Deti, najmä tie v predškolskom veku, sa niekedy zdajú byť neposlušné, ale často je to spôsobené nepochopením abstraktných pojmov a všeobecných pokynov. Ich myslenie je konkrétne, preto lepšie reagujú na jasné, špecifické a konkrétne pokyny. Ak dospelí komunikujú príliš abstraktne, dieťa nemusí presne rozumieť, čo sa od neho očakáva, a výsledkom je, že „neposlúcha“.
Nejasné pokyny vedú k neporozumeniu
Malé deti majú obmedzenú schopnosť spracovávať dlhé a zložité pokyny. Deti sa učia správanie na základe konkrétnych skúseností a jasne definovaných pokynov. Ak ich naučíme presne, čo robiť, budú si tieto vzorce správania postupne internalizovať a budú schopné ich aplikovať aj v iných situáciách. Naopak, nejasné a všeobecné pokyny môžu viesť k frustrácii, konfliktom a pocitu zlyhania u dieťaťa.
Príklady nejasných pokynov a návrhy na ich zlepšenie:
- Nejasný pokyn: „Uprac si.“
- Konkrétny pokyn: „Uprac hračky do krabice a knihy na poličku.“ Dieťa potrebuje vedieť, čo presne má upratať a kam to má dať.
- Nejasný pokyn: „Jedz pekne.“
- Konkrétny pokyn: „Používaj vidličku, nehovor s plnými ústami a neprehŕbaj sa v jedle.“ Pokyn „jedz pekne“ je príliš všeobecný, dieťa potrebuje konkrétne kroky.
- Nejasný pokyn: „Správaj sa dobre.“
- Konkrétny pokyn: „Počúvaj pani učiteľku, nehádaj sa s deťmi a nebehaj po triede.“ Dieťa nevie, čo všetko zahŕňa „správať sa dobre“, ale jasné pravidlá a modelovanie mu to pomôžu pochopiť.
- Nejasný pokyn: „Buď opatrný.“
- Konkrétny pokyn: „Dávaj pozor na schodoch a drž sa zábradlia.“ „Buď opatrný“ je pre dieťa prázdna fráza bez konkrétneho návodu.
- Nejasný pokyn: „Nezavadzaj.“
- Konkrétny pokyn: „Postav sa ku stene, aby si neprekážal.“ Dieťa potrebuje vedieť, kam presne sa postaviť, aby nezavadzalo.
- Nejasný pokyn: „Podeľ sa.“
- Konkrétny pokyn: „Daj kamarátovi polovicu jablka.“ „Podeľ sa“ je pre malé deti príliš široký pojem - potrebujú vedieť, ako to majú urobiť.
- Nejasný pokyn: „Buď čistotný.“
- Konkrétny pokyn: „Umy si ruky po hre a pred jedlom.“ „Buď čistotný“ je príliš všeobecné, dieťa potrebuje presne počuť, ako na to.
- Nejasný pokyn: „Buď ticho.“
- Konkrétny pokyn: „Počas čítania rozprávky buď ticho, aby sme počuli.“ „Buď ticho“ môže byť pre dieťa nejasné, keď nevie, kedy a kde je ticho potrebné.
- Nejasný pokyn: „Nesprávaj sa hlúpo.“
- Konkrétny pokyn: „Nehádž jedlo a nekrič.“ Dieťa nemusí chápať, čo je myslené „hlúpe správanie“, ale jasné pokyny mu poskytnú konkrétny rámec.
- Nejasný pokyn: „Buď poslušný.“
- Konkrétny pokyn: „Keď ťa pani učiteľka zavolá, príď k nej.“ „Buď poslušný“ je pre malé dieťa príliš abstraktné, potrebuje vedieť, čo konkrétne má robiť.
Tým, že budeme deťom dávať jasné a konkrétne pokyny, pomôžeme im nielen lepšie pochopiť naše očakávania, ale aj vybudovať si zručnosti a návyky, ktoré budú neskôr vedieť aplikovať v rôznych situáciách.
Adaptácia na škôlku a možné problémy
Škôlka ponúka deťom širokú paletu skúseností, zážitkov a rozvoja. Je to výborné miesto na to, aby si dieťa vyskúšalo a zdokonalilo interakciu s rovesníkmi, naučilo sa pár životne dôležitých lekcií, ako napríklad požičiavať, striedať sa, akceptovať stanovené pravidlá a pripravilo sa na školu. Nie je to ľahká situácia, ani pre dieťa, ani pre rodiča. Drobec prichádza do úplne nového zariadenia, vidí neznámych ľudí, nepozná deti okolo neho. Rodič to sleduje, vníma citové rozpoloženie dieťaťa a v duchu sa spytuje, či bola škôlka skutočne dobrá voľba.
Kľúčovým momentom je pripravenosť rodiča. Odborníci tvrdia, že ak je rodič pripravený na škôlku a novinky, ktoré prinesie do ich rodinného života, je pripravené aj dieťa. Ak váha, dieťa to bude emočne ťažko zvládať.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Škôlkar, ktorý zvládol adaptačný proces a teší sa na nové dobrodružstvo, však môže na ceste zažiť aj zopár nepríjemných zážitkov. Nie každá chvíľa bude podľa jeho predstáv, čo môže vyvolať frustráciu, plač, hnev, agresivitu či smútok.
Komunikácia a spolupráca medzi škôlkou a rodičmi
Pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. V zásade by sa nemalo riešiť problematické správanie dieťaťa za jeho prítomnosti. Odporúča sa dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.
Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry. Niekedy rodičia prenášajú na dieťa svoje obavy a strachy a zneisťujú ho tým. Drobec potom odmieta jesť alebo sa môže začať pocikávať.
Správanie počas adaptácie vs. po adaptácii
Podľa psychologičky je rozdiel medzi správaním sa detí počas adaptácie a po nej. Ak sa napríklad dieťa nechce odlúčiť od rodiča, zapojiť sa do diania, či hrať sa s rovesníkmi, je to v procese adaptácie v poriadku a je to jeho prirodzená reakcia. Časom sa to môže zmeniť, aj s podporou skúsených a citlivých učiteliek.
Deti na začiatku adaptácie potrebujú získať istotu. Väčšina z nich je v úlohe pozorovateľov. Pozorujú, čo sa v škôlke deje. Nemajú ešte potrebu zapájať sa, najprv si chcú z bezpečnej vzdialenosti ostatné deti, učiteľky a aktivity preskúmať. Skúsená učiteľka nájde spôsob, ako aktivitu pre dieťa zatraktívniť a povzbudiť ho. Je vhodnejšie netlačiť deti do aktivít, keď nechcú. Skúsme ich motivovať, ale nevyvíjať tlak. Postupne sa začnú zapájať.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Učiteľky, ktoré okrem vzdelávania a výchovy pracujú aj na rozvíjaní sociálnych zručností dieťaťa, pomôžu aj s možnými problémami v kolektíve, napríklad so začlenením kvôli tomu, že sú deti príliš hanblivé, alebo naopak, príliš dominantné, či s odmietaním aktivít. Zo začiatku je v poriadku aj to, že dieťa sa nedokáže hrať s inými, ale je samo. Dôležité je na začiatku procesu adaptácie dieťaťu poskytnúť pozornosť a vo väčšej miere sa mu venovať. Keď sa dieťa v škôlke cíti isto a bezpečne, postupne ho učiteľka zapája do aktivít s inými deťmi.
Stretávame sa s deťmi, ktorým rodičia robili program celý deň a teraz sa nevedia samé zahrať. Učíme ich to postupne. Ponúkame im aktivity, ukážeme im, ako sa môžu zahrať a dáme im priestor, aby to skúšali samé.
Rôznorodosť detí a individuálny prístup
Kolektív detí v škôlke je rôznorodý, každý drobec je iný a jedinečný. Niekto má energickú povahu a rád by organizoval celú triedu, iný vždy zostane na konci radu. Ak sa dieťa nevie presadiť, najmä vo väčších kolektívoch, zostáva takpovediac „v kúte“, pretože učitelia musia viac riešiť „akčné deti“.
Učiteľ by sa mal snažiť ukázať, ako by dieťa mohlo reagovať inak. Komunikovať s ním spôsobom…čo by si mohol urobiť, aby ti tú hračku dal? Povzbudiť ho…Vidím, že by si tú hračku chcel, skús si ju vypýtať…“ Ak sa, naopak, dieťa presadzuje až príliš a keď nie je po jeho vôli, nespolupracuje, je potrebné ho usmerniť. Dať mu možnosť prejaviť sa a dávať mu pozitívnu pozornosť. Je tiež dôležité učiť ho, že nie vždy musí byť prvé a je to v poriadku.
Výborné sú na to spoločenské hry. Dieťa nenechávame naschvál vyhrávať. Je vhodné, aby sa naučilo zvládať aj prehru. Keď si dieťa nevie nájsť ani po čase kamarátov, je dôležité nájsť príčinu. Možno je príliš hanblivé alebo nátlakové a kamarátom takéto správanie neimponuje. Detská psychologička odporúča popracovať na tých vlastnostiach a prejavoch správania u dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Dobré je sa s ním rozprávať na tému priateľstvo. V rámci skupiny detí sa nájdu aj také, ktoré ubližujú ostatným, aj také, ktoré sú ich ľahkým terčom. V prvom prípade je potrebné všímať si, kedy sa to deje a porozmýšľať nad tým, ako takým situáciám predchádzať. Potrebné je zistiť, či je dieťa agresívne aktívne alebo pasívne, či je to reakcia na niečo alebo impulzívnosť. Učiť agresívne dieťa zareagovať inak. Napríklad mu môžete navrhnúť, aby namiesto buchnutia povedalo, vráť mi tú hračku.“ V opačnom prípade, ak spolužiak, či spolužiačka bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa, postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!“
Nehody a stres v škôlke
Hociktorému dieťaťu sa môže v škôlke stať malá nehoda. Mnohé deti sa zabudnú v zápale hry vypýtať na toaletu alebo sa hanbia a nemajú ešte v učiteľke dostatočnú istotu. Keď sa váš syn, či dcéra pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má.
Nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje. Neriešte to,“ odporúča P. Arslan Šinková a dodáva, že aj učiteľka by mala dbať o to, aby sa deti chodili pravidelne vycikať. Psychologička upozorňuje aj na rozdiel medzi pocikaním sa a pocikávaním sa na pravidelnej báze. Deti takto môžu reagovať na väčší stres, príliš veľa zmien a zvýšených nárokov. Neodporúčame preto napríklad dieťa počas nástupu do škôlky súčasne odplienkovávať, prichádza totiž naraz o viaceré istoty.“ Pokiaľ je dieťa dostatočne dlho odplienkované a začne sa pravidelne pocikávať, treba tiež vylúčiť, či nemá zo škôlky príliš veľký stres. Citlivé deti potrebujú postupnú adaptáciu.
Ako môžete pomôcť dieťaťu so škôlkou?
- Podporujte samostatnosť: Niektoré činnosti sa dajú nacvičiť aj doma, no na niektoré musí dieťa dozrieť. Napríklad pri obliekaní, či vyzliekaní odporúčam rodičom, ale aj učiteľom nerobiť všetko za dieťa. Vhodné je získať ho pre spoluprácu bez vyvíjania tlaku. Môžete mu napríklad povedať: „V poriadku, pomôžem ti vyzliecť sa, ale ty si skús dať dole aspoň topánky, nohavice. V zmysle niečo ja, niečo ty.“
- Informujte učiteľky o zaspávaní: Ak dieťa nevie v škôlke zaspať, je dôležité, aby ste učiteľky v škôlke informovali, ako dieťa zaspáva, aké má rituály. Niektoré má obľúbenú hračku, iné obľubuje pohladkať po chrbátiku, iné nemá rado byť prikryté. Doma by ste sa mali snažiť dieťa privykať chodiť spať zhruba v čase, kedy sa chodí spávať v škôlke. Približne po dvoch týždňoch sa mu nastavia tzv. vnútorné hodiny a oveľa lepšie zaspí. Často deti majú problém zaspať na začiatku adaptácie v škôlke. Zvykajú si na pani učiteľku, prítomnosť iných detí a nové prostredie.
- Nenúťte dieťa jesť: Počas adaptácie mnohé deti jedlo odmietajú, po čase sa to zvyčajne zmení. Keď dieťa nechce jesť v škôlke, nenúťte ho. Dobré je motivovať ho hravou formou, aby ochutnalo. Často deti reagujú odmietavo na to, čo nepoznajú a vidia prvý krát.
Dôležitosť slobody a zodpovednosti vo vzdelávaní
Martin Kuruc, odborník na vzdelávanie, sa zameriava hlavne na tzv. mäkké zručnosti a alternatívne riešenie konfliktov. Rozumie vývinu dieťaťa, rôznym poruchám, práci v skupinách. Sústredí sa na témy sebaregulácia a motivácia, výchova k zodpovednosti a samostatnosti či pedagogická diagnostika porúch správania. Je veľký sympatizant lenivého rodičovstva, Montessori pedagogiky a školy Summerhill.
Podľa neho by školy mali vytvárať prostredia, v ktorom sa budú môcť deti učiť. Teraz ich všetkých učíme učiť sa rovnako. Čím ich vlastne odúčame učiť sa prirodzene. Kto učí dieťa do troch rokov chodiť, či rozprávať? Kreslíme im graf ako sa má cez kolienko postaviť a čo má robiť, keď spadne? Alebo mu prerozprávame text z nejakej učebnice o chodení a ono si to zapíše do zošita? Nie. Dieťa sa to naučí úplne samo. Jediné, čo potrebuje je mať okolo seba prirodzené prostredie, ktoré mu umožní učiť sa. Náš systém výchovy a vzdelávania robí z detí ľudí, ktorí sa celý život snažia stať niekým a niečo dosiahnuť.
Mali by sme deťom pomôcť zistiť, čo ich robí šťastnými a spokojnými. Nech vedia uspokojovať svoje potreby tak, aby neubližovali druhým, aby žili aktívne v komunite a vo fungujúcich vzťahoch, cítili sa užitoční a robili niečo, čo im dáva zmysel.
Sloboda by mala ísť ruka v ruke so zodpovednosťou. Tej sa učíme cez prejavy dôvery. Je potrebné viesť deti k rešpektujúcej komunikácii a pochopeniu, kedy je už moje správanie zraňujúce.
Hodnotenie v slobodnom prostredí
Ako príklad uvádza test z matematiky. Dieťa si povie, že už sa cíti pripravené a chce písať test. Učiteľ mu môže po skontrolovaní vyznačiť chyby a napísať na písomku: "ešte nie" alebo "ešte si na ceste". Žiak si to skúsi sám opraviť, prípadne požiada o pomoc učiteľa či iného žiaka. Alebo ak dieťa test zvládlo, môže mu naň učiteľ napísať: "už áno", "dorazil si do cieľa". Žiak vie, že to učivo zvládol.
Čo znamená, keď dieťa neposlúcha?
Veľa rodičov aj učiteľov používa frázu: "dieťa neposlúcha". Keby sme to brali doslovne, tak by malo byť schopné počuť a porozumieť tomu, čo mu niekto hovorí. Ak toho nie je schopné, možno mu odovzdávame informácie nesprávnym spôsobom. Alebo ho to nezaujíma, tak vypne prijímanie…
Najčastejšie sa prirodzený záujem vypína okolo tretieho roka života, keď dieťa ovládne svoju reč a začne sa veľa vypytovať. Rodičia na to nedokážu reagovať a lezie im to na nervy. Preto začnú používať rôzne ironizácie v štýle "lebo medveď", alebo "prečo sa stále pýtaš prečo". Čím dieťa často zhadzujú a dávajú mu nejasnú spätnú väzbu, ktorá ho zneisťuje. Potom si povie, "aha, keď sa takto pýtam, tak sa cítim zle". Tak sa prestane pýtať a diskutovať s nami.
Adaptácia a vývinové poruchy
Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Ak sú adaptačné schopnosti dieťaťa alebo rodiny oslabené, môžu nastať problémy.
Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa. Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. porúch emócií a správania.
Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov. Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.
Pri nástupe dieťaťa do škôlky alebo školy by mal byť “zrelý” aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy. V anamnéze niekedy vypátrame “obojstrannú” traumatizáciu, napríklad počas pôrodu. Nespracované psychické traumy bránia prirodzenému oddeleniu sa matky od dieťaťa, pretože matka často prežíva silný pocit viny a strach, že sa jej dieťaťu stane niečo veľmi zlé. Podporu by v týchto prípadoch mala dostať predovšetkým mama. U dieťaťa potom prebehne separačný proces omnoho hladšie. Niekedy v tom pomôže aj “tréning” separácie v bezpečnom a hravom terapeutickom prostredí.
Ak dieťa vidí vaše slzy, keď ho ráno odprevádzate a cíti z vás stres a úzkosť, sťažuje mu to už aj tak náročnú separáciu od vás. Znie to paradoxne, ale jeho plačom sa vám môže snažiť pomôcť uľahčiť vašu emočnú situáciu. Aby ste sa necítili tak zle, plače aj ono. Aby vám potvrdilo vaše pocity, aj ono bude prejavovať strach. Pamätajte na to, že dieťa sa snaží svojimi reakciami uspokojiť očakávania rodičov a potvrdiť ich postoje. Bez ohľadu na to, že si myslíte, že nemôže vedieť, aké sú. Verte mi, pozná ich veľmi dobre.
Oslabené môžu byť nielen adaptačné schopnosti dieťaťa, ale aj celej rodiny. Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať. Môže sa to prejavovať častými výbuchmi zlosti alebo naopak utiahnutosťou, plačlivosťou či zvýšenou chorobnosťou, čo ďalej sťažuje proces adaptácie v škôlke alebo škole.
Jednou z najdôležitejších vecí je, aby mama a otec cítili, že ich dieťa bude v bezpečí a nebude na všetko samé. Bezpečný vzťah s pedagógom je kľúčový. Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový. Rodičia sa nás často pýtajú, ktorý školský systém je pre deti najlepší. Z môjho pohľadu to nie je školský systém, ktorý určuje, či sa dieťa v škôlke alebo škole cíti dobre. Je to bezpečný, úprimný a vyživujúci vzťah s pedagógom.
Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa. Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale ja množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností. Pri pretrvávaní ťažkostí v nadväzovaní vzťahov, často súvisiacimi aj s inými vývinovými nápaditosťami, je vhodné poradiť sa s odborníkom.
Čo môžete urobiť, aby ste vášmu dieťaťu uľahčili proces adaptácie?
- Nebojte sa pocitov dieťaťa: Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte. Jeho pocity sú súčasťou adaptácie. Má strach z neznámeho a je smutné za vami. Dajte týmto pocitom dostatočnú validitu. Môžete uviesť príklady, kedy sa cítite podobne a prejsť si, ako ste tieto situácie riešili.
- Zaveďte rutinu: Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
- Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.
- Komunikujte s učiteľmi: Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má. Veľakrát totiž skutočne plač zmizne, akonáhle sa zavrú dvere triedy.
- Postupný a pozvoľný nástup: Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.
- Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky: Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
- Podporujte samostatnosť dieťaťa: Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.
- Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom, ktorý vám môže poskytnúť nový pohľad na vec a dostatočnú podporu na zvládnutie adaptačných ťažkostí.
tags: #dieta #v #skole #neposlucha