Používanie tretej osoby pri rozprávaní s deťmi je jav, ktorý si zaslúži pozornosť a pochopenie. Tento článok sa zaoberá psychologickými aspektmi tohto správania, jeho vývojom u detí a možnými dôsledkami.
Úvod do Vedomia a Sebauvedomenia
Vedomie zahŕňa subjektívne vnímanie seba samého a toho, čo o sebe vieme. Je to súbor predstáv, pocitov, myšlienok, citov a vôle, ktoré nejaká osoba v danom okamihu o sebe má. Skúmanie vedomia je medziodborová oblasť, ktorá okrem psychológie zahŕňa aj neurológiu.
Vývin Vedomia u Detí
Pri narodení dieťa nemá vedomie o sebe. Jeho vedomie sa ešte len vyvíja. Sebauvedomenie začína okolo 6. mesiaca, čo je tzv. psychologické narodenie, kedy si dieťa uvedomí, že je iná osoba ako matka. Samostatnosť vnímania svojej osoby je veľkým míľnikom v psychickom vývine dieťaťa.
Fyzické Sebauvedomenie
Medzi 1. a 2. rokom života dieťaťa sa rozvíja fyzické vedomie. Beulah Amsterdam zistil, že od 14. mesiaca začnú deti skúmať svoj obraz v zrkadle, obdivujú sa, prípadne sú rozpačité. Po 20. mesiaci je to viditeľné u 75% detí. V 2 rokoch si je teda dieťa fyzicky vedomé samého seba.
Rúž Test
Amsterdam zisťoval fyzické sebauvedomenie pomocou rúž testu. Dieťaťu sa nakreslí na čelo alebo na nos veľká bodka. Dieťa postavíme pred zrkadlo a uistíme sa, že sa na seba pozrelo najmenej trikrát. Ak sa dieťa pozerá stále do zrkadla a nič neurobí, ešte si nie je ešte vedomé samého seba.
Prečítajte si tiež: Ako oznámiť tehotenstvo zamestnávateľovi?
Emočné a Psychické Sebauvedomenie
Okolo 2,5 roka dieťa urobí ďalší pokrok v emočnom sebauvedomení. Psychické sebauvedomenie nastáva, keď dieťa nenazýva seba v tretej osobe ako napr. “Erika chce papať”, ale použije to zázračné slovko “ja”. S tým sú spojené vzdory batoľaťa, pretože to “ja” si už uvedomuje, čo chce a nechce, a dá to patrične najavo.
Prečo Dieťa Hovoriť o Sebe v Tretej Osobe?
V období medzi prvým a tretím rokom sa toho s dieťaťom veľmi veľa deje. Okrem toho, že začína chodiť a rozširovať si svoje obzory, pokročí aj vo vývine myslenia a reči. Myslenie dieťaťa sa vyvíja a dostáva nový rozmer. Senzomotorické myslenie (zamerané len na to, čoho sa deti dotýkajú a dokážu zachytiť svojimi zmyslami) prechádza do fázy predpojmového myslenia. To znamená, že sa v hlave dieťaťa začínajú tvoriť predstavy objektov a vecí, napriek tomu, že ich práve nevidí, necíti a podobne.
Sú to však tzv. predpojmy - pretože takéto malé dieťa napríklad nechápe, že rovnakých červených lienok so siedmymi bodkami môže byť aj viac. Ak by totiž znovu uvidelo na tráve inú lienku, myslelo by si, že je to stále tá istá lienka. S časovou predstavivosťou sa tiež veľmi „netrápi“.
Zrkadlá a Sebauvedomenie
Viete prečo deti v tomto období zbožňujú zrkadlá? Nie je to preto, že by sa obdivovali a mali radi. Dôvod je úplne iný. V zrkadlovom obraze je totiž super kámoš či kámoška. Smeje sa, keď sa smeje aj ono, a robí to, čo sa mu páči. Super spoluhráč! Toľko sa s ním dá nasmiať! Ak dieťa postavíme pred zrkadlo, ktoré je na stojane, je možné, že sa pôjde pozrieť za neho, aby zistilo, kto tam na neho čaká.
Vo veku dvoch rokov (čiže od 12-24 mesiaca) sa toto vnímanie zásadne mení. Nastáva totiž veľmi dôležitý proces, ktorý sa nazýva sebauvedomovanie sa. Beulah Amsterdam, známy predstaviteľ klasického rúž-testu zisťoval, ako na seba reagujú deti vo veku od 3-24 mesiacov. Zistil, že od 14.mesiaca deti začínali obdivovať seba samých, prípadne boli rozpačité a vyhýbali sa obrazu v zrkadle. Po 20.mesiaci bolo takéto správanie viditeľné už u 75% detí. V 20.-24.mesiaci bolo však už jasne vidieť, že 65% detí rozpoznalo seba samého v zrkadle. Vo veku 24 mesiacov, už mohli s istotou povedať, že si dieťa bolo vedomé samého seba.
Prečítajte si tiež: Ako riešiť, keď dieťa prestane hovoriť
Sebauvedomenie a Imitácia
Skupina výskumníkov ako J.B. Asendorpf, V. Warkentin a P.-M. Baudonnière rovnakým testom ako Amsterdam zisťovali, či je dieťa schopné synchronizovane imitovať druhých ľudí. Sebauvedomie je totiž základným predpokladom, že si dieťa uvedomuje aj druhých okolo seba. Napriek tomu, že všetky deti, ktoré sa rozpoznali a aj tie, ktoré sa nerozpoznali v zrkadle, si uvedomili, že ich niekto napodobňuje a boli schopné kooperovať, iba deti, ktoré sa rozpoznali v zrkadle, boli schopné zapojiť sa do synchronického napodobňovania modelu. Modelom však musí byť niekto cudzí, nie rodinný príslušník. Hypotéza výskumníkov potvrdila, že existuje silný vzťah medzi sebapoznaním a synchronickou imitáciou.
Verbálne Self
Sebauvedomenie si dieťaťa sa následne prejaví aj v reči a deti o sebe začnú rozprávať v prvom osobe. Záhada vyriešená! Podľa Daniela Sterna, prechádza dieťa od subjektívneho self k verbálnemu self. Je však zaujímavé, že v tomto období, si dieťa myslí, že jeho identitou je aj jeho vlastníctvo, čiže napríklad, jeho hračka. So sebauvedomím veľmi úzko súvisí aj obdobie vzdoru a pokusy dieťaťa o samostatnosť.
Eriksonova Teória Vývinu Osobnosti
Známy vývinový psychológ, Erik Erikson, vyvinul teóriu vývinu osobnosti človeka, ktorá sa skladá z ôsmich štádií. Podľa neho, musí človek v každom období vyriešiť určitý konflikt, získať určitú cnosť, aby sa posunulo ďalej a bolo osobnostne zdravé. Ak ju nevyrieši, môže to mať za následok krízu v jeho osobnosti a nevyriešený konflikt v detstvom veku, sa prejaví aj keď bude dospelák, či dospeláčka. Môže to pripomínať nejakú hru. Splnenie úlohy v danom leveli posunie dieťa do ďalšieho levelu, a to navyše s lepším ,,vyzbrojením“. Hra trvá celý život.
Obdobie, v ktorom riešime fakt, prečo o sebe dieťa hovorí v tretej osobe, je druhým levelom a jeho hlavnou úlohou je vyriešiť konflikt medzi autonómiou (samostatnosťou) a medzi hanbou a pochybnosťami. S týmto súvisí aj obdobie prvého vzdoru (na druhé obdobie vzdoru si spomíname asi všetci - „vzdorujúci puberťáci“). V období prvého vzdoru sme aj my boli dosť negativistickí, na požiadavky rodičov sme odpovedali ,,Ja sám/sama!“ a všetko sme chceli robiť bez pomoci druhých. Bolo nám úplne jedno, že polovica jedla skončila okolo taniera, a nie v našom bruchu, že sme sa sem-tam ohrozovali, keď sme sa ako veľkí odvážlivci vybrali cez cestu, a podobne.
Význam Vôle a Hanby
Podľa mňa, sme museli „liezť rodičom riadne na nervy“. To však nevadí, pretože my sme si práve cvičili našu vôľu. Vôľu, ktorú využívame aj teraz, keď sa rozhodujeme, uskutočňujeme určité úlohy, a stále, keď sa potrebujeme kontrolovať v spoločnosti. Zmysel pre hanbu nám pomáhal naučiť sa, čo sa má a čo nie. Snáď sme mali citlivý a vyvážený prístup dospelých okolo seba. Výsledkom nezvládnutia tohto levelu je rebelovanie, alebo naopak neistota, pochybnosti.
Prečítajte si tiež: Ako komunikovať s deťmi
Toto obdobie a negatívny postoj neovplyvňuje emocionálny postoj dieťaťa k druhým ľuďom. Je zdravý, pomáha deťom prirodzene si budovať vôľu, odlišovať seba od ,,nie-seba“, čiže od druhých ľudí a od vonkajšieho sveta.
Rodičovský Vplyv
Rodičovský vplyv je jedným z najpodstatnejších faktorov vplývajúcich na život človeka a jeho zrenie. Moderná psychoanalýza a ďalšie z nej vychádzajúce psychoterapeutické smery v kooperácii s neurologickými zisteniami rozvinuli a prehĺbili základné Freudom pomenované rámce.
Tréner ako Sekundárna Rodičovská Figúra
Tréner alebo trénerka sú sekundárne otcovské alebo materské figúry. Ich úlohou je otvárať dieťaťu svet športu pri zachovaní princípov rodičovskej figúry, ktorú v nich dieťa hľadá a nerivalizovať s primárnymi rodičovskými figúrami, ktorých nositeľmi sú rodičia. Dieťa chce byť s rodičom a chce ochutnávať veľký a nepoznaný svet s trénerom. Nie je prirodzene vybavené vyberať si medzi rodičom a trénerom. Ak je postavené pred túto voľbu, nezvládne ju. Dieťa chce obidvoch.
Vzťah Trénera a Rodiča
Téma vzájomnej podpory rodiča a niekoho tretieho nie je prítomná len pri trénerstve. Jej potrebu nachádzame v každom vzťahu, do ktorého dieťa vstupuje v rámci svojho začleňovania sa do spoločnosti, napr. vo vzťahu rodič a učiteľ, rodič a lekár, alebo napr. aj rodič a starý rodič. Dieťa do sveta nevstupuje samé, ale vždy cez vzťah s rodičom, v neskoršom veku vývinu cez mentálnu reprezentáciu tohto vzťahu. Ak vytesníme v prístupe k dieťaťu tento fakt, snahy ovplyvniť vývin dieťaťa budú neúspešné.
Moderná detská psychoterapia v tomto udáva trend a ostatné spoločenské systémy zaoberajúce sa prístupom k dieťaťu tento trend nie vždy sledujú. Detský terapeut stojí blízko pri dieťati, ale nebojuje a nijak nekonkuruje rodičovi. Často aj vtedy, keď vie, že rodičia dieťaťu podporu nedávajú, alebo mu nejakým spôsobom ubližujú. Napriek náročnosti tohto procesu a tendenciám chrániť dieťa, by sa terapeut nikdy nemal dostať do pozície, kde bude dieťa cítiť, že stojí proti rodičovi. To je hranica, kedy je terapia ohrozená. Terapeut má stáť pri dieťati, ale nie proti rodičovi. Na prvý pohľad paradoxné, ale nevylučujúce sa.
Podpora od Rodiča
Proces podpory má aj opačnú stránku a terapeut potrebuje podporu od rodiča. Vie, že rodič je pre dieťa dôležitejší ako on, ale potrebuje, aby podporoval alebo aspoň rešpektoval jeho terapeutickú prácu a nerivalizoval s ním. V tomto bode terapia často naráža, lebo rodičia túto hru prijímajú ťažšie. Správna terapia totiž od nich vyžaduje zmenu prístupu k dieťaťu a hlavne nový náhľad na seba. Čo vyžaduje odvahu meniť sa. Preto je často pre nich ľahšie podporu terapeutovi a celkovému procesu terapie nedať. Vo veľkej miere sa dieťaťu stav zlepší až keď rodičia zmenia svoje rozmýšľanie o dieťati, a následne aj správanie k nemu.
Niečo podobné sa deje aj v tréningovom procese. Tréner je odborník, ktorý pracuje s dieťaťom, a preto potrebuje mať seriózny vzťah aj s jeho rodičom. Vzťah trénera s rodičom vytvára priestor nato, aby tréner nadviazal správny vzťah s dieťaťom a mohol s ním tréningovo pracovať. Celý proces popísaný vyššie sa v podobnej forme odohráva v každom vzťahu, kde rodič svoje dieťa zveruje za nejakým účelom inej dospelej osobe. Rodič hľadá niekoho, kto pomôže jeho dieťaťu s niečím, čo on sám nezvláda. V našom prípade hľadá niekoho, kto pomôže jeho dieťaťu zdokonaliť sa v športe. V tomto procese ale nechce stratiť kontrolu nad tým, čo sa jeho dieťaťu deje. Postupne si overuje ako tréner pracuje, ako to vníma dieťa, robí si svoje závery a chce byť prítomný pri svojom dieťati.
Autorita Trénera
Rodič dnešného sveta je oveľa komplikovanejší ako rodič doby minulej. Všeobecný narcizmus dnešnej doby spôsobuje, že rodič je často presvedčený, že robí veci lepšie ako tréner a lepšie ako učiteľ, či terapeut. Rodič potrebuje prijať autoritu trénera tak, aby neohrozil svoju pozíciu prvého človeka pre dieťa. Podobne ako v psychoterapii vzťahy štrukturuje a vytvára terapeut, v športovej príprave je touto autoritou tréner. Stretáva sa s rôznymi druhmi rodičov a je na ňom, ako vstúpi do dobrodružstva vytvárania vzťahu s nimi. Tento proces nie je možné v detskom športe obísť, závisí od neho následný vzťah s dieťaťom. Prípadné odštiepenie športovej prípravy dieťaťa od rodičov je nebezpečné a dieťa to nezvládne.
Tréner aj rodičia disponujú rôznorodými osobnosťami a ich vzťahy sú vždy jedinečné, preto sa rámcovo pozrieme len na základné typy vzťahov. Cieľom je vždy vytvoriť podporné prostredie, kde rodič uverí trénerovi, jeho spôsobu práce a dovolí mu, aby pôsobil na jeho dieťa.
Submisívny Rodič
Vzťah, kde sa rodič vkladá do submisívnej pozície a prenecháva trénerovi nadmernú moc nad vlastným dieťaťom. Rodič je pasívny, nevníma signály dieťaťa. Nevníma jeho prežívanie. Dieťa sa cíti v športe osamotené. Nemá možnosť s rodičom zdieľať pocity. Tréningový proces je pre dieťa náročný a má dopad na ostatné oblasti jeho života. Dieťa tento proces potrebuje s rodičom zdieľať. Je to dôležité hlavne z hľadiska psychickej regenerácie a vytvárania regulačných mechanizmov potrebných pre proces zvládania. Submisívny rodič sa nevie zamýšľať nad dieťaťom v tréningovom procese, necháva všetko na trénera a opúšťa dieťa v momentoch, kedy by pri ňom mal stáť. Tréner ho nemá možnosť v týchto funkciách nahradiť, dieťa trpí a tréningový progres stagnuje.
Vnímavý tréner spraví krok k rodičovi, pozve ho do procesu, rozpráva s ním o dieťati. Pýta sa rodiča ako dieťa vníma, vyjadruje mu, ako ho vníma on. Poskytne mu priestor, aby vystúpil zo submisívnej pozície a zaujal miesto, ktoré mu patrí a na ktorom ho čaká jeho dieťa. Tento krok k rodičovi vyžaduje istú mieru zrelosti trénera.
Tréner Vyhovie Rodičom
Tréner neprevezme svoju rolu vodcu tréningového procesu a snaží sa vyhovieť rodičom a ich požiadavkám. Nie je autonómny, nevie dieťaťu poskytnúť vedenie. Rolu trénera často prevezmú premotivovaní rodičia a tréner sa stáva len technickým zabezpečovačom tréningu a nie nositeľom vízií. Dieťa môže prežívať pocity stratenosti a nedôvery k trénerovi. Trénera vníma ako slabého a nerešpektuje ho, začína stagnovať a postupne sa stráca v tlaku rodiča.
Tréner potrebuje byť citlivý k tomu, čo sám cíti. Ak vníma, že začína strácať svoju pozíciu a stáva sa služobníkom predstáv rodičov, nie je na dobrej ceste. Obnoviť svoju prirodzenú vodcovskú pozíciu znamená nazrieť do svojho vnútra a zistiť, kde ju stratil. Podstatná je hlboká a odvážna práca s vlastným JA, uvedomenie si vlastnej odbornosti a zodpovednosti za dieťa v tréningu. Je to cesta, ktorú človek (tréner) pravdepodobne nemôže prejsť sám. Potrebuje k tomu vzťah. Niekedy partnerský, či priateľský, v niektorých prípadoch terapeutický.
Komunikácia Trénera a Rodiča
Vzťah, s ktorým sa často stretávam v párovej psychoterapii, kde partneri o sebe navzájom nevedia základné veci. Príklad z partnerského života napovedá, že aj najbližší ľudia, ktorí spolu dlhé roky žijú, sa boja stretnúť v pravdivosti. Vzťah trénera a rodiča nie je výnimkou. Tréner si niečo myslí, rodičia si niečo myslia, chodia okolo seba, nikto nezačne, nikto nepomenuje, čo sa medzi nimi deje. Dieťa chodí na tréningy, vidí mrzutého trénera, ktorý bočí od rodičov. Doma počúva debaty rodičov o tom, ako by to malo byť inak a ako to tréner robí zle. Pritom sa stačí stretnúť a rozprávať. Tréner je odborník, ktorý je zodpovedný za tréningový proces. Jeho úlohou je aj otvárať témy, ktoré nikto iný zatiaľ nemal odvahu otvoriť a pomenovať.
Tréning ako Rodičovský Krúžok
Keď sa z tréningu stane rodičovský krúžok. V psychoterapii exitujú prísne pravidlá slúžiace k tomu, aby terapeut nestrácal svoju pozíciu. Nie preto, že by ju potreboval držať z dôvodu vlastného narcizmu, ale z dôvodu, aby nepoškodil klienta. Ak terapeut stratí svoju pozíciu, prestáva liečiť. To isté platí v trénerstve, aj keď rola trénera je oveľa voľnejšie definovaná ako rola terapeuta.
Terapeut si napr. s klientom nepotyká počas, ani nikdy po terapii. Vyhýba sa každému kontaktu mimo terapeutických sedení a platí to aj po ukončení terapie. To pri trénerstve neplatí, tréner si je s rodičmi oveľa bližší a je to tak v poriadku. Priateľstvá s rodičmi vznikajú, a tiež je to v poriadku. Potreba zachovania autority a trénerskej role je však dôležitá. Deti nechcú, aby ich trénoval otcov kamarát, oni potrebujú veľkého trénera, ku ktorému vzhliadajú a rešpektujú ho.
Ideálny Vzťah Trénera a Rodiča
Po viacerých typoch vzťahov obsahujúcich určitú mieru patologických čŕt sa dostávame ku vzťahu, ktorý takéto črty neobsahuje. Pravdepodobne preto sa v bežnom živote nenachádza a môžeme ho nazvať ideálom. Ideály sú dôležité, určujú smer a majú v sebe príťažlivosť. Nemôžeme ich vlastniť, ale môžeme sa im približovať, na krátke chvíle ich zažívať a potom opäť strácať. Vzťah dvoch ľudí nie je dobrý preto, že je ideálny, ale preto, lebo chce byť ideálny a jeho účastníci sa on usilujú.
Tréner a rodič sú dôležití partneri. Ich seriózne partnerstvo je pre formujúceho sa športovca podobne dôležité ako vo všeobecnosti partnerstvo rodičov pre celkové šťastie dieťaťa. Zdravý vzťah trénera a rodiča je založený na základe vedomia seba obidvoch zúčastnených. Tréner vie, kto je a pozná svoje kvality. Verí svojej osobnosti a verí svojej odbornosti. Vie, čo môže ponúknuť a nedá sa v tom spochybniť rodičom. Pozícia rodiča na druhej strane je podobná. Rodič pozná svoje dieťa, má ho rád a chce pre neho to najlepšie. V počiatku si trénera overuje. Keď sa postupne presviedča o jeho kvalitách a hlavne o tom, že tréner neohrozuje jeho pozíciu rodiča, dáva mu väčšiu slobodu v pôsobení na dieťa.
Testovanie a overovanie prebieha aj z trénerovej strany. Overuje si, aké má rodič predstavy a potreby. Zisťuje, či chce a môže investovať svoje úsilie do formácie dieťaťa. Zisťuje, či má rodičovu dôveru, ale vie, že dôvera rodiča nemôže prísť hneď. Dôvera je cestou. Chápe rodiča v jeho opatrnosti a dáva mu čas. Vzťah trénera s rodičom je často prehliadaný a na jeho dôležitosť sa nekladie zásadný dôraz. Prečo to tak je, je otázne. Môže to byť preto, že vplyv tohto vzťahu na dieťa je nepriamy a nedá sa úzkostne a technicky riadiť. Možno preto, že vyžaduje pokoru u obidvoch strán a uznanie si vzájomných pozícii. Možno pre rôzne iné dôvody, nevieme.
Výkonnosť a Citlivosť v Tréningu Detí
Tréning dieťaťa je oproti tréningu dospelého špecifický v potrebe citlivosti. Priama zameranosť na výkon je nebezpečná a často kontraproduktívna. Nepriamosť a neprirodzené odkladanie konfrontácie s potrebou výkonnostného rastu sú tak isto zavádzajúce. Výkon či radosť? Otázka, ktorá v určitej fáze prípravy mladého športovca vždy prichádza. Skôr alebo neskôr pred ňou stojí každý rodič a každý tréner. Ponechať deťom radosť z pohybu a hry, alebo hneď v počiatku nastúpiť na cestu výkonnosti a zbierania ocenení na súťažiach od najmladších kategórií? Odpoveď na túto otázku nachádzame na rôznych miestach, často aj na tých, kde sa otázka ani nestihla dostaviť a odpoveď je automaticky predom pripravená. Riziko nesprávnych rozhodnutí je na základe takto získaných, často paušálnych a povrchných odpovedí, vysoké.
Vývinové Obdobia Dieťaťa
Pozrime sa na vývinové obdobia dieťaťa:
Dojčenské Obdobie (1-2 mesiace až 1 rok)
Dieťa začne rásť, priberať. Vyvíjajú sa pohyby nôh a hmatové pocity poskytujú prvé informácie o svete. Okolo 3.mesiaca má spevnenú hlavičku, pozoruje predmety, ľudí, všetko berie, odhadzuje. Dieťa vykonáva pohyb smerom k predmetu. Rozpoznáva osoby, objavuje sa farebné vnímanie /páčia sa mu ostré farby/. Okolo 4.-5.mesiaca sedí oporou, od 6.mesiaca bez opory. Manipuluje s predmetom, rozlišuje tóny, vníma melódiu, rytmus. Okolo 9.mesiaca sa samo posadí, s oporou sa postaví, vníma aj malé detaily a objavuje vzťahy medzi predmetmi. Hovorí prvé slovká. V 1.roku už má chodiť s oporou, rozumieť slovám, používať známe prostriedky za nových okolností. Dojča je predvetové obdobie /používa slová, ale nespája ich do viet/. Napodobňuje a chápe význam niektorých slov.
Batoľacie Obdobie (1 rok až 3 roky)
Dieťa už chodí samostatne, ale tá chôdza je ešte neistá. Istejšia začína až pri konci. /200-300 slov pozná/. Dieťa vie, že každá vec má svoje meno a preto sa pýta „čo je to“. slová spájať. Koncom tohto roku by sa malo samo pýtať na wc. Dieťa sa zdokonaľuje pri stolovaní. 3.rok = používa 1.osobu /ja/, ale vývin reči je individuálny. Dokáže mať náhly vzhľad do neznámej situácie. Niekedy napodobňuje nejaký model. model, ktorý nie je tam prítomný. si všetko zapamätá. Pamäť u detí je veľmi konkrétna. Sú tu prvé prejavy fantázie. neživé predmety a dáva mu ľudské vlastnosti. vlastnostiach. kŕmi bábiku guličkami. Začína tvoriť súvetia, komunikuje. Citová stránka - dieťa je silná závislosť od matky. sa môže pripútať k niekomu inému, kto je pri ňom. Také reakcie u detí sú prirodzené. vtedy pozitívny fakt k matke. Dieťa dokáže sledovať vytýčený cieľ, ale aj voliť prostriedky. Ku koncu 3.roka nastáva obdobie vzdoru - uvedomovanie si samostatnosti. vymáha si niečo čo nemôže a chce to dostať. Keď je dlhé odlúčenie od matky, môže dôjsť k narušeniu vzťahu. úrovni návykov, čo malo predtým utvorené. Receptom býva hra, činnosť. separáciu. Prevládajú rolové hry.
Predškolský Vek (3-4 roky do 6-7 roku)
Rozhoduje sa, ktorá ruka bude, či pravá alebo ľavá. aj pravou rukou. Vzrastá citlivosť analyzátorov. Pre toto dieťa je najdôležitejšia farba a tvar predmetov. predmety, ktoré najviac používa. predmetov. Rastie záujem o hovorenú reč - dieťa vie básničky, pesničky. Reč slúži k regulácii správania. rozpráva, čo robí. domova. Narastá slovná zásoba, zo začiatku vie 300 - 400 slov. 500 - 4 000 slov a viac. Dievčatá sú ukecanejšie. potrebná pomoc, tak treba ísť za logopédom /poruchy reči/. monológ, nielenže si komentuje, ale rozpráva sa napr. Citový vývin : rozvíja sa sociálna aktivita dieťaťa - vzťahy k ľuďom sa začínajú. spoločnosti. Dokáže sa správať podľa príkazov a zákazov. Sociálny vývin : ide pomaličky a závisí od množstva kontaktov. Každé dieťa by malo chodiť do materskej škôlky. Už vie, čo a od neho očakáva. sústrediť. Neobsedí v kľude. ustaté. Príprava dieťaťa doma nemá trvať dlhšie ako hodinu, no niekedy ho rodičia nútia. a objavujú problémy - niečo ho bolí, vyhovára sa. Dieťa je niekedy nezrelé pre školu. vedieť, keď ide do školy. Vyvíja sa jemná motorika pre písanie. autá, ľudí /kresba by mala mať detaily - vtedy je zrelé/. zvláštne postavičky. učenia, ale aj spôsob ako ten výsledok dokáže/. Chápe svet realistickejšie. malo by vedieť čakať. Vnímanie je také, že dieťa si vyberá, čomu bude venovať pozornosť. realistickejšie. samostatné, nemala by byť závislosť od rodičov. pedagóg, niekedy logopéd, pediater. je predpoklad, že dieťa za ten 1 rok všetko dobehne. Ak nie, dieťa ide do prípravnej triedy.
Mladší Školský Vek
sa stáva, že učiteľku veľmi uznávajú, no netrvá to dlho, len v 1. skupinám. Tu sa vyvíja svedomie a morálka a dieťa si začína vytvárať systém hodnôt. činnosťou je učenie a nie hr. Ak sa hrajú, tak sú to hry s pravidlami. a ako to je. plynulý, dozrievajú vnútorné orgány a vplyv majú žľazy. Rastie už trvalejší chrup. 9 - 10 hodín. Predstavivosť - predstavy sú názorné, silne citovo zafarbené. Fantázia - je živá, pretvárajú tu ešte detské klamstvá = omfabulácie. nie. Rozvíja sa pamäť, ale mimo vôľová pamäť. myslenia. Citový vývin : dieťa sa začína báť konkrétnych /reálnych/ vecí. Deti majú zmysel pre zodpovednosť. Formuje sa tu aj vzťah k práci. výhrady /9-10 rok/. Vstupujú do vzťahu medzi sebou /skupinka chlapci a dievčatá/. Deti sú veľmi citlivé na spravodlivosť a na tresty. Vnútorná kontrola nie je ešte pevná. Je potrebná podpora.
Puberta
Je to obdobie dospievania. zrelosťou. výšky, hmotnosť, predlžujú sa končatiny. Sú tu pohlavné rozdiely už značné. funkcie. Pohlavné žľazy začínajú svoju činnosť. Sú nešikovní, majú tvrdé pohyby. Zlepšuje sa koordinácia, zmysel pre rovnováhu, menia a črty tváre. Pozornosť - koncentrácia je biedna. Zámerná pozornosť už by mala dosahovať. uvravenosť, je schopný sa učiť už na základe logického myslenia. myslieť, aplikuje dosť logických operácií. závery. Citový vývin : je uvoľňovanie od rodiny a uniknúť od rodiny. ho viaže na seba. ale dieťa s ním manipuluje, kritizuje ho. Odmieta rodičovskú kontrolu. zaradiť sa k rovesníkom. prostredie, kde žije. Objavuje sa vplyv rodičov, ale aj skôr kamarátov. vandalizmus, drogy, alkohol… Vôľa - dokážu prekonávať prekážky, plniť povinnosti, ale treba chcieť. o budúce povolanie. rodičov.
Adolescencia
Je to 16, 17 rok -- 21, 22 rok. a psychickej, ale zdôrazňujú sa tu aj osobnostné rozdiely. Telesný vývin : vzrastá výkonnosť a vytrvalosť. Dokáže ovládať sexuálny pud. zvýrazňujú sa talenty. Má záujem o spoločenské dianie. Dokáže prekonávať prekážky. Vzťah k sebe je sebazdokonateľší. aby poznal sám seba. Formuje sa, či bude veriaci alebo nie. Zúčastňuje sa už spoločenského života. Sociálne vzťahy : medzi dospelým sa utvára vzťah vzájomného rešpektovania. autoritatívnosť, iróniu, podceňovanie, hrubé zaobchádzanie… prehlbujú. Vznikajú manželstvá.
#