Príchod dieťaťa na svet je obrovská zmena. Narodením bábätko prestáva byť súčasťou matky a dostáva sa do úplne iných podmienok. Svetlo, hluk, množstvo ľudí či rôzne pachy, to všetko ho víta už na pôrodnej sále. Čo však dieťa vníma ešte pred narodením? Ako prežíva obdobie, ktoré formuje jeho osobnosť a ovplyvňuje budúci život? Tento článok sa zaoberá prenatálnym vnímaním dieťaťa a jeho dopadom na jeho vývoj.
Štvrtý trimester: Dôležitosť prvých troch mesiacov po narodení
Z psychologického hľadiska sú práve prvé tri mesiace po narodení dieťaťa z hľadiska nosenia najvýznamnejšie. Toto obdobie by sme mohli nazvať „štvrtým trimestrom“, keď sa akoby ukončuje prenatálny vývin, aj keď je dieťa už mimo maternice. Bábätko by v tomto období malo väčšinu času tráviť v kontakte s matkou či už v šatke/nosiči, alebo na prsníku. Zažíva tak pocity istoty a dôvery pri spoznávaní nového prostredia, čím si vytvára bazálnu dôveru k svetu. V ideálnom prípade sa hneď po pôrode začína s bondingom, okamžitým kontaktom „koža na kožu“. Ak sa mama bojí novorodenca viazať do šatky, môže v začiatkoch, kým bábätko trošku podrastie, praktizovať kontakt „koža na kožu“ alebo klokankovanie.
Nosenie dieťaťa je z psychologického hľadiska dôležitou súčasťou vzťahovej výchovy a zároveň rozvoja vzťahovej väzby. Nosiť svoje dieťa je prirodzená vec a intuitívne berie každá matka svoje dieťa do náručia, keď je nepokojné a plače. Nie všetky spôsoby nosenia sú však rovnaké a je dobré vedieť, ako nosiť svoje dieťatko tak, aby sa cítilo čo najpríjemnejšie. Mamičky sa často pýtajú, kedy môžu začať nosiť svoje bábätko v šatke, či je možné nosiť už niekoľkodňového novorodenca alebo treba počkať dva, tri týždne či mesiace. Najlepšie, čo pre toto malé stvorenie pri zvládnutí prechodu z maternice na svet môžeme urobiť, je nosiť ho na sebe. Nie nosením na rukách, ale na našej hrudi mu zabezpečíme podmienky, ktoré dôverne pozná. Počuje tlkot matkinho srdca, jej hlas, cíti jej teplo a vôňu, vníma jemné pohyby matkinho tela a šatka, či nosič ho pevne drží na matkinom tele podobne, ako to bolo prednedávnom v jej bruchu. Mnohí rodičia sa boja dávať malé bábätko do šatky alebo nosiča a čakajú, kým trošku vyrastie.
Prenatálna komunikácia: Keď máte v bruchu motýle
Ešte nedávno sa verilo, že maternica je ako ochranná sklenená bublina, ktorá spoľahlivo odráža všetky vonkajšie vplyvy. Dnes už vieme, že medzi svetom tam vonku a vnútri prebieha čulá a nepretržitá komunikácia. Revolučnou zmenou prešli aj názory na schopnosti nenarodeného dieťaťa. Jeho cítenie a vnímanie sa v minulosti považovali za primitívne. Plod síce žil, ale akoby nežil. A všetko (učenie, city, zmysly) malo reálne vypuknúť až po narodení. Ako ale dokazujú najnovšie poznatky vedy, správanie dieťaťa je už v maternici veľmi vyspelé. Narodením nezačína žiadna prevratná nová etapa, ale plynule pokračuje tá, ktorá začala oveľa skôr. Dieťa sa v maternici nenudí. Jeho priestor je síce trošku obmedzený, ale to mu vôbec nevadí. Zábavy je tu dosť. Veď už počuje, privoniava, ochutnáva, hmatá. Vďaka zmyslom nadšene spoznáva svoj svet a učí sa. Samozrejme, všetko postupne. Schopnosti zmyslových orgánov závisia na vyspelosti mozgu. Funguje to aj opačne. Neustály prúd zmyslových vnemov podnecuje mozgový vývoj.
Faktory ovplyvňujúce vývoj dieťaťa v maternici
Pri formovaní nového života spolupôsobí množstvo ďalších faktorov. Myšlienky a city sú iba časťou z mnohých takýchto vplyvov. V porovnaní napríklad s genetickou dedičnosťou sú však jedinečné tým, že ich možno ovládať. Žena nimi môže pozitívne pôsobiť do takej miery, do akej si želá. To však neznamená, že budúce šťastie dieťaťa závisí od schopnosti matky mať dobrú náladu dvadsaťštyri hodín denne. Občasné pochybnosti, neistoty a úzkostné stavy sú počas tehotenstva bežný jav. Aj tie môžu v skutočnosti napomáhať vývoju ešte nenarodeného dieťaťa. Ide skôr o to, že nastávajúca matka získava s novými poznatkami nový spôsob, ako v pozitívnom smere aktívne ovplyvňovať emocionálny vývoj svojho dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Všetko o PZP
Nové poznatky pre lekárov a rodičov
Nové poznatky a výskumy prenatálnej psychológie prinášajú nové informácie pre lekárov a tým im umožnia vyhnúť sa mnohým prípadom patologického priebehu tehotenstva a komplikáciám pri pôrode. Dodávajú nádej pre matky a otcov, pretože ide o prehĺbenie a obohatenie rodičovstva, a zároveň sú nádejou pre ešte nenarodené dieťa, ktoré bude mať z nových poznatkov najväčší prospech. Teraz vieme, že už v tehotenstve máme do činenia s bytosťou, ktorá má svoje vlastné vedomie, odpovedá na lásku a preciťuje ju v oveľa väčšej miere, ako sme si doteraz mysleli. Počas vývoja v maternici i pri narodení si preto zaslúži - a vlastne aj vyžaduje - citlivejšiu, dôkladnejšiu a humánnejšiu starostlivosť.
Francúzsky pôrodník Frederick Leboyer, autor práce o netraumatizujúcom pôrode, to intuitívne vycítil. Aj preto tak dôrazne presadzoval jemnejšie metódy pôrodu. To, čo sa klinicky zistilo, jeho závery potvrdzuje. Novorodenec veľmi citlivo vníma, ako prichádza na svet, teplé, bezpečné a humánne prostredie je preňho veľmi dôležité. Vníma nehu, mäkkosť a láskavý dotyk, rovnako však vníma aj opak. Odlišným spôsobom reaguje na silné svetlo, zvuky prístrojov a chladnú neosobnú atmosféru, ktorá sa v nemocničnej pôrodnej sále tak často vyskytuje. Zďaleka nejde o samotný pôrod.
Vedomie a pamäť nenarodeného dieťaťa
Väčšina toho, čo o tejto problematike vieme (potvrdili to fyziologické, neurologické, biochemické a psychologické štúdie), sa týka dieťaťa od šiesteho mesiaca jeho vnútromaternicového života. Podľa všetkých meradiel sa dieťa v tomto okamihu stáva fascinujúcou ľudskou bytosťou. Dokáže si pamätať, počuje, dokonca sa učí. Dokáže vycítiť a reagovať nielen na nedefinované emócie, akými sú láska a nenávisť, ale aj na oveľa jemnejšie odstupňované citové stavy, akými sú citová nejednoznačnosť a rozpoltenosť.
Pôrod je prvý, dlhšie trvajúci emocionálny a fyzický otras, ktorým dieťa prechádza a na ktorý nikdy úplne nezabudne. Prežíva okamihy neuveriteľného zmyslového zážitku - okamihy, keď každý kúsok jeho tela obmýva teplá plodová voda matky a obopínajú ho matkine svaly. Tieto okamihy sa však striedajú s okamihmi veľkej bolesti a strachu. Aj za najpriaznivejších okolností pôrod rezonuje celým jeho telom ako seizmický otras vyvolaný zemetrasením.
V jednej chvíli sa jeho telíčko blažene vznáša v teplom kúpeli plodovej vody a v nasledujúcom okamihu sa ocitá v pôrodných cestách, čo znamená začiatok krušnej skúsenosti, ktorá môže trvať celé hodiny. Rovnako vysiľujúci je aj koniec pôrodu. Myseľ dieťaťa zaznamenáva každý pocit, gesto a pohyb. Teraz už jej pozornosti nič neunikne. Dokonca aj ten najmenší detail zanecháva nezmazateľné pamäťové stopy, napriek tomu, že si ich v budúcnosti sotva dokáže spontánne vybaviť. To nevie takmer nikto z nás, pôrod totiž spôsobuje určitý druh amnézie. Príčinou je oxytocín, ktorý matka vylučuje v prvej i v druhej pôrodnej dobe (je to základný hormón v tele matky, ktorý vyvoláva sťahy maternice a laktáciu). Prítomnosť tohto hormónu je teda zrejme hlavnou príčinou toho, že mnohé spomienky spojené s naším narodením z nášho vedomia vymiznú.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre budúce mamičky: Hudba
Vplyv matkiných emócií počas pôrodu
To, ako sa matka počas pôrodu cíti, má nesmierny vplyv na jeho priebeh. Ak je uvoľnená, plná dôvery a na narodenie svojho dieťaťa sa teší, má veľmi dobré vyhliadky na to, že pôrod bude jednoduchý a bez komplikácií. Ak je plná pochybností a obáv a nie je si istá svojou úlohou budúcej matky, riziko komplikácií úmerne vzrastá.
To, prirodzene, neznamená, že každý vážny stres matky nevyhnutne spôsobí poškodenie dieťaťa. No ktovie, akej veľkej fyzickej a emocionálnej ujme by mohli zdravotnícki profesionáli (akými sú gynekológovia, pôrodníci a zdravotné sestry) zabrániť jednoducho tým, že emocionálnemu zdraviu tehotnej ženy budú venovať práve takú pozornosť, akú venujú jej fyzickému zdraviu? Znamenalo by to hlavne zdržanlivejšie a rozvážnejšie využívať rutinné prístupy, lieky, monitorovanie dieťaťa, cisárske rezy a ďalšiu rozvinutú techniku, ktorá prevláda v pôrodných sálach.
Ako poznamenal dr. Leboyer už v 70. rokoch minulého storočia, ťažko si možno predstaviť desivejší vstup do života ako ten, ktorý pôrodníctvo (hoci bez zlého úmyslu) vymyslelo pre ďalšiu generáciu detí. Bábätká sa najčastejšie rodia v miestnostiach charakteristických svojím ostrým osvetlením a chladnými oceľovými prístrojmi. Prítomní sú cudzí ľudia s rukavicami na rukách. Keď už je bábätko na svete, oddelia ich od ich často omámených a liekmi opojených matiek a bez dlhých ceremónií uložia do inkubátora.
Je prekvapujúce, že tento systém starostlivosti ešte existuje. Nastal čas, aby sme si konečne uvedomili, do akej miery je pre novorodencov i rodičov škodlivý. Ak zmeníme svoj prístup a uvedomíme si, aké je to pre nás a naše deti dôležité, môžeme predchádzať traumám, násiliu, manipulácii, drogám… a vytvoriť svet porozumenia, radosti, lásky a harmónie.
Tajomný život dieťaťa pred narodením: Kniha od Thomasa Vernyho
Aký je život dieťaťa pred narodením? Vníma oveľa viac než by si mnohí mysleli a na jeho osobnosť a emocionálny stav majú vplyv aj rozhodnutia, ktoré robia jeho rodičia ešte počas jeho života v maternici. Viac opisuje kniha, ktorá sa dostáva na slovenský trh. Dieťa v maternici vníma oveľa viac než by si mnohí mysleli. Jej autorom je svetoznámy kanadský profesor, vedec, psychiater a spisovateľ Thomas Verny, rodák z Bratislavy. Profesor Verny je priekopníkom prenatálnej a perinatálnej psychológien napísal 8 kníh a 47 vedeckých prác.
Prečítajte si tiež: Vývoj zraku u bábätiek
„Ako psychiater som sa celý život zaujímal o pamäť a myseľ. Na začiatku mojej kariéry ma to priviedlo k založeniu vedy prenatálnej a perinatálnej psychológie. Pred niekoľkými rokmi som sa začal zaujímať o bunkovú pamäť a bunkovú inteligenciu," hovorí 88 - ročný Thomas Verny, ktorý študoval aj v Toronte či na Harvarde. V knihe Tajný život nenarodeného dieťaťa uvádza závery medicínskych výskumov, čo všetko ovplyvňuje formovanie osobnosti dieťaťa, čo ho môže brzdiť, čo podporovať. Tiež vysvetľuje, ako veľmi je dôležitá emocionálna pohoda matky počas tehotenstva, a že starostlivosť rodiča o nenarodené dieťa a postoj k nemu môžu na celý život ovplyvniť jeho fyzické zdravie a emocionálnu stabilitu. „Rozhodnutia, ktoré robí rodič dnes, zásadným spôsobom určujú, ako sa bude dieťa cítiť.
Vedomie od počatia
Thomas Verny a John Kelly v roku 1981 vydali knihu Tajomný život dieťaťa pred narodením a podľa nich sa: " Jedna skupina bádateľov domnieva, že čosi ako vedomie jestvuje už od prvého momentu počatia. Dôkazom toho sú tisíce zdravých žien, ktoré opakovane spontánne potratili. Jestvujú úvahy, že už veľmi skoro, počas prvých týždňov, možno dokonca hodín, po počatí si oplodnené vajíčko môže byť vedomé, že ho materský organizmus zavrhuje a je schopné na to reagovať.
Stotožňovanie sa s matkinými túžbami
Naši predkovia si veľmi dobre uvedomovali, že matkine skúsenosti sa vštepujú jej, ešte nenarodenému, dieťaťu. Preto aj pred tisíc rokmi Číňania zakladali prvé prenatálne kliniky. Zmienky o prenatálnych vplyvoch môžeme nájsť v mnohých starých textoch, počínajúc Hippokratovými spismi až po bibliu. V jednej udalosti , ktorú živo opisuje sv. Lukáš (Lukáš 1,44), napríklad Alžbeta zvolá: "Lebo hľa, ako zaznel hlas Tvojho pozdravu v mojich ušiach, dieťa v mojom tele poskočilo od radosti.
Prvý človek, ktorý vystihol túto myšlienku vo všetkých jej dimenziách, nebol však ani svätý, ani lekár, ale veľký taliansky filozof, vynálezca a génius Leonardo da Vinci. Leonardovo Quaderni hovorí o prenatálnych vplyvoch viac než mnohé z najnovších lekárskych článkov. V jednej pasáži, ktorá sa obzvlášť vyznačuje jeho hlbokým prienikom do problémov, napísal: "tá istá duša ovláda dve telá… veci, ktoré si matka praje, sa často vtláčajú do jej dieťaťa, ktoré nosí v čase svojej túžby… jedna vôľa, jedno najvyššie želanie, jeden strach, ktorý matka pociťuje, alebo duševná bolesť má väčšiu moc nad dieťaťom ako nad ňou samou.
Formovanie emóciami matky
Freudove práce sa dotkli dieťaťa pred narodením iba okrajovo. Podľa vtedajších tradičných neurologických a biologických názorov dieťa nebolo do druhého až tretieho roku života dostatočne zrelé na to, aby cítilo a malo zmysluplné zážitky. Preto sa aj Freud nazdával, že osobnosť sa dovtedy nemôže začať vyvíjať. Freudove práce, aj keď nepriamo, však zaznamenali v jednom ohľade pre prenatálnu psychológiu dôležitý prínos; preukázal, že negatívne emócie a city majú nepriaznivý účinok na fyzické zdravie. Tento poznatok označil za psychosomatické ochorenie. Ústrednou myšlienkou bolo jeho presvedčenie, že emócia môže vyvolať bolesť, a dokonca aj fyzické zmeny v tele. Ak by to tak bolo - uvažovali niektorí bádatelia - nemohli by potom emócie formovať aj osobnosť ešte nenarodeného dieťaťa?
Počujúca, vnímajúca a cítiaca bytosť
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bádatelia Igor Caruso a Sepp Schindler z Univerzity v Salzburgu, Lester Sontag a Peter Fodor zo Spojených štátov amerických, D. W. Winnicott z Londýnskej univerzity a Gustav Hans Graber zo Švajčiarska boli presvedčení, že emócie matky práve takto pôsobia na nenarodené dieťa. Nemohli to však dokázať laboratórne. To, čo potrebovali, bol spôsob bezprostredného skúmania a testovania dieťaťa v maternici. V polovici šesťdesiatych rokov však lekárska technika pokročila natoľko, že takýto výskum umožnila. Práce neurológov Domonika Purpuru z Lekárskej univerzity Alberta Ensteina v New York City a Marie Z. Salamovej a Richarda D. Adamsa z Harvardu, foniatra Erika Wedenberga zo švédskeho Karolínskeho ústavu, pôrodníkov Antonia J. Ferreiru z Ústavu pre výskum duševnej činnosti v Paolo Alto, Dr. Alberta Lileyho z Postgraduálnej školy pri Štátnej ženskej klinike v Aucklande na Novom Zélande a Dr. Margarety Lilestrovej, jeho ženy, napokon poskytli to, čo tak veľmi chýbalo - solídne, nevyvrátiteľné fyziologické dôkazy, že nenarodené dieťa je počujúca, vnímajúca a cítiaca bytosť. V skutočnosti nenarodené dieťa, ktoré odhalili práce týchto mužov a žien, bolo emocionálne, intelektuálne a fyzicky dokonca vyspelejšie, než si predstavovali priekopníci Winnicott a Kruse.
Štúdie napríklad ukázali, že nenarodené dieťa si v piatom týždni života vytvára podivuhodne zložitý repertoár reflexných úkonov. V ôsmom týždni života nielenže ľahko pohybuje hlavičkou, rúčkami, trupom, ale z týchto pohybov vytvára aj určitú telesnú reč- vyjadruje svoje záľuby a nevôľu cielenými pohybmi a kopaním.
Vyvinutý sluch a načúvanie
V štvrtom mesiaci vie dieťa mraštiť čelo, žmurkať a škľabiť sa. Približne v tom istom čase získava aj základné reflexy. O štyri až osem týždňov je na dotyk citlivé ako jednoročné dieťa.
Súčasne štúdie ukazujú, že počínajúc dvadsiatym štvrtým týždňom nenarodené dieťa stále načúva. Škŕkanie v matkinom žalúdku je najhlasnejší zvuk, ktorý počuje. Matkin hlas, hlas otca a iné občasné zvuky sú tichšie, ale počuje ich. Zvuk, ktorý ovláda celý jeho svet, je rytmický tlkot matkinho srdca. Pokiaľ je tento rytmus pravidelný, nenarodené dieťa vie, že všetko je v poriadku ; cíti sa bezpečným a tento pocit istoty uňho pretrváva. Dr. Albert Lilley je presvedčený, že z rovnakého dôvodu väčšina ľudí, ktorých požiadali nastaviť metronóm na najviac vyhovujúci rytmus, si obyčajne zvolí rytmus 50 až 90 úderov za minútu, čo je približne to isté ako rytmus ľudského srdca. Iný odborník, Elias Carnetii sa domnieva, že tlkot matkinho srdca, ktorý si človek podrží v prvotnej pamäti, vysvetľuje mnohé z našich hudobných záľub. Zdôrazňuje, že všetky bubnové rytmy, ktoré poznáme, majú dva základné vzory: buď rýchly dupot zvieracích kopýt, alebo pravidelný rytmus ľudského srdca.
Dieťa ako divák
Zrak nenarodeného dieťaťa sa vyvíja omnoho pomalšie, a to z pochopiteľných dôvodov. Hoci v maternici nie je úplná tma, nie je vôbec ideálnym miestom pre videnie. To však neznamená, že takéto dieťa nevidí. Počínajúc šestnástym týždňom vnútromaternicového života začína byť veľmi citlivé na svetlo. Istý bádateľ vyvolal u dieťaťa neuveriteľné výkyvy srdcového rytmu, keď len blikajúcim svetlom ožaroval brucho tehotnej ženy.
To znamená, že dieťa skryté v matke sa neskryje pred blikaním televízora, ktoré je evidentné najmä v kontraste s nočnou tmou. To pochopí každý, kto sa v noci prechádza popri panelákoch. Blikanie televízora pôsobí priam fanaticky.
Vedomie dieťaťa v maternici
Dieťa v maternici príma veľké množstvo správ a musí vedieť rozlíšiť, ktoré sú podstatné a ktoré nie sú - na ktoré treba reagovať a ktoré možno zanedbať. Napokon si musí zapamätať, čo tieto správy hovoria. Dr. Domonik Purpura kladie začiatok vedomia medzi dvadsiaty ôsmy a tridsiaty druhý týždeň vnútromaternicového života. V tomto čase, uvádza Purpura, sú nervové dráhy v mozgu vyvinuté už tak ako u novorodenca. Približne v rovnakom čase mozgová kôra dozrieva natoľko, že môže vzniknúť vedomie. Pomocou nej myslíme, cítime a pamätáme si.
Emocionálny dialóg s matkou
Ľudia sa zväčša pýtajú, ako dieťa dokáže dešifrovať matkinu správu, ktorá hovorí o "láske" a "pohode", keď nijako nemôže vedieť, čo tieto citové stavy znamenajú. V roku 1925 americký biológ a psychológ W. B. Cannon ukázal, že strach a úzkosť možno navodiť biochemicky injekciou skupiny chemických látok zvaných katecholamíny, ktoré sa bežne vyskytujú v krvi vystrašených zvierat a ľudí. V prípade nenarodeného dieťaťa pochádzajú od jeho matky, ktorá je rozrušená. Len čo prejdú cez bariéru placenty, takisto vystrašia dieťa.
Tieto látky začínajú vzbudzovať v dieťati primitívne vedomie seba a vedomie čisto emocionálnej stránky jeho citových stavov. Postupne, ako jeho mozog dozrieva, začne nachádzať odpovede, a to nielen na fyziologickej úrovni matkiných citových stavov, ale aj na emocionálnej úrovni. V šiestom alebo siedmom mesiaci je nenarodené dieťa už schopné celkom jemne rozlišovať matkine postoje a city, a čo je dôležitejšie, začne na ne reagovať.
Neurohormonálne väzby sú preto také životne dôležité, lebo sú jednou z mála ciest, ktorou matka a jej nenarodené dieťa udržujú svoj emocionálny dialóg.
Ochrana láskou
Ak dieťa cíti lásku, vytvára si tým okolo seba ochranný štít, ktorý môže znižovať alebo niekedy neutralizovať vplyv vonkajších napätí.
V krátkosti: vonkajšie stresy, ktoré pôsobia na ženu, sú dôležité, najdôležitejší je však jej citový vzťah k nenarodenému dieťaťu. Jej myšlienky a city sú látkou, z ktorej sa nenarodené dieťa formuje. Ak sú pozitívne a smerujú l ochrane dieťaťa, môže dieťa čeliť akýmkoľvek rizikám. No nenarodené dieťa nemožno klamať. Ak dobre vníma, čo má jeho matka vo všeobecnosti na mysli, tým lepšie vycíti postoj k sebe.
Vnímanie vonkajšieho sveta ako maternice
Maternica je prvým svetom dieťaťa. Spôsob, akým tento svet naň pôsobí, či priateľsky, alebo nepriateľsky, predurčuje jeho povahu a osobnosť. V skutočnom zmysle slova maternica vytvára základ pre očakávania dieťaťa. Ak bola teplým, milujúcim prostredím, dieťa bude pravdepodobne očakávať, že vonkajší svet bude rovnaký. To vytvára predpoklady pre dôveru, otvorenosť, extrovertnosť a sebadôveru. Svet bude preň ochrannou škrupinou, rovnako, ako ňou bola maternica. Ak bolo toto prostredie nepriateľské, dieťa bude svoj nový svet pokladať za rovnako nehostinný. Bude skôr podozrievavé, nedôverčivé a introvertné. Vzťahy k iným ľuďom si bude vytvárať ťažšie a ťažšie sa bude aj presadzovať. Život bude preň ťažší než pre dieťa, ktoré si z maternice odnieslo dobré skúsenosti.
Ohrozenie strachom matky
Istý vedecký pracovník preskúmal okolnosti vyše 400 spontánnych potratov a dospel k názoru, že strach zo zodpovednosti a strach z toho, aby sa nenarodilo defektné dieťa, zvyšuje pravdepodobnosť, že žena potratí.
Je jasné, že stavy úzkosti, ktoré sa priamo dotýkajú dieťaťa, tehotenstva, partnera alebo nedostatku sebadôvery a schopností, majú najväčší vplyv na nenarodené dieťa.
Smysly plodu
Děloha je pro člověka optimálním, stimulujícím a interaktivním prostředím. Plod není nikdy izolován, děloha funguje bez přestání. Hmat, smysl pro dotek, je prvním a v děloze tím nejdůležitějším smyslem. První projevy hmatu se projevují už v 8. týdnu sérií ochranných pohybů, přičemž stačí jen dotek vlasu na tvářičce. Smysl pro dotek se pak rychle rozvíjí, v 10. týdnu začne být citlivá i oblast genitálií, v 11. týdnu ruce a ve 12. týdnu chodidla. Právě tyto oblasti jsou nejcitlivější i v dospělosti. V průběhu 17. týdne jsou citlivé oblasti břicha a zadečku. Kůže těla je zázračně komplexní systém stovek různých buněk s různou citlivostí na teplo, chlad, tlak a bolest. Kolem 32. týdne je prakticky každá část těla citlivá na pouhý dotek vlasu.
Pohyb plodu
Prvním dramatickým pohybem, symbolizujícím život sám o sobě, je první tlukot srdce v době asi tří týdnů po početí. Tato rytmická aktivita pak pokračuje, i když všechny ostatní části srdce se teprve vyvíjejí - ilustruje to důležitý fakt každého vývoje: různé části, jakmile jsou k mání, jsou okamžitě funkční. Nebo jinak, sama potřeba je pro důležitá pro vývoj.
Mezi šestým a desátým týdnem se tělo plodu začíná různě pohybovat. Objevují se různá natahování, kruhové pohyby hlavy, paží a nohou. Ruce se dotknou hlavy, obličeje, úst, ústa sama se otevírají a zavírají a to vše již v desátém týdnu. Okolo 14. týdne je možno zaznamenat prakticky kompletní repertoár pohybových možností plodu. Pohyby jsou spontánní, vrozené a projevují se v typických cyklech, rozdělených na aktivitu a odpočinek. Objevují se už dechové pohyby a pohyby čelistí. Ruce začínají interagovat s ostatními částmi těla a pupeční šňůrou.
Od těchto raných stádií je pohyb plodu jeho primární, někdy spontánně, někdy vnějšími událostmi vyprovokovanou aktivitou. Spontánní pohyby se vyskytují dříve a pravděpodobně vyjadřují čistě individuální zájmy a potřeby. Vyprovokované pohyby zrcadlí citlivost k prostředí. Např. když během 10. a 15. týdne těhotenství matka zakašle nebo se zasměje, plod se začne během vteřin hýbat.
Vestibulární systém vyvinutý k registraci pohybů hlavy a těla, stejně jako ke zvládání gravitace, se objevuje okolo 8. týdne.
Chuť a čuch
Tělesné struktury pro rozeznávání chutě se začínají vyvíjet okolo 14. týdne těhotenství a vědci věří, že už tehdy je plod schopen vnímat chuť. Testy ukazují, že polykání se zintenzívňuje sladkou chutí a zeslabuje hořkou nebo kyselou chutí. V tekutém světě dělohy je k mání velký výběr chutí, včetně kyseliny mléčné a citronové, kreatininu, aminokyselin, proteinů a solí. Testy, provedené při porodu odhalily již velmi vyvinutý smysl pro chuťové rozeznání nejrůznějších látek.
Donedávna téměř nikdo nepovažoval za možné, že plod může čichat, protože se předpokládalo, že čich závisí na vzduchu a dýchání. Poslední výzkumy avšak odhalily nový svět možností. Nosní systém je daleko komplexnější, než se předpokládalo a je tvořen neméně než čtyřmi podsystémy (čich, trigeminální, vomeronasální a terminální systém), které poskytují plodu komplexní čichové hody.
Nos se začíná rozvíjet mezi 11. a 15 týdnem. Stěnami placenty procházejí nejrůznější chemické složeniny, poskytující tak plodu nejrůznější chutě a vůně. Děložní tekutina obklopující plod omývá usní, nosní a krční dutiny, dítě je vdechuje a polyká, což umožňuje přímý přístup k receptorům několika smyslových systémů. Asociace zformované v děloze mají vliv na následné chování plodu a promítají se i do života po narození. Důkaz přímého i nepřímého učení se čichovým vjemům v děloze byl již několikrát podán. Výzkum naznačuje výjimečně široké spektrum čichových vjemů (nejméně 120). Navíc se přes stěny placenty k dítěti dostávají i složky matčiny potravy. Prenatální zkušenost s vůněmi je tak pravděpodobně přípravou smyslového systému k umění hledat a rozlišovat určité vůně nebo typy vůní.
Při jednou experimentu byly děti v děloze schopné odpovídat změnou plodového dechu a srdečního tepu na to, jestli matka pila obyčejnou nebo bezkofeinovou kávu. Novorozenci jsou lákáni vůní mateřského mléka, ačkoliv s ní nikdy před tím nepřišly do styku.