Význam kolísky, rodiska a domova je hlboko zakorenený v slovenskej kultúre a umení. Často sa stáva, že umelecké diela, piesne či básne, prežijú svojich tvorcov a stanú sa súčasťou národného povedomia. Tento článok sa zameriava na preskúmanie tohto fenoménu, pričom sa dotkneme aj osudu básnika Petra Dobroslava Bellu Horala, ktorého tvorba, hoci často neznáma, zanechala trvalú stopu v slovenskej kultúre. Okrem toho preskúmame aj rôzne aspekty kolísky v kontexte fyzického a duševného blaha, ako aj jej symbolický význam v literatúre.
Peter Dobroslav Bella Horal: Zabudnutý básnik, nesmrteľná pieseň
Stáva sa smutným paradoxom, že umelecká tvorba je neraz známejšia ako autor samotný. Takýto bizarný osud postihol slovenského básnika Petra Dobroslava Bellu (Liptovský Mikuláš, 12. novembra 1842 - Budapešť, 13. júna 1919), ktorý svoje verše publikoval pod pseudonymom Horal. Jeho meno dnes už málokomu niečo hovorí. Ale keď spomenieme pieseň „Aká si mi krásna“, takmer každý zareaguje. Je to však len čiastočná pravda - Eugen Suchoň túto pieseň skutočne skomponoval, no nie na motívy ľudovej piesne, ale zhudobnil báseň „Návrat“, ktorú napísal práve Peter Bella Horal.
Po Petrovi Bellovi Horalovi sa zachovala len útla knižka básní „Piesne zďaleka a iné verše“, ktorá vyšla rok po jeho smrti, v roku 1920, básne, roztratené v niekoľkých slovenských časopisoch, ktoré počas jeho života na prelome 19. a 20. storočia vychádzali v Uhorsku, záznam zo slávnostného literárneho večierka pri príležitosti jeho 70. narodenín roku 1912, niekoľko zdravíc k jubileu, zopár krátkych recenzií a nakoniec dva či tri nekrológy. To je všetko. Eugen Suchoň, ako si spomína v autobiografickej knihe „Podmanený svet“, zhudobnil báseň „Návrat“ v roku 1932, keď pôsobil ako učiteľ hudby na Odbornej škole pre ženské povolania v Bratislave: „Blížil sa 28. október, štátny sviatok. Chystala sa školská oslava, na ktorej mal vystúpiť aj môj dievčenský zbor - po prvý raz. Pre moje dievčatá som napísal štvorhlasný zbor na báseň Petra Bellu Aká si mi krásna. Od začiatku nácviku som videl, ako oduševnene spievajú moju prostú skladbičku. Úspešné vystúpenie mi bolo odmenou za doterajšie lopotenie. Skladbička Aká si mi krásna si prekvapivo získala spontánnu obľubu a postupom času prešla do povedomia celého národa a stala sa jeho majetkom. Spievajú ju nielen na Slovensku, ale aj v Čechách takmer všetky spevácke zbory, lebo som ju neskôr upravil pre mužský a miešaný zbor. Ba často ju spievajú aj zahraničné spevácke zbory.“
Život a tvorba Petra Bellu Horala
Peter Bella Horal sa narodil 12. novembra 1842 v Liptovskom Svätom Mikuláši v rodine kožušníka, ktorý sa zapájal do národnoobrodeneckého hnutia. Kultúrny historik, prekladateľ a neskorší evanjelický biskup Fedor Fridrich Ruppeldt charakterizoval básnikovu rodinu na literárnom večierku pri príležitosti Horalových 70. narodenín takto: „V dome Bellovcov panoval vždy duch národný; dietky od mladi rástli na slovenských a českých knihách a časopisoch.“ Horalov otec Jozef Pravoslav Bella v čase básnikovho narodenia úzko spolupracoval s organizátorom slovenského ochotníckeho divadelníctva Gašparom Féjerpatakym-Belopotockým a priateľské styky udržiaval aj s miestnym evanjelickým farárom Michalom Miloslavom Hodžom, ktorému venoval tiež báseň. Ďalšiu báseň „Pozdravení Slovanům“ mu uverejnil Jozef Miloslav Hurban v I. Horalov otec podporoval štúrovské hnutie aj finančne. Prispel na kauciu na Slovenské národné noviny a bol pokladníkom spolku Tatrín.
Peter Bella Horal mal deviatich súrodencov. Jozef Bohuslav Bella mal byronovskú povahu a petöfiovského ducha. Verše nielen písal, ale za svoje ideály sa aj bil so zbraňou v ruke a v bitke za slobodu aj zahynul. V roku 1858 sa zúčastnil ako dobrovoľník na čiernohorsko-hercegovinskom povstaní, v roku 1863 podporil poľský odboj proti ruskej nadvláde a v roku 1876 padol v Srbsku v boji proti Turkom pri Aleksinaci. Ondrej Miloslav Bella ako kaplán a vojenský kňaz pôsobil na mnohých miestach v Rakúsko-Uhorsku, kým sa roku 1890 usadil v Krakove. Ján Pravdoľub Bella publikoval články o výchove remeselníckej mládeže, zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v novinách a časopisoch.
Prečítajte si tiež: O rodine, viere a výchove
Najhlbšiu stopu v slovenskej literatúre vyryl Peter Dobroslav Bella Horal, ktorý bol kultúrne činný už od mladosti. Pôsobil ako člen ochotníckeho divadla v Liptovskom Svätom Mikuláši, pre ktoré skladal kuplety a príležitostné básničky ako „Nenie všetko zlato, čo sa blyští“ alebo „Priateľ meštek“. Posielal aj rébusy do časopisu Černokňažník. Básnicky debutoval v Sokole v roku 1865 básňou „Slovanský trikolor“. Vyučil sa za kožušníka a zamestnal sa v dielni svojho otca. Začiatkom 70. rokov firma začala upadať a onedlho zbankrotovala. Horal sa presťahoval do Budína, kde pracoval ako pisár na Ministerstve verejnej dopravy, neskôr si urobil telegrafický a železničiarsky kurz. Stal sa prednostom na viacerých železničných staniciach v Uhorsku a neskôr pracoval v Ústrednom úrade železníc v Pešti.
Tvorba v ústraní a posmrtné uznanie
Peter Bella Horal publikoval v čase, keď pracoval na železnici, veľmi málo, zväčša písal iba pre vlastné potešenie. Jeho brat Ján v rukopise o rodine Bellovcov pre zostavovateľov Rukoväte literatúry slovenskej zhodnotil jeho tvorbu takto: „O sebe Peter Dobroslav píše, že pár pesničiek síce napísal, ktoré tak zovšeobecneli, že ich v zbierkach národných slovenskej piesni ako piesne ľudovie uvádzajú, no i rukopisy iných prací sa pri sťahovaní stratili. Čosi vraj ako 16 - 17- ročný šuhaj do Černokňažníka podával, to je vraj tak malicherné, že to ani spomenutia nezasluhuje. Krem toho z jeho životopisu, kde do školy chodil, ktoré triedy ukončil, je nie radno verejne hovoriť. Je štátnym úradníkom a keby nejaké hoc veľké zásluhy mal o národ, tie spomenúť nateraz neslobodno.“ Životopis Bellovcov vypovedá, že Horal sa počas zostrenej maďarizácie obával o svoje zamestnanie, a preto sa neangažoval v slovenskom verejnom živote. Až po odchode do penzie začínal prispievať do slovenských časopisov - do Slovenských pohľadov, Živeny a najmä do Dennice, ktorú redigovala Terézia Vansová.
Eugen Suchoň nebol jediným hudobným skladateľom, ktorý zhudobnil Bellove verše. Dve jeho básne „Matka nad kolískou“ a „Vianoce“ inšpirovali aj jeho omnoho slávnejšieho menovca, nie príbuzného - tiež rodáka z Liptovského Svätého Mikuláša - Jána Levoslava Bellu. Ďalej Jozef Grešák zhudobnil jeho báseň „Pozdrav zďaleka“.
Literárna kritika venovala Petrovi Bellovi Horalovi málo pozornosti. Pri príležitosti knižného vydania Horalových veršov rok po jeho smrti v roku 1920 literárny kritik Štefan Krčméry napísal: „Tichý Peter Horal uverejňoval svoje verše od polovice deväťdesiatych rokov. Bývali také nepatrné, beznáročné. Nevedeli sme ani, koľko ich má a čo všetko je v nich, až keď teraz, rok po jeho smrti, vyšli zobrané v úhľadnom zväzku: vidíme, že ich je hodný veniec a že je v nich hodne úprimnej, zdravej poézie. Z najväčšej čiastky Horalových piesní zaznieva túžba za domovom. Z úradníckej chyžky peštianskej letia vzdychy do Liptova, ku Kriváňu, k Váhu, s ktorými bola zrastená jeho detská duša, bez ktorých mu tak ťažko bolo žiť. Horal tam mrie za svojím rodným krajom - a v tom je kus slovenskej duše - že i „v nebi sa mu zacneje“ za ním. Jeho básnické vyjadrenie je veľmi prosté. Sotva nájdeš nového prostriedku alebo obraz. Tak ako sa túžba za domovom od vekov nadväzovala na let lastovičky, ako sa alegorizovala sokolom v klietke alebo presadenou jedličkou, tak je to i uňho. Hviezdička pozdravuje mu rodný kraj, z večerných dúm vynoruje sa mu kostolíček a v duši zvoní dávno nepočutý večerný zvon.“
Kritický pohľad na Horalovu tvorbu
Štefan Krčméry hodnotil tvorbu Petra Bellu Horala vcelku pozitívne. Omnoho kritickejšie sa k jeho tvorbe vyslovil v Národních listech v roku 1914 v článku Dnešní poesie slovenská vtedy mladý literárny kritik František Votruba. „Horal se v literatuře ohlásil velmi pozdě. Teprve Salvův a Kálalův sborník Od Šumavy k Tatrám, kde vyšly jeho Piesne o jedličke a Piesne z cudziny upozornily na básníka, kryjíceho se dlouho pod pseudonymem. Od té doby jmenovitě v Dennici objevuje se častěji jeho jméno. Verše Horalovy, hrajíci vcelku na jediné struně, rovněž blízké lidové písni, ale bez její hravosti, smíchu a ironie, marně vyhýbají nebezpečí jednotvárnosti a sentimentálního přebarvení.“
Prečítajte si tiež: Hlboký význam snov o deťoch
Zdá sa, že z dvoch protipólnych pohľadov na Horalovu poéziu má pravdu kritickejší názor Františka Votrubu. Poézia Petra Bellu Horala je skutočne jednostrunná, nevýbojná, oddaná do vôle osudu. Výber motívov i básnické spracovanie je bez fantázie a opakuje sa. Na prelome 19. a 20. storočia pôsobili jeho verše už anachronicky. Mladá nastupujúca literárna, ale aj politická generácia, sa hlási o slovo omnoho dôraznejšie a agresívnejšie. Votruba písal tieto riadky v čase, keď už v slovenskej literatúre dva roky bola známa Kraskova zbierka Nox et solitudo a Horalova poézia pôsobila ako napodobenina - a aj to nie celkom vydarená - štúrovskej poézie. Stráca jej odbojný osteň a je skôr prejavom rezignácie.
Peter Bella Horal sa dožil zániku rakúsko-uhorskej monarchie, ale do oslobodenej vlasti už nestihol prísť. Zomrel 13. júna 1919 v Budapešti. O devätnásť rokov neskôr hľadal jeho hrob v hlavnom meste Maďarska literárny historik Rudo Brtáň. Našiel ho po na budínskom predmestí na cintoríne Farkasréti Temetö. Kríž a tabuľka s nápisom v maďarčine boli zhrdzavené a hrob porastený šípovými ružami a zimozeleňou. Návštevu na cintoríne Brtáň opísal v Cirkevných listoch: „Vpravo je pochovaný akýsi Nusser Béla, po ľavej strane bol svieži hrob - Bellovej manželky? Jediná jeho dcéra žije vraj dnes v Budíne v dome, ktorý si Bella vystavil, keď odišiel na odpočinok ako úradník železničnej direkcie v Budapešti. Manželka Nemka, dcéra ponemčená, hoci ju otec od mladosti učieval slovenské piesne ľudové, národné i svoje. Koniec Bellovho života bol smutný a biedny. Penzia malá, honoráre za preklady u Páričku a v Nakladateľskom spolku neveľké, dva zväzky básní zaviazli ešte pred vojnou u Klimeša práve pre otázku honoráru, nedostatok potravín vo vojne a bieda po vojne, choroba obličiek /rak/ a staroba podlomili Horala. Neuvidel svojho Liptova, bratovi v Krakove dal slovenský nápis na pomník - jeho pomník v cudzej reči mlčí o jeho zásluhách.
Pátranie po stope Petra Bellu Horala v Budapešti
Hrob Petra Bellu Horala sa pokúšal v novembri 2008 nájsť Gregor Papuček, slovenský novinár a spisovateľ, žijúci a tvoriaci v Maďarsku. Na správe cintorína zistil, že Peter Bella bol pochovaný 15. júna 1919 v sektore III, rad 5. Najstaršie hroby sú tam z 1950-tych rokov, aj tých je málo, a tie ostatné sú z neskorších rokov, končiac rokom 2008. Miestami som našiel hrob zarastený, musel som sa prehrabávať do húšte, a tak prečítať meno. Je tam aj taký hrob, ktorý je zrúcaný, ale žiadny popísaný kameň som nenašiel. Je tam aj hrob s dreveným, už celkom zhnitým krížom bez tabuľky. Horalov hrob už neexistuje, ale stojí dom, v ktorom býval.
Aj to zistil Gregor Papuček na základe záznamov Súpisu adries a bytov mesta Budapešť, že Horal býval v druhom budapeštianskom obvode na Szönyegovej 3. Navštívil som tam štyri rodiny, zaujímal som sa, či niekto z nich, napr. tí najstarší, sa pamätajú na meno Bella, Peter Bella, na rodinu Bellovcov. Zatiaľ som takého človeka tam nenašiel. Kruh ešte nie je uzavretý, všetky rodiny som ešte nevyspovedal. Jedni mladí manželia mi priniesli aj kópiu niekdajšieho výkresu celého komplexu tej budovy, je to veľká budova tvaru širokého U, ktorá tam bola postavená r. 1895! Ale Peter tam býval - podľa svedectva zväzkov Czim- és lakjegyzék, to jest Súpis adries a bytov mesta Budapešť - už aj predtým! Napr. r. 1888 je zapísaný ako: Béla Péter, vas. hiv. (vasuti hivatalnok - pozn. G. P.) I. Szőmyeg u. 3., čiže Peter Bella, železničný úradník. O 10 rokov neskôr, r. 1898, sa po prvý raz vyskytuje aj Béla Péterné, házt. (háztartásbeli -pozn. G: P.), čo znamená že pracuje doma, v domácnosti. Ale môže to byť aj skratka slova Háztulajdonos, majiteľka domu! Čiže, keď ešte ten terajší dom tam nestál, on už tam býval na tejto adrese. Voľačo tam stáť muselo, keď tam býval. V roku 1905-06 je prvý raz zaregistrovaný ako: nyug. máv. ellenőr, t. j. nyugalmazott máv ellenőr t. j. železničný kontrolór na dôchodku. Po tomto voľakedy si postavili domček?! Ale kde? Lebo bývať bývali aj naďalej na adrese Szőnyeg u. Možno sa podarí nájsť domček, v ktorom Horal s manželkou a dcérou býval na penzii. Ale bolo by dobré, keby sa aspoň skromnou tabuľkou na dome na ulici Szönyeg 3 v Budapešti pripomenulo, že tu žil Peter Bella Horal. Tento skromný básnik, tak veľmi milujúci svoju rodnú zem, by si to určite zaslúžil.
Kolíska ako symbol domova a bezpečia
Kolíska, okrem svojho doslovného významu detskej postieľky, nadobúda aj symbolický význam domova, bezpečia a istoty. Tento symbol sa často objavuje v literatúre a umení, kde reprezentuje spomienky na detstvo, rodinné zázemie a pocit spolupatričnosti. Zvuk kolísky, ako sa spomína v diele Alfonza Bednára, môže evokovať spomienky na domov aj v tých najťažších chvíľach.
Prečítajte si tiež: Pomoc pri Diéte
Kolíska v diele Alfonza Bednára
V novele „Kolíska“ od Alfonza Bednára sa tento symbol stáva ústredným motívom. Dej sa odohráva počas 50-tych rokov v čase procesov a v období SNP. Prítomnosť, minulosť a minulosť v minulosti sa prelínajú v retrospektívnom kompozičnom postupe. V diele sa stretávame s polarizovaným svetom, kde postavy nemeckých vojakov, hoci navonok drsné, vnútri prežívajú sentimentálne spomienky na detstvo a domov. Zvuk kolísky im pripomína mlyn a dedinu, kde žili.
Dej je stavaný na obdobie, kedy nikto nevedel komu môže veriť. Zita má strach aj zo svojho muža Miša, ktorý krivo svedčil. Narušilo to jej dôveru v neho. Ľudí klamal štát a ľudia sa klamali medzi sebou. Uvedomuje si, že mohol klamať aj súd. Po súdnom procese prejdú okolo Zitinho domu 3 autá - vládne, ŠTB. Svedčí to o tom, že Mišo skutočne musel zmeniť svoju výpoveď a aj napriek tomu, že poslúchol a zmenil ju, bol stále podozrivý. Zita vyčítala Mišovi jeho zmenenú výpoveď, ale on sa bráni. „To ony! Ony to chceli!“ Presviedča Zitu, že aj keby svedčila ona nemohla by vypovedať pravdu, ale to čo požadovali ony. „Podpíš to!“ Mišove výpovede sú nedokončené, zajakáva sa, koktá, pretože má veľký strach nie len o seba, ale aj o Zitu a syna. Hlavným dôvodom potreby Majerského dostať do väzenia nebola ani tak účasť v partizánskej skupine, ako jeho majetok. Vlastnil veľké množstvo majetku. Keď nastalo obdobie združstevňovania Majerský odmietal vstúpiť. Komunisti sa rozhodli, že Majerského donútia vstúpiť do družstva neustálim zvyšovaním dávok. Majerský však nemal problém a vždy bol schopný dať koľko chceli a stále mal dosť. Pokiaľ by nevstúpil do družstva, ľudia by si postupne uvedomili, že súkromné hospodárenie je výhodnejšie ako kolektívne a to komunisti nemohli pripustiť. Rádio namiesto rozhlasu. Istý čas jediný spôsob zistenia informácií. Povolené boli len isté kanály, ktoré mohli ľudia počúvať. Inak len na čierno. Keby proces bolo vidieť na živo z televízie, nedali by sa schovať toľké prešmiky, ako keď poslucháč len počúva.
V diele môžeme nájsť 3 podoby zla:
- Individuálne zlo v podobe Majerského: čakal so Zitou dieťa, ktoré potratila. Oklamal ju - bol ženatý a mal dieťa. Na konci sa však asi kvôli vlastnému svedomiu obetuje, keď strieľa na nemeckých vojakov
- Nemci - vojaci SS
- Komunizmus: čistky, procesy, nepriatelia, sledovanie, polícia,…
Postavy:
- Zita Černeková: rodená Furková. Pekná, mladá, chudobná žena, ktorá je manželka Miša Černeka a má s ním syna.
- Mišo Černeka: starostlivý, miluje Zitu a však je pomstychtivý a tvrdý vodca partizánskej skupiny.
- Majerský: nespravodlivý, lakomý a vypočítavý. Keď Zita s matkou pracovali na jeho statku v Čechách zaľúbil sa do Zity a oklamal ju. V skutočnosti bol ženatý a mal dieťa. Zita s ním čakala dieťa, ktoré potratila. Keď vyšli najavo skutočnosti, ktoré Majerský Zite zamlčal, matke jej zakázal sa s ním stretávať. Mal veľké majetky.
Obsah: Zita počúva večerný prenos zo súdneho procesu s Jozefom Majerským, ktorý je obvinený z rozvracania družstva, sabotáže a zrady. Na súde svedčí aj Zitin muž Mišo. Zita si začína spomínať na r. 1945. Lieskov, dedina, v ktorej žila obsadili Nemci. Kontrolovali ju, zabíjali, vypaľovali, udávali,… Nemci hľadali ukrytých partizánov. Jedného večera k nej nečakane prišiel Majerský, ktorý ju prosil, aby ho ukryla. Ušiel od svojej partizánskej skupiny, pretože trpel vážnou chorobou očí a už to nemohol vydržať. Nevedel, že Zita je Černekova žena. Mal veľké výčitky svedomia z toho, čo jej kedysi urobil i z toho, že teraz ju ohrozuje svojou prítomnosťou i jej syna. Zita ho ukryla v izbe, v ktorej nikto nebýval a v kuchyni začala chystať večeru. Pritom kolísala v drevenej kolíske svojho syna.
Odrazu do Zitinej malej kuchynky vpálili Nemci, ktorým zvuk kolísky pripomínal zvuk motora, cez ktorý sa mohli pomocou dynama a vysielačky posielať správy partizánom. Keď zistili, že to je iba kolíska, tak zostali v kuchyni. Zita musela kolísať dieťa, pretože to vojakom pripomínalo zvuky domova, dedinu i mlyn, kde žili. Zita sa veľmi bála, že v izbe nájdu Majerského. Nemci začali byť po čase dotieravý. Dokonca si jeden z vojakov vypýtal hrniec, aby sa do neho vymočil a polil tým Zitino dieťa. Zita sa veľmi preľakla a vtrhla do izby, kde začala kričať na Majerského, aby jej pomohol. Ten tam však nebol. Utiekol cez okno, schoval v potoku sa a spustil paľbu. Vojaci vybehli von a onedlho sa vrátili s raneným a jedným mŕtvym do kuchyne a vzápätí doniesli aj raneného Majerského. Zita sedí v kuchyni a počúva prenos zo súdu v rádiu. Majerského odsúdili na 12 rokov väzenia. Zita sa veľmi hnevá na svojho muža, pretože svedčil proti Majerskému. Zdá sa jej, že Mišo sa chcel iba pomstiť, pretože Zita si ho z núdze zobrala a z núdze s ním žije.
Kolíska ako ásana: Uvoľnenie a harmónia tela a mysle
V kontexte jogy sa pozícia kolísky (Hindolásana) zaraďuje medzi nenáročné otvárače bedier v sede. Je veľmi prispôsobiteľná aktuálnym schopnostiam tela a dá sa variovať. V anglickom jazyku ásana vystupuje tiež pod názvom kolísanie dieťatka alebo detská kolíska, lebo poloha nášho tela skutočne pripomína činnosť, kedy v náručí držíme bábätko. Pri prevádzaní pozície obvykle tiež dochádza ku kolísavému pohybu s vlastnou nohou, čo prehlbuje uvoľnenie v oblasti bokov. Otváranie bedier je tu veľmi výrazné.
Medzi základné fyzické benefity pozície patria strečing a zvyšovanie flexibility, ako aj posilnenie. Deje sa najmä v oblasti bokov, konkrétne dochádza k uvoľňovaniu napätia zadného, predného aj vnútorného stehenného svalstva, ďalej veľkého sedacieho svalu a tiež svalov panvového dna. Spomínané partie sa naťahujú a spevňujú zároveň, čo má pozitívny efekt na odolnosť bedier i dolných končatín a ich prípravu na iné, náročnejšie ásany. Strečovaním nôh dochádza k uvoľneniu stuhnutia a napätia v spodnej časti chrbta. Zvyšuje sa rozsah pohybu v bedrovom i kolennom kĺbe a celkovo v dolných končatinách.
Zároveň sa vám krásne upokojí a vyčistí myseľ. Pozícia roztvára sakrálnu čakru, ktorá prislúcha sexualite, kreativite, vyrovnanosti. Vďaka tomu bude stimulovaná vaša predstavivosť a inovatívne myšlienky.
Prevedenie ásany Hindolásana
V krížnom sede nechajme ľavú dolnú končatinu položenú na zemi a pravú si zoberme do náručia. Môžeme uchytiť chodidlo a koleno do dlaní alebo ich uložiť do lakťových ohybov. Podmienkou je zostať v napriamení, sedieť rovnomerne na oboch sedacích kostiach a mať uvoľnené ramená. Zdvihnutú nohu vyťahujeme nahor a zároveň priťahujeme k sebe. Pre väčší komfort a pocit uvoľnenia môžeme nohu na úvod jemne rozkývať do strán a pokrúžiť najprv do jednej, potom do druhej strany. Pohyb vychádza z bedrového kĺbu a je prevádzaný vnímavo voči svojmu telu. Preveďte to niekoľko krát a v statickom pritiahnutí zotrvajte minimálne 5 prehĺbených dychov, pokojne i 8 až 10. Pozícia sa tiež môže praktizovať s ľavou, dolnou nohou natiahnutou pred sebou. Vtedy dochádza k zintenzívneniu strečingu, nakoľko tiež súčasne naťahujeme zadnú stranu príslušnej nohy.
Dojčenie a polohy: Hľadanie pohodlia a spojenia
Podobne ako hľadanie správnej polohy v ásane kolísky, aj pri dojčení je dôležité nájsť polohu, ktorá je pohodlná pre matku aj dieťa. Nie je žiadny správny alebo nesprávny spôsob, ako dieťa nadojčiť a ako ho držať. Pred dojčením si pripravte všetko, čo budete potrebovať, jedlo, pitie, telefón, diaľkový ovládač na TV, knihu alebo časopis. Uistite sa, že sa dieťatko cíti príjemne. Či už si vyberiete akúkoľvek polohu, dieťa musí byť v stabilnej polohe a musí vnímať vašu podporu. Uistite sa, že aj vy sa cítite uvoľnene a pohodlne. Skontrolujte, či je dieťa správne prisaté. Pokiaľ má dieťa s prisatím problémy alebo dojčenie spôsobuje bolesť, vyhľadajte pomoc laktačnej poradkyne.
#