Výchova dieťaťa, najmä v období dospievania, predstavuje jednu z najväčších výziev a zároveň poslaní pre rodičov. Tým, akých ľudí vychováme z našich detí, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti na celé desaťročia dopredu. Nie vždy je to jednoduché a často sa stretávame s prekážkami a robíme chyby, ktoré si nemusíme ani uvedomovať. Tento článok sa zameriava na to, ako zvládnuť výchovu 15-ročného dieťaťa, pričom sa opiera o rady odborníkov a praktické skúsenosti rodičov.
Pochopenie dospievania
Obdobie dospievania je charakteristické mnohými emocionálnymi a fyzickými zmenami, ktoré môžu byť náročné pre samotné dieťa, ako aj pre jeho rodičov. Tínedžeri prechádzajú procesom hľadania vlastnej identity, čo často vedie ku kritizovaniu, agresivite a snahe odlíšiť sa od rodičov. V tomto období je dôležité, aby rodičia chápali tieto zmeny a snažili sa im porozumieť. Cieľom je vytvoriť prostredie, kde sa dieťa cíti bezpečne a môže sa otvorene rozprávať o svojich pocitoch a problémoch.
Základné princípy výchovy
Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti treba podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stáva veľkým umením.
1. Vyčítanie zlého správania
Časté vyčítanie zlého správania nevedie k zmene. Dieťa vie, čo robí nesprávne, a výčitky vníma len ako "frflanie". Navyše, ak výčitky obsahujú hanlivé poznámky, dieťa sa môže cítiť nemilované a bude bojovať o pozornosť. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky "Prečo?"
Otázky typu "Prečo si si neupratal izbu?" alebo "Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?" sú neúčinné. Dieťa si myslí, že pre rodiča nič neznamená a reaguje vyhýbavo. Je veľmi nepravdepodobné, že takáto otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru.
Prečítajte si tiež: Rodičovský sprievodca: Emócie detí
3. Prosenie a prosíkanie
Prosenie dieťaťa, aby zmenilo svoje správanie, nie je najvhodnejšie. Dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Ak od dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo.
4. Výzvy bez následkov
Ak dieťa nereaguje na výzvy, aby niečo urobilo alebo s niečím prestalo, a nič sa nedeje, výzvy sú zbytočné a dokonca škodlivé. Dieťa sa naučí, že to, čo od neho rodičia chcú, nie je dôležité.
5. Vyhrážky bez splnenia
Ak rodič oznámi následky neposlušnosti, ale v skutočnosti sa nič nestane, dieťa prestane rodiča počúvať. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
6. Ignorovanie nevhodného správania
Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné, ale nie vždy. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
7. Nepriateľské reakcie
Nepriateľské reakcie, ako vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka, vysielajú dieťaťu správu: "Nemám ťa rád!" Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre budúce mamičky: Cvičenia na pôrod
8. Výčitky a nadávky
Výčitky a nadávky deštruktívne pôsobia na sebavedomie dieťaťa. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
9. Prísne tresty
Prísne tresty môžu dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
10. Telesné tresty
Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie.
Ako zvládať hnev dieťaťa
Hnev je prirodzená emócia, ale je dôležité naučiť dieťa, ako ju správne spracovať. Špeciálna pedagogička Soňa Pekarovičová vysvetľuje, ako si poradiť s detským hnevom:
- Hnev je normálna emócia: Uvedomte si, že hnev je normálna emócia a snažte sa, aby hnev vašich detí nebol neviditeľný.
- Nájdite stred: Balansujte medzi tým, aby sa v dieťati hnev uvoľnil, a tým, aby to nebolo agresívnym spôsobom.
- Stanovte hranice: Určite si hodnoty a nájdite spôsob, ako ich komunikovať dieťaťu. Rodič by mal poznať svoju hranicu.
- Zmapujte zákazy: Zmapujte, či nedávate zákazy príliš často, a to aj pri správaniach, ktoré môžu byť tolerované.
- Nechajte hnev ísť von: Ak hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom.
- Hnev je prospešný: Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba.
- Sociálne učenie: Dieťa sa učí, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.
- Zmena reakcie: Rodič si dokáže cez rôzne kurzy efektívneho rodičovstva vybudovať nové zručnosti.
- Hovorí sa, že ak rodič raz povie „nie“, tak by to malo platiť: Ak však poviem "nie", tak to znamená, že už nediskutujeme.
- Zjednotenie rodičov: V záujme pomoci dieťaťu dokážu rodičia nájsť silu na zjednotenie.
- Hnev je živelná emócia: Nikdy však nenájdete čarovnú formulku, po vyslovení ktorej dieťa zrazu prestane túžiť po tom svojom a bude spokojné.
- Ja učím deti, ako veci robiť: Neupozorňujem ich len na to, čo robiť nemajú. A to platí aj pri hneve.
Techniky zvládania hnevu
- Dračie dýchanie: Pomocou obľúbených filmov alebo rozprávok môžeme deti naučiť, ako rozpoznávať emócie a ako ich postavy riešia. Tento animovaný film ukazuje, ako rôzne emócie (radosť, smútok, hnev, strach, odpor) fungujú v našej mysli.
- Fúkanie bublín: Toto je zábavný a zároveň upokojujúci spôsob, ako deti naučiť správne dýchať. Jemné fúkanie bublín im pomôže pochopiť, že príliš prudké vydychovanie spôsobí prasknutie bubliny, zatiaľ čo pomalé a kontrolované fúkanie vytvorí krásne bubliny.
- Rozpoznávanie príznakov hnevu: Je dôležité, aby sa deti naučili rozpoznať príznaky hnevu ešte predtým, než sa vymkne kontrole. Môžete s nimi hovoriť o tom, čo cítia, keď začnú byť nahnevané. Príznaky môžu zahŕňať zrýchlený tep, napätie svalov, zvieranie pästí či bolesti žalúdka.
- Slovná zásoba pre emócie: Deti často prežívajú hnev, pretože nevedia, ako vyjadriť svoje pocity. Naučte ich slovnú zásobu pre rôzne emócie, ako napríklad „frustrovaný“, „nahnevaný“ alebo „sklamaný“.
- Pozitívna spätná väzba: Je dôležité chváliť deti za ich snahu ovládať svoj hnev. Pozitívna spätná väzba im dodáva dôveru, že sú schopné zvládnuť svoje emócie.
Obdobie vzdoru a záchvaty zlosti
Obdobie vzdoru a záchvaty zlosti sú bežnou súčasťou vývoja dieťaťa. V mnohých rodičoch sa mieša pocit zmätenosti, hanby, hnevu a zlyhania. Ako tieto chvíle zvládnuť?
Prečítajte si tiež: Zvládanie výchovy ročného dieťaťa
- Konfrontácia s hnevom: Žiaľ, niektorí rodičia sú takí vyvedení z miery zúrivosťou svojho dieťaťa, že si ani netrúfajú mu odporovať. Dieťa tak oprávnene nadobúda dojem, že si môže robiť čo chce a je centrom vesmíru. Rodičia mu však nijako nepomôžu naučiť sa s emóciami správne pracovať.
- Čo sa skrýva za záchvatom zlosti: Za prehnanou reakciou dieťaťa sa zvyčajne skrýva viac. Môže ísť o únavu, hlad, pocit nedostatku pozornosti a lásky, bolesť, akýkoľvek fyzický diskomfort, nepriaznivú udalosť v rodine, frustráciu alebo strach.
- Čo je za tým naozaj: Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu “chce ma strápniť” skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná.
- Prevencia: Nesnažte sa záchvatom zúrivosti predchádzať tým, že dieťaťu vždy vyhoviete. Neprospelo by to ani jemu samotnému, ani vám a dieťa by si tým menej so sebou vedelo dať rady. V žiadnom prípade nedovoľte dieťaťu, aby v záchvate hnevu ubližovalo ostatným.
Tipy od tínedžerov
Dve 17-ročné dievčatá, Megan Lovegrove a Lousie Bedwell, vytvorili príručku pre rodičov tínedžerov na základe skúseností ich rovesníkov. Medzi ich radami sú:
- Upratovanie: Dajte deťom tri hodiny času na upratanie izby a nekontrolujte ich, kým tento čas neuplynie.
- Sociálne siete: Namiesto zákazu sociálnych sietí sa uistite, či deti ovládajú bezpečnostné aplikácie danej siete.
- Drogy: Používajte zastrašovacie taktiky, pri ktorých rodičia deťom ukážu, aké trosky z fyzickej i psychickej stránky z nich môžu vytvoriť.
Dôležitosť dobrého vzťahu
Základom je dobrý vzťah, to znamená, keď rodič a dieťa dobre komunikujú, otvorene hovoria o veciach, poznajú ich kamarátov. Keď dáte dôveru, dieťa ju naplní, vyrastie na nej, je šťastné. Dokonca v tej chate aj upracú. Príkazy a vynucovanie nikdy nefungujú. Zlá je však aj benevolencia.
Režim dňa a rodinné tradície
Časový rámec je pre deti veľmi dôležitý, menšie deti majú rady, keď vedia, čo bude potom, čo zajtra, treba s nimi vopred o tom hovoriť a, samozrejme, to aj splniť. Dôležité je spolu v rodine prinajmenšom večerať, udržiavať tradíciu nedeľných obedov. Stretnutie celej rodiny býva také zriedkavé, že strácame kontinuitu, pocit, že spolu niečo prežívame.
Komunikácia a akceptácia
Deti musíme prijať také, aké sú, nemusia sa nám páčiť ich názory. Mnohí sú dnes ochotní prísť za odborníkom, keď má dieťa problémy. Napríklad po presťahovaní sa alebo po rozvode sa začne izolovať, celý deň je v izbe za počítačom, nemá kamarátov, nerado chodí do školy.
Rozvod rodičov a jeho vplyv na dieťa
Rozvod rodičov je pre dieťa stres ako pri strate blízkeho. Je veľmi podstatné, aby obaja rodičia ubezpečovali dieťa, že ho budú mať stále radi, že sa nič nezmení - že vždy budú jeho rodičmi. Ak rodičia o sebe nehovoria negatívne, dokážu aspoň ako-tak komunikovať, dieťa sa môže z rozvodu dostať pomerne ľahko.