Vytvorenie radostného vzťahu s dieťaťom a budovanie vzájomnej dôvery si nevyžaduje komplikované postupy. Často stačí zmeniť spôsob, akým s deťmi komunikujeme. Mnohí dospelí si nevedia predstaviť komunikáciu s dieťaťom bez fráz ako „Nesprával si sa pekne. Nerob to!“ Hoci to myslia dobre, výčitky, napomínania a zákazy nemajú na dieťa taký účinok, aký by si rodičia želali. Môže to viesť až k vzájomnému odcudzeniu. Deti nadobúdajú pocit, že ich nikto nepočúva, nerozumie ich pocitom a neustále im niečo vyčíta. V snahe vyhnúť sa bolesti a ďalším výčitkam začnú radšej pred rodičmi tajiť svoje myšlienky.
Rodič ako policajt?
Dospelí si často neuvedomujú, koľko zákazov, výčitiek a napomínaní používajú v komunikácii so svojimi deťmi. Nancy van Peltová tvrdí, že v mnohých rodinách je komunikácia obmedzená len na kritiku. „Súhlas, sympatie či vyjadrenie radosti sa dostávajú na okraj, alebo celkom mimo vzájomnej komunikácie.“
Čo teda robiť? „Hovorte s dieťaťom a počúvajte ho, aby hovorilo,“ radí odborníčka. V konkrétnych situáciách to znamená napríklad potvrdenie detských postojov namiesto snahy ich za každú cenu ovplyvňovať. Zmeniť pocit alebo názor aj tak nikto nikdy nedokázal na niečí pokyn. „Rozumiem, čo tým myslíš. Chápem, čo mi chceš povedať,“ to je to, čo deti potrebujú počuť.
Nehovorme im, ako sa majú cítiť
Niekedy stačí konštatovanie a pozorné počúvanie. Odborníčka na rodinný život vystríha pred tým, aby rodičia deťom kázali, ako sa majú cítiť. „Keď sa nám deti zveria so svojimi pocitmi, začneme im často hovoriť, ako sa majú alebo nemajú cítiť - ako keby naše logické tvrdenia mohli poprieť ich pocity! Opak je však pravdou - najľahšie sa človek negatívnych pocitov zbaví, ak ich vyjadrí. A pre dieťa to platí tiež.“ Potláčanie pocitov navyše ničí sebaúctu.
Pozor na gestá
Treba si dávať pozor aj na neverbálnu komunikáciu. Správna a účinná komunikácia s dieťaťom je teda jednoduchšia, než by si niekto myslel. Vypočujte všetko, detské úvahy, nápady, pocity bez zľahčovania a popierania. „Vaše deti sa vám začnú zverovať s najrôznejšími problémami, o ktorých ešte nikdy nehovorili a váš domov sa stane miestom, kde sa dá žiť a rásť,“ sľubuje Nancy van Peltová.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Konštatovania bez výčitiek
Sú situácie, kedy rodič s dieťaťom nesúhlasí. Vtedy je lepšie a účinnejšie hovoriť o sebe než o dieťati. Vyjadriť pocity, opísať, prečo ich máte a vysvetliť, aké ťažkosti správanie dieťaťa spôsobuje. Teda namiesto „Si neporiadny! Zas si všade rozhádzal hračky!“ môžete povedať: „Naozaj ma hnevá, že si si ešte neposkladal hračky.“
„Ja-vyjadrenia sú vysvetlením emócií, ktoré majú rodičia vzhľadom na nevhodné správanie dieťaťa. Neodsudzujú, len vyjadrujú, ako na nich pôsobí jeho správanie. Rozlišujú medzi dieťaťom a jeho konaním,“ vysvetľuje dôležitý rozdiel Nancy. Naproti tomu Ty-vyjadrenie si dieťa často vysvetľuje ako útok. „Ja-vyjadrenie je preňho skôr opisom rodičovských pocitov,“ dodáva. Neobsahuje príkazy, nadávky, odsúdenie ani pokyn, čo robiť. Naopak, je v tom dôvera, že to dieťa vyrieši samé.
Nereálne nároky
Dosť často mávame na svoje deti nereálne nároky. Napríklad chceme, aby sa deti okamžite delili o svoje hračky, okamžite sa za niečo ospravedlnili, pretože nechceme, aby si o nás okolie pomyslelo, že máme nevychované decko.
Možno niekedy docielime svoje a dieťa cez zuby precedí slovko „prepáč“, aby po piatich minútach znova bilo svojho kamaráta na ihrisku. Keď budete svojho syna alebo dcéru nahovárať na to, aby sa ospravedlnili, majú pocit, že na nich hovoríme po čínsky. Skúste sa vcítiť do situácie, kedy sa vaša päťročná dcérka pohádala s kamarátkou kvôli hračke. Začnú sa strkať a jedna z nich padne. Obvykle pribehneme a chceme, aby sa naša dcérka ospravedlnila, ale takýto postup je k ničomu. Dieťa sa cíti ukrivdene, preto pred chvíľou bojovalo o niečo, čo má rado. A tým je jeho hračka. Tiež by ste nechceli venovať svoju kabelku cudzej žene v kaviarni. Keď nad svojim dieťaťom stojíme, pripadáme mu ako obri. Vníma potom len to, čo povieme úplne inak, keď si kľakneme a pozeráme sa mu do očí.
Kľúčom k tomu, aby sa syn či dcéra vedeli v správnej chvíli ospravedlniť, je pochopenie toho, čo sa stalo. Spýtajte sa: „Čo si myslíš o tom dieťatku, prečo toľko plače? Keď dieťa pochopí rozdiel medzi jeho správaním a reakciou okolia, povedzte mu, aby si skúsilo predstaviť, ako by bolo v tejto situácii jemu. „Ako by ti bolo, keby do teba niekto strčil? Spýtajte sa svojho dieťaťa, či chce tomu, s kým sa práve pohádalo, niečo povedať. Je dosť pravdepodobné, že budete musieť takéto rozhovory opakovať. Ale tým, že mu budete trpezlivo vysvetľovať, mu venujete darček.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Rozvíjanie reči u detí
Rozprávať sa s dieťaťom od jeho najútlejšieho veku je pre budúci vývin reči nesmierne dôležité. Čím viac sa budete s dieťaťom rozprávať, tým lepšie. Nie je žiaduce, aby ste dieťa nechali na seba niečo bľabotať a len mu neprítomne pritakávali hmmm, hmmm. Na druhej strane ani monológ z vašej strany nie je na osoh, keď nenechá dieťaťu prestávku, aby sa aj ono mohlo zapojiť. Dieťa si uvedomí, že s ním skutočne nehovoríte, že je vám jedno, či vám rozumie a či vás počúva a prestane sa snažiť.
Pomôžete mu tým rozšíriť slovnú zásobu o výrazy, ktoré sa vzťahujú k myšlienkam, či veciam v tej chvíli, keď ich potrebuje. Skúste si predstaviť, že sa dieťa snaží dotiahnuť krhlu k záhonu a popolievať kvety. Zjavne potrebuje fyzickú pomoc, pretože samo nevládze krhlu uniesť, utiahnuť. Ak dieťaťu len poviete: „Ukáž, pomôžem ti“, nenaučí sa nič nové. Ak mu však poviete: „Môžem ti pomôcť odniesť tú krhlu s vodou? Pre teba je asi príliš ťažká“, ponúkate dieťaťu viacero jazykových myšlienok. Toto vyššie uvedené môžete praktizovať hocikedy. Podáte mu niečo, lebo ste „vyšší“, odoberiete mu z kefky pastu, pretože si jej tam dalo „príliš veľa“, odložíte jedny jeho tepláčiky, pretože sú mu „priveľmi malé“. Rovnako môžete pomáhať slovami, ktoré označujú farby, tvary alebo čísla. Keď dieťa podáva napr. Hry dieťaťa tiež vytvárajú priestor na zásobovanie novými slovami. Ak príde vaše dieťa natiahnuté do otcovho svetra a topánok a povie, že „ono je ocko“ (pretože vie, že otec nosí tento sveter a tieto topánky), môžete sa ho spýtať napr.: „A kam ide ocko? Keď dieťatko pribehne a oznámi: „Bum, bolí“ a ukazuje na lakeť, namiesto obligátneho pofúkania a vety: „nič to nie je“, môžete zareagovať aj takto: „Udrel si sa do lakťa? Vidím, máš tam červený fliačik. Nie je to také zlé, ani to nie je odreté.
Takto môžete reagovať takmer vždy - ak budete dieťa počúvať sústredene. Pri takto vedených dialógoch sa dieťa rýchlo naučí podstatné mená, ktoré označujú veci, prídavné mená, ktoré ich opisujú a slovesá, ktoré určujú, čo veci robia. V troch rokoch dieťa potrebuje poznať čoraz viac slov. Otázky typu „prečo?“ sú znakom vyspievania dieťatka. Majte na pamäti, že ak dieťa začne otázkou „prečo?“, možno ani nečaká konkrétnu odpoveď, ale môže to v danej chvíli byť len nástroj na udržanie vaše pozornosti. Niekedy sa dieťa spýta tak, že mu reálne nemôžete odpovedať: „prečo je sova?“. Nemá význam hovoriť: „neviem, čo tým myslíš, čo sa vlastne pýtaš?“ Dieťa to ani samo nemusí vedieť. Namiesto to radšej reagujte asi takto: „Ja síce presne neviem, na čo sa pýtaš, čo chceš vedieť, ale poďme sa porozprávať o sovách a uvidíme, či nájdeme odpoveď na tvoju otázku.
Predstavenie nového partnera deťom
Tí, ktorí prišli o svoje manželstvo vedia, že nájsť si s deťmi nových partnerov nie je vôbec jednoduchá životná etapa. V súčasnosti veľa manželstiev končí rozvodom, a tak si mnoho ľudí hľadá nového partnera. Po rozchode alebo po rozvode nie je žiadna správna alebo zlá doba na to, kedy začínať budovať nový vzťah. Život to tak nejako zariadi sám. Vy ale stojíte uprostred troch svetov. Toho vášho, toho, kde hrajú hlavnú úlohu vaše deti a toho, do ktorého ešte patrí aj váš bývalý partner. A vo všetkých týchto svetoch je potrebné udržiavať rovnováhu. Niekedy je ale naozaj ťažké začať znovu a najťažšia úloha spočíva v tom, ako deťom predstaviť nového partnera alebo partnerku.
„Tento proces najjednoduchšie prebieha, keď má dieťa 2 - 3 roky. V tomto období si ešte nepamätá na svojho biologického rodiča. Čím sú deti staršie, je to horšie. V tomto období sú už deti zvyknuté na obidvoch rodičov a náhradu v podobe nového otca alebo mamy nesú veľmi ťažko. Úplne najhoršie to znášajú deti v pubertálnom a predpubertálnom veku“ myslí si Jiří Novák.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Ako na to v puberte?
Keď sú deti v pubertálnom období, tak s novým vzťahom sa radšej neponáhľajte. Aj keď ste dlhšiu dobu rozvedení, dieťa si veľmi dobre pamätá všetky spoločné zážitky s obidvomi rodičmi a všetko veľmi citlivo prežíva. A pripravte sa na veľa otázok. Puberta je naozaj ťažké obdobie. Hormonálne zmeny, zmeny nálad a istá nevyspytateľnosť robia z pubertiakov obávaných oponentov.
Ako pripraviť deti na zoznámenie čo najlepšie?
Jiří Novák odporúča najprv občas o novom partnerovi (partnerke) niečo porozprávať. Môžete rozprávať o záujmoch, o tom, kde pracuje a podobne. Ak niektorá z týchto informácií dieťa zaujme, navrhnite stretnutie. Prvé stretnutie je potrebné urobiť na neutrálnej pôde. Môžete ísť na výlet, do ZOO, do reštaurácie alebo na nejaké športové podujatie. Rozhodne sa prvýkrát nestretnite doma. V domácom prostredí to dieťa môže vnímať ako narušenie svojho teritória. Prvýkrát by mal prísť nový partner (partnerka) až vtedy, keď sa medzi nimi vytvorí určitý vzťah. Nikdy nenúťte svoje dieťa, aby malo nového partnera rado. Príkazy ako, že teraz je to tvoj nový otec, ktorého musíš mať rád, sú kontraproduktívne. Dieťa dobre vie, že má svojho biologického otca a keď ho budete do lásky nútiť, môže to u neho vzbudiť odpor.
Samozrejme, veľmi záleží na situácii, ale všeobecne platí, že ak majú deti blízky a spokojný vzťah so svojimi biologickými rodičmi, menej pravdepodobne sa budú cítiť ohrozené niekým „zvonku“. Váš nový partner by im nemal byť prezentovaný ako nový otecko alebo mamička, ak je aspoň čiastočná snaha udržať si biologických rodičov v kontakte. Deti často veľmi citlivo vnímajú nové usporiadanie vecí ako ohrozenie vlastných istôt, preto je dobré zdôrazniť, že mamička i otecko sú len jedni. Jiří Novák tiež radí, aby ste sa v ničom neunáhlili.
Dôležité rady pre zoznámenie detí s novým partnerom
- Nezoznamujte deti s každým novým partnerom (partnerkou). Zoznámte ich až s takým, s ktorým to (navzájom) myslíte vážne.
- Nečakajte zázraky počas prvého stretnutia. Iskra nemusí preskočiť, na vzťahu bude možno potrebné pracovať.
- Pomôžte svojim deťom prekonávať negatívne pocity, ktoré môžu mať.
- Buďte úprimní. Povedzte aj bývalému partnerovi, že sa vaše deti s novým stretávajú.
- Buďte diskrétni. Fyzický kontakt môže deti zmiasť, zaskočiť, donútiť žiarliť alebo cítiť ľútosť voči bývalému partnerovi.
- Počúvajte, čo vám hovoria deti. Deti by z diskusie o novom partnerovi nemali byť vynechané. Pred schôdzkou, počas nej i po nej, pri plánovaní nových spoločných aktivít, pozorujte a počúvajte svoje dieťa. Nikdy by ste si nemali žiadať dovolenie na schôdzku ísť, ale zaradiť dieťa do procesu rozhodovania nemusí byť od veci. Vnímavé dieťa vám môže pomôcť vidieť aj tie chyby partnera, ktoré pod návalom zamilovanosti nemusíte vidieť vy.
Meno pre nového partnera či partnerku
Ako by mali deti oslovovať nového partnera či partnerku? Ideálne je, ak dieťa nového partnera oslovuje krstným menom. Je to pre každého pohodlnejšie.
Čo robiť, keď dieťa nemá nového partnera rado?
Ak sa nový partner správa k dieťaťu láskyplne aj v období, keď ho ono odmieta, zvyčajne si k sebe časom nájdu cestu. Chce to však veľa vytrvalosti a občas je potrebné „prehltnúť“ niektoré veci. Spočiatku sa deti môžu k novému partnerovi správať odmerane, je to prirodzená reakcia. Ak vo vzťahu k nim boli obaja rodičia láskaví, často veria, že sa k sebe ešte vrátia. Nový partner im tieto nádeje berie. Buďte vždy prirodzení a sami sebou. Nikdy sa nehrajte na lepšieho rodiča ako v skutočnosti ste ani pred deťmi, ani pred novým partnerom. Nenúťte nového partnera s deťmi tráviť maximum času a rovnako ho nevnucujte nasilu deťom, ktoré ho odmietajú. Chce to veľkú dávku trpezlivosti a láskavosti, kým si dieťa na nového člena domácnosti zvykne, ale väčšinou to vždy dobre skončí. A hlavne buďte realisti a nečakajte veľa hneď od začiatku. Vždy to chvíľu trvá, kým si dieťa na nového partnera zvykne.
Keď vstúpi nový chlap do tvojho života, postupne to ovplyvní aj tvoje deti. Prvé stretnutie môže byť dôležitým krokom, no je však dôležité zvoliť správny čas a prístup, aby sa deti cítili pohodlne a prijali novú osobu do svojho života. Pri predstavení nového partnera deťom je dôležité vyčkať na správny okamih. Je dôležité, aby ste si obaja boli istí vaším vzťahom a aby ste mali pocit, že je čas zdieľať túto informáciu s deťmi. Predstavenie nového muža by malo byť založené na otvorenej a úprimnej komunikácii. Rozhovor s deťmi o tom, že si stretla niekoho nového a že je pre teba dôležitý im dáva priestor vyjadriť svoje pocity a otázky. Je dôležité, aby si rešpektovala pocity svojich detí. Možno budú mať zmiešané emócie alebo obavy týkajúce sa nového partnera.
Prvé tri roky života dieťaťa: Základ pre budúcnosť
Čo zanedbáme počas prvých troch rokov, vraj už nikdy nenapravíme…Prvé roky života dieťaťa položia základy jeho budúcich vzťahov, postojov k životu a ľuďom, úrovne duševného zdravia a pohody. Sú stavebným základom šťastia a spôsobu života, aký bude v budúcnosti viesť. A všetko máme v rukách my, rodičia.
Vývojoví psychológovia sa zhodujú, že prvé tri roky života dieťaťa sú tými najdôležitejšími. Počas nich my, rodičia, určujeme, ako sa bude cítiť vo svete a voči ľuďom. Akékoľvek problémy, ktoré sa v budúcnosti objavia, vznikajú chybami rodičov práve počas prvých rokov života dieťaťa. Psychológovia majú preto jasno - ak to skazíte počas prvých troch rokov, následky budete niesť ešte dekády.
Kanadský lekár Gabor Maté sa špecializuje na detský vývoj v spojitosti s traumatickými zážitkami. Skúma celoživotný dopad traumy na fyzické a mentálne zdravie detí. Tvrdí, že rozhodujúce sú práve prvé tri roky života dieťaťa - počas nich dokáže rodič pochovať zdravie, šťastie i budúcnosť dieťaťa, alebo naopak pripraviť ho na plnohodnotný život. Maté upozorňuje, že najčastejšou chybou rodičov je nebyť prítomný a nerozvíjať puto.
Byť tu pre dieťa
Čo si presne pod tým predstaviť? Maté vysvetľuje, že rodičia sú v prítomnosti detí často napätí, nevedia relaxovať a byť v kľude. S dieťaťom komunikujú prostredníctvom príkazov a zákazov, nevedia ako inak s ním nadviazať kontakt. V tomto vidí ten najväčší problém - nevedia, čo znamená BYŤ TU pre dieťa, BYŤ S NÍM. Netušia, ako sa majú na neho napojiť, vnoriť sa do jeho sveta, aby boli jeho súčasťou. Inými slovami, nevedia byť tu a teraz s dieťaťom a užívať si spoločný moment len tak, v pokoji a láske.
Podľa slov doktora Maté rodičia celé detstvo čakajú, kým dieťa vyrastie a vyrovná sa ich mentálnej kapacite. To znamená, že väčšina z nich netuší, ako sa majú s deťmi rozprávať, a preto čakajú, kým budú dospelí aby nadviazali kontakt - to je však už neskoro. To najdôležitejšie, čo deti potrebujú, je puto. Maté upozorňuje, že rodičia sa nesnažia vyrovnať deťom a pochopiť ich úroveň myslenia, konania a tým vytvoriť vzťah. Netušia, aké slová použiť, ako s nimi komunikovať - verbálna interakcia však nie je tá najpodstatnejšia. „Skutočný vzťah nezávisí od slov, ale od kapacity byť prítomný,“ vraví Maté. Ak je rodič schopný byť tu a teraz pre dieťa, napojiť sa naň a užívať si spoločný moment, poskytuje tým dieťaťu pocit istoty. Doslova vraví - „Som tu pre teba a vítam tvoju prítomnosť. Mám radosť z tvojej prítomnosti.“
Energia a pocity
Deti dokážu cítiť z rodiča energiu, pocity a nastavenie. Pokiaľ s nimi rodič netrávi čas rád, cíti sa v ich prítomnosti napätý a nevie, ako k nim pristupovať, deti vycítia, že nie sú na tomto svete vítané, ale naopak odmietané. Pre zdravý vývoj potrebujú puto s dospelým človekom - môže ním byť podľa Matého aj otec. Vo väčšine prípadov sú to matky, ktoré sú schopné zmeniť svoj prístup a nechať sa deťmi „trénovať“ (Matého výraz); otcovia sú obyčajne len návštevníci, ktorí ráno odídu, navečer prídu, pár hodín pobudnú s potomkom a ráno zase odídu.
Silné puto s dieťaťom nie je ale otázka pohlavia; otcovia dokážu nadviazať rovnaký vzťah a byť v spojení s deťmi ako aj matky. „Dokážeme sa v tom vyškoliť, musíme len byť prítomní,“ tvrdí Maté. Maté vysvetľuje, že obyčajná prítomnosť rodiča dokáže divy. Nemusíte zasahovať, participovať, stačí byť. Pokojne nechajte dieťa hrať sa samé, vy len buďte prítomní. Naša účasť a prítomnosť mu dáva pocit bezpečia, že sa môže samé hrať - prostredie, v ktorom sa hrá poskytuje istotu. Táto skutočnosť je nesmierne dôležitá, pretože hra je prípravou na život. To znamená, že musí byť uskutočnená v bezpečnom prostredí medzi rodičmi, pri ktorých dieťa nemusí byť ostražité voči číhajúcemu nebezpečenstvu. Úzkostné a bojazlivé dieťa, nemajúce pocit bezpečia, sa nevie hrať samo, alebo používa hru ako obranu voči nepriaznivému prostrediu.
Dôsledky zanedbania vzťahu
Deti potrebujú počas prvých troch rokov vzťah, kontakt a spojenie s rodičom; bez neho neprosperujú. Pokiaľ sú oň ochudobnené, vyhľadávajú ho medzi priateľmi, od ktorých sa učia kým majú byť, ako sa vyjadrovať a konať - tým sa však rodičom viac a viac odcudzujú. Родители и приятели имат, разбира се, други ценности и нагласи, каквото родителят забелязва и не му харесва - но детето впоследствие развива натиск, за да изпълни очакванията му, но се сблъсква само с отпор. Детето естествено избира ценностите на групата, с която е установило контакт и връзка, толкова необходими за оцеляване. Това още повече ги отчуждава, родителят е по-авторитарен, което детето още повече отказва - получава се омагьосан кръг, от който няма изход.
Maté upozorňuje, že najväčším problémom je presvedčenie rodiča, že mu dieťa patrí, že je jeho majetok. Na deti by sme mali nahliadať ako na našich žiakov, stúpencov, prípadne nasledovníkov - ako na niekoho, kto sa nás nemá obávať, ale má nás ľúbiť a prirodzene (bez nátlaku) nasledovať. Disciplína a výchova sú pravým opakom trestu.
Spoľahlivosť vo vzťahoch
Maté uvádza príklad nesprávneho kontaktu s dieťaťom. Ak dieťa počas prvých troch rokov plače, hovorí nám, že niečo nie je v poriadku - niečo, čo nevie ešte vyjadriť slovami, čomu nerozumie. Ak ho rodič ignoruje, učí ho, že jeho emócie nie sú dôležité, nezáleží na nich. Ak dieťa vyjadrí hnev, smútok alebo si nevie rady s frustráciou, a rodič zareaguje ignoranciou, trestom, krikom alebo poslaním do izby, vyjadruje dieťaťu nasledovné: Nie som tu pre teba keď si najviac zraniteľný a trpíš. Ak prežívaš to najväčšie nešťastie a utrpenie, nie som ti k dispozícií.
Ak tu nie sme pre dieťa počas prvých troch rokov, učíme ho, že vzťahy nie sú spoľahlivé, naopak sú niečím podmienené - a to najčastejšie tým, že aby bolo dieťa prijímané, musí sa podobať obrazu aký chce okolie (rodič, neskôr partneri alebo priatelia). Vyjadrujeme tým, že vzťahy sú nestabilné, nedá sa na nich spoľahnúť a aj ten najmilovanejší človek ho môže kedykoľvek ignorovať, opustiť a nezaujímať sa o jeho pocity a prežívanie.
Pre zdravý emocionálny a duševný vývoj dieťaťa, vrátane vývoja mozgu, je najpodstatnejší starostlivý vzťah s dospelým. Konanie, ktoré podkopáva puto a vzťah s dieťaťom, teda podkopáva a znemožňuje jeho vývoj, pretože ho zneisťuje. Kvôli tomu je dieťa v obrannom mechanizme bojuj alebo uteč, v ktorom nie je schopné učiť sa a prosperovať. Prvé tri roky života sú najdôležitejšie - buďte pre dieťa prítomní, vnímajte ho a reagujte láskou a prívetivosťou. Disciplína je opak trestu a strachu.
Zvládanie emócií u detí: Praktické tipy pre rodičov
Zvládanie emócií u detí je pre rodičov často výzvou, najmä počas obdobia vzdoru. Ako reagovať, keď dieťa nechce odísť z ihriska, ignoruje vaše volanie, bije, hryzie alebo kričí pre „malichernosti“? Tento článok prináša praktické tipy, ako pomocou hier, empatie a rituálov predchádzať konfliktom a naučiť deti zvládať svoje pocity. Pochopením detského sveta a jeho potrieb môžete urobiť z každodenných situácií pokojnejšie a radostnejšie chvíle.
Nechce odísť z ihriska
Dieťa žije prítomnosťou: „Tu a teraz“. Oznam „Ideme domov,“ značí určitý plán do budúcnosti, ktorý si dieťa bude schopné predstaviť až okolo 2 až 2.5 roka. Darmo dieťaťu v takto malom veku povieme: „Neplač, vyspinkáš sa a prídeme poobede znova.“ Pojmom ako: „poobede“, „pozdejšie“, „zajtra“, „dnes“, „o chvíľu“, dieťa ešte nerozumie. V prvom rade myslime na to, že deti nemajú rady presuny. Obliecť sa a ísť von a cesta ako dieťa dostať domov, vie byť poriadne náročná a zdĺhavá. Avšak vieme, že dieťa sa rado hrá a rado počíta. „Už musíme ísť. Trikrát sa šmykneme na šmýkačke a dvakrát prejdeme tunelom, dobre? Dokážeš do toľko napočítať? Odchodu môže napomôcť i možnosť dať dieťaťu na výber. Dieťa tak staviame do pozície aktéra (ono má situáciu pod kontrolou a ono rozhoduje): Rodič: „Už musíme o chvíľu ísť. Chceš sa 3x šmyknúť na šmýkačke alebo skákať na trampolíne, kým napočítame do 10?“ Dieťa: „ 3x sa šmyknúť.“ Rodič: „Dobre, 3x šmyknúť. Budeš počítať ty alebo ja?“
Buďme hraví a zapojme fantáziu: Rodič: „Je čas ísť. Môžeme sa zahrať, kto bude prvý pri aute alebo pôjdeme k autu cúvaním?“ Dieťa: „Kto bude prvý pri aute.“ Rodič: „Pripraviť sa, pozor, štart!“
Nepočúva, keď naňho voláme
„Viki, večera…“ (…o chvíľu na to.) „Viki!“ (…o 5 minút podráždeným tónom…) „Viktorka k stolu!“ Poznáte to? Akoby nás dieťa ignorovalo. Počuť slovný rozkaz, je však zložitejšie, ako sa môže zdať. Najskôr dieťa musí rozkaz alebo oznam počuť. A keďže dieťa žije prítomnosťou, je často pohltené svojou prácou. My dospelí detskú hru neberieme ako robotu, avšak práve hravá činnosť je pre dieťa zdroj učenia a vytvárania neurónových sietí. Následne si tento oznam/rozkaz musí zapamätať, kým ho nevykoná. V poslednom rade musí vidieť súvislosť medzi slovom a konaním. A tu je podstatný rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom. Kým u dievčat sa oblasť spracovania jazyka vyvíja skôr a skôr nadväzuje spojenie s motorickou oblasťou, mozog chlapcov ešte nie je prepojený, aby mohol tak rýchlo spracovať oznam a prepojiť ho s mobilizáciou daného zámeru. Kvôli rozdielu vo vývine mozgu, dievčatá rýchlejšie reagujú na slovné požiadavky. Chlapcom však môžeme pomôcť očným a fyzickým kontaktom (pri oslovení mu položíme ruku na plece, poprípade sa zohneme na jeho úroveň, aby nás začal vnímať). So staršími deťmi sa môžeme dohodnúť, aby nám na oznam jednoslovne odpovedali: „Počujem.“
#
tags: #ako #predstavit #dieta