Postoj cirkvi k interrupciám je komplexná téma, ktorá sa vyvíjala v priebehu stáročí. Kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. Čo sa však menilo, bola závažnosť tohto hriechu a spôsob jeho postihovania. V stredoveku existovala väčšia diverzita názorov na interrupcie ako v súčasnosti. V priebehu dejín sa postoj cirkvi k umelému prerušeniu tehotenstva menil, čo dokazuje, že žiadna inštitúcia, obzvlášť nie taká, ktorá pretrvala takmer dve tisícročia, nie je nemenná.
Interrupcie v Ranom Stredoveku
Príklad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, mal v svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa dozvedel o tom, že miestny kráľ si privlastnil krásnu mladú mníšku Bruinnech a znásilnil ju, rozhodol sa ju zachrániť. Keď ju odviedol do kláštora, dozvedel sa, že je tehotná. Podľa Kieranových stredovekých životopiscov, svätec zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť. Táto epizóda nie je anomáliou - ďalší traja írski svätci a svätice majú v svojich legendách podobné epizódy, v ktorých vystupujú tehotné mníšky a loná sa zázračne vyprázdňujú. Odborníci na stredovekú legendistiku ich označujú ako tzv. potratové zázraky.
Asi najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí a dnes sa považuje za patrónku Írska. V tomto prípade Brigita navrátila panenstvo mladej mníške, ktorá otehotnela po romániku s milencom a svoj prečin oľutovala. Okrem Brigity a Kierana sú tu ešte dvaja svätci - sv. Áed mac Bricc a sv. Kenneth, ktorí žili v 6. storočí a podieľali sa na šírení kresťanstva v Írsku.
To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Tzv. penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že v prípade, ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musí sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou.
Rôzne Názory v Stredoveku
U kresťanských elít v stredoveku, ktorý je obvykle považovaný za obdobie najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, môžeme pozorovať väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. Môže to znieť ako paradox, ale tento vývoj je dôsledkom viacerých kríz, ktorými prešla katolícka cirkev v 19. a 20. storočí a ktoré ju pripravili o jej neotrasiteľné postavenie v európskej spoločnosti.
Prečítajte si tiež: Priebeh interrupcie na Slovensku
Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky (napr. v knihe Exodus, kde sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí). Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícii a poznatkov, vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie.
Už v 3. storočí môžeme preto identifikovať rôzne názory na problematiku. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórii, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa Novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Ten učil, že plod vzniká vliatím mužského semena, ktoré poskytuje formu, do ženskej maternice, ktorá poskytuje materiál. Vývoj plodu prebieha postupným zrením. Plod je najskôr neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou.
Oporu pre Aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie. Tzv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, ktorá sa používala vo východnej časti Rímskej ríše, a latinské preklady vychádzajúce z tejto verzie, používané v západnej časti Rímskej ríše, napríklad v pasáži z knihy Exodus spomínanej vyššie, používali termíny sformovaný a nesformovaný plod (latinsky formatus a informatus).
Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavali týchto kategórií, a tým priznávala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva. Augustín z Hippa (sv. Augustín), snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“ (Ep. 122.4). Slová Hieronyma a Bazila dobre ilustrujú rozdielnosť postojov, ktoré existovali v rámci starovekej a stredovekej cirkvi.
Aj iné pramene dokladajú, že v staroveku a v stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, aj takí, ktorí si priali rozlišovať medzi sformovaným a nesformovaným plodom, čím uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou. Ako sme videli vyššie, takáto prax je doložená v penitenciáloch z Írska, kde sa stretávame s tzv. pravidlom 40 dní, pripisovaným významnému gréckemu teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu.
Prečítajte si tiež: Teologické aspekty potratu
Írsko so svojimi svätcami a sväticami vykonávajúcimi potraty predstavuje jeden extrém. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie týkajúce sa žien, ktoré podviedli svojho manžela a v prípade tehotenstva sa plod svojej nevery pokúsili odstrániť. Prijať cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli.
Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa britský historik Zubin Mistry sústredil na zborníky cirkevného práva, aby stanovil, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry (doživotné odňatie sviatostí), miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre (desať rokov pokánia) alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia (tri roky v prípade sformovaného a rok v prípade nesformovaného plodu). Jeden zo zborníkov z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov - namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia, a v prípade, že išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu. Aspoň dva z ranostredovekých zborníkov riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené, alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: „Ženu, ktorá otehotnela potom, ako ju nepriateľ znásilnil, a nechcené tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť.
Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. To dokladá i fakt, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Historici sa museli prehrabať neúmerne veľkým množstvom dokladov, kým našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz. Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie.
Väčšina z textov, ktoré boli spomenuté vyššie, napríklad hovorí iba o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov, akými bola nevera vydatých žien alebo porušenie sľubu panenstva v prípade rehoľníčok. Máme si z toho domyslieť, že ukončenie tehotenstva v iných kontextoch v stredoveku za potrat považované nebolo? Alebo sa takýchto prípadov, a tých musela byť väčšina, cirkevné nariadenia týkali v obmedzenej miere? Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti. Od írskych potratových zázrakov až po nariadenia cirkevných koncilov - záznamy zo stredoveku nám ukazujú svet, kde k interrupciám existovala široká škála postojov, od tých najzmierlivejších po tie najprísnejšie.
Stúpenci konzervatívného kresťanského postoja radi v názoroch jedného z týchto krídel hľadajú predobraz svojej súčasnej pozície. No pokiaľ máme v stredovekých dejinách hľadať predobraz pre súčasnosť, treba rovnako pripustiť, že hlasy zaznievajúce k nám zo stredovekých cirkevných prameňov rovnako vyslovujú úvahy, ktoré sú dnes doménou liberálneho tábora.
Prečítajte si tiež: Postupy pri interrupciách v Ružinove
Krízy a Zmeny v Katolíckej Cirkvi
Odpoveď treba hľadať v krízach, ktorými katolícka cirkev prechádzala od 16. storočia. Prvým veľkým otrasom bola reformácia, ktorá pripravila katolícku cirkev o jej monopol na kresťanskú vieru v západnej Európe, no ako ešte väčšia hrozba sa ukázal vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí. Katolícka cirkev sa stratu vplyvu a moci pokúšala kompenzovať väčšou centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám. Dejiskom tohto dejinného obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 - 1878) a predovšetkým Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), ktorý pápež zvolal, aby cirkev prijala opatrenia voči vnímanej hrozbe racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Asi najznámejším uznesením, ktoré prijal tento koncil, bola dogma o pápežskej neomylnosti.
Prvý vatikánsky koncil tiež vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku, okrem iného aj vďaka jednoznačnej pozícii Tomáša Akvinského. Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia.
Až do prvej polovice 19. storočia totiž vedci vedeli iba o existencií spermií, ktoré objavili už v roku 1677 a ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvý raz pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách. Cirkev, ktorá považovala vedecké teórie od staroveku za dôležitý faktor pri formovaní svojich pozícií ohľadom potratov, sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia začala prikláňať k názoru, že život začína počatím.
Udalosti 20. storočia - vzostup totalitných režimov, hrôzy dvoch svetových vojen, vedecký pokrok a postupujúci sekularizmus - ďalej stmelili novozískané postoje katolíckej cirkvi. V snahe poskytnúť moderným masám hodnoty, s ktorými by sa dokázali stotožniť, vsadili katolícke elity na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky.
Pre takéhoto cestovateľa zo stredoveku by mohlo byť obzvlášť ťažko pochopiteľné, že moderná cirkev nerieši otázky, ktoré boli vnímané ako skutočne zásadné v stredoveku (napríklad kedy vstupuje duša do ľudského tela) a venuje sa záležitostiam, ktoré sú nepodstatné či puntičkárske (napríklad či liečba mimomaternicového tehotenstva je vražda). Problémom by pre takéhoto cestovateľa v čase mohol predstavovať i odklon od Aristotela a zavrhnutie delenia na sformovaný a nesformovaný plod na úkor novotvaru nenarodené dieťa. Stredoveká cirkev sa snažila vždy držať krok s vedeckými poznatkami a vedecké objavy hrali úlohu aj pri formulovaní súčasnej katolíckej pozície v 19. storočí.
Súčasný Postoj Katolíckej Cirkvi
Katolícka cirkev považuje potrat vo všetkých formách za ťažké morálne zlo, ktoré porušuje božský aj prirodzený zákon. Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. Katolícka náuka vychádza z toho, že život je Boží dar.
Tieto princípy sú hlboko zakorenené v biblickej tradícii. Katolícky postoj sa okrem teologických úvah opiera aj o prirodzené právne úvahy. Koncept prirodzeného práva, založený na učení filozofov ako Aristoteles a sv. Tomáš Akvinský, tvrdí, že existujú objektívne morálne normy, ktoré vyplývajú zo samotnej ľudskej prirodzenosti. Sv. Tomáš Akvinský vo svojej náuke zdôrazňuje, že rozumom si človek môže uvedomiť, že ochrana života je základnou povinnosťou. Preto úmyselné ukončenie ľudského života, ku ktorému dochádza prostredníctvom potratu, odporuje tomuto prirodzenému poriadku.
Postoj Cirkvi k interrupciám v histórii a dokonca aj rané spisy ako od Didacheho, ktoré pochádzajú z prvého alebo druhého storočia, formulujú jasné stanoviská. Nie je pre nás zákonnejšie zabiť človeka, ktorý je pred narodením, ako toho, ktorý sa už narodil. Tento princíp presadzovala Katolícka cirkev v priebehu storočí. Potrat bol odsúdený už na synode v Elvire v roku 306. Konštantínovou zmenou sa právne dôsledky ešte viac zhoršili: cisár Konštantín uložil trest smrti mečom za potrat.
Teologická diskusia sa ďalej rozvíjala aj v stredoveku. Následná animácia, ktorá siaha až k Aristotelovi a popisuje postupnú animáciu plodu, zostala témou na dlho. Hoci sv. Tomáš Akvinský na základe aristotelovskej koncepcie veril, že racionálna duša nevstúpi do tela ihneď po počatí, odsúdil akúkoľvek formu potratu ako ťažký hriech. Pred vstúpením duše do tela, t. j. predtým, ako embryo dostalo podľa neskoršieho názoru racionálnu dušu, sv. Tomáš Akvinský veril, že potrat je hriech proti prirodzenosti a porušenie Božieho stvorenia.
Druhým vatikánskym koncilom v roku 1965 Katolícka cirkev opätovne potvrdila svoj jasný postoj. Život sa má teda chrániť s maximálnou starostlivosťou už od počatia. Ľudské bytosti sa začínajú v maternici a zostávajú ľuďmi až do posledného dychu.
Otázka umelého prerušenia tehotenstva je dnes aktuálnou a silne emóciami nabitou témou, ktorá rozdeľuje ľudí do názorovo nezmieriteľných táborov. Z hľadiska politického, teologického, medicínskeho, právneho a psychologického, bolo k tejto otázke povedané nesmierne množstvo vyčerpávajúcich argumentov za a proti.
Kontroverzie a Rozkoly
Katolícka cirkev, ktorú najhlasnejšie počuť a ktorá sa najhorlivejšie venuje boju za práva nenarodených detí, svoje postoje zdôvodňuje z podstaty svojho učenia, z tvrdenia že chráni právo človeka na život. Vychádza pritom z teologickej premisy, že začiatkom ľudského života je moment oplodnenia, v ktorom okrem fyzického tela vzniká aj duša človeka. Ducha ako tretí článok ľudskej prirodzenosti katolícka cirkev neuznáva.
Pričom úplne zásadný význam stojací na začiatku procesu formovania dogmatiky katolíckej cirkvi malo rozhodnutie 8. ekumenického koncilu z roku 869 , kde tesným rozhodnutím zúčastnených bol zrušený tretí článok ľudskej prirodzenosti - duch a zakotvila sa dogma o dvojitej podstate človeka. Človek má iba fyzické a duševné telo vzniknuté v momente oplodnenia, duchovné telo nemá z čoho logicky vyplýva aj neplatnosť učenia o existencií ducha pred narodením.
Popretie existencie ducha a reinkarnácie, sa stalo pre katolícku cirkev kľúčové, lebo na základe formulovania tejto prvej nepravdy cirkev ďalej rozvíjala svoje dogmy viery. Na udržanie svojej deformovanej teológie musela cirkev vytvoriť zložitú štruktúru abstraktnej špekulačnej dogmatiky a uzákoniť ju do katechizmu, ktorý sa pre katolíkov stal záväzným.
Napríklad, ak by človek mal dušu hneď od okamihu oplodnenia, prečo sa plod nezačne hneď tvarovať do podoby človeka a musí prechádzať zvieracím vývojom? Alebo čo s umelo oplodneným zárodkom, ktorý je na niekoľko rokov zmrazený? Podľa katolíkov by tam duša mala byť a čakať zmrazená, večne spojená so svojim zárodkom, čo je tiež čudné.
Okrem teologickej, spornou je aj morálna rovina tohoto problému opierajúca sa o katolícku interpretáciu prikázania „Nezabiješ.“ Vo svojom boji za život človeka, katolícka cirkev podľa vlastnej predstavy zastupuje sily života voči silám smrti. Proti interrupciám sú aj síce židovské a protestantské náboženstvá, ale ich prístup je oveľa inteligentnejší a hlbší, viac rozumejúci ľudskej prirodzenosti a otvorenejší diskusii.
Katolícka cirkev odmieta diskusiu a direktívne si uzurpuje právo na jedinú správnu interpretáciu prikázania „Nezabiješ“. Oháňa sa týmto prikázaním, ale je otázkou, či mu sama naozaj rozumie. Ako napríklad vysvetlia fakt, že Mojžíš len čo prišiel z hory Sinaj s práve vytesanými prikázaniami vyvraždil mečom bez váhania celé rodiny modloslužobníkov a tým hneď porušil prikázanie „Nezabiješ“.
Súčasné Výzvy a Zmeny
Katolícka cirkev pristupuje k téme potratov absolutisticky. Rovnako ako nedokážu vstrebať subjektívne rozumovo hodnotenú morálku, nedokážu sa postaviť ani k otázke života ináč ako absolutisticky a teda bez výnimiek. Prikázanie je prikázanie, život je život a za žiadnych okolností sa nesmie ukončiť. Preto za žiadnych okolností nepripadá do úvahy ani interrupcia (či eutanázia).
Problém však nie je to, že bojujú za život - to robí väčšina ľudí - ale ich dvojaký meter a k tomu aj nepatričné definovanie života. Pre nich sú dve bunky v maternici už rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie, ako ohrozená matka.
Zo štatistík však vychádza, že dnešní veriaci sa od učenia ich cirkvi často výrazne vzdiaľujú. Priepasť medzi nimi je niekedy až ohromujúca. Cirkev napríklad dodnes slepo bojuje proti antikoncepcii, no v mnohých krajinách (napr. Francúzsku, Španielsku či Brazílii) až 90% katolíkov v tom nevidí žiaden problém. V prípade potratov je napríklad vo Francúzsku iba 5% katolíkov zásadne proti potratom za každých okolností. Trochu ináč je to samozrejme v krajinách ako Kolumbia či Filipíny.
Pre náboženských pro-life aktivistov i cirkev je však prerušenie tehotenstva i v prvých dňoch doslova vraždou, a tá je neprijateľná, lebo je v rozpore s dokonale dobrým Bohom a jeho záujmami.
Veriaci sú totiž skvelí v ignorovaní nehodiacich sa veršov (vlastne väčšiny veršov). Oháňajú sa prikázaním Nezabiješ!, no statočne odignorujú verš, v ktorom má Boh jasno, že AK sa jedná o homosexuálneho, v sobotu pracujúceho a rodičov neposlúchajúceho ateistu, nosiaceho rôznorodé tkaniny a konzumujúceho krevety, tak vtedy treba rázne zakročiť a toho úchyláka vykameňovať z našich životov.
Jednou z argumentácií veriacich pro-life aktivistov je, že človek sa predsa nemôže len tak rozhodnúť, že sa zbaví plodu len preto, že ľutuje, že spravil v minulosti zlé rozhodnutie. Boh by niečo také samozrejme netoleroval. Alebo žeby to bolo ináč?"Hospodin oľutoval, že utvoril človeka na zemi a cítil v srdci bolesť. Hospodin povedal: Človeka, ktorého som stvoril, vyhubím z povrchu zeme; počnúc človekom až po dobytok, plazy a nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich utvoril." (Genesis 6:6) Ako potom chápať rozhodnutie Boha potopou vyhubiť celý svet, keď svoj plán tak pokašľal?
Nezabiješ stále platí - veď je to predsa ABSOLÚTNA pravda. Kedysi však znamenala nezabiješ žida. A dnes sa to len upravilo na nezabiješ tých, pri ochrane ktorých sa kresťania môžu tváriť ako záchrancovia sveta.
Právo na potrat treba hodnotiť z viacerých stránok - i na základe sociálnych a emočných dopadov na matku, budúce dieťa, rodinu, spoločnosť atď. Takých štúdií je dnes už mnoho a vďaka tomu si mnohé krajiny určili rozumné pravidlá.
Väčšina západných krajín považuje umelé prerušenie tehotenstva V ODÔVODNENÝCH prípadoch do 22. až 24. týždňa tehotenstva za legálny čin (WHO definuje hranicu na 500g a teda 22 týždňov). Na Slovensku je to 12. týždeň tehotenstva (teda plod má 10 týždňov, pretože tehotenstvo sa počíta od prvého dňa poslednej periódy ženy a nie od oplodnenia).
Zilegalizovanie, ako je vidieť v praxi, nezabráni potratom. Potraty budú vykonávané naďalej, avšak nezákonne, tajne a hlavne rizikovo. Desaťtisíce žien zomiera ročne pri neprofesionálne a ilegálne prevádzaných potratoch, ktorých je vyše 22 miliónov, a to hlavne v krajinách, kde sa zákony riadia náboženským fundamentalizmom.
Najlepšie by bolo, keby k nechcenému počatiu ani nemuselo dôjsť. Bolo by super, keby potraty nemuseli existovať a ľudia by boli dostatočne uzrozumení s možnosťami antikoncepcie a chránenia sa pred počatím. Keby napríklad katolícka cirkev netabuizovala sex a hlavne nebojovala stupídnym spôsobom proti antikoncepcii (a pritom povoľuje de facto to isté - prerušovanú súlož, ktorá však veľmi dobre nefunguje a hlavne vôbec nefunguje pri znásilneniach), mohlo byť dnes o množstvo potratov či nemilovaných detí menej.
Superstar katolíkov - Matka Tereza - dokonca pri preberaní Nobelovej ceny za mier vypustila z úst, že "najväčším ničiteľom MIERU sú interrupcie". A tým myslela v akomkoľvek štádiu. Dokonca postavila antikoncepciu na úroveň potratov.
Základný problém pri otázke interrupcií nastáva hlavne pri definícii, KEDY ZAČÍNA ŽIVOT ČLOVEKA. Kresťania prišli s tvrdením, že život začína PRÁVE pri spojení spermie a vajíčka. Samozrejme vajíčko nie je potencionálny život a Bohom vytvorená menštruácia nie je zabíjanie a ani spermie nie sú potencionálny život, lebo by to vyzeralo pri každom sexe na genocídu.
Veriaci svojim absolutizmom prechádzajú až do takých krajností, že bránia zničeniu embryí pri lekárskom výskume v úplne počiatočnom štádiu. Ten by naopak mohol zachrániť milióny reálnych životov. Život sa však nedá definovať LEN ako potencionálny život. Potom by sme sa mali pracne snažiť spájať všetky ženské vajíčka s nejakou spermiou, aby denne nezanikali milióny potencionálnych životov. Prečo nevyužijeme každé jedno vajíčko a prečo nie sú ženy len inkubátormi pre potencionálne životy? No preto, lebo si vieme predstaviť sociálny dopad takého jednania.
Sú rôzne názory na to, kedy život začína. Konsekvencionalisti hodnotia situáciu rozumovo a snažia sa zhodnotiť utrpenie embrya. Embryo do 24. týždňa nemá vyvinutú nervovú sústavu (receptory a mozgovú kôru) a teda nie je možné považovať potrat za utrpenie. Je však pociťovanie utrpenia začiatkom života?
Je naozaj ťažké stanoviť, kedy začína život na základe nejakého parametra. A aj keby sme boli schopní nájsť hranicu života (filozoficky či vedecky), musíme sa nad otázkou potratov zamyslieť aj eticky.
Jubilejný Rok Milosrdenstva a Odpustenie
Ženy, ktoré podstúpili potrat a tým upadli do exkomunikácie, sa budú môcť ľahšie zbaviť cirkevného trestu. Rozhodol o tom pápež František. Jednoduchší spôsob získania odpustenia sa vzťahuje len na Jubilejný rok milosrdenstva. Potrat je pre ženy morálna a existenciálna dráma, hovorí pápež František. Podľa cirkevného práva sa na každú ženu, ktorá podstúpila potrat, vykonaním tohto skutku vzťahuje trest vylúčenia z cirkevného spoločenstva (exkomunikácia). Zbaviť trestu exkomunikácie môže len biskup a kňazi, ktorých poveril. Túto kompetenciu sa pápež František rozhodol počas Jubilejného roka milosrdenstva rozšíriť na všetkých kňazov.
Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara upresnil, že pápež žiadnym spôsobom nespochybnil závažnosť potratu, ktorý naďalej ostáva ťažkým hriechom. František vyzval všetkých kňazov, aby sa pripravili na novú úlohu. Jubilejný rok milosrdenstva sa začne 8. decembra 2015 na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, keď bude otvorená Svätá brána Baziliky svätého Petra. Skončí sa 20. novembra 2016 na slávnosť Krista Kráľa zatvorením brány. Motto jubilejného roka, ktorý vyhlásil pápež František, znie „Milosrdní ako Otec“.
tags: #interupcia #ocami #cirkvi