Japonsko, krajina vychádzajúceho slnka, je známa nielen svojou bohatou kultúrou, modernou technológiou a úctou k tradíciám, ale aj silnými príbehmi ľudí, ktorí prežili ťažké chvíle, dobrovoľne zmizli zo spoločnosti alebo žijú nevšedné životy. Tento článok sa ponorí do týchto príbehov, od zázračných prežití po tragédiách, fenoménu "johatsu" (zmiznutých ľudí) a zvláštností bežného života v Japonsku.
Zázračné prežitia v Japonsku
Tragédia v Japonsku priniesla okrem obrovskej straty na životoch aj dojímavé príbehy o prežití. S každým ďalším dňom sa znižovala nádej na nájdenie preživších, ale agentúry prinášali správy o ľuďoch, ktorí dostali druhú šancu bojovať o svoje životy a zvíťazili.
Tatsuro, jeden z tých, ktorí zázračne prežili piatkové besnenie živlov, opisuje najhoršie chvíle svojho života: "Plakal som a volal som o pomoc. Myslel som si, že zomieram. Potom ma zase zmietla voda a ja som si spomenul na svoju rodinu. Rozhodol som sa, že urobím všetko preto, aby som prežil." Jeho dom zasiahla obrovská vlna a voda ho unášala preč, ale nepodľahol panike a zachránil sa.
Šesťdesiatročný Hiromitsu strávil na mori celé dva dni na zvyškoch strechy po tom, čo jeho dom spláchla vlna. Podarilo sa mu zachytiť časti strechy, ale jeho žena nemala také šťastie. Záchranári ho objavili asi 15 kilometrov od pevniny, mával na nich zdrapom červenej látky.
V meste Ishinomaki, ktoré bolo takmer úplne zničené cunami, sa stal malý zázrak. Záchranári našli v troskách iba štvormesačné bábätko, čo dalo novú nádej rodinám, ktoré hľadali svojich blízkych. Ľudia, ktorí prežili, bojovali o svoje životy zubami-nechtami a nedovolili vode, aby ich odplavila ako handrové bábiky.
Prečítajte si tiež: Ako Jela Matuškovičová prekonala dno
Fenomén "Johatsu": Keď ľudia zmiznú
Týmto príbehom sa začína kniha The Vanished (Zmiznutí) francúzskej novinárky Lény Maugerovej. Putuje po Japonsku, aby našla osudy podobných ľudí, ktorí sa dobrovoľne vyparili zo zemského povrchu. Pre zmiznutých ľudí sa v Japonsku zaužívalo označenie johatsu. Oficiálne čísla neexistujú, ale odhaduje sa, že od 90. rokov takýmto spôsobom zmizlo najmenej 128-tisíc až milión ľudí, ktorých neohlásila ani ich vlastná rodina.
Najviac ich zmizlo po finančných krízach v roku 1989 a 2008. Poháňala ich hanba a úzke spoločenské konvencie v Japonsku, v rámci ktorých sa ľudia pohybujú v prísne daných mantineloch. Ak vybočia z akceptovanej cesty a sklamú očakávania - napríklad neplatia dlhy či podvádzajú partnera -, skončia nielen pre spoločnosť, ale predovšetkým pre seba. Keď sa nedokážu zmieriť s morálnym priestupkom, slobodu hľadajú v úteku.
Príbeh Kazufumi Kuniho
V kancelárii 66-ročný Kazufumi Kuni podáva novinárke staré zožltnuté doklady, na ktorých bol v mladosti evidovaný pod iným menom. Na starej fotografii je mladší, plný ambícií a s iskrou v očiach. Jeho rodina na neho nezabudla. Mesiace zúfalo lepila na uliciach letáky s fotografiou a nazlostení veritelia sliedili okolo domu. Lenže po rokoch sa zmierili s trpkým osudom, pochovali ho v dušiach a vzdali pátranie. Ani netušili, že zmizol dobrovoľne v temných uliciach Tokia.
Najprv si najal anonymne malý apartmán a neskôr robil načierno pomocné práce na stavbe, bol umývačom riadov aj čašníkom. Musel zahodiť život aj peniaze. Začať nový život odstrihnutý od všetkého, čo miloval, a zmieriť sa s novou identitou tuláka a muža bez minulosti. Neskôr si založil firmu, ktorá sa rovnako ako on pohybovala na okraji spoločnosti. Začal odchytávať zvieratá a odpratávať ich mŕtvoly z ciest. Neskôr sa pustil do likvidácie priemyselného a elektronického odpadu, neštítil sa upratovať byty po samovrahoch, nemal problém vyťahovať nafúknuté mŕtvoly z mora. Robil všetko, čo mu zabezpečilo príjem, aby prežil.
Na pozadí tohto biznisu vyrástol ešte jeden - tajný. Začal radiť a asistovať zúfalým ľuďom, ktorí sa rovnako ako on rozhodli zmiznúť. Vždy si klientov overil, a keďže jeho otec bol policajt, naučil ho morálne princípy, ktoré nikdy neprekročil. Táto služba nepotrebovala reklamu, stačilo zázračné slovíčko „sťahovanie“, a on vedel, čo má robiť. S kolegami „sťahovanie“ vykonávali rýchlo a diskrétne. Do bezpečia šli najprv deti a ženy a až „v deň D“ muž. „Vtedy to bolo veľmi napínavé. Sú zúfalí a vystrašení, že ich niekto nájde. Nosia zbrane a nože. Niekedy sa strhla bitka či naháňačka,“ opísal príbehy svojich klientov.
Prečítajte si tiež: Charakteristika zázračných detí
Stratené duše v tokijskom slume Sanya
V Japonsku takto vznikla spoločnosť pod povrchom, ktorú tvoria stratené duše. Štvrť Sanya na predmestí Tokia nenájdete na mape a oficiálne ani neexistuje. V reálnom živote je to akýsi slum v Tokiu, ktorý úrady neevidujú. Blúdia tam stratené duše, aby prežili. „Nikto tam nemá priateľov a takmer každý v ňom má problémy s alkoholom, hazardom alebo s pokriveným osudom, ktorý sprevádza nešťastie, slabosť a osamelosť,“ tvrdí novinárka. Slum riadi japonská mafia yakuza alebo pochybné firmy, ktoré hľadajú lacnú pracovnú silu bez minulosti. Skrachovanci tam žijú v malých hotelových izbách bez internetu a vlastnej kúpelne, po šiestej večer sú zakázané návštevy a akékoľvek rozhovory.
V takýchto podmienkach novinárka našla muža menom Norihiro. Mal 50 rokov a zmizol pred desiatimi rokmi.
Japonsko: Krajina kontrastov
Japonsko je krajina kontrastov, kde sa moderná technológia snúbi s tradičnou kultúrou. Táto krajina je známa svojou nízkou mierou kriminality, ale zároveň ukrýva nevyriešené záhady a tragédie. Napríklad, v roku 1988 prišiel muž domov a našiel svoju tehotnú manželku zavraždenú a ich novonarodené dieťa ležalo pri jej nohách. Vrah rozrezal brucho obete a vybral dieťa. V roku 1994 sa v tokijskom parku našlo vrece s 24 kusmi ľudského mäsa. V roku 2005 zmizlo päťročné dievčatko počas oslavy Dňa zelene. V roku 1997 sa v preplnenej šachte našlo telo učiteľky z materskej školy, ktorá zmizla pred rokom.
Zvláštnosti bežného života v Japonsku
Japonsko je krajina s mnohými zvláštnosťami, ktoré môžu prekvapiť návštevníkov. Väčšina japonských škôl nemá zamestnancov, ktorí by sa starali o čistotu priestorov školy. Túto prácu vykonávajú sami žiaci a študenti. V Japonsku často nájdete toalety, kde sa voda po umytí rúk použije na spláchnutie. Na staniciach sa nachádzajú informačné tabule, ktoré ukazujú, ktorá toaleta je voľná a ktorá nie. Pri väčšine automatov sú držiaky na palice. Zamestnanci letiska v Japonsku sami vyložia kufre a roztriedia ich podľa farby. Vlak Toreiyu Tsubasa je vybavený relaxačným bazénom na nohy. V Japonsku je okolo 300 križovatiek, ktoré môžete prejsť diagonálne, aby sa zvýšila bezpečnosť chodcov.
Demografická kríza v Japonsku
Podľa ministerstva zdravotníctva, práce a sociálnych vecí miera pôrodnosti v Japonsku klesla v roku 2023 na nové minimum 1,2 dieťaťa na ženu. Japonsku hrozí, že zmizne z mapy. Aspoň tak súdi Hiroši Jošida, profesor Výskumného centra pre starnúcu ekonomiku a spoločnosť na Univerzite Tóhoku. Podľa neho krajina bude mať 5.
Prečítajte si tiež: Hudobný Génius Mozart