Zákon o rodine v Slovenskej republike upravuje široké spektrum vzťahov v rodine, vrátane vzťahov medzi deťmi a rodičmi. Hoci zákon neukladá priamu povinnosť aktívnej starostlivosti o rodičov, existujú ustanovenia, ktoré s touto problematikou súvisia. Tento článok sa zameriava na analýzu týchto aspektov, najmä na vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom a ďalšie relevantné ustanovenia zákona.
Zákon o rodine a jeho kľúčové zmeny
Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine bol v priebehu rokov niekoľkokrát novelizovaný, pričom každá novela priniesla zmeny v rôznych oblastiach rodinného práva. Napríklad zákon č. 175/2015 Z. z. priniesol zmeny v oblasti určovania záujmu maloletého dieťaťa, styku s rodičmi a výchovných opatrení.
Prvoradý záujem maloletého dieťaťa
Zákon kladie dôraz na prvoradý záujem maloletého dieťaťa pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní tohto záujmu sa zohľadňuje viacero faktorov, ako napríklad úroveň starostlivosti o dieťa, jeho bezpečie a stabilita prostredia, ochrana jeho dôstojnosti a vývinu, zdravotný stav, podmienky na zachovanie identity a rozvoj schopností, názor dieťaťa, vzťahové väzby s rodičmi a súrodencami, a využitie prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Styk s rodičmi a výchovné opatrenia
Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže obmedziť alebo zakázať styk dieťaťa s rodičom. Toto právo možno obmedziť alebo odňať, len ak existujú závažné dôvody. Pri rozvode manželstva je súčasťou rozsudku aj úprava styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, s dieťaťom. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa, súd styk maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo zakáže (§ 25 Zákona o rodine).
Zákon tiež umožňuje súdu upraviť styk dieťaťa s blízkymi osobami, ak to vyžadujú pomery v rodine a je to v záujme dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Zákon o starostlivosti o dieťa
Vyživovacia povinnosť detí voči rodičom
Primeraná výživa
Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to rodičia potrebujú. Táto povinnosť je zakotvená v § 66 Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona (zákonná vyživovacia povinnosť) a trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (§ 62 Zákona o rodine).
Rozsah vyživovacej povinnosti
Každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných detí (§ 67 ods. 1 Zákona o rodine). To znamená, že súd pri určovaní výšky výživného zohľadňuje individuálne okolnosti každého dieťaťa.
Priorita vyživovacej povinnosti
Je dôležité zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť detí voči rodičom nastupuje až po splnení vyživovacej povinnosti medzi manželmi alebo vyživovacej povinnosti rozvedeného manžela voči druhému manželovi (§ 67 ods. 2 Zákona o rodine).
Súdne konanie o určení výživného
Ak si deti nesplnia svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, rodičia sa môžu obrátiť na súd so svojím návrhom na určenie výživného. Konanie vo veciach určenia výživného plnoletých osôb je upravené v § 154-157 Civilného mimosporového poriadku. Súd pri rozhodovaní prihliada na majetkové pomery rodičov, ich schopnosť pracovať, vek a zdravotný stav, a má zabezpečiť uspokojenie všetkých bežných životných potrieb rodičov. Súdne konanie o určení výživného pre dieťa (do 18 rokov) sa môže začať aj bez návrhu (ex offo), po dosiahnutí plnoletosti len na návrh oprávneného, t. j.
Ďalšie relevantné ustanovenia Zákona o rodine
Zákon o rodine upravuje aj ďalšie aspekty rodinných vzťahov, ktoré môžu mať vplyv na starostlivosť o rodičov.
Prečítajte si tiež: Interrupcie a kontroverzie
Striedavá osobná starostlivosť
Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje (§ 62 ods. 6 Zákona o rodine).
Náhradná starostlivosť
Zákon upravuje aj inštitúty náhradnej osobnej starostlivosti, pestúnskej starostlivosti a ústavnej starostlivosti o maloleté deti. Tieto formy starostlivosti majú prednosť pred ústavnou starostlivosťou.
Právo dieťaťa na vyjadrenie názoru
Maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú (§ 43 ods. Rodičia sú povinní sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa a chrániť jeho záujmy (§ 28 - 30 Zákona o rodine).
Rodičovské práva a povinnosti
Základný rámec rodičovských práv a povinností voči ich (maloletým) deťom obsahuje ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“). Ako však prezrádza už použitie slova „najmä“, ZR ani z ďaleka nestačí na to, aby pokryl všetky práva a povinnosti rodiča, ktoré sa od neho očakávajú vo vzťahu k jeho dieťaťu. Samozrejmým je napr. ZR ďalej uznáva, že „Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (§ 30 ods. 1 ZR).“ Výchovou sa rozumie zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej (zdroj: Pavelková: Zákon o rodine - Komentár, 3. vydanie, C.H. rodičia sú zároveň oprávnení i povinní zastupovať svoje maloleté dieťa pri všetkých úkonoch, na ktoré samo nemá spôsobilosť, a to až do momentu, kým nedosiahne plnú spôsobilosť na právne úkony (štandardne dovŕšením 18-teho roku života). Rodičia majú na starosti aj správu majetku ich maloletého dieťaťa. Majetok, ktorý zaňho spravovali, mu odovzdajú „najneskôr do 30 dní od dosiahnutia plnoletosti (§ 32 ods.
Úprava výkonu rodičovských práv a povinností
Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je v kompetencii súdu, ktorý na návrh jedného z rodičov, resp. osoby ktorá zabezpečuje starostlivosť o dieťa upraví rodičovské práva a povinnosti. Pred samotným rozhodnutím súdu sa rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu kedykoľvek dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovská dohoda musí byť schválená súdom. Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu svojich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností. Súd určí najmä to, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti, a určí aj výživné na maloleté dieťa zo strany druhého rodiča.
Prečítajte si tiež: Diéta a výchova: Riešenie problémov
Ak rodičia žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje rodičovské povinnosti nevykonávajú vôbec, alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa, súd im v záujme maloletého dieťaťa obmedzí výkon rodičovských práv. Návrh na obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv môže podať odbor sociálnych vecí ÚPSVaR, obec alebo ktokoľvek, kto má záujem na riadnej výchove dieťaťa (napr. blízka osoba alebo zariadenie náhradnej výchovy). Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom.
Spoločná osobná starostlivosť
Spoločná osobná starostlivosť o deti bola zavedená do nášho právneho poriadku v roku 2023. Ide o pomerne nový model starostlivosti o deti po rozvode rodičov. Základom tohto modelu je režim starostlivosti o spoločné deti, ktorý fungoval už pred ich rozvodom a rodičia ho chcú zachovať i po oficiálnom rozvode. Ak sa rodičia dohodnú na spoločnej osobnej starostlivosti, súd a štát zasahujú minimálne do ich dohody, súd neurčuje u koho a kedy budú deti, nie sú presné stanovené časové rámce stretávania sa. Rodičia sa sami medzi sebou dohodnú kedy a u koho bude dieťa. Ďalšie spôsoby starostlivosti o deti, ktoré pozná väčšina z nás sú striedavá starostlivosť oboch rodičov alebo osobná starostlivosť jedného z rodičov. Na tom, či bude dieťa v striedavej alebo osobnej starostlivosti sa rodičia môžu dohodnúť. Je potrebné, aby túto dohodu súd schválil inak je takáto dohoda nevykonateľná. Pri rozhodovaní o tom, či bude dieťa zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do osobnej starostlivosti len jedného rodiča, súd zohľadňuje niekoľko aspektov ako je napr. V prípadoch, ak sa rodičia nevedia dohodnúť ani na časovom rámci, kedy a u koho bude dieťa tráviť napr. víkendy, prázdniny, sviatky a pod., tak o tomto časovom rámci rozhoduje tiež súd. Rodičia však môžu zhodne uviesť, že súd právo styku upravovať nemá. V takom prípade súd stretávanie (tzn. Avšak aj súd aj Vy ako rodičia by ste mali brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa a snažiť sa dohodnúť. V prípade, ak nie ste manželia, na úpravu pomerov starostlivosti o deti sa aplikujú presne tie isté zákonné ustanovenia ako v konaní o rozvod, ktoré je spojené s konaním o úpravu pomerov k deťom na čas po rozvode. V takom prípade sa však nepodáva na súd návrh na rozvod spojený s konaním o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale ktorýkoľvek z rodičov môže podať návrh na úpravu rodičovských práva a povinností.
Kto má v starostlivosti deti po rozvode?
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákon o rodine platí: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v rozhodnutí, ktorým sa Vaše manželstvo rozviedlo, súd upraví i výkon rodičovských práv a povinností k spoločným deťom, ktoré sa narodili počas manželstva alebo ešte pred uzavretím manželstva. V konaní o rozvod nie je však možné upraviť rodičovské práva a povinnosti k ešte nenarodenému dieťaťu aj napriek tomu, že je manželka vo vysokom štádiu tehotenstva. Súd vychádza zo stavu manželstva v čase vyhlásenia rozsudku. Podľa § 24 ods.
Čo je výlučná osobná starostlivosť rodiča?
„Dieťa bolo zverené mne, takže o ňom rozhodujem len ja!“ Je to naozaj tak? Kto rozhoduje o dieťati, ktoré bolo zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov?
Podľa zákona o rodine môže súd rozhodnúť o tom, že dieťa sa zveruje do výlučnej osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. To znamená, že tento rodič má zákonné právo a zároveň povinnosť poskytovať dieťaťu každodennú osobnú starostlivosť. Druhý rodič má následne spravidla právo sa s dieťaťom v dohodnutých, alebo súdom určených časoch stretávať. Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti, resp. výlučná osobná starostlivosť však neznamená, že ten rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti môže rozhodovať sám absolútne o všetkom a ani to, že druhý rodič nemá právo rozhodnúť o ničom. Potvrdzuje to aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/61/2011 zo dňa 11.05.2011, v ktorom, okrem iného uviedol: „Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.“
Či je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo do striedavej, či spoločnej starostlivosti, obaja rodičia majú právo rozhodovať o dieťati. Zákon rozlišuje dve kategórie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa, o ktorých rodičia rozhodujú, a to bežné veci a podstatné veci. Každý z rodičov je oprávnený sám, teda aj bez súhlasu druhého rodiča, rozhodovať o bežných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Bežné veci sú veci každodenného života. Pri podstatných veciach sa musia rodičia dohodnúť, alebo musí na návrh niektorého z rodičov, rozhodnúť súd. Podstatné veci (záležitosti) upravuje (príkladmo) § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého:
Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
Takže, či je dieťa vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, alebo nie, stále o dieťati môžu rozhodovať obaja rodičia. V bežných veciach každý sám a v podstatných sa musia dohodnúť a ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh súd.
Výlučná osobná starostlivosť a zastupovanie a správa majetku dieťaťa
Zastupovanie a správa majetku je jednou zo zložiek rodičovských práv a povinností. Spravidla prináleží obom rodičom (ak súd nerozhodne inak). Aj pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa platí v podstate to isté, čo bolo uvedené vyššie. To znamená, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti rodiča, druhý rodič má stále právo dieťa tiež zastupovať a spravovať aj jeho majetok.
Kolízny opatrovník
Kolíznym opatrovníkom je ten, koho v prípade možnej kolízie záujmov maloletého dieťaťa a jeho rodičov ustanovil súd maloletému dieťaťu za zástupcu, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať v určitom konaní alebo pri určitom právnom úkone. Súd je povinný vždy vymedziť rozsah práv a povinností kolízneho opatrovníka podľa účelu, pre ktorý bol opatrovník ustanovený (viď R 45/1986). Funkcia tohto opatrovníka zaniká vykonaním úkonu, na ktorý bol opatrovník ustanovený za zástupcu maloletého dieťaťa, alebo skončením príslušného konania, pre ktoré bol opatrovník ustanovený maloletého zastupovať. Súdom ustanovený kolízny opatrovník sa v rozsahu, v ktorom je oprávnený za maloleté dieťa konať, stáva zástupcom maloletého dieťaťa namiesto rodiča (rodičov); len kolízny opatrovník je potom oprávnený a povinný maloleté dieťa v konaní zastupovať v rozsahu určenom súdom tak, aby ochrana záujmov maloletého dieťaťa bola riadne zabezpečená bez ohľadu na prípadné záujmy niektorého z rodičov.
Kolízneho opatrovníka ustanoví súd v prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu, alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa v konaní, alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Postavenie účastníka konania ho oprávňuje k tomu, že v priebehu konania sa kolízny opatrovník zúčastňuje na pojednávaniach a má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo. Navrhuje vykonať procesné dôkazy, prípadne navrhuje ďalšie do…
Zodpovednosť rodiča v kontexte nebezpečných situácií
Predovšetkým s blížiacim sa letom rezonujú v médiách, a to zahraničných i slovenských, prípady detí zatvorených v aute, bez dozoru rodiča alebo inej zodpovednej osoby. Najmä počas horúcich dní končia mnohokrát tieto prípady fatálne. Ak niekto spozoruje dieťa zatvorené v aute čelí situácii, ktorá nie je až tak jednoduchá, a to ani z hľadiska záchrany zdravia dieťaťa avšak ani z hľadiska trestnoprávneho alebo zodpovednosti za prípadnú škodu. Platí totiž, že Vaše konanie, kedy rozbijete okno na cudzom vozidle môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania cudzej veci. V tomto článku sa bližšie pozrieme na to, aký je odporúčaný postup v prípade, ak spozorujete osamelé dieťa zamknuté v aute. Na konkrétne účinky tepla počas horúcich dní na ľudské telo, nachádzajúce sa navyše v uzatvorenom priestore vozidla sme sa opýtali priamo zástupcu HaZZ SR, konkrétne odpovedá plk. Ing. „Pôsobenie tepla na ľudský organizmus v uzavretom priestore vozidla v letnom období môže spôsobiť poruchu zdravia, ktorá vedie k smrti. Podstatou je zlyhanie termoregulačného centra hospodáriť s teplom vzniknutým v organizme s dopadom na energetické procesy. Nakoľko teplota prostredia je zvýšená teplo do prostredia nemožno odovzdať odparovaním ani vyžarovaním. V prvých fázach dochádza k významnej redistribúcii krvného obehu v tele. Pri vzostupe telesnej teploty nad 42 st.C dochádza k zlyhaniu energetického hospodárstva v organizme na úrovni porúch bunkových membrán. Pokiaľ tento stav trvá nad kapacitu kompenzácie organizmu, ktorá je individuálna, tento stav môže viesť k smrti. Kompenzačné mechanizmy sú obzvlášť obmedzené u najmenších detí a starších osôb. Príznaky vo včasných fázach tepelného úrazu sú slabosť, malátnosť, bolesti hlavy, závrate a vracanie. Plk. Ing. Marián Dritomský (HaZZ SR) „Pokiaľ okoloidúci identifikuje osobu v uzavretom vozidle a táto nekomunikuje a/alebo nie je možné osobu z vozidla dostať, je potrebné privolať záchrannú zdravotnú službu, políciu a hasičský a záchranný zbor. Privolanie pomoci je možné na ktoromkoľvek z tiesňových liniek - 112, 155, 150 príp. Mjr. Ing. Denisa Baloghová (hovorkyňa Prezídia PZ): „Čo sa týka postupu v takýchto prípadoch, je na starostlivom zvážení každého jednotlivca ako bude v konkrétnom prípade postupovať. Ak je to možné a aj situácia to dovoľuje, treba zabezpečiť prítomnosť majiteľa vozidla, napríklad v nákupnom centre vyhlásiť cez informačný stánok alebo cez SBS službu. Plk. Ing. Marián Dritomský (HaZZ SR): „Prvou pomocou do príchodu odbornej pomoci (záchrannej zdravotnej služby) je odstránenie osoby z prehriateho prostredia. Pri bežnom prehriatí je možné podávanie tekutín orálne. Do príchodu odbornej pomoci, pri tepelnom úpale je nevyhnutná bezprostredná odborná pomoc. Potrebné je zabezpečiť priechodnosť dýchacích ciest, vyzlečenie osoby a potieranie vlažnou, nie studenou vodou. Je potrebné upozorniť, že ani mierne otvorené okná na aute nemusí zabrániť rozvoju fatálnych následkov.
Osoba, ktorá je účastníkom situácie, kedy je dieťa zamknuté v aute, si určite položí otázku, či môže rozbiť okno na cudzom vozidle. Vystavuje sa tak totiž potenciálnemu trestnému stíhaniu pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 zákona č. 300/2005 Z.z. Podľa § 24 ods. Podľa § 24 ods. 2 Trestného zákona, nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Na otázku, či je možné rozbiť okno na cudzom vozidle, ak v ňom spozorujeme dieťa a vozidlo je samozrejme zamknuté, neexistuje jednoznačná odpoveď. Do úvahy prichádza napríklad naplnenie skutkovej podstaty trestného činu opustenia dieťaťa. Podľa § 206 ods. V neposlednom rade je však potrebné poukázať na možné zdravotné problémy, ktoré môže mať dieťa v prípade, ak zostane zamknuté v aute počas horúcich dní. Každá situácia a okolnosti prípadu sú individuálne. Preto nie je možné jednoznačne skonštatovať, že v prípade, ak vidíte v uzamknutom vozidle dieťa jednoznačne rozbite okno na aute a dieťa vysloboďte.
Obmedzenie alebo zákaz styku s dieťaťom
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia možno skonštatovať, že obmedzenie prípadne úplný zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom prichádza do úvahy jedine v takých prípadoch, kedy súd zistí, že takéto opatrenie je v záujme dieťaťa nevyhnutné. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Z uvedených dôvodov ma súd pomerne široké možnosti obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom, keď je to v záujme dieťaťa. Pri zohľadňovaní záujmu dieťaťa sa pritom prihliada nielen na ohrozenie jeho fyzického alebo psychického zdravia, ale aj na ohrozenie jeho mravného vývoja. Ako už bolo uvedené, obmedzenie a zákaz styku rodiča s dieťaťom patria medzi najzávažnejšie zásahy do rodičovských práv a povinností. Na druhej strane takýto zásah sa vždy realizuje v záujme dieťaťa. Hoci vo Vašej otázke neuvádzate vek Vášho maloletého dieťaťa, za predpokladu, že spĺňa vyššie uvedené predpoklady, v prípadnom súdnom konaní bude mať právo samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor.
Z uvedeného dôvodu, ak Váš bývalý manžel dieťaťa psychicky týra a dieťa sa s ním odmieta stretávať, domnievam sa, že prípadný návrh na obmedzenie alebo zákaz styku by mohol byť úspešný. Pre úplnosť ešte uvádzam, že v prípade úspechu - v prípade obmedzenia alebo zákazu styku s dieťaťom, táto skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na ďalšie rodičovské práva a povinnosti. Zákaz styku s dieťaťom možno vysloviť na neurčitú dobu, bez časového obmedzenia, alebo aj na dobu určitú, ak bude možné bezpečne ustáliť dobu, počas ktorej má obmedzenie alebo zákaz tohto styku trvať. Uvedené však neznamená, že zákaz, prípadne obmedzenie styku má trvať navždy. K danému problému sa vyjadril Ústavný súd ČR, a to v uznesení z 13. decembra 2006, sp. zn. III. „Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (čl. 32 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva, že súdy sú povinné zverenými procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Bez ohľadu na to, kto rozvrat vzťahov medzi otcom a synom spôsobil a kto na ňom má väčšiu či menšiu vinu, je však iluzórne si predstavovať, že právo, resp.
Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Rozhodnutie súdu o zákaze styku nemožno chápať ako konečné odpratanie nepríjemného sporu. Intenzita zásahu do základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, akú predstavuje práve zákaz styku rodiča s dieťaťom, káže, aby súdy a štátne orgány nečakali pasívne, až dieťa dosiahne formálne plnoletosť a predmet konania odpadne, prípadne až sa samovoľne či inak zmenia pomery a jedna zo zúčastnených strán sa na súd znovu obráti s formálnym procesným návrhom na úpravu styku. Zákaz styku rodiča s dieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, najmä ak nezneužil rodič svoju rodičovskú zodpovednosť, je opatrením časovo obmedzeným, aj keď zákon jeho účinnosť výslovne stanovením nejakej lehoty neobmedzuje. Konanie vo veci starostlivosti o maloletých nie je konaním návrhovým (možno ho začať aj bez návrhu, § 81 ods. 1 OSP), je naopak konaním ovládaným vyhľadávacou zásadou (súd je povinný vykonať aj iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, než aké boli navrhnuté účastníkmi, § 120 ods. 2 OSP), v ktorom je naviac procesným predpisom zdôraznená aktívna rola, ktorú má súd v záujme dieťaťa zastávať (§ 178 OSP). Podľa § 163 ods.
Záverom si dovoľujem skonštatovať, že pokiaľ sa rozhodnete podať na súd návrh na zákaz styku otca s dieťaťom alebo návrh na obmedzenie styku otca s dieťaťom a podarí sa Vám preukázať skutočnosti, ktoré uvádzate v zadanej otázke, môže byť Váš návrh úspešný.
Riešenie situácií, kedy rodič nerešpektuje rozhodnutie súdu
V takomto prípade by sa dala vec postúpiť na výkon rozhodnutia, ak otec nerešpektuje súdne rozhodnutie. Môžete podať návrh na súd na výkon rozhodnutia. Ak máte dôkazy k tomu, že otec rozhodnutie nerešpektuje, tak ich k návrhu pripojte.
Právne kroky v prípade bránenia styku s deťmi a neplatenia výživného
Odporúčame situáciu riešiť právnymi krokmi. Je vhodné požiadať o súdne určenie výživného a dohodnúť formálny styk s deťmi. ako prvé uvediem, že vyživovacia povinnosť rodičov voči svojim deťom je ich zákonná povinnosť, ktorú si musia plniť bezohľadu na ostatné okolnosti (napr. bránenie v styku s deťmi zo strany druhého rodiča). Ideálne je plniť výživné prevodom na účet, aby o tom existovali dôkazy. Platby "na ruku" môžu byť problémom, pretože sú ťažko preukázateľné. Doporučujem mať písomné alebo inak doložiteľné dôkazy o doterajších platbách. Neplatenie výživného môže byť totiž považované za trestný čin podľa § 207 Trestného zákona, ak nie je zaplatené tri mesiace v rámci dvoch rokov. Čo sa týka styku s deťmi, je dôležité riešiť to súdnou cestou, ak matka bráni vášmu priateľovi v kontakte s deťmi. Priateľ môže spolu s návrhom na úpravu styku podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dokým súd nerozhodne vo veci samej. V návrhu na nariadenie nedokladného opatrenia je nutné odôvodniť, že tu existuje potreb beodkladne upraviť pomery, nakoľko bránenie v styku s deťmi môže viesť k úplnému odcudzeniu priateľa s nimi. Počítajte však s tým, že ak podáte návrh na úpravu styku, matka podá návrh na určenie výživného. Pri určovaní výživného súd vychádza na jednej strane zo schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča a strane druhej z odôvodnených potrieb mal.