Život s jedným rodičom predstavuje pre dieťa špecifické výzvy, ale aj príležitosti. Rozvod alebo odlúčenie rodičov je náročná skúsenosť pre všetkých zúčastnených, pričom deti môžu prežívať rôzne adaptačné fázy a pocity. Je dôležité, aby rodičia a spoločnosť rozumeli týmto výzvam a snažili sa minimalizovať negatívny dopad na psychický a emocionálny vývin dieťaťa.
Parentifikácia: Skryté bremeno
Jedným z rizík, ktoré sa spájajú s životom s jedným rodičom, je parentifikácia. Tento jav nastáva, keď dieťa preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny. Vo veľkej miere sa odohráva v nefunkčnom rodinnom prostredí, kde nie sú jasne definované roly a úlohy rodičov a detí. Existujú dva typy parentifikácie:
- Emocionálna parentifikácia: Dieťa napĺňa emocionálne či psychické potreby rodiča, čo vedie k obráteniu rolí. Dieťa je dôverníkom svojho rodiča, ktorý s ním neadekvátne zdieľa vlastné pocity a prežívanie, využíva ho na ventiláciu svojich emócií. Dieťa nemá priestor na rozoberanie vlastných tém.
- Inštrumentálna parentifikácia: Dieťaťu sú prideľované funkčné povinnosti, ktoré spadajú do rodičovskej roly. Dôležité je zohľadňovať intenzitu a primeranosť vo vzťahu k vývinovému obdobiu dieťaťa.
Deti, ktoré žijú iba s jedným rodičom, ktorý z nejakého dôvodu nemá vytvorený partnerský vzťah, sú ohrozenou skupinou pre vznik parentifikácie. Starosť o emočné potreby rodiča predstavuje neporovnateľne väčšiu záťaž ako zabezpečovanie denných potrieb domácnosti. Dlhodobá parentifikácia nepriaznivo ovplyvňuje vývin emocionálnej inteligencie a sebavedomia dieťaťa, keďže hodnota dieťaťa prevažne spočíva iba v tom, čo môže poskytnúť iným.
Následky dlhodobej parentifikácie sa častokrát vo veľkej miere vynárajú práve vo veku od 30 rokov. Časté sú opakujúce sa pocity strachu z opustenia, hnevu a odporu. Vo vzťahu k potrebám svojho okolia môže byť až hypersenzitívny, navonok vysoko empatický. Pomerne často sa u takto nastavených ľudí vyskytujú tzv. závislé vzťahy. Typickým spoločným znakom parentifikovaných dospelých je takisto neschopnosť delegovať zodpovednosť a požiadať o pomoc.
Prvým krokom k uzdraveniu z parentifikácie je uznanie a pripustenie skutočnosti, že sa to jednoducho stalo a pochopenie všetkých následkov. Kľúčovým je uznanie, že ste boli ako dieťa v role dospelej osoby. Náročnou výzvou pre ľudí, ktorí zažili parentifikáciu, je stanovenie a udržiavanie zdravých hraníc. Naučiť sa stanoviť si hranice znamená rozpoznanie vlastných potrieb a obmedzení a precvičovanie asertivity. Stojí za to vynaložiť úsilie, aby sme zistili, čo pre nás znamenajú hranice.
Prečítajte si tiež: Rotavírusová infekcia a prevencia
Rozvod a jeho dopad na dieťa
Rozvod rodičov je jednou z najväčších skúšok v živote dieťaťa. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Je však dôležité si uvedomiť, že existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku.
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
- Predškolský vek: Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť.
- Školský vek: Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka.
- Puberta: V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.
- Adolescencia: Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami:
- Popretie: Deti nemôžu uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží, alebo obviňujú rodičov.
- Zlosť: Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť.
- Vyrovnávanie sa: Deti hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie.
Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Je dôležité informovať aj učiteľa o rozvode. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Obranné mechanizmy
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Ak tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.
Smútok a Depresia
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť.
Špecifiká života s jedným rodičom
Byť rodičom, ktorý sám vychováva dieťa je zložité. Ide hlavne o to, aby rodič, ktorý zostane s dieťaťom bol dosť silný a veril si. To je základ, ktorým dieťaťu pomôže, aby všetko zvládlo. Pre rodiča je dôležité nájsť si potom systém, ktorý si presne stanoví s dieťaťom a hlavne sa musí naučiť vedieť byť aj „prísnym, čiže zlým“, ale aj „ústretovým, teda dobrým“ rodičom. Zároveň takýto rodič musí byť často aj matkou aj otcom.
Všetko sa odvíja aj od skutočnosti, či druhý rodič dieťa kontaktuje a stretáva sa s ním alebo nie. V každom prípade je veľmi prospešné tak pre rodičov, ako aj pre deti, ak sú rodičia ohľadne výchovy „naladení na rovnakú vlnovú dĺžku“. Mali by teda postupovať rovnako a rozhodnutia toho druhého rodiča podporovať. Ak s niečím nesúhlasia, zásadne musia riešiť vzniknuté problémy mimo blízkosti dieťaťa.
Výhodou, že dieťa žije s jedným rodičom, či už sa s druhým stretáva alebo nie, je skutočnosť, že má pocit domova. Má svoje stabilné miesto, ktoré je jeho domovom, jeho útočiskom, do ktorého sa môže kedykoľvek vrátiť.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Vplyv na budúcnosť dieťaťa
Deti, ktoré bez problémov zapadnú do kolektívu, si rýchlo nájdu priateľov a dostanú pozitívu spätnú väzbu od učiteľov, preto si aj ony obľúbia škôlku, školu a rady do nej chodia. Ak sa rodičia rozvedú v nízkom veku detí, nemusí to znamenať, že deti nebudú mať s nimi v dospelosti pozitívny vzťah. Čas, ktorý trávia deti s jedným s rodičov ich ovplyvňuje do budúcnosti.
Ak pracuje matka, jej dcéra má vyššiu šancu, že sa stane šéfkou, zarobí viac a jej syn bude svedomitý a zásadový. Vedci tvrdia, že zamestnaná matka je jedným z príkladov, ako deti naučiť o rodovej rovnosti. Ak sa deti narodili mladým matkám v tínedžerskom veku (18 a menej), mali nižšiu šancu úspešne dokončiť strednú školu a ísť študovať ďalej na univerzity, než ich rovesníci.
Pravá rodina
Rodina nesmierne vplýva na citový vývin dieťaťa. Dieťa dokáže veľmi vnímať udalosti v rodine, pretože sa v nej pohybuje každý deň. Je základom pre rozvoj jeho osobnosti. Rodina pomáha dieťaťu začleniť sa do spoločnosti, pomáha mu osvojiť si kultúrne návyky, učiť sa tolerancii. Pomáha mu určovať si vlastné hodnoty, ale taktiež ho vystavuje aj istým konfliktom, aby sa naučilo zvládať svoje budúce nezhody s priateľmi, partnermi, ale i vo svojej budúcej rodine. Pre správne fungovanie v rodine, by mali platiť isté pravidlá. Okrem pravidiel má rodina aj svoje vlastné „rituály“, ktoré sú jedinečné. Pre nadobudnutie pocitu istoty dieťaťa v rodine, je podľa A. Škovieru jednou z možností stôl. Pri ňom sa všetci spoločne stretnú, konzumujú jedlo a popritom komunikujú. Pre správnu výchovu je podstatné, aby sa dieťa naučilo pochopiť, čo znamená ÁNO a čo NIE. Rodina musí byť skutočne tým miestom, kde sa dieťa cíti spokojné, kde cíti pevný rodinný prístav, do ktorého sa vždy môže s istotou vrátiť.