Naša spoločnosť, vrátane veriacich, čelí krízam a psychickým problémom, ako sú úzkosti, depresie a stres, ktoré si vyžadujú logoterapeutické usmernenie. Zdá sa, že trpíme nadmernou zameranosťou na seba a sebarealizáciu, čo vedie k strate zmyslu života, závislosti od peňazí, moci a konzumného spôsobu života.
Problémy súčasnej spoločnosti
Profesor Frankl si všímal, že generácia, ktorá necíti núdzu, má nízku frustračnú toleranciu. Ľudia strácajú zmysel života a zmysluplnosť sa nenachádza v blahobyte a pohodlí. Materiálne veci nenahradia človeku duchovné potreby. Zmysel života má skryté hodnotové pozadie, ktoré sa odkrýva v činoch. Aj veriaci majú v živote krízy či prechodné psychické poruchy, ako sú úzkosti, depresie, stresy a záťažové situácie, vhodné pre logoterapeutické usmernenie.
Frankl sa stretával s ľuďmi, ktorí mali k dispozícii vzdelanie, majetok, vzťahy. Problémové sú väzby na prostriedky komunikácie, mobil, internet, sociálne siete.
Hľadanie zmyslu v utrpení a stratách
Mnohí ľudia nachádzajú zmysel života, až keď sa ich dotkne utrpenie alebo strata hodnôt. Ak odkrývame to, čo je skryté za utrpením, ťažkosťami a nepochopením, postupne nachádzame aj zmysel. Sme svedkami toho, že pri vážnej udalosti sa rodina zomkne alebo človek zmení svoju hodnotovú orientáciu. Profesor sa vyjadril, že každý človek má svoje „väzenie, svoj Auschwitz“. Každé stretnutie s človekom je príležitosťou na nové poznanie a konanie.
Logoterapia a jej význam
Logoterapia má preventívny charakter a nie je len o liečbe. Kontraproduktívne by bolo, ak by sme ňou chceli nahradiť vieru či kresťanstvo. Podstatná charakteristika človeka je „milovať a byť milovaný“, nielen vášnivo a biologicky. Duchovná láska pretvára bytie človeka a smeruje ho k hlbokým vzťahom. Vieme ukázať na egocentrické formy bytia a poskytnúť náhľad na existenciu človeka v spoločenstve. Isté patologické vzorce správania môžeme redukovať, odkloniť. Frankl svedomie nazval „orgánom zmyslu“. Hovorí, čo nás vnútorne trápi. Uznávaný vedec psychoterapeutické pôsobenie označil ako lekársku pastoráciu. Frankl vo svojej publikácii Lekárska starostlivosť o dušu popisuje, že pri liečbe pacienta sa lekár nemá zameriavať len na chorobné príznaky, ale na celého človeka. Každý jedinec má aj samoliečiteľskú schopnosť. Holistický pohľad umožňuje vniknúť aj do duchovnej sféry chorého. Analýzou tejto oblasti sa mu darilo chorého vyliečiť. Napríklad ide o meditáciu, modlitbu, relaxáciu, odpútavanie sa od negatívnych myšlienkach a podobne.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Vplyv detstva a traumy na život
Do akej miery sa to, kým sme, utvára zážitkami z raného detstva a do akej miery máme tento vývoj vo svojich rukách? Môžeme sa skutočne rozhodnúť, kým sa staneme, alebo sme determinovaní tým, čo už ovplyvniť nedokážeme? Na jednej strane je to dedičnosť a prostredie, ktoré do veľkej miery ovplyvňuje to, ako sa vyvíja náš mozog a jeho jednotlivé štruktúry. Najnovšie neuropsychologické výskumy ukazujú, že existujú určité mechanizmy, ktoré sa prenášajú z jednej generácie na druhú. Enormný stres, ktorý zažívali naši predkovia, sa odrazil aj na ich vzťahoch k deťom, pre ktoré nedokázali byť emočne prítomní. A to sa potom prenášalo ďalej z generácie na generáciu. Hoci gény na jednej strane zodpovedajú za to, ako sa budú naše neurónové siete zapájať a môžu mať vplyv na našu emočnú stabilitu, to, čo nepredurčujú, je spôsob, akým sa bude vyvíjať naša celková osobnosť. Kľúčovú rolu v správnom vývoji nervovej sústavy a mozgu zohráva prenatálny vývoj. Ak matka počas tehotenstva zažívala enormný stres, produkoval sa v jej tele kortizol, ktorý sa priamo prenášal i na plod. Pokiaľ dieťa po narodení tieto podnety nedostáva, niektoré centrá v mozgu môžu ostať nevyvinuté. Deti, ktoré sa do šiestich rokov nestretnú s ľudskou rečou, sa už nikdy nenaučia rozprávať. Mozog je plastický a je schopný prispôsobiť sa a meniť svoju štruktúru v závislosti od skúseností, ktoré dieťa zažíva. Práve v období do jedného roka dochádza k najmasívnejšej tvorbe synapsií. Keď sa bábätko narodí, svoje potreby si nedokáže regulovať samo. Jeho telo sa v dôsledku nejakej nenaplnenej potreby dostane do stavu nerovnováhy. Jediné, čo dokáže urobiť, je plakať a tým privolať mamu, ktorá jeho potrebu môže uspokojiť. No v prípade, že matka má popôrodnú depresiu, je vyhorená alebo vystresovaná, nedokáže byť emočne plne prítomná. Dieťa v takýchto chvíľach zažíva, že nemá zmysel niekoho volať, lebo odpoveď nepríde.
Vplyv prostredia a výchovy na vývoj dieťaťa
U detí vo veku od dvoch do šiestich rokov začínajú nastupovať vlny theta, ktoré sú zodpovedné za fantazijné spracovanie a intuitívne uvažovanie. Zároveň platí, že toto uvažovanie ešte nie je regulované logikou. V dôsledku toho dieťa intenzívne absorbuje všetky podnety z okolia bez logického filtra. Všetky naše dojmy, presvedčenia, postoje, intuície majú svoj základ v období do šiestich rokov a nemáme k nim prístup. Deti nás pozorujú a prirodzene sa pridajú. Tým, či my ako rodičia budeme z pohľadu svojich detí bezpeční alebo nie, budeme v nich utvárať predstavu o svete: Je toto miesto nepriateľské? Je bezpečné? Je ľahostajné? Dieťa nezažíva chudobu abstraktne; dieťa zažíva, či ho rodičia dokážu zabezpečiť. Je dobré budovať vzťahy? Alebo nás ohrozujú a je lepšie sa im vyhýbať? V tomto primárnom vzťahu sa tiež učíme, ako fungovať vo vzťahoch vo všeobecnosti. Môžeme ľuďom dôverovať? Môžeme byť zraniteľní a vyjadriť, kto sme? Alebo sa musíme chrániť, skrývať a uzatvárať? V neposlednom rade sa vo svojom primárnom vzťahu učíme, kto sme: Sme dobrí? Sme akceptovaní? Sme hodnotní? To všetko nezávisí od toho, čo si o nás rodičia myslia, ale od toho, ako sa k nám podvedome správajú. Či sa z nás tešia a či cítime, že nás majú radi. Pokiaľ sú rodičia väčšinu času vystresovaní, ustarostení a deprimovaní, nie sú schopní prejavovať radosť z toho, že sme. Určitú mieru stresu potrebujeme nato, aby sme sa dokázali učiť a prekonávať výzvy. To najhoršie, čo môžete urobiť pre dieťa, je to, ak mu zoberiete z cesty všetky prekážky. Pokiaľ však telo dieťaťa vylučuje stres v nadmernej miere, spôsobuje tým morfologické zmeny v štruktúrach mozgu. Dieťa, ktoré žije v prostredí, ktoré je preňho stresujúce a nepredvídateľné, bude neustále excitované. Dieťa môže zažiť traumu z toho, že bolo zneužívané alebo zažilo domáce násilie, no rovnako z toho, že jeho rodič bol nekonzistentný, zaplavený vlastným prežívaním alebo emočne neprítomný.
Mechanizmy zvládania traumy a stresu
Jedným zo spôsobov, ako sa dieťa snaží vysporiadať sa s traumatickými spomienkami, je ich vytesnenie. Ak niekto v dôsledku chronického stresu potláča všetky bolestivé spomienky, stráca kontakt sám so sebou a so svojím prežívaním. Náš organizmus je totiž prirodzene nastavený tak, že sa ustavične snaží o udržanie homeostázy. Ale na to, aby sme sa vedeli dostať z nerovnováhy do homeostázy, potrebujeme mať rozvinuté určité regulačné mechanizmy. Tie si osvojujeme pomocou vzťahovej osoby, pri ktorej zažívame reguláciu svojich emócií a spôsob, ako sa o seba postarať. Ak je matka blízko a reaguje, dieťa sa naučí, že keď sa mu deje niečo zlé, tak vo fyzickom kontakte s matkou sa môže upokojiť. Alebo keď má dieťa nejaký záchvat hnevu a nevie si s ním poradiť, tak príde matka, ktorá ho môže vtiahnuť do svojho pokoja. Dieťa zistí, že keď má aj v stave takéhoto amoku pri sebe niekoho, kto na neho dokáže pokojne reagovať, tak sa v ňom tieto skúsenosti uložia. Keď stojíme zoči-voči ohrozeniu, náš organizmus sa na to potrebuje pripraviť, a to buď útekom, únikom, alebo zamrznutím. V našom tele sa zvyšuje srdcová frekvencia, uvoľňuje sa adrenalín a kortizol a svaly sa prekrvujú. V tej chvíli sa potrebujeme čo najlepšie ochrániť. Keď dieťa nezažíva prítomnosť opatrovateľa, ktorý mu pomáha stav ohrozenia alebo stresu zvládnuť, tak si potrebuje nachádzať nejaké svoje vlastné spôsoby, ako si uľaví v tiesni. Na podobnom princípe fungujú aj omamné látky. Väčšina z nás s nimi aspoň raz za svoj život príde do kontaktu, ale závislosť sa spustí iba u tých, ktorí majú senzitívne reakcie na stres. To znamená, že zažívali chronický stres a nedokázali si sami vytvoriť nejaký spôsob, ako sa zregulovať. Potrebujú preto nejaké externé substancie, ktoré im v tom pomáhajú. Reakcia na nadmerný stres sa môže prejaviť aj vo forme disociácie. To znamená, že človek sa odpojí od vonkajšieho sveta a sústredí sa na ten vnútorný. Ako keby sme sa na seba a svoje telo pozerali z výšky. Deti, ktoré žili v prostredí, ktoré je extrémne stresujúce, častokrát nemajú inú možnosť, ako sa disociovať. Je to pre ne určitý adaptačný mechanizmus. Stresujúci zážitok sa však ukladá do podvedomia a odtiaľ nás bude naďalej ovplyvňovať.
Okno tolerancie a regulácia emócií
Obranné mechanizmy, kam patrí už spomínaná disociácia či vytesňovanie, máme často také zvnútornené, že ich úplne automaticky aplikujeme. Táto krivka stavu a reaktivity ukazuje, že deti, ktoré sú vystavené významnému ohrozeniu, si „prestavia“ svoj základný stav nabudenia (dolná krivka - Baseline) tak, že aj keď nie sú prítomné žiadne vonkajšie hrozby, budú vo fyziologickom stave pretrvávajúceho poplachu (horná krivka: Vulnerable - Zraniteľní). Keď sa potom objavia drobné vonkajšie stresory, napríklad úloha v škole alebo nezhoda s rovesníkom, traumatizované dieťa automaticky prejde do stavu strachu alebo hrôzy. Okno tolerancie určuje našu schopnosť vyrovnať sa so stresom a zvládať výzvy. Keď sa nachádzame v optimálnej zóne, dokážeme relatívne dobre zvládať stres a ostať v kontakte sami so sebou. Keď sa však dostávame do stavu rozrušenia, naše reakcie môžu byť prehnané a snahy o reguláciu sa môž zdať neúčinné. Na druhej strane, môžeme zažívať aj hypoaktivitu, to znamená, že máme nedostatočné reakcie na stres, a vtedy u nás dominuje skôr apatia a vyhýbavosť. Pomôcť nám môže bezpečná a súcitná blízkosť iného človeka, ktorý si pokoj dokáže udržať a vďaka tomu nás do neho dokáže aj vtiahnuť. Keď sa však stretnú dvaja ľudia, u ktorých prevládajú pri hádke nižšie mozgové štruktúry a racionálne uvažovanie sa úplne vypína, hádka môže veľmi ľahko vyeskalovať. Rovnako to platí aj u detí. Ak sú v silnej emócii a my im začneme niečo vysvetľovať, vtedy nás vôbec nie sú schopné počuť, informácie sa k nim vôbec nedostanú. To, čo môžeme robiť aspoň vo svojich primárnych vzťahoch, je prinášať do nich pochopenie, súcit, prijatie a hlavne bezpečie. Aby sme však toho boli schopní, je veľmi dôležité, aby sme pracovali sami na sebe, poznali svoje zdroje, z ktorých môžeme čerpať a rozširovali naše okno tolerancie.
Depersonalizácia a derealizácia
Depersonalizácia je definovaná ako zážitok neskutočnosti a odlúčenia od seba samého. Osoba sa môže cítiť izolovaná od svojho vlastného bytia, pocitov, myšlienok alebo celého tela. Derealizácia zahŕňa zážitky neskutočnosti alebo odlúčenia týkajúce sa okolia. Druhé osoby alebo veci sú vnímané ako neskutočné, snové, zahmlené, bez života alebo vizuálne skreslené. Medzi ďalšie príznaky jedincov s depersonalizačnou/derealizačnou poruchou patria aj nepríjemné telesné príznaky, ktoré môžu mať príčinu aj v iných pridružených ťažkostiach. S depersonalizáciou sa totiž často vyskytujú úzkosti aj depresie. U podstatnej časti osôb je zrejmá súvislosť medzi poruchou a traumami resp. negatívnymi zážitkami v detstve. Výskumy uvádzajú, že s poruchou je primárne späté citové zanedbávanie, fyzické zneužívanie, pasívne sledovanie domáceho násilia, neočakávané úmrtie člena rodiny alebo priateľa. V období stresu vzniká depersonalizácia a derealizácia pravdepodobne ako vyústenie množstva disociovaných emócií a myšlienok. Disociácia znamená nevedomé oddelenie emócii od udalostí v bežnom živote. Môžeme povedať, že disociácia je vo svojej podstate určitý obranný mechanizmus, ktorý nás chráni pred nepríjemnými emóciami. Negatívnym dôsledkom však môžu byť stavy depersonalizácie a derealizácie. Disociáciou sa totiž jedinec vzďaľuje od svojho autentického prežívania a reálneho vnímania samého seba. Nemá možnosť vnímať svoje bytie a pravé JA. V prípadoch kedy nie sú pridružené iné psychické ťažkosti môže byť užitočná psychoterapia. Klient sa v rámci nej musí zoznámiť so svojimi vnútornými a pravými pocitmi vzťahujúcimi sa k stresujúcej udalosti. Ich spoznaním a znovuprežitím môže osoba vnímať samého seba a zamedziť tak pocitu odcudzenia či neskutočnosti. Nevyhnutnou požiadavkou však zostáva dlhodobá a pravidelná psychoterapia. Pre mnohých ľudí však nie je jednoduché konfrontovať sa so svojimi pravými pocitmi, ktoré môžu znamenať aj pocity hanby, hnevu či strachu.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Práca s emóciami a zmena správania
Emócie sú dôležitý vnútorný nástroj, ktorý nám hovorí neskreslenú pravdu o nás. O tom, čo v danej chvíli potrebujeme. Keďže sú emócie benzínom do motora nášho správania - ak chceme zmeniť správanie, potrebujeme sa naučiť emócie regulovať. Sú to práve intenzívne emócie našich detí, čo nás privádza do zúfalstva a pochybností o správnosti našich výchovných metód či prístupu. Hanbíme sa za ich správanie. Lenže emócie neodrážajú charakter. Predstavujú energiu, ktorú treba vypustiť tak, aby sme neublížili sebe ani okoliu. Teda ich regulovali a nekonali pod ich vplyvom. Nezaslúžia si potláčanie, ani zatracovanie. Keď sa dcéra venuje svojmu koníčku, je plná vášne, entuziazmu. Veľa o ňom rozpráva a zdieľa radosť, skúsenosti aj nové poznatky. Naopak, keď padá do osídel hnevu a zlosti, vidím ju ako stratenú. Ak sa potlačovaná emócia nahromadí… Vybuchne.
Ako pracovať s emóciami
Podľa Vagačovej je dôležité uvedomiť si dve veci:
- Každé vývojové štádium nesie so sebou dávku frustrácie. Tieto štádiá sú poznačené zvýšenou hladinou frustrácie a tomu zodpovedá aj podľa nás až „neznesiteľné“ správanie našich detí. Intenzívne správanie je výsledkom sebauvedomovania, osamostatňovania, prestavby mozgu. Ak nám teda dieťa vzdoruje správaním, uvedomte si, že to len odráža jeho momentálnu vývojovú potrebu ísť ďalej. Potrebuje robiť chyby, pretože sa z nich učí mozog. Nerobí „naschvál“. Len chce skúšať veci po svojom. Dieťa bojuje za svoju pravdu, pretože chce, aby sme ju videli a porozumeli.
- Dieťa v amoku nevníma rácio. Keď sa dieťa dostane do amoku, vypína sa mu racionálny mozog. Externým, logickým mozgom má byť preto rodič. Správanie dieťaťa je kód, ktorý prezrádza, že sa cíti neisté, zmätené, má nenaplnenú nejakú potrebu. „Silná emócia je zúfalé volanie dieťaťa o pomoc, že niečo nezvláda a potrebuje podporu.“ Ideálne je naučiť sa hnev akceptovať. Nechať dieťa vykričať sa, dupať, zúriť, kopať (nie do nás) bez toho, aby obťažovalo ľudí - rodičia teda majú vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže slobodne spracovať akúkoľvek emóciu. Zároveň tak prehlbujeme vzájomnú dôveru a utužujeme vzťah. Dajte emócii priestor, lebo v momente, ako ju zarazíte, naplno sa prejaví pri inej príležitosti. Presmerujte ju do konštruktívnejšieho spôsobu.
Úloha rodiča a zmena správania dieťaťa
Rodič je sprievodca - trpezlivý a pokojný. Rodičovstvo je o kreativite, o schopnosti prispôsobovať sa zmene charakteristickej pre život s dieťaťom. Dieťa je vo svojej podstate dokonalé. Každý rodič si praje jedinečného človeka, a keď ho dostane, tak sa s ním nevie stotožniť. Dieťa je podľa Vagačovej osobnosť, ktorá sa rodí s kompletnou a jedinečnou výbavou. Prvým logickým krokom je naučiť dieťa regulovať emócie. To však nie je možné, pokiaľ mu ich nedovolíme vypustiť. Ak je dieťa v silnej emócii, potrebuje podporu a povzbudenie. Nezastavujte ho, neprikazujte, nezakazujte. Menšie deti potrebujú našu prítomnosť, aj keď prežívajú intenzívny hnev, zlosť, pretože sme ich kotvou, prístavom, ubezpečením. Keď sa dieťa upokojí, nebojte sa vyjadriť mu uznanie, ocenenie, že s vami chce zdieľať svoje skúsenosti a hľadať riešenia (ale neponúkajte ich v predstihu, iba na požiadanie). Verbalizujte emócie u mladších detí, zdôraznite, že každá emócia má svoj koniec. Ak ide o chybu, oslavujte ju. Chyba je poklad - nachádzame v nej všetko, čo potrebujeme.
Regulácia emócií u rodiča
Rodič nikdy nebude dokonalý a ani sa to od neho nežiada. Preto sa nebojte, ak vybuchnete alebo nedokážete pri deťoch ostať v pokoji. Ak do konfliktu s dieťaťom vstupujú emócie, ktoré sa týkajú minulého zážitku, uvedomme si toto spojenie a emóciu „odložme“ na neskôr, keď budeme mať konflikt s dieťaťom vyriešený. Je potrebné nevpustiť túto emóciu do „tu a teraz“, lebo patrí minulosti a dieťaťa sa netýka.
Prvé príznaky duševných problémov u detí
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky. Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Liečba psychických porúch u detí
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Vplyv stresu a traumy na mozog dieťaťa
Ak dieťa zažíva stres a nemá pri sebe dospelého, ktorý ho upokojí, následkom môže byť aj zmena biológie mozgu. Môže to ovplyvniť jeho správanie na celý život. Trauma má biologický základ v nervovej sústave a dá sa odsledovať na zmenách mozgu. Spôsob, akým sa dieťa dostáva do kontaktu s okolitým svetom, buduje jeho odpoveď na stres. My však potrebujeme budovať prepojenie s neokortexom, čiže frontálnym mozgom. Aby sme nefungovali len na spontánnej emocionálnej úrovni.
Trauma rešpektujúci prístup
Trauma rešpektujúci prístup je založený na lepšom pochopení toho, ako sa vyvíja mozog. Napríklad aj tak, že učiteľka nepošle žiaka za dvere za trest. Nechceme čakať, kým sa niečo stane, pretože potom príde náročná intervencia. Ľudsky. Ťažko to opísať inak než správať sa láskavo a ľudsky. Napríklad som schopná rešpektovať, že druhý človek to má inak. Som schopná empatie. Aj v konfliktoch hľadáme cesty k sebe a spôsoby, ako porozumieť druhému. Ale na to, aby sme sa približovali jeden k druhému, sa potrebujeme cítiť bezpečne. Veľa dospelých radšej zvolí prístup „hodenia do vody“ - prváčka by si tri dni poplakala a potom by sa upokojila. Stres je pozitívny. Ale treba sa pozrieť na to, aká dávka stresu nás posúva dopredu a robí nás odolnými.
Spoločenská zodpovednosť a duševné zdravie detí
My všetci máme spoločenskú zodpovednosť za priestor v školách, kde deti trávia takmer rovnako veľa času ako v rodine. Škola by mala vytvárať priestor na rozhovory. Pokiaľ školský priestor nevytvára prostredie na to, aby sa deti delili aj o ťažké pocity, myšlienky a boli vypočuté, tak si to môžu zvoliť ako prostredie na odvetu. Nemusia to byť prednášky o radikalizácii. Iba obyčajné rozhovory o tom, ako sa deti majú. Ako sa máš dnes? Ako sa máš dlhodobo? Čo ti robí radosť? Aké máš plány? V týchto jednoduchých otázkach sa dá odhaliť, či sa dieťa cíti bezpečne, či pristupuje k životu s radosťou alebo v ňom vidí ohrozenie.