Úvod
Vek zodpovednosti rodičov za dieťa je komplexná téma, ktorá zahŕňa rôzne aspekty právnej úpravy na Slovensku. Táto oblasť práva sa neustále vyvíja a reaguje na spoločenské zmeny a potreby detí a rodín. Cieľom tohto článku je poskytnúť podrobný prehľad o právnej úprave veku zodpovednosti rodičov za dieťa, vrátane zmien v priestupkovej zodpovednosti, vyživovacej povinnosti a ďalších relevantných ustanovení Zákona o rodine.
Zníženie Veku Priestupkovej Zodpovednosti
Rezort vnútra navrhuje zníženie veku priestupkovej zodpovednosti z 15 na 14 rokov. Toto opatrenie má za cieľ zosúladiť predpisy, keďže trestnoprávne zodpovední sú mladí na Slovensku už od 14 rokov. Podľa rezortu vnútra sú časté prípady, keď sa osoby po dosiahnutí 14. roku dopustia protiprávneho konania, no nie je možné voči nim vyvodiť priestupkovú zodpovednosť. Taktiež sa stáva, že mladší ako 15 rokov sú využívaní na páchanie priestupkovej činnosti inými osobami.
Tamara Čipková a Mária Havelková z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave konštatujú, že zjednotenie s vekom trestnej zodpovednosti má svoj praktický význam. Pozitívom navrhovanej úpravy je predpokladaný preventívny a výchovný účinok, ktorý by mal odradiť 14-ročné deti od páchania priestupkov. Otázkou však ostáva, či sú polícia a orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pripravené na prípadný nárast prípadov.
Riziká a Opatrenia
Odborníčky upozorňujú na riziko nadväzujúcej kriminalizácie mladistvých páchateľov priestupku. Niektoré skutkové podstaty trestných činov sú totiž viazané na predchádzajúci postih za podobné konanie. V návrhu zákona absentuje inštitút podobný tzv. materiálnemu korektívu v trestnom práve, teda pokiaľ mladistvý spácha prečin, ktorého závažnosť je malá, nie je trestným činom.
Za protispoločenské konanie môžu byť páchatelia pod 15 rokov postihnutí aj v súčasnosti. Pri prvých výskytoch nežiaduceho správania by mali primárne nastúpiť výchovné opatrenia zo strany orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo súdu v civilnom konaní. Súčasná právna úprava rovnako rieši aj tresty pre rodičov, ktorí navádzajú deti na páchanie priestupkov.
Prečítajte si tiež: Dokedy môže dieťa bývať u rodičov?
Zvýšenie Pokút za Priestupky
Rezort vnútra navrhuje zvýšiť pokuty za priestupky, pretože sú podľa nich prinízke a neodrádzajú ľudí od ich páchania. Naposledy sa upravovali v roku 1990. Maximálna sadzba pokuty by sa mala zvýšiť z 33 na 100 eur, v rozkaznom konaní má stúpnuť z 250 eur na 750 eur. Pri priestupkoch na úseku podnikania sa majú sankcie zvýšiť v závislosti od konania z 331 eur na 1000 eur a z 3319 eur na 6500 eur. Priestupky na úseku financií a slovenskej meny, ako aj na úseku hospodárenia s bytmi a s nebytovými priestormi by sa mali trestať pokutou do 500 eur, namiesto súčasných 165 eur. Pri priestupkoch vyskytujúcich sa na viacerých úsekoch správy sa má horná hranica sankcií zvýšiť na 300, 500 alebo 1500 eur v závislosti od konkrétneho činu.
Zákon o Rodine a Jeho Kľúčové Zmeny
Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine bol v priebehu rokov niekoľkokrát novelizovaný, pričom každá novela priniesla zmeny v rôznych oblastiach rodinného práva. Napríklad zákon č. 175/2015 Z. z. priniesol zmeny v oblasti určovania záujmu maloletého dieťaťa, styku s rodičmi a výchovných opatrení.
Prvoradý Záujem Maloletého Dieťaťa
Zákon kladie dôraz na prvoradý záujem maloletého dieťaťa pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní tohto záujmu sa zohľadňuje viacero faktorov, ako napríklad úroveň starostlivosti o dieťa, jeho bezpečie a stabilita prostredia, ochrana jeho dôstojnosti a vývinu, zdravotný stav, podmienky na zachovanie identity a rozvoj schopností, názor dieťaťa, vzťahové väzby s rodičmi a súrodencami, a využitie prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia.
Styk s Rodičmi a Výchovné Opatrenia
Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže obmedziť alebo zakázať styk dieťaťa s rodičom. Toto právo možno obmedziť alebo odňať, len ak existujú závažné dôvody. Pri rozvode manželstva je súčasťou rozsudku aj úprava styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, s dieťaťom. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa, súd styk maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo zakáže (§ 25 Zákona o rodine).
Zákon tiež umožňuje súdu upraviť styk dieťaťa s blízkymi osobami, ak to vyžadujú pomery v rodine a je to v záujme dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Vzdelávanie pre rodičov nepočujúcich detí
Vyživovacia Povinnosť Detí Voči Rodičom
Primeraná Výživa
Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to rodičia potrebujú. Táto povinnosť je zakotvená v § 66 Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona (zákonná vyživovacia povinnosť) a trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (§ 62 Zákona o rodine).
Rozsah Vyživovacej Povinnosti
Každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných detí (§ 67 ods. 1 Zákona o rodine). To znamená, že súd pri určovaní výšky výživného zohľadňuje individuálne okolnosti každého dieťaťa.
Priorita Vyživovacej Povinnosti
Je dôležité zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť detí voči rodičom nastupuje až po splnení vyživovacej povinnosti medzi manželmi alebo vyživovacej povinnosti rozvedeného manžela voči druhému manželovi (§ 67 ods. 2 Zákona o rodine).
Súdne Konanie o Určení Výživného
Ak si deti nesplnia svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, rodičia sa môžu obrátiť na súd so svojím návrhom na určenie výživného. Konanie vo veciach určenia výživného plnoletých osôb je upravené v § 154-157 Civilného mimosporového poriadku. Súd pri rozhodovaní prihliada na majetkové pomery rodičov, ich schopnosť pracovať, vek a zdravotný stav, a má zabezpečiť uspokojenie všetkých bežných životných potrieb rodičov. Súdne konanie o určení výživného pre dieťa (do 18 rokov) sa môže začať aj bez návrhu (ex offo), po dosiahnutí plnoletosti len na návrh oprávneného.
Ďalšie Relevantné Ustanovenia Zákona o Rodine
Zákon o rodine upravuje aj ďalšie aspekty rodinných vzťahov, ktoré môžu mať vplyv na starostlivosť o rodičov.
Prečítajte si tiež: Príklady poďakovaní učiteľom v škôlke
Striedavá Osobná Starostlivosť
Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje (§ 62 ods. 6 Zákona o rodine).
Náhradná Starostlivosť
Zákon upravuje aj inštitúty náhradnej osobnej starostlivosti, pestúnskej starostlivosti a ústavnej starostlivosti o maloleté deti. Tieto formy starostlivosti majú prednosť pred ústavnou starostlivosťou.
Právo Dieťaťa na Vyjadrenie Názoru
Maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú (§ 43 ods. Rodičia sú povinní sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa a chrániť jeho záujmy (§ 28 - 30 Zákona o rodine).
Rodičovské Práva a Povinnosti
Základný rámec rodičovských práv a povinností voči ich (maloletým) deťom obsahuje ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“). Ako však prezrádza už použitie slova „najmä“, ZR ani z ďaleka nestačí na to, aby pokryl všetky práva a povinnosti rodiča, ktoré sa od neho očakávajú vo vzťahu k jeho dieťaťu. Samozrejmým je napr. ZR ďalej uznáva, že „Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (§ 30 ods. 1 ZR).“ Výchovou sa rozumie zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej. Rodičia sú zároveň oprávnení i povinní zastupovať svoje maloleté dieťa pri všetkých úkonoch, na ktoré samo nemá spôsobilosť, a to až do momentu, kým nedosiahne plnú spôsobilosť na právne úkony (štandardne dovŕšením 18-teho roku života). Rodičia majú na starosti aj správu majetku ich maloletého dieťaťa. Majetok, ktorý zaňho spravovali, mu odovzdajú „najneskôr do 30 dní od dosiahnutia plnoletosti (§ 32 ods.
Úprava Výkonu Rodičovských Práv a Povinností
Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je v kompetencii súdu, ktorý na návrh jedného z rodičov, resp. osoby ktorá zabezpečuje starostlivosť o dieťa upraví rodičovské práva a povinnosti. Pred samotným rozhodnutím súdu sa rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu kedykoľvek dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovská dohoda musí byť schválená súdom. Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu svojich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností. Súd určí najmä to, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti, a určí aj výživné na maloleté dieťa zo strany druhého rodiča.
Ak rodičia žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje rodičovské povinnosti nevykonávajú vôbec, alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa, súd im v záujme maloletého dieťaťa obmedzí výkon rodičovských práv. Návrh na obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv môže podať odbor sociálnych vecí ÚPSVaR, obec alebo ktokoľvek, kto má záujem na riadnej výchove dieťaťa (napr. blízka osoba alebo zariadenie náhradnej výchovy). Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom.
Spoločná Osobná Starostlivosť
Spoločná osobná starostlivosť o deti bola zavedená do nášho právneho poriadku v roku 2023. Ide o pomerne nový model starostlivosti o deti po rozvode rodičov. Základom tohto modelu je režim starostlivosti o spoločné deti, ktorý fungoval už pred ich rozvodom a rodičia ho chcú zachovať i po oficiálnom rozvode. Ak sa rodičia dohodnú na spoločnej osobnej starostlivosti, súd a štát zasahujú minimálne do ich dohody, súd neurčuje u koho a kedy budú deti, nie sú presné stanovené časové rámce stretávania sa. Rodičia sa sami medzi sebou dohodnú kedy a u koho bude dieťa. Ďalšie spôsoby starostlivosti o deti, ktoré pozná väčšina z nás sú striedavá starostlivosť oboch rodičov alebo osobná starostlivosť jedného z rodičov. Na tom, či bude dieťa v striedavej alebo osobnej starostlivosti sa rodičia môžu dohodnúť. Je potrebné, aby túto dohodu súd schválil inak je takáto dohoda nevykonateľná. Pri rozhodovaní o tom, či bude dieťa zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do osobnej starostlivosti len jedného rodiča, súd zohľadňuje niekoľko aspektov ako je napr. V prípadoch, ak sa rodičia nevedia dohodnúť ani na časovom rámci, kedy a u koho bude dieťa tráviť napr. víkendy, prázdniny, sviatky a pod., tak o tomto časovom rámci rozhoduje tiež súd. Rodičia však môžu zhodne uviesť, že súd právo styku upravovať nemá. V takom prípade súd stretávanie (tzn. Avšak aj súd aj Vy ako rodičia by ste mali brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa a snažiť sa dohodnúť. V prípade, ak nie ste manželia, na úpravu pomerov starostlivosti o deti sa aplikujú presne tie isté zákonné ustanovenia ako v konaní o rozvod, ktoré je spojené s konaním o úpravu pomerov k deťom na čas po rozvode. V takom prípade sa však nepodáva na súd návrh na rozvod spojený s konaním o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale ktorýkoľvek z rodičov môže podať návrh na úpravu rodičovských práva a povinností.
Kto Má v Starostlivosti Deti Po Rozvode?
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákon o rodine platí: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v rozhodnutí, ktorým sa Vaše manželstvo rozviedlo, súd upraví i výkon rodičovských práv a povinností k spoločným deťom, ktoré sa narodili počas manželstva alebo ešte pred uzavretím manželstva. V konaní o rozvod nie je však možné upraviť rodičovské práva a povinnosti k ešte nenarodenému dieťaťu aj napriek tomu, že je manželka vo vysokom štádiu tehotenstva. Súd vychádza zo stavu manželstva v čase vyhlásenia rozsudku. Podľa § 24 ods.
Čo je Výlučná Osobná Starostlivosť Rodiča?
„Dieťa bolo zverené mne, takže o ňom rozhodujem len ja!“ Je to naozaj tak? Kto rozhoduje o dieťati, ktoré bolo zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov?
Podľa zákona o rodine môže súd rozhodnúť o tom, že dieťa sa zveruje do výlučnej osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. To znamená, že tento rodič má zákonné právo a zároveň povinnosť poskytovať dieťaťu každodennú osobnú starostlivosť. Druhý rodič má následne spravidla právo sa s dieťaťom v dohodnutých, alebo súdom určených časoch stretávať. Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti, resp. výlučná osobná starostlivosť však neznamená, že ten rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti môže rozhodovať sám absolútne o všetkom a ani to, že druhý rodič nemá právo rozhodnúť o ničom. Potvrdzuje to aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/61/2011 zo dňa 11.05.2011, v ktorom, okrem iného uviedol: „Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.“
Či je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo do striedavej, či spoločnej starostlivosti, obaja rodičia majú právo rozhodovať o dieťati. Zákon rozlišuje dve kategórie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa, o ktorých rodičia rozhodujú, a to bežné veci a podstatné veci. Každý z rodičov je oprávnený sám, teda aj bez súhlasu druhého rodiča, rozhodovať o bežných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Bežné veci sú veci každodenného života. Pri podstatných veciach sa musia rodičia dohodnúť, alebo musí na návrh niektorého z rodičov, rozhodnúť súd. Podstatné veci (záležitosti) upravuje (príkladmo) § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého:
Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
Takže, či je dieťa vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, alebo nie, stále o dieťati môžu rozhodovať obaja rodičia. V bežných veciach každý sám a v podstatných sa musia dohodnúť a ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh súd.
Výlučná Osobná Starostlivosť a Zastupovanie a Správa Majetku Dieťaťa
Zastupovanie a správa majetku je jednou zo zložiek rodičovských práv a povinností. Spravidla prináleží obom rodičom (ak súd nerozhodne inak). Aj pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa platí v podstate to isté, čo bolo uvedené vyššie. To znamená, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti rodiča, druhý rodič má stále právo dieťa tiež zastupovať a spravovať aj jeho majetok.
Zhrnutím vyššie uvedeného dospejeme k veľmi jednoduchému záveru, a síce, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, druhý rodič o ňom môže tiež rozhodovať, zastupovať ho a spravovať jeho majetok. Ak ide o podstatné veci musia sa rodičia dohodnúť, inak rozhodne súd. O tom, že je rodič vylúčený zo zastupovania, či správy majetku, alebo celkovo rodičovských práv a povinností môže rozhodnúť len súd. Nie rodič, ktorému dieťa bolo zverené do výlučnej starostlivosti.
Kolízny Opatrovník
Kolíznym opatrovníkom je ten, koho v prípade možnej kolízie záujmov maloletého dieťaťa a jeho rodičov ustanovil súd maloletému dieťaťu za zástupcu, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať v určitom konaní alebo pri určitom právnom úkone. Súd je povinný vždy vymedziť rozsah práv a povinností kolízneho opatrovníka podľa účelu, pre ktorý bol opatrovník ustanovený (viď R 45/1986). Funkcia tohto opatrovníka zaniká vykonaním úkonu, na ktorý bol opatrovník ustanovený za zástupcu maloletého dieťaťa, alebo skončením príslušného konania, pre ktoré bol opatrovník ustanovený maloletého zastupovať. Súdom ustanovený kolízny opatrovník sa v rozsahu, v ktorom je oprávnený za maloleté dieťa konať, stáva zástupcom maloletého dieťaťa namiesto rodiča (rodičov); len kolízny opatrovník je potom oprávnený a povinný maloleté dieťa v konaní zastupovať v rozsahu určenom súdom tak, aby ochrana záujmov maloletého dieťaťa bola riadne zabezpečená bez ohľadu na prípadné záujmy niektorého z rodičov.
Kolízneho opatrovníka ustanoví súd v prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu, alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa v konaní, alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Postavenie účastníka konania ho oprávňuje k tomu, že v priebehu konania sa kolízny opatrovník zúčastňuje na pojednávaniach a má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo. Navrhuje vykonať procesné dôkazy, prípadne navrhuje ďalšie do…
Zákaz Styku Rodiča s Dieťaťom
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia možno skonštatovať, že obmedzenie prípadne úplný zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom prichádza do úvahy jedine v takých prípadoch, kedy súd zistí, že takéto opatrenie je v záujme dieťaťa nevyhnutné.
Z uvedených dôvodov ma súd pomerne široké možnosti obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom, keď je to v záujme dieťaťa. Pri zohľadňovaní záujmu dieťaťa sa pritom prihliada nielen na ohrozenie jeho fyzického alebo psychického zdravia, ale aj na ohrozenie jeho mravného vývoja. Ako už bolo uvedené, obmedzenie a zákaz styku rodiča s dieťaťom patria medzi najzávažnejšie zásahy do rodičovských práv a povinností. Na druhej strane takýto zásah sa vždy realizuje v záujme dieťaťa. Hoci vo Vašej otázke neuvádzate vek Vášho maloletého dieťaťa, za predpokladu, že spĺňa vyššie uvedené predpoklady, v prípadnom súdnom konaní bude mať právo samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor. Z uvedeného dôvodu, ak Váš bývalý manžel dieťaťa psychicky týra a dieťa sa s ním odmieta stretávať, domnievam sa, že prípadný návrh na obmedzenie alebo zákaz styku by mohol byť úspešný. Pre úplnosť ešte uvádzam, že v prípade úspechu - v prípade obmedzenia alebo zákazu styku s dieťaťom, táto skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na ďalšie rodičovské práva a povinnosti.
Zákaz styku s dieťaťom možno vysloviť na neurčitú dobu, bez časového obmedzenia, alebo aj na dobu určitú, ak bude možné bezpečne ustáliť dobu, počas ktorej má obmedzenie alebo zákaz tohto styku trvať. Uvedené však neznamená, že zákaz, prípadne obmedzenie styku má trvať navždy. K danému problému sa vyjadril Ústavný súd ČR, a to v uznesení z 13. decembra 2006, sp. zn. III.
Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života vyplýva, že súdy sú povinné zverenými procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Bez ohľadu na to, kto rozvrat vzťahov medzi otcom a synom spôsobil a kto na ňom má väčšiu či menšiu vinu, je však iluzórne si predstavovať, že právo, resp. Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Rozhodnutie súdu o zákaze styku nemožno chápať ako konečné odpratanie nepríjemného sporu. Intenzita zásahu do základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, akú predstavuje práve zákaz styku rodiča s dieťaťom, káže, aby súdy a štátne orgány nečakali pasívne, až dieťa dosiahne formálne plnoletosť a predmet konania odpadne, prípadne až sa samovoľne či inak zmenia pomery a jedna zo zúčastnených strán sa na súd znovu obráti s formálnym procesným návrhom na úpravu styku. Zákaz styku rodiča s dieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, najmä ak nezneužil rodič svoju rodičovskú zodpovednosť, je opatrením časovo obmedzeným, aj keď zákon jeho účinnosť výslovne stanovením nejakej lehoty neobmedzuje. Konanie vo veci starostlivosti o maloletých nie je konaním návrhovým (možno ho začať aj bez návrhu, § 81 ods. 1 OSP), je naopak konaním ovládaným vyhľadávacou zásadou (súd je povinný vykonať aj iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, než aké boli navrhnuté účastníkmi, § 120 ods. 2 OSP), v ktorom je naviac procesným predpisom zdôraznená aktívna rola, ktorú má súd v záujme dieťaťa zastávať (§ 178 OSP). Podľa § 163 ods.
Trestná Zodpovednosť Mladistvých
Trestná zodpovednosť mladistvých predstavuje osobitnú oblasť trestného práva, ktorá zohľadňuje špecifiká vývinu a správania osôb v období medzi detstvom a dospelosťou. V úvode je potrebné pozrieť sa bližšie na definíciu mladistvého páchateľa, ktorý nesie trestnoprávnu zodpovednosť za svoje činy. Tú stanovuje priamo Trestný zákon v štvrtej hlave upravujúcej osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých, konkrétne § 94 ods. Možno tak konštatovať, že každá už štrnásťročná osoba až do dosiahnutia veku osemnásť rokov sa považuje za mladistvú a podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia sa na mladistvého použijú osobitné ustanovenia štvrtej hlavy, resp.
Účelom špecifickej trestnej zodpovednosti mladistvých oproti zodpovednosti dospelých páchateľov je najmä výchovné poslanie. Neznamená to však, že by boli mladiství páchatelia privilegovaní. Špecifikom trestnej zodpovednosti mladistvých je aj úprava spáchania prečinu - ak prečin spáchal mladistvý a jeho závažnosť je malá, taký čin nie je trestným činom. Trestná zodpovednosť mladistvých sa teda aplikuje len pri prečinoch vykazujúcich vyššiu závažnosť, na rozdiel od dospelých osôb - pri nich musí byť závažnosť konania vyššia ako nepatrná. Vek je dôležitou premennou aj s ohľadom na okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť. Ak osoba, ktorá ešte nedovŕšila štrnásty rok (resp.
tags: #vek #zodpovednosti #rodicov #za #dieta