Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou života každého človeka, od radosti a vzrušenia až po smútok, hnev a strach. Pre deti je obzvlášť dôležité naučiť sa ich rozpoznávať, pomenovávať a zvládať zdravým spôsobom. Ako teda môžeme pomôcť našim deťom rozvíjať emocionálnu inteligenciu a sebavedomie?
Dôležitosť emocionálneho rozvoja
Podľa Národného centra pre bezpečné a podporné vzdelávacie prostredie (National Center on Safe Supportive Learning Environments (US) vedie silný emocionálny rozvoj k piatim kľúčovým zručnostiam:
- Sebauvedomenie
- Sociálne uvedomenie
- Emocionálna regulácia
- Zodpovedné rozhodovanie
- Budovanie vzťahov
Tieto zručnosti následne ovplyvňujú úspech v škole, doma, v komunitách a v spoločnosti. Na druhej strane tí, ktorým nie je poskytnuté emocionálne vedenie, často zápasia emocionálne, fyzicky a behaviorálne. Ak človek nedokáže všimnúť, prejaviť a zvládnuť svoje emócie, je neuveriteľne ťažké sústrediť sa na školu, nájsť si priateľov alebo pracovať v tíme.
Rozpoznávanie a pomenovanie emócií
Rozpoznávanie a pomenovanie emócií je najhlavnejším nástrojom pri rozpoznávaní a pomenúvaní emócií detí. Používajte slová na vyjadrenie emócií. Slová sú veľmi ,,výrečná“ časť tela, pokiaľ ide o emócie.
Empatická reakcia
Dôležitou súčasťou pozorovania je aj vaša empatická reakcia. Môžete reagovať na jeho výraz tváre a súcitiť s ním. Chápete to, že sa cíti smutne/veselo a ste tam v každej situácií pri ňom. Týmto spôsobom vytvárate priestor pre otvorenú komunikáciu. Reagujte na ne s porozumením a empatiou, pretože si zaslúžia emocionálnu podporu.
Prečítajte si tiež: Zdravý úsmev pre vaše dieťa
Otvorené otázky a rozhovory
Kladením otázok sa viete dozvedieť veľa informácií. Pýtajte sa dieťaťa, čo v daný moment cíti. Napríklad: ,,Ako si sa cítil/a potom ako si stratil/a svoju obľúbenú hračku?“. Rozprávajte sa s dieťaťom o emóciách. Uistite ho, že rozprávanie sa o nich je v úplnom poriadku. Dajte mu najavo, že rozpoznávanie emócií sú vždy vítané.
Učenie sa zvládať emócie
Deti sa musia naučiť, že emócie nie sú problém, ale príležitosť učiť sa. Treba nastavovať hranice správania, nie potláčať emócie. Ak dáte dieťaťu priestor cítiť, porozumieť a zvládať svoje pocity, pripravíte ho na život plný výziev a zdravých vzťahov. Buďte mu sprievodcom, nie sudcom - a výsledky sa dostavia.
Upokojovanie
Naučte deti ako sa majú upokojiť. Existujú rôzne techniky upokojovania - napríklad hlboké dýchanie, pomalé počítanie do 10, atď.
Pozornosť a podpora
Keď sa vám deti rozprávajú venujte im plnú vašu pozornosť. Objímajte a pochváľte svoje dieťa. Je dôležité, aby vedelo, že ste vždy na blízku a ste im stále oporou pri riešení problémov.
Kontrola a zodpovednosť
Poskytnite deťom možnosť mať kontrolu nad určitými aspektami ich života. To im pomôže pochopiť aj pocity iných ľudí a naučiť sa vyrovnaním sa s nimi. Zároveň im dávajú možnosť mať kontrolu nad určitými aspektami ich života.
Prečítajte si tiež: Odplienkovanie bez stresu
Tri hlavné emocionálne štádiá vo vývine dieťaťa
Všímanie si emócií (od narodenia po 1 rok)
V tomto štádiu si dieťa všíma okolitý svet. Vytvorte bezpečné a konzistentné prostredie. Podporujte sebaupokojenie a ukazujte svoje emócie.
Vyjadrenie emócií (2 až 3 roky)
Keď si deti rozvinú slovnú zásobu a budú samostatnejšie, budú experimentovať s vyjadrovaním emócií novými spôsobmi. Zostaňte pokojní, keď deti nie sú pokojné. Dajte im jazyk na pomenovanie a vysvetlenie. Poskytnite pozitívne posilnenie.
Zvládanie emócií (3 až 5 rokov)
Prečítajte si tiež: Svetové strany pre deti - zábavné aktivity
V tejto fáze sú deti pripravené na vstup do škôlky. Dajte im stratégie na zvládanie emócií a majte reálne očakávania. Ak majú pocit, že sú jediní, kto zažíva frustráciu, je pravdepodobnejšie, že veria, že sú voči tomu bezmocní. Môžete im ukázať, že pocit frustrácie nie je zlý a zároveň normalizovať ich skúsenosti. Toto potvrdenie je kľúčom k budovaniu sebavedomia a zdravej reakcie na emócie.
Čo robiť, keď dieťa prežíva náročné emócie
Je dôležité si uvedomiť, že emócie nie je dobré potláčať ani zadržiavať. Je potrebné s nimi pracovať. Deti však emócie ešte kontrolovať nevedia, preto čo cítia, dávajú aj patrične najavo. Nerobia to rodičovi naschvál, ani si v zápale hnevu neuvedomujú to, čo už vedia, majú prežité, či naučené. Jednoducho v návale emócií vybuchnú.
Predchádzanie "výbuchom"
V nižšom veku detí je ich rodič ten, kto ich pozná najlepšie. Dokáže často predvídať ich správanie, ich reakcie a práve tu je priestor na prvé sprevádzanie svojho dieťaťa pri jeho návaloch emócií. Keď rodič vidí, že sa blíži „výbuch“, po ktorom je už všetko zle - od jedla, cez náladu, počasie, až po ponožky na nohách, je vhodné byť o krok vpred a ešte predtým zasiahnuť.
Bezpečný prístav
Ak už dieťa je v stave zlosti, hnevu, plaču, zúfalstva, doslova vypína svoju hlávku, rodič je pre neho vtedy najbližším a najbezpečnejším prístavom. Nepomôže zvyšovať hlas, ani na dieťa kričať. Práve naopak - vtedy, keď by sme sami potrebovali ponoriť tvár do vankúša a vyvrieskať sa do neho, mali by sme v sebe pozbierať všetku trpezlivosť a byť doslova hromozvodom emócií nášho dieťaťa - znížime sa na úroveň očí dieťaťa, ubezpečíme ho, že všetko je v poriadku, objímeme ho, doprajeme mu aj fyzický pocit bezpečia a sme pri ňom, kým to všetko z neho nevyfučí. Až potom sa dá s dieťaťom pracovať, vysvetliť mu isté okolnosti spôsobom jeho veku primeraným a vytvoriť si pôdu pre možno ďalšiu takúto situáciu.
Empatia a pochopenie
Pri emočných výbuchoch dieťaťa buďme vždy tými, kto ich bude počas týchto chvíľ sprevádzať - doprajme dieťaťu pocit bezpečia, istoty, lásky, opisujme mu jeho pocity hnevu, nešťastia, smútku a pod. aby aj menšie dieťa vedelo k emócii priradiť slovný význam.
Aktivity na upokojenie
Keď máme fázu výbuchu emócií za sebou a dieťa sa začína upokojovať, ponúknime mu aktivitu alebo niečo, čo ho poteší - spoločne sa zhlboka nadýchneme a fúkneme do papierikov, pôjdeme sa z toho vykresliť alebo si v obývačke zatancujeme na skackajúcu pesničku.
Hnev: prirodzená emócia
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.
Emočný koučing
„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť.
Ako reagovať na hnev dieťaťa
V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť.
Riešenie
Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Aj hnev môže byť konštruktívny
Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Rozlišujeme štyri základné- hnev, strach, smútok a radosť. Z nich sú namiešané ďalšie emočné odtiene a ich tisíce kombinácií. Hnev je silná emócia, ktorej sa mnohí ľudia snažia vyhnúť. Podľa psychologičky Vargovej je „hnev fyziologickou reakciou organizmu, kedy sa vyplavuje adrenalín, rozširujú sa cievy, prichádza príliv energie. Dieťa môže táto silná reakcia zaskočiť a často zo začiatku nerozumie, čo sa vlastne deje. Preto sa najprv potrebuje naučiť rozoznať, že teraz sa hnevá. Potom sa môže učiť pochopiť, prečo sa hnevá a nakoniec sa môže naučiť, ako s hnevom naložiť.
Mať kontrolu nad svojím hnevom je voľba
Prvým krokom je uvedomiť si situáciu. S hnevom u detí sa začíname častejšie stretávať v takzvanom období vzdoru, ktoré je u väčšiny detí najvýraznejšie medzi 2. a 5. rokom života. Vtedy sa dieťa vymedzuje od ostatných. Každé dieťa je jedinečné, v niečom vyniká, v niečom sa mu možno darí horšie. Každé má inú mieru frustračnej tolerancie - koľko frustrácie dokáže zvládnuť a tú si postupne zvyšuje. Preto sa nedá presne povedať, ako veľmi by sa malo hnevať.
Nechajte dieťa zažiť svoj hnev
Dieťa často nevie vyjadriť svoje emočné zážitky verbálne a to je často rodičovská úloha, pomôcť mu s tým. Všetky emócie majú svoj zmysel a cieľ. Vďaka nim sa vyrovnávame s napätím, nadobúdame rovnováhu. Hnev ako emócia nebýva medzi rodičmi veľmi obľúbený, no je veľmi dôležitý. Dieťa sa prostredníctvom hnevu vymedzuje voči ostatným, uvedomuje si svoje ja, svoje potreby, túžby, komunikuje svoje hranice. Ak vieme emócie zvládať, môžeme ich využívať vo svoj prospech, naopak, ak s nimi nevieme narábať naozaj môžu viesť k nepríjemnostiam. Preto je potrebné zastaviť sa a porozumieť emočným mechanizmom.
Vyhľadávanie spúšťačov hnevu
Pochopením procesuálnemu priebehu hnevu môžete vytvoriť pozitívnejší pohľad na túto emóciu. Hnevu vždy predchádzajú ďalšie emócie ako je smútok, beznádej, neistota, žiarlivosť, nepokoj, strach, prehliadanie, sklamanie, nenaplnené potreby, prepracovanie, či vyčerpanie. Hnev prirodzenou reakciou na frustráciu, to znamená, na situácie, kedy dieťa, samozrejme aj dospelý, nemôže dostať to, čo by chcelo, kedy nie je možné vyhovieť jeho želaniu, kedy nie je naplnená jeho potreba alebo kedy situácia neprebieha podľa jeho predstáv.
Máš právo cítiť sa tak, ako sa cítiš
V prvom rade by sme mali myslieť na to, že priania dieťaťa nemusia byť vždy naplnené, splniteľné, ale mali by byť uznané aj s emóciou, ktorá ich sprevádza. V realite nemusí prebiehať všetko podľa detských predstáv, ale deti majú právo si to priať. A my by sme to mali vedieť pochopiť a dať to dieťaťu najavo. Nechať dieťa zažiť, že je v poriadku, že sa hnevá, pretože všetky emócie sú v poriadku, namiesto toho, aby sme mu dali pocítiť, že keď sa hnevá tak nás to obťažuje. Malo by cítiť, že aj keď sa hnevá, alebo keď je smutné, šťastné, je stále ľúbené a my sme tu pre neho.
Vytvorte pravidlá hnevu
Dieťaťu môžeme ako rodičia ponúknuť citové rodinné zázemie, kde si môže natrénovať emocionálne manévre. Veď kde inde, ako v bezpečí domova, by sa to malo naučiť? Nie sú vhodné výroky typu „Nehnevaj sa.“, „Dobré deti sa nehnevajú.“, „Pozri, všetci sa na teba pozerajú, nebudeš mať žiadnych kamarátov.“ „Čo sa rozčuľuješ za také hlúposti, to ti stojí za to?!“, „Keď sa hneváš, choď sa upokojiť vedľa, a potom môžeš prísť naspäť.“ Nie je v nich totiž porozumenie, ale skôr vyhrážky a hodnotenie dieťaťa ako toho, kto nie je v poriadku. A to práve nevedie k zvládaniu situácie. Hnev môže byť veľmi konštruktívnou emóciou, vďaka ktorej sa dieťa vymedzuje voči okoliu, konfrontuje sa s nespravodlivosťou. Hovorí o dieťati a jeho potrebách. Empatickou reakciou rodičia môže signalizovať posolstvo: „Ty si ten, čo s tým vie niečo urobiť.“ Ponúkam ti moju podporu.
Aké detstvo, taká dospelosť
Naučiť sa zvládať emócie nie je náročné len pre deti, ale aj pre rodičov. Preto je fajn, ak si ako rodičia položíme otázku, ako my sami zvládame svoj hnev, aký máme k hnevu postoj. Ako prežívame, keď sa dieťa hnevá. Vieme si zachovať chladnú hlavu a zostať v kľude? Vždy keď opravujeme a modifikujeme správanie detí, malo by byť rodičovským cieľom naučiť ich na vlastnom príklade, ako sa s hnevom dá pracovať. Deti sa o mechanizme hnevu ďaleko lepšie naučia od rodičov, ktorí dávajú svoj hnev primerane najavo, než od rodičov, ktorí sú stále milí, mierni a svoj hnev potlačujú. Hoci je dôležité chrániť vaše dieťa pred mnohými problémami sveta dospelých, je zdravé ukázať, ako zvládate rozhnevané emócie vy. Byť dieťaťu príkladom v snahe o emočnú vyrovnanosti sa zdá sa byť najlepším východiskom.
Emócie a Efektívne Rodičovstvo
Za našou snahou zmeniť správanie detí stojí práca s emóciami. A práve emočnou reguláciou detí aj rodičov sa zaoberá lektorka Efektívneho rodičovstva Martina Vagačová.
Ako pochopiť emóciu?
Aby sme pochopili emóciu a teda sa naučili s ňou pracovať - u detí aj u seba, potrebujeme ju poznať. Na základe toho sa potom môžeme učiť ju regulovať a teda nekonať skratovo, nežiadúco, nevhodne, alebo tak, že to budeme ľutovať, pocítime vinu a hanbu.
Emócia je benzín do motora nášho správania
Emócie nás sprevádzajú každý deň. V istej nálade sa zobúdzame, v istej zaspávame. Ovplyvňujú naše fungovanie, prežívanie a samozrejme - ako u detí, tak u rodičov - správanie. Keďže sú emócie benzínom do motora nášho správania - ak chceme zmeniť správanie, potrebujeme sa naučiť emócie regulovať. Ako rodičia, tak naše deti. Sú to práve intenzívne emócie našich detí, čo nás privádza do zúfalstva a pochybností o správnosti našich výchovných metód či prístupu. Lenže emócie neodrážajú charakter. Predstavujú energiu, ktorú treba vypustiť tak, aby sme neublížili sebe ani okoliu. Teda ich regulovali a nekonali pod ich vplyvom. Nezaslúžia si potláčanie, ani zatracovanie.
Ak sa potlačovaná emócia nahromadí… Vybuchne
Podľa Vagačovej je dôležité uvedomiť si dve veci:
- Každé vývojové štádium nesie so sebou dávku frustrácie
- Dieťa v amoku nevníma rácio
Keď sa dieťa dostane do amoku, vypína sa mu racionálny mozog. Malé deti ho ešte nemajú poriadne vyvinutý. Externým, logickým mozgom má byť preto rodič. Dieťa ubezpečuje, že to, čo prežíva, je normálne a prirodzené, každá emócia je intenzívna, no raz SKONČÍ a dieťa sa upokojí. Správanie dieťaťa je kód, ktorý prezrádza, že sa cíti neisté, zmätené, má nenaplnenú nejakú potrebu. Silná emócia je zúfalé volanie dieťaťa o pomoc, že niečo nezvláda a potrebuje podporu. Ideálne je naučiť sa hnev akceptovať. Nechať dieťa vykričať sa, dupať, zúriť, kopať (nie do nás) bez toho, aby obťažovalo ľudí - rodičia teda majú vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže slobodne spracovať akúkoľvek emóciu. Zároveň tak prehlbujeme vzájomnú dôveru a utužujeme vzťah. Dajte emócii priestor, lebo v momente, ako ju zarazíte, naplno sa prejaví pri inej príležitosti. Presmerujte ju do konštruktívnejšieho spôsobu.
Čo je úlohou rodiča? Regulovať a byť regulovaný
Dieťa je vo svojej podstate dokonalé. Každý rodič si praje jedinečného človeka, a keď ho dostane, tak sa s ním nevie stotožniť. Dieťa je podľa Vagačovej osobnosť, ktorá sa rodí s kompletnou a jedinečnou výbavou. Na základe toho, ako naň reagujú rodičia a spoločnosť, si vytvára základný obraz o sebe. Má v sebe zakódovanú potrebu spolupráce, potrebu byť užitočný.
Ako zmeniť správanie dieťaťa?
Prvým logickým krokom je naučiť dieťa regulovať emócie. To však nie je možné, pokiaľ mu ich nedovolíme vypustiť. Alebo ak dovolíme, aby nám do jednania s deťmi zasahovali naše emócie a naše interpretácie situácie, do ktorej sa s deťmi dostávame. Dôležité je preto, keďže sme tu a teraz s našimi deťmi (a nie v minulosti napr. s našimi rodičmi), poznať prežívanie a súkromnú logiku dieťaťa. Ono si môže situáciu/konflikt vysvetľovať inak. Na základe tohto jeho vysvetlenia prežíva svoju emóciu a následne sa aj istým spôsobom chová.
Ako regulovať emócie u detí
Ak je dieťa v silnej emócii, potrebuje podporu a povzbudenie. Nezastavujte ho, neprikazujte, nezakazujte. Menšie deti potrebujú našu prítomnosť, aj keď prežívajú intenzívny hnev, zlosť, pretože sme ich kotvou, prístavom, ubezpečením. Keď sa dieťa upokojí, nebojte sa vyjadriť mu uznanie, ocenenie, že s vami chce zdieľať svoje skúsenosti a hľadať riešenia (ale neponúkajte ich v predstihu, iba na požiadanie). Verbalizujte emócie u mladších detí, zdôraznite, že každá emócia má svoj koniec. Ak ide o chybu, oslavujte ju. Chyba je poklad - nachádzame v nej všetko, čo potrebujeme.
Ako regulovať emócie u rodiča
Rodič nikdy nebude dokonalý a ani sa to od neho nežiada. Preto sa nebojte, ak vybuchnete alebo nedokážete pri deťoch ostať v pokoji. V nás potrebujú vidieť takéto modelové situácie - aj my máme emócie, na deťoch nám záleží - preto ukážme na sebe, ako sa treba upokojiť, ako si uvedomiť chybu, riešiť situáciu. Ak do konfliktu s dieťaťom vstupujú emócie, ktoré sa týkajú minulého zážitku, uvedomme si toto spojenie a emóciu „odložme“ na neskôr, keď budeme mať konflikt s dieťaťom vyriešený. Je potrebné nevpustiť túto emóciu do „tu a teraz“, lebo patrí minulosti a dieťaťa sa netýka.
Regulácia emócií mení správanie
Je dôležité si uvedomiť, že konať, jednať, analyzovať, rozoberať či vysvetľovať môžeme až vtedy, keď sa energia emócie vyčerpá. Keď sa dieťa upokojí. Ak ukážete, že sa dieťa snažíte pochopiť, „je to najväčší dar, ktorý druhého môže upokojiť“. Nikdy sa neuchyľujte k výčitkám, kritizovaniu, posudzovaniu, pretože zbytočne deťom ubližujete a znižujete nielen ich sebadôveru, ale aj dôveru vo vás ako partnerov.
Ako ostať príčetný?
Keď doma zúri uragán, je niekedy náročné sa ním nenechať strhnúť. Práve preto každý rodič potrebuje tzv. balíčky prvej pomoci. Môžu byť akékoľvek. Martina Vagačová odporúča dychové cvičenia. Spoločne s deťmi môžete hnev vykresliť - staršie deti obrázok roztrhať, tancovať tanec hnevu, v rukách stláčať mäkkú loptičku.
Emočne labilné dieťa
Detský svet je plný emócií, ktoré sa často menia ako letná búrka. Zatiaľ čo niektoré deti zvládajú svoje pocity relatívne dobre, iné sa potýkajú s výraznými emočnými výkyvmi, ktoré môžu ovplyvniť ich správanie, vzťahy i sebavedomie. To, čo sa navonok môže javiť ako nevychovanosť, tvrdohlavosť alebo dokonca rozmaznanosť, je často dôsledok citlivého prežívania a nesprávneho postoja k zvládaniu emócií. Emočne labilné dieťa nekoná s cieľom zámerne ubližovať druhým alebo si niečo vynucovať.
Príčiny emočnej lability
Každé dieťa sa rodí s určitými dispozíciami a jeho povaha sa utvára kombináciou genetických faktorov a výchovy. Niektoré deti sú prirodzene citlivejšie na podnety z okolia, či už ide o hlasné zvuky, kritiku alebo zmeny v bežnom režime. Okrem vrodených faktorov hrá dôležitú úlohu aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Emočne labilné dieťa môže mať napríklad neistotu prameniacu z nepokojnej rodinnej situácie, vysokých očakávaní zo strany rodičov alebo negatívnych skúseností v škole. Niekedy sa emočná labilita objavuje aj v dôsledku traumatických zážitkov. Sťahovanie, rozvod rodičov, zmena školy alebo konflikty medzi rovesníkmi môžu spôsobiť, že sa dieťa cíti ohrozené a neisté.
Znaky emočnej lability
Znaky emočnej lability môžu byť rôzne. Niektoré deti reagujú prehnane na maličkosti, iné sa ľahko rozplačú alebo naopak prepadnú náhlym záchvatom hnevu. Dieťa môže mať problém s prispôsobením sa zmenám alebo sa ťažko upokojí po tom, čo ho niečo rozruší. Často býva citlivé na kritiku, aj keď je podaná jemne a s rešpektom. Niektoré deti sa uchyľujú k sebazaháňaniu alebo sa snažia uniknúť realite pomocou fantázie, izolácie alebo úniku do digitálneho sveta.
Ako pomôcť emočné labilnému dieťaťu
Podpora dieťaťa neznamená iba potláčať jeho výbuchy emócií alebo ho neustále upokojovať. Kľúčom je pomôcť mu pochopiť vlastné pocity a naučiť ho, ako s nimi pracovať. Naslúchanie je jedným z najdôležitejších nástrojov. Namiesto bagatelizovania jeho emócií je lepšie dať mu najavo, že jeho pocity sú dôležité. Ďalším krokom je naučiť dieťa stratégie, ako sa so svojimi emóciami vyrovnávať. Pre niektoré deti funguje hlboké dýchanie alebo relaxačné techniky, iné sa upokoja pri kreatívnych činnostiach, ako je kreslenie, modelovanie alebo písanie denníka. Dôležité je tiež budovanie pozitívneho vzťahu k sebe samému. Emočne labilné dieťa často trpí nízkym sebavedomím, pretože cíti, že „niečo nie je v poriadku".
Starostlivosť o seba
Byť rodičom emočne labilného dieťaťa nie je ľahké. Neustále emočné výkyvy môžu byť vyčerpávajúce, a preto je dôležité, aby rodičia nezabúdali na vlastnú psychickú pohodu. Keď dieťa prejavuje silné emócie, nie je dobré reagovať krikom alebo trestami. Namiesto toho je efektívnejšie mu ukázať, že emócie nie sú hrozbou, ale niečím, čo sa dá zvládnuť. Ak dieťa napríklad kričí alebo je agresívne, namiesto trestu môže pomôcť pokojné, ale pevné vymedzenie: „Vidím, že si veľmi nahnevaný, ale kričať a búchať do vecí nie je správne.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak emočné výkyvy dieťaťa trvajú dlhodobo a ovplyvňujú jeho každodenné fungovanie v škole, doma i medzi rovesníkmi, môže byť vhodné obrátiť sa na odborníka. V niektorých prípadoch môžu byť silné emočné reakcie príznakom hlbších psychických problémov, ako je úzkostná porucha, ADHD alebo rané prejavy depresívneho stavu.
Prijatie a podpora
Emočne labilné dieťa potrebuje predovšetkým porozumenie, podporu a pocit bezpečia. Jeho cesta k emočnej stabilite môže byť dlhá, ale s trpezlivosťou, empatiou a správnym vedením je možné mu pomôcť nájsť vnútornú rovnováhu. Každé dieťa si zaslúži byť prijaté také, aké je - so všetkými svojimi emóciami, silnými i slabými stránkami.