Liptovské Sliače, malebná obec v srdci Slovenska, je miestom s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Táto oblasť, obklopená nádhernou prírodou, zohrala významnú úlohu v živote významných osobností a uchováva si tradičný charakter.
Andrej Hlinka a jeho pôsobenie v Liptovských Sliačoch
Významnou osobnosťou spojenou s Liptovskými Sliačmi je Andrej Hlinka, národovec, politik, publicista a prekladateľ. Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka, a zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku. Hlinka pochádzal z rodiny pltníckeho faktora a základné vzdelanie získal v rodisku. Vďaka svojmu nadaniu sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku, kde sa národne uvedomil (1877-1880). Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom.
V rokoch 1881-1883 študoval na vyššom gymnáziu v Levoči. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde absolvoval štúdium teológie. Vynikal skromnosťou, zbožnosťou a usilovnosťou. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889. Jeho prvým kaplánskym pôsobiskom sa stalo Zákamenné-Klin na Orave. Roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany, odtiaľ do Tvrdošína, a v roku 1892 dostal farnosť v Liptovských Troch Sliačoch.
Počas svojho pôsobenia v Sliačoch sa Hlinka usiloval zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti, úverového a potravinového spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia. V čase pôsobenia v sliačanskej farnosti sa zapojil do politického života. Podporoval program Krajinskej katolíckej ľudovej strany (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov Uhorska. Obetavou pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev.
Politická a národná angažovanosť Andreja Hlinku
Hlinkova angažovanosť v politickom živote bola výrazná. V roku 1905 ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia. V roku 1907 sa stal zakladateľom Ľudovej banky.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
V roku 1898 neúspešne kandidoval s programom Krajinskej katolíckej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom jej nesplnených sľubov sa s ňou v roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. Ako spolupracovník týždenníka Katolícke noviny začal od roku 1905 užšie spolupracovať s F. Jurigom, F. Skyčákom, A. Bielekom a F. Jehličkom. Spolupracoval s V. Šrobárom, so skupinou okolo časopisu Hlas a s M. Hodžom.
Hlinka patril k zakladateľom Slovenskej ľudovej strany (5. decembra 1905). Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušenia liberálnych cirkevných zákonov, uskutočnenia národnostného zákona, boja proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom zvolili väčšinu slovenských poslancov do Uhorského snemu. Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru V. Šrobára.
Perzekúcie a väznenie Andreja Hlinku
Jeho politická činnosť sa stretla s odporom. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. mája 1906 suspendoval ab officio (od úradu farára) a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej farnosti aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). Dňa 27. júna 1906 ho v Ružomberku uväznili. V politickom procese 26. novembra - 6. decembra 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Odsúdili ho na 2 roky väzenia, 1500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov.
Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Cernovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 uhorskí žandári usmrtili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila útlak slovenského národa a zmedzinárodnila slovenskú otázku.
Hlinka si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. novembra 1907 - 10. februára 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1700 korún. Celkový trest neskôr upravili na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok sv. Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Kongregácia snemu vo Vatikáne 27. februára 1909 vyniesla rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym. Suspenzia nebola potvrdená a Párvy ju musel zrušiť. Tento výsledok sa dosiahol vďaka pomoci A. Kolíska.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Ďalšie aktivity a význam Andreja Hlinku
Spolu s F. Jurigom vytvoril v Spolku sv. Vojtecha skupinu kňazov, ktorá sa usilovala oživiť stagnujúce spolkové aktivity, najmä vydavateľskú činnosť. Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. Dňa 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa do roku 1917 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka.
Na porade 25 významných slovenských politikov v Martine 24. mája 1918 prispel k rozhodnutiu aktivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Dňa 30. októbra 1918 sa v Martine zúčastnil na založení Slovenskej národnej rady, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru. Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu.
V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu. Až do svojej smrti v nej zastával funkciu predsedu. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci ČSR, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Keď nenašiel pre autonomistické požiadavky pochopenie u centralistickej československej vlády v Prahe, v roku 1919 podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom cestu na mierovú konferenciu do Paríža. Po návrate na Slovensko bol zaistený a 7 mesiacov internovaný v Česku. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď ho zvolili za poslanca.
Pri oživení Matice slovenskej v roku 1919 sa stal členom jej výboru a 4. novembra 1920 ho zvolili za predsedu Spolku sv. Vojtecha. Túto funkciu zastával až do roku 1938. V roku 1924 dostal titul pápežského komorníka. Vzhľadom na jeho silnú zaangažovanosť v slovenskej otázke pražská vláda nesúhlasila s jeho nomináciou na biskupský stolec, ako to bolo navrhované kňazskou radou. Neskôr zas Vatikán neakceptoval žiadosť čsl. vlády, aby bol menovaný za biskupa. Akousi satisfakciou malo byť v roku 1927 jeho menovanie za apoštolského protonotára.
Slovenskú ľudovú stranu (od roku 1925 Hlinková slovenská ľudová strana) volilo najviac slovenských voličov. V rokoch 1918-1938 bol Hlinka jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921-1938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát. Slabinou strany bol dobovo podmienený konfesionalizmus, ktorý sa aj napriek úsiliu viacerých osobností nepodarilo úplne prekonať. Ukázal sa ako výborný organizátor a rečník. Pre svoje utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Dňa 25. apríla 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky, Slovenský snem schválil zákon č. 83/1939 Zb. Podľa § 1 tohto zákona „Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ". Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Zomrel po ťažkej chorobe, jeho telesné pozostatky boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Po roku 1945 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa.
Publicistická činnosť Andreja Hlinku
Od 90. rokov 19. storočia prispieval do slovenských periodík: Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny. Vo svojich článkoch sústreďoval záujem na postavenie slovenského ľudu, poukazoval na potrebu zakladania svojpomocných spolkov a osvety. Jeho ideálom bol veriaci, ekonomicky sebestačný, národne uvedomelý a vzdelaný Slovák. Bojoval proti úžere, korupcii a maďarizácii. Roku 1897 spolu s A. Bielekom založil a do roku 1901 redigoval mesačník Ľudové noviny.
V rokoch 1918-1922 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier. Po obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany v roku 1919 založil týždenník a v roku 1920 denník Slovák. Prispieval doň aktuálnymi politickými článkami, najmä úvodníkmi a cyklom Pražské listy. Kriticky vystupoval proti oficiálnemu pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a proti útokom namiereným na Cirkev. Riešenie slovenskej otázky videl v uskutočnení autonómie Slovenska, ktorú súčasne považoval za podmienku zlepšenia československých vzťahov.
Je autorom brožúry Ako založíme gazdovsko-potravný spolok? (Ružomberok 1895). Zostavil a vydal spevník Vianočné piesne (Skalica 1901) a modlitbovú knižku Nábožný kresťan. Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník (Liptovský Mikuláš 1905, Ružomberok 1921); politickú rozpravu Katolícka autonómia (samopráva) v Uhorsku (Ružomberok 1899). Z obdobia jeho internácie v Česku v roku 1919 vyšli posmrtne Zápisky z Mirova (Bratislava 1941, 1991, zostavil a vydal K. Sidor). Pre deti zostavil spevník Nábožné katolícke dieťa. Cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky (Ružomberok 1920). Kňazom je určené jeho dielo Hodegus sacerdotis. Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch (Ružomberok 1931). Z maďarčiny preložil dielo Antala Szuzaia: Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery (Ružomberok 1924). Preložil časti Starého zákona, ktoré vyšli vo vydaní Svätého písma v roku 1926 v Trnave. Z jeho výrokov bola zostavená publikácia Iskry. Slová A. Hlinku (Bratislava 1943).