Ako reagovať, keď dieťa robí naprieky a rady: Sprievodca pre rodičov

Je vaše dieťa nezvládnuteľné? Nerešpektuje príkazy, neposlúcha, a sťažujú sa naň učiteľky? Kladiete si otázku, prečo práve vy máte takéto dieťa? Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. V tomto článku sa pozrieme na to, ako reagovať, keď dieťa robí naprieky, a ako mu pomôcť stať sa spokojnejším a vyrovnanejším.

Rastúci problém "nezvládnuteľných" detí

Máte pocit, že počet rodičov, ktorí sa sťažujú na svoje deti, že sú nezvládnuteľné, stúpa? Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov otázka: „Čo mám robiť?“ Rodičia prežívajú zlosť, pocity viny, sklamanie, bezradnosť a túžia sa nanovo zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Často sa stáva, že psychológovia dlho počúvajú o tom, aké je dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a uniká požiadavkám svojich rodičov v bežných životných situáciách. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča a očakávajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.

Čo znamená "nezvládnuteľné" dieťa?

Nezvládnuteľné dieťa nie je ochotné urobiť to, čo od neho chcú rodičia, a to aj pri jednoduchých požiadavkách. Psychológovia nemajú čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa hralo. Dieťa nie je ochotné vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si samo zvolilo. Svojím správaním obsadzuje vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia takéto dieťa výchovne nezvládajú.

Z odborného pohľadu nezvládnuteľné dieťa znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.

Tolerancia a hranice: Hľadanie správnej miery

Babky hovoria, že dnešné deti si toho k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali. Je to tak, že hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú? Dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.

Prečítajte si tiež: Komplexný sprievodca: Plač mesačného bábätka

Často sa zvykne vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi.

Dôležitosť citlivého prístupu a bezpečnej citovej väzby

Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.

Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.

Stanovenie hraníc: Bezpečie a sloboda

Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami. Dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.

Kult dieťaťa: Starostlivosť vs. prehnaná ochrana

V súčasnosti vládne svetu „kult dieťaťa“, ofukujeme ich, vymýšľame množstvo krúžkov, riešime ich stravu aj prášok na pranie, v ktorom im perieme. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.

Prečítajte si tiež: Efektívne stratégie pri záchvatoch u detí

Alternatívne výchovy: Intuícia vs. systém

Dnes sa môžeme stretnúť s rôznymi alternatívami, ktoré v zásade nevychádzajú zo zlých myšlienok, ale vždy som prekvapená z toho, ak rodič prestane mať vlastnú výchovnú intuíciu a empatické identifikovanie sa so svojím dieťaťom a hľadá akýsi štýl výchovy. Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Keď sa rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýta, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolím odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“ Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Žiadne trojročné dieťa nie je príliš zrelé, aby mohlo o sebe rozhodovať.

Byť "duchom prítomný": Najdôležitejší aspekt výchovy

Väčšina rodičov sa bez väčších neistôt a problémov stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. Dôležité je, aby rodičia boli ochotní a vedeli byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Rodič sa musí identifikovať s potrebami svojho dieťaťa a nikdy sa nevzdať osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.

Praktické rady, ako reagovať na vzdor a naprieky

Tu je niekoľko praktických rád, ako reagovať, keď dieťa robí naprieky rady:

• Zakazovať s vysvetlením: Vždy, keď niečo zakazujete, vysvetlite dieťaťu, prečo je to zakázané. Nevadí, že ešte nerozpráva, alebo že nerozumie všetkému. Ocení snahu o vysvetlenie.
• Používajte "ja" namiesto "ty": Namiesto "To sa nesmie!", povedzte "Nechcem, aby si to robil!". Dieťa urobí vec pre milovanú mamičku. To prvé je len všeobecná rada, ktorú nechápe.
• Veľa vecí netreba zakazovať: Iba určiť pravidlá, kedy je to dovolené. "Áno, môžeš sedieť vpredu v aute, keď vyrastieš a budeš mať 12 rokov."
• Príčina a dôsledok: Používajte princíp príčiny a dôsledku. Keď bude kopať do vašej stoličky pri jedle, povedzte: "Chcem, aby si prestal kopať, lebo mi to vadí. Ak ešte raz kopneš, budem musieť zbalit jedlo a skončiť obed, lebo ma nebaví takto jesť." Ak znovu kopne, zbalte jedlo a nechajte ho hladného do ďalšieho jedla.
• Vysvetlenie následkov: Vysvetlenie následkov musí byť v pokoji a bez emócií a tiež to, keď budete dávať obed preč, robte bez emócií. Je to akoby ste sa vy sama museli riadiť pravidlami vesmíru a nemôžete si pomôcť a to jedlo zbaliť musíte, aj keď by ste mu ho chceli nechať.
• Relevancia a logika: Nasledok musí byť vždy relevantný k príčine a musí byť logický. Cize ak hodi hracku o zem, nezakazujte sladkosti ako trest. Logickým dosledkom je napríklad to, že tú hračku musíte zobrať, aby ste ju ochránili pred rozbitím.
• Vysvetlenie dopredu: Nasledok musíte VZDY vysvetliť dopredu, aby sa dieťa mohlo rozhodnúť, či tu hracku hodi o zem alebo nie.
• Hnev a amok: Keď už sa rozzúri a je v amoku, nesnažte sa vysvetľovať. Nevníma vás. Pomôžte mu spracovať hnev. Ostaňte mlčky pri ňom ak máte čas a ponúknite objatie ak chce. Väčšina detí nechce objatie na začiatku, ale ako najväčší hnev prejde, prídu sa pomojkať. Tak malé deti nevedia ako reagovať na hnev. Sú často vyplašené intenzitou tej emócie a nevedia čo s tým robiť.
• Alternatívy pre hnev: Vysvetlite a ukážte mu to. Ked sa ukludni, vysvetlite ze to co zazil bol hnev. Ze je v poriadku ho citit a ze hnev vzdy odide. Dajte mu bezpecne alternatyvy ako sa hnevu zbavit: uhryzne hryzatko, pokrkve papier, udrie vankus, zadupe nohami.
• Príležitosti na rozhodovanie: Na vzdor pomáha ak má dieťa veľa príležitostí rozhodovať o svojom živote. Dajte mu voľbu v obliekaní (zlete alebo modre tricko), jedle (malinovy alebo jahodovy jogurt), kam pojdete na prechadzku (park lebo hojdakcy), akym sposobom pojde do auta (hopkat ako zajac alebo utekat ako macka), co si oblecie prve (nohavice alebo tricko).

Manipulácia: Ako ju rozpoznať a reagovať

Deti sú majstri v manipulácií, toto správanie v nich však posilňuje rodič sám.

Prečo deti manipulujú s rodičmi?

Krik, vyjednávanie, plač, vyhrážanie, emocionálne vydieranie, vzbudzovanie pocitov viny - to všetko sú znaky manipulácie, tak často deťmi používanej. Nerobia to naschvál, nechcú vám znepríjemniť život, len používajú efektívne spôsoby chovania, ktorými dosiahnu po čom túžia. Pre každého človeka je prirodzené získať po čom túži. Hľadáme rôzne spôsoby, ako si zaistiť, čo chceme - a deti robia to isté. Deti vedia, že nemajú moc rozhodovať o sebe, svete a väčšine vecí, ktoré sa ich týkajú, preto sa uchyľujú k manipulatívnym praktikám, ktoré fungujú. Nevedia, že sa jedná o manipuláciu, nerobia to naschvál, len je pre ne prirodzené nájsť si cestu, ako dostať čo chcú. Skutočný problém nastáva, ak im to ako rodič odobríte tým, že sa vzdáte a ustúpite. Tým dávate dieťaťu jasný signál, že jeho chovanie funguje a zvyšujete šancu, že ho zopakuje aj nabudúce. Deti nami manipulujú pretože dovolíme, aby ich správanie bolo účinné.

Prečítajte si tiež: Zvládanie náročného obdobia dospievania

Ako reagovať na manipuláciu?

1. Zostaňte pokojní: Ako reagovať v daných situáciách sa dieťa učí od vás. Ak k riešeniu problémov pristupujete s nervozitou a krikom, dieťa bude taktiež. V momente, ak dieťa nedostane čo chce (problém), reaguje naučeným spôsobom od vás (krik, vyvádzanie). Rodič má byť bezpečný prístav dieťaťa, oáza pokoja a harmónie.
2. Nenechajte sa emocionálne vydierať: Využijú každú drobnosť a možnosť manipulovať vami. Hoci to môže zasiahnuť vaše citlivé miesta a slová vás zabolia, nenechajte sa vydierať. V takýchto prípadoch potvrďte pocity dieťaťa, ale buďte neoblomní („Je mi ľúto, že to tak vidíš, máš právo hnevať sa, ale nekúpim ti to“).
3. Buďte rodičom s chrbtovou kosťou: Rodič má byť istota, bezpečie, pilier. Dieťa od neho vyžaduje a potrebuje hranice, pravidlá a presný smer, aby sa vedelo zaradiť do sveta a medzi rovesníkov. Ak je rodič mäkký, ústupčivý, dieťa ľahko využije tieto slabosti.
4. Buďte láskaví, ale neústupní: Ak sa teda dieťa dožaduje svojho, odpovedajte s porozumením, nereagujte emocionálnym výlevom. Uistite ho, že rozumiete jeho smútku a hnevu, ale že pravidlá sú jasné.
5. Buďte s partnerom na jednej lodi: Deti vycítia, ktorý z rodičov je ten „slabší kus“, teda ľahšie manipulovateľný. S požiadavkou sa preto obracajú k nemu, pretože majú väčšiu šancu, že uspejú.
6. Nechajte dieťa pocítiť prirodzené následky: Nechajte ich, nech pocítia čo sa stane ak porušia pravidlá. Nemyslím tým trest v podobe kriku, fyzického násilia alebo zahanbovania či nadávok.

Riešenie konkrétnych problémov: Príklady z praxe

Príklad 1: Agresívne správanie staršieho súrodenca

Mám dvoch synov 3 roky a 8 mes. Starší je teraz v období vzdoru, takže dosť často sa stane, že keď mu niečo nepovolím, nedám, ide ma biť, ja mu to nechcem dovoliť, tak mu ponúknem vankúš atď. podľa Vašich rád, ale to ho väčšinou rozčúli ešte viac, tak odídem preč no on ide tiež aby mi mohol ubližovať a hovorí: chce mamičku biť, kúsať, lámať (aj to robí ) chce mamička spadla z balkóna, chce mamička odišla preč… atď.

V tomto prípade je dôležité:

• Stanoviť jasné hranice: Agresívne správanie je neprijateľné. Dôsledne trvajte na tom, že bitie, hryzenie a ubližovanie nie sú dovolené.
• Ponúknuť alternatívy: Ponúknutie vankúša je dobrý krok, ale ak to nefunguje, skúste iné spôsoby, ako ventilovať hnev (napr. dupanie, trhanie papiera).
• Nereagovať na provokácie: Ak dieťa pokračuje v ubližovaní, odíďte do inej miestnosti a ignorujte ho, kým sa neupokojí.
• Venovať pozornosť: Uistite sa, že starší syn dostáva dostatok individuálnej pozornosti, aby sa necítil zanedbávaný príchodom mladšieho súrodenca.
• Hľadať odbornú pomoc: Ak agresívne správanie pretrváva, vyhľadajte pomoc detského psychológa.

Príklad 2: Dieťa, ktoré robí neporiadok a odmieta upratovať

Tiež robí rôzne naprieky: vyťahá bielizeň zo skriňky,vylieva vodu na zem, rozhádže hračky, búcha náročky dverami alebo na dvere, že by mladšieho zobudil, robí neporiadky, povyzlieka si nohavice aj slipy a vyciká sa len tak na zem (a veľmi sa na tom rehoce, pritom normálne si pekne povie, že chce cikať) a keď mu poviem že by to upratal, utrel, povie: nechce a neviem ho donútiť aby to ozaj upratal.

V tomto prípade je dôležité:

• Zistiť príčinu: Prečo dieťa robí neporiadok? Je to snaha o pozornosť, nuda, alebo prejav hnevu?
• Stanoviť jasné pravidlá: Pravidlá musia byť jednoduché a zrozumiteľné. Napríklad: "Po hraní si upratáme hračky."
• Používať odmeny a tresty: Za upratanie hračiek môže dieťa dostať pochvalu alebo malú odmenu. Za odmietnutie upratovania môže nasledovať strata privilégií (napr. kratší čas na hranie).
• Byť dôsledný: Ak dieťa odmieta upratať, trvajte na tom. Ak je to potrebné, pomôžte mu s upratovaním, ale nenechajte ho vyhnúť sa zodpovednosti.
• Reagovať na "cikanie na zem": Ak sa dieťa vyciká na zem, nereagujte s hnevom, ale s pokojom. Povedzte mu, že to nie je správne a že má používať nočník alebo toaletu. Nechajte ho, nech to po sebe uprace.
• Hra s "cikáním a kakaním": Je normálne, že sa deti hrajú s "cikáním a kakaním". Ak to robí s hračkami, vysvetlite mu, že to nie je vhodné a ponúknite mu iné hry. Ak si strká prsty do konečníka, poraďte sa s lekárom.

Príklad 3: Matka, ktorá kričí na dieťa a cíti sa vinná

Som matkou akou nechcem byť. Som matkou vo veľa veciach akou bola moja matka, aj keď sa snažím každý deň pripomínať si a robiť všetko pre to, aby som nebola ako ona. Mám dve deti. Prvé má 2 roky a kúsok, druhé 2-mesačné bábätko. Odkedy sa narodilo druhé dieťatko, prvé to ťažko zvláda. Vyvádza, nepočúva, robí naprieky nám rodičom ako keby hravým úmyslom. Ja som však vyčerpaná, prestimulovaná, nevyspaná a veľakrát hladná, smädná. Snažím sa naplniť potreby všetkých, udržať domácnosť. Seba kladiem na koniec, nezvládam určité situácie a kričím po svojom prvom dieťati.

V tomto prípade je dôležité:

• Sebastarostlivosť: Starajte sa o seba. Doprajte si dostatok spánku, jedla a oddychu. Ak ste vyčerpaná, je ťažšie zvládať náročné situácie.
• Hľadať pomoc: Požiadajte partnera, rodinu alebo priateľov o pomoc s deťmi a domácnosťou.
• Uvedomiť si svoje spúšťače: Zistite, čo vás najviac stresuje a vedie ku kriku. Pracujte na tom, aby ste sa týmto situáciám vyhli alebo ich lepšie zvládali.
• Naučiť sa techniky zvládania hnevu: Naučte sa techniky, ako sa upokojiť, keď cítite, že sa blížite ku kriku (napr. hlboké dýchanie, počítanie do desať, odchod z miestnosti).
• Ospravedlniť sa: Ak ste na dieťa kričali, ospravedlňte sa mu. Vysvetlite mu, že ste sa správali nesprávne a že sa budete snažiť to zlepšiť.
• Hľadať odbornú pomoc: Ak máte pocit, že to nezvládate, vyhľadajte pomoc psychológa.

Objatia: Ich význam a benefity

Dotykom dávame najavo našu lásku, náklonnosť a sympatie. Obyčajné objatie dokáže v tele zvýšiť hladinu hormónu šťastia a znížiť stresový hormón. Nie je preto prekvapujúce, že čím častejšie objímame deti, tým lepšie sa vyvíja ich mozog. Ľudský kontakt je nevyhnutný pre prežitie nášho druhu.

Benefity rodičovskej náruče:

1. Pomáha vo vývoji: Správny vývoj mozgu si žiada zmyslovú stimuláciu. Kontakt kože na kožu, ako napríklad objímanie, je jedným z najdôležitejších stimulov, potrebných pre rast zdravého mozgu a tela.
2. Podporuje imunitný systém: Jemný tlak na sternum (hrudná kosť), ktorý vyvolá emócie ako láska a pocit bezpečia, stimuluje týmus (detská žľaza).
3. Zaisťuje pocit istoty a bezpečia: Deti sa potrebujú cítiť milované. Potrebujú vedieť, že sú na tomto svete vítané a chcené.
4. Sú šťastnejšie: Fyzickým kontaktom sa vyplavuje hormón serotonín, nazývaný aj hormón šťastia.
5. Pomáha nastaviť disciplínu: V tomto momente nepotrebuje krik a trest, ale lásku rodiča, ktorý objatím urobí rozhodne viac.

tags: #ako #reagovat #ked #dieta #robi #napriek