možno aj to, že som bola smutná a zúfalá. Po rokoch som zistila, že to mohlo byť spôsobené aj nadaním (nielen u Emmky, ale aj u mňa). Neustále senzorické vyrušenia, chaos, hluk, krik, neschopnosť nájsť si svoje hrejivé miesto a pocit bezpečia. Ťažko som niesla obrovskú zmenu, v ktorej som sa ocitla. Nemala som vlastný priestor, kde by som sa utiahla so svojím uboleným telom. Nikdy predtým som nezažila taký tlak cudzieho prostredia, v ktorom som musela fungovať a nejako sa postarať nielen o seba, ale aj o túto novú vzácnu bytosť. Emmka odmietala akúkoľvek fľašu, cumlíky poctivo vypľúvala. Snahy našich babičiek zakaždým vyšli nazmar. Nechápali to, vraj ako je možné, že to dieťa neprijme cumlík? Veď všetky bábätká ich milujú! Nuž, to moje bolo zrejme z iného cesta. Od začiatku sa celá rodina prispôsobovala jej potrebám - nie naopak. Cítila som k svojmu dieťaťu silnú dôveru, nechala som sa viesť. Vytvorili sme si vlastný režim a o pár dní sme boli také prepojené, že som prestala vnímať svet okolo seba. Pamätám si, že som sa nedokázala rozprávať s dospelými ľuďmi. Neustále som vnímala každý jeden Emmkin pohyb, jej pocity, potreby. Nič pre mňa nebolo také dôležité ako ona. Aby bola v pohode. Aby mala všetko, čo potrebuje. Bavilo ma sledovať, ako sa mení, ako vníma, ako reaguje. Nikdy som nezažila také intenzívne prepojenie s druhým človekom.
Emmka bola úžasné bábätko. Milovala každý jeden podnet, ktorý sme jej poskytli. Od prvých týždňov veselo džavotala, reagovala na našu reč, intenzívne komunikovala. Vyvíjala sa veľmi rýchlo, kopala nožičkami, skoro dvíhala hlavičku, otáčala sa v postieľke. Sadla si presne v pol roku, chodiť začala v 10. mesiaci, a keď mala rok, už rozprávala v krátkych vetách. Od narodenia vydávala intenzívne zvuky a od roka a pol už dokázala plynule hovoriť. Vychovávali sme ju dvojjazyčne, nemala problém ani s jedným jazykom. Toto som napísala psychologičke do dotazníka, ktorý som vyplnila pred diagnostikou intelektu (Emmka, 4 roky): „Nonstop rozpráva, ústa sa jej nezatvoria od rána do večera.“To sa dodnes nezmenilo. Také boli naše prvé mesiace s Emmkou. S dievčatkom, ktoré je iné - je to úžasné dieťa, ktoré by potrebovalo aspoň 4 rodičov, aby mala dokonale uspokojené všetky potreby. Priznávam (aj v mene manžela), sme vyčerpaní. Autor: Mgr.
Charakteristika intelektovo nadaných detí
Intelektovo nadané deti vykazujú nadpriemerné schopnosti v oblasti myslenia, učenia sa, riešenia problémov, ale aj v oblasti kreativity či emotivity. Tieto schopnosti sa môžu prejaviť už v ranom veku, napr. v podobe včasného rozprávania, mimoriadneho záujmu o fakty, hlbokých otázok alebo netypicky kvalitnej pamäti. Sú ako rastliny s mimoriadne bohatým koreňovým systémom - potrebujú osobitnú starostlivosť a pri nesprávnom prístupe môžu zakrpatieť. Nadané a talentované deti tvoria špecifickú a zároveň vnútorne rôznorodú skupinu. Pre naplnenie edukačných potrieb a potenciálu každého nadaného dieťaťa je potrebné vytvoriť súbor podmienok, ktoré sú navzájom prepojené a pôsobia dlhodobo. Systém podpory nadania a starostlivosti o nadaných je dôležité rozvíjať na strategickej a koncepčnej úrovni.
Prečítajte si tiež: Praktické rady pre spokojný spánok detí
Vplyv sociálneho prostredia
Na to, ako sa intelektovo nadané deti zaradia do spoločnosti a ako sa v nej budú cítiť, majú vplyv tri sociálne skupiny: rodina, škola a rovesníci. Silná podpora nadaných detí v rodinnom prostredí je nesmierne dôležitá preto, lebo nadané deti nie sú vždy v súlade so svojím širším okolím. Často im chýba pocit spolupatričnosti (napr. v škôlke, v škole), z dôvodu ktorého potrebujú domov ako bezpečný prístav, kde načerpajú sily a „dobijú batérie“. U všetkých detí, ale najmä u nadaných, sú potreby, motivácia či záujem vo veľkej miere podmienené a ovplyvnené správaním najbližších osôb z rodiny. Preto základy optimálneho vývinu nadaného dieťaťa možno stavať na pozitívnych a efektívnych vzťahoch k dieťaťu. Rodičia by nemali komunikovať s nadaným dieťaťom tak, že ho ustavične napomínajú, opravujú, prikazujú. Odporúčame partnerskú, tolerantnú, otvorenú komunikáciu, bez používania direktívnych, autoritatívnych metód a prístupov. Okrem toho, je v rodinnom prostredí potrebné dbať aj na pozitívne vzory pre nadané deti. Ako uvádza Sternberg (2000), inteligentní ľudia často sami aktívne vyhľadávajú vhodné vzory. Počas svojho života ich môžu mať niekoľko, pričom ich vlastný úspech predstavuje kombináciu najlepších vlastností jednotlivých modelov. Inými slovami, úspešne inteligentní ľudia svoje modely otrocky nekopírujú, ale skôr budujú vlastnú nezameniteľnú identitu.
Ako sme uviedli, intelektovo nadané deti často inklinujú k prospešným vzorom, avšak vieme, že to nemusí byť vždy pravidlo a v období dospievania, keď sú deti zraniteľnejšie v sociálnej sfére, sa môžu uchýliť aj k menej vhodným vzorom. Platí to najmä pre deti s dvojitou výnimočnosťou, napr. deti s ADHD, poruchou autistického spektra či vývinovými poruchami učenia. Okrem rodiny a sociálnych vzorov hrá významnú úlohu aj vzdelávacia inštitúcia poskytujúca podporné opatrenia. Podľa Rohovej (2024) má byť cieľom podporných opatrení plnohodnotné zapájanie detí alebo žiakov do výchovy a vzdelávania a rozvíjanie ich vedomostí, zručností a schopností. Prostredníctvom podporných opatrení vo výchovno-vzdelávacom procese môže školský systém adresnejšie reagovať a plnohodnotnejšie zapájať do výchovy a vzdelávania žiakov so zdravotným znevýhodnením, zo sociálne znevýhodneného prostredia, žiakov s nadaním, ale aj žiakov, ktorých zdravotný stav, sociálne podmienky, jazykové schopnosti, správanie, kognitívne schopnosti, motivácia, emocionalita, tvorivosť alebo zručnosti vyžadujú poskytnutie podporného opatrenia. Rešpektovať rozdielne výchovno-vzdelávacie potreby žiakov.
Problémy v kolektíve
Začlenenie do školského kolektívu môže byť náročné pre každé dieťa, hoci o poznanie ťažšie môže byť pre výnimočných žiakov. Mnohé deti s priemernými schopnosťami vnímajú svojich nadaných rovesníkov ako „predvádzanie sa“ a snažia sa od nich dištancovať. Inokedy môže sociálnu izoláciu spôsobovať jednoducho fakt, že nadané deti nemajú okolo seba deti s rovnakými záujmami a lepšie si rozumejú so staršími deťmi či dospelými, s ktorými môžu diskutovať na komplikovanejšie témy. Neraz môžu byť označované ako nevychované, prípadne zlé, nakoľko sa vymykajú určitému štandardu. Tieto problémy môžu byť natoľko závažné, že niekedy deti dosahujú nižšie akademické…
Mýty o hyperaktivite a strave
Fakt: Hyperaktivita je vrodená porucha, nie dôsledok konzumácie cukru
Tento mýtus je rozšírený najmä medzi rodičmi malých detí, no žiadna štúdia ho nepotvrdila. Práve naopak. Dnes je všeobecne známe, že hyperaktivita je dlhodobá vrodená porucha, ktorá je z 80% dedičná a prejavuje sa predovšetkým poruchou pozornosti. Je preto potrebné rozlišovať skutočnú hyperaktivitu od krátkodobo zvýšenej aktivity spôsobenej cukrom. Všetko s mierou!
Mýty o vplyve Wi-Fi na zdravie
Fakt: Nie je dokázané, že Wi-Fi spôsobuje rakovinu alebo hyperaktivitu
Nebojte sa nič, keď vaše zlato používa Wi-Fi, rakovinu nedostane. Články o škodlivosti Wi-Fi sú len návnada. Autorom týchto poplašných správ ide len o ich šírenie za účelom zárobku. Nie je to dokonca ani príčina bolesti hlavy a nemá na svedomí ani hyperaktivitu detí.