Umelé prerušenie tehotenstva, známe ako interrupcia, je komplexná téma, ktorá vyvoláva etické, morálne, právne a medicínske otázky. Na Slovensku má táto téma bohatú históriu, ktorá sa vyvíjala v kontexte politických a spoločenských zmien. Tento článok poskytuje prehľad vývoja interrupčnej legislatívy na Slovensku, od čias Uhorska až po súčasnosť, s dôrazom na kľúčové právne predpisy, ich dopad a prebiehajúce diskusie.
Interrupcie v Uhorsku a Československu do roku 1948
V bývalom Uhorsku bol umelé prerušenie tehotenstva trestané odňatím slobody až na dva roky. Ustanovenia uhorského trestného zákonníka platili na Slovensku aj po vzniku ČSR. Po skončení 2. svetovej vojny boli zrušené zákony fašistického Slovenského štátu, avšak principiálne zákaz interrupcií zostal i naďalej v platnosti. Tento stav komunistickým štátnym predstaviteľom pravdepodobne i vyhovoval, nakoľko v dôsledku vojny prišlo k masívnemu úbytku obyvateľstva.
Interrupcie v období socializmu (1948-1989)
Po roku 1948 začala československá legislatíva v oblasti interrupcií napodobňovať sovietsky vzor. V boľševickom Rusku zrušili zákaz interrupcií už v roku 1920. „Žiadnu ženu nemožno nútiť, aby donosila dieťa proti svojej vôli,“ hlásal Vladimír Iľjič Lenin.
Trestný zákon z roku 1950
Počas prvej dekády éry Československej socialistickej republiky boli interrupcie až na výnimky zakázané. Prvou zmenou bolo prijatie nového trestného zákona v roku 1950 (pozn. zákon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov), ktorý v § 218 definoval trestný čin „usmrtenia ľudského plodu”. Vtedajší zákonodarcovia sa rozhodli samotnú ženu za interrupciu trestať miernejšie, ako páchateľa, ktorý so súhlasom ženy interrupciu vykonal. Žene, ktorá usmrtila plod sama alebo o to niekoho požiadala, hrozil trest odňatia slobody trvaní najviac jedného roka. Ak však potrat vykonal niekto iný, ako tehotná žena, táto osoba bola v prípade preukázania viny potrestaná odňatím slobody na jeden až päť rokov. Prísnejšou sankciou, v podobe uloženia trojročného až desaťročného trestu odňatia slobody, sa postihovalo páchateľstvo, ktoré vykonalo potrat pre zárobok alebo spôsobilo ťažkú ujmu na zdraví ženy, či zapríčinilo jej smrť. Trestný zákon upravil i výnimky, v prípade ktorých umožňoval, aby lekár interrupciu vykonal; týmito výnimkami boli ohrozenie zdravia alebo života matky, či hroziace riziko prenosu dedičných chorôb.
V roku 1936 Sovietsky zväz vedený Stalinom interrupcie opäť zakázal. Dôvodom bol zámer boľševikov zvýšiť v krajine pôrodnosť. Nový československý trestný zákon z roku 1950 reagoval práve na túto sovietsku právnu úpravu. Preto za usmrtenie ľudského plodu sa ukladal trest odňatia slobody na jeden až päť rokov. „Veľkým pokrokom oproti predchádzajúcej právnej úprave bolo už povolenie interrupcie za stanovených podmienok,“ podotýka Katarína Zavacká z Ústavu štátu a práva SAV. V nasledujúcom období právoplatne odsúdili za prerušenie tehotenstva takmer tisíc osôb.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na trestnú zodpovednosť
Zákon o umelom prerušení tehotenstva z roku 1957
Po Stalinovej smrti však nastal určitý odmäk a po Moskve prijala i Praha v roku 1957 nový zákon o interrupciách. Po Smrti Stalina boli interrupcie v roku 1955 v Sovietskom zväze opätovne zlegalizované, čo malo dopad i na vývoj československej legislatívy a to nielen v oblasti trestnoprávnej úpravy, ale i v oblasti zdravotníckeho, či rodinného práva. Významným dátumom bol 19. december a to rovno dva roky po sebe, nakoľko práve 19. decembra 1956 bola Národným zhromaždením prijatá novela trestného zákona (pozn. zákon č. 63/1956 Zb., ktorým sa mení a doplňuje trestný zákon č. 86/1950 Zb.), ktorá zrušila zmieňovaný § 218, čím prišlo k legalizácii interrupcií. Presne o rok neskôr, 19. decembra 1957 bol prijatý vôbec prvý, prelomový zákon o umelom prerušení tehotnosti (pozn. zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti).
Upravoval trestnosť nepovoleného potratu, zároveň však stanovil beztrestnosť ženy, ktorá si tehotnosť sama umelo prerušila alebo o to niekoho požiadala. V zmysle tohto zákona právomocou povoliť vykonanie interrupcie disponovala špeciálna komisia, ktorá rozhodovala na základe žiadosti tehotnej ženy, pričom interrupciu bolo možne schváliť len z tzv. „zdravotných alebo iných dôvodov hodných osobitného zreteľa”. Paradoxom je, že i keď dikcia trestného činu usmrtenia plodu bola z trestného zákona vypustená, takmer v identickom znení sa objavila práve v zákone o umelom prerušení tehotnosti, avšak upravovala beztrestnosť tehotnej ženy, ktorá si sama potrat spôsobí alebo oň niekoho požiada. Naďalej bol však trestaný ten, kto ženu na také konanie naviedol, pomáhal jej, či potrat priamo vykonal.
Vyhláška k zákonu z roku 1961 podrobne rozvádzala zdravotné dôvody na potrat. Nebolo možné ho povoliť, ak hrozilo poškodenie zdravia ženy alebo ak tehotnosť trvala dlhšie ako 3 mesiace. O tom, či žena bude, alebo nebude môcť zákrok podstúpiť, rozhodovali interrupčné komisie. Niekedy stačilo vyhlásiť, že dieťa bolo počaté v rámci mimomanželského styku.
Konkrétne zdravotné indikácie, ako i procesnú stránku postupu pri žiadaní a schvaľovaní interrupcie, neupravoval zákon, ale najskôr séria vyhlášok, ktoré v krátkom čase vznikali a následne boli zrušené. Zo začiatku to boli dve vyhlášky ministerstva zdravotníctva z roku 1957 a 1961 (pozn. vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 249/1957 Ú. l. a vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 104/1961 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o umelom prerušení tehotnosti), neskôr vládne nariadenie z roku 1962, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával sa zákon o umelom prerušení tehotnosti (pozn. vládne nariadenie č. 126/1962 Zb., ktorým sa zriaďujú interrupčné komisie a vykonáva zákon o umelom prerušení tehotnosti v znení neskorších noviel). V zásade najväčšie rozdiely medzi vyhláškami ministerstva zdravotníctva a neskorším vládnym nariadením spočívali v zložení tzv. interrupčnej komisie, t. j. orgánu, ktorý rozhodoval o žiadosti tehotnej ženy a v tom, že druhá vyhláška ministerstva zdravotníctva upravovala bezodplatnosť umelého prerušenia tehotnosti a to za predpokladu splnenia stanovených podmienok, od čoho sa neskôr upustilo.
O žiadosti tehotnej ženy rozhodovala trojčlenná komisia zriadená príslušným národným výborom. Možno konštatovať, že každá komisia sa skladala z poslanca národného výboru, resp. politického nominanta, z člena okresnej alebo krajskej populačnej komisie a gynekológa, resp. Predtým, ako komisia o žiadosti rozhodla, bola povinná sa pokúsiť „s príslušnými orgánmi” odstrániť dôvody, pre ktoré žena o interrupciu požiadala. Okrem toho mala komisia povinnosť zhodnotiť i celkové zdravotné a sociálne podmienky tehotnej ženy. Vyššie zmieňované indikácie, na základe ktorých bolo možné potrat vykonať, zahŕňali zdravotné dôvody a tzv. dôvody hodné osobitného zreteľa. Zdravotné dôvody taxatívne vymedzovala vyhláška ministerstva zdravotníctva a dôvody hodné osobitného zreteľa vládne nariadenie fakultatívne vymedzilo ako pokročilý vek ženy, strata alebo invalidita manžela, rozvrat rodiny, možné ohrozenie životnej úrovne, obťažná situácia vzniknutá otehotnením u nevydatej ženy, ak žena otehotnela znásilnením alebo iným trestným činom, či skutočnosť, že žena už má najmenej tri deti. V prípadoch, ktoré boli posudzované ako „dôvody osobitného zreteľa”, bola žena zaviazaná pokryť časť ošetrovacích nákladov v sume od 200 do 500 korún. Zároveň, predmetné vládne nariadenie v ustanovení § 6 negatívne upravilo kontraindikácie, pre ktoré nebolo možné interrupciu schváliť. Potraty bolo možné vykonať len do 12 týždňa tehotnosti v zdravotníckom zariadení lekárom. Výnimkou bolo ohrozenie života ženy alebo dedičná choroba dieťaťa. Voči rozhodnutiu komisie bolo prípustné odvolanie adresované krajskej interrupčnej komisii. Na rokovanie interrupčnej komisie mohli byť prizvaní i muži, ktorí sa mali stať otcami alebo rodičia tehotnej ženy v prípade, ak tehotná žena mala menej ako 18 rokov. I keď dvaja z troch členov interrupčnej komisie boli politickí nominanti a rokovanie komisie bolo tak povediac „záležitosťou štátu”, je na mieste vyzdvihnúť, že samotné nariadenie zaväzuje prísnou povinnosťou mlčanlivosti všetky zúčastnené osoby, čo je možné hodnotiť ako snahu chrániť ženy pred stigmatizáciou.
Prečítajte si tiež: Očkovanie: Trestnoprávny pohľad
Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 72/1973 Zb.
Zmenu priniesla nová vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 72/1973 Zb. Táto vyhláška mala pre ženy a ich emancipáciu symbolický význam, nakoľko vôbec prvýkrát právny predpis hneď vo svojom úvode v § 1 deklaroval záujem a priori chrániť zdravie žien, z dôvodu ich „významného postavenia v spoločnosti”. Významný symbolický prínos tejto vyhlášky spočíval práve v tom, že štát staval ochranu zdravia ženy nad svoj vlastný záujem populačného rastu za každú cenu.
Táto nová slovenská vyhláška v zásade ponechala v platnosti predchádzajúce akceptovateľné interrupčné dôvody, len ich viac špecifikovala, napríklad sa stanovila podmienka preukázateľného rozvratu rodiny a znížil sa vek ženy, ktorá mohla podstúpiť interrupciu na základe „pokročilého veku”. S ohľadom na zmeny názvov inštitúcií, či nové inštitúcie prišlo i k zmene zloženia okresných či krajských interrupčných komisií, avšak základný princíp troch členov - jedného lekára a dvoch politických nominantov, zostal zachovaný. Novinkou bolo stanovenie lehoty na prerokovanie ženinej žiadosti, obligatórne prizvanie určeného otca, či povinnosť interrupčných komisií raz ročne vykazovať štatistiky dôvodov, pre ktoré ženy interrupcie podstúpili s návrhmi opatrení na odstránenie týchto príčin. Poslednou zmenou, ktorú táto vyhláška priniesla bola povinnosť lekárov hlásiť Verejnej bezpečnosti prípady, kedy zistili prerušenie tehotenstva v rozpore s vyhláškou.
Zákon o umelom prerušení tehotenstva z roku 1986
Nedostatky starého zákona mala odstrániť nová právna úprava v roku 1986. Podľa Zavackej už vychádzala z Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý podpísalo aj vtedajšie Československo, a z práva na plánované rodičovstvo.
V októbri 1986 prijala Slovenská národnej rada zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Tento zákon je v porovnaní s predchádzajúcou úpravou revolučný. Vyzdvihuje a kladie si za cieľ chrániť zdravie a život ženy (§ 1), apeluje najmä na prechádzanie nežiadúcemu tehotenstvu za využitia prostriedkov na zabránenie tehotenstva, ale najmä ponecháva žene na posúdenie, či sú v jej prípade splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie. Kým však zákon určil lehotu na vykonanie interrupcie do 12. týždňa tehotenstva, nadväzujúca vyhláška z toho istého roku povoľovala zákrok až do 24. týždňa. Ženám postačuje požiadať o interrupciu do 12. týždňa tehotenstva.
Interrupcie na Slovensku po roku 1989
Po páde komunistického režimu zostal zákon č. 73/1986 Zb. v platnosti, avšak s niektorými zmenami.
Prečítajte si tiež: Rodičovský únos na Slovensku
Súčasná legislatíva
Umelé prerušenie tehotenstva chirurgickým zákrokom alebo chemickou látkou podanou tehotnej žene ( „ interrupcia“) je pojmom, ktorý nie je definovaný žiadnym zákonom alebo iným všeobecne záväzným predpisom. Mgr. Lukáš Peško, advokátsky koncipient vysvetľuje čo hovorí zákon takto: Vykonávanie interrupcií upravoval doteraz zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v platnom znení. Právnou normou menšej právnej sily, ktorá upravuje spomenutý zákon je Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SSR č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v platnom znení. Práve táto vyhláška sa stala predmetom politickej diskusie a Ústavným súdom bolo potvrdené, že ide nad rámec samotného zákona a je teda v jeho rozpore.
Tento zákon ustanovuje, že žene možno umelo prerušiť tehotenstvo s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak:
- je ohrozený jej život ( napríklad: mimomaternicové tehotenstvo )
- je ohrozené zdravie alebo zdravý vývoj plodu
V oboch týchto prípadoch je možné vykonať interrupciu bez ohľadu na trvanie tehotenstva.
- ide o genetický chybný vývoj plodu ( napríklad: Downov syndróm )
Podľa Vyhlášky je možné v tomto prípade vykonať interrupciu do 24 týždňov trvania tehotenstva. Práve toto ustanovenie určil Ústavný súd za rozporné so zákonom, nakoľko prekračuje hranicu 12 týždňov určenú zákonom.
- Bez zdravotných dôvodov možno prerušiť tehotenstvo, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia ženine zdravotné dôvody.
- Zo zdravotných dôvodov ženy- interrupciu je možné vykonať v tomto prípade do 12 týždňov trvania tehotenstva.
Z uvedeného teda vyplýva, že v žiadnom prípade nemožno vykonať interrupciu bez súhlasu ženy. Zároveň nie je možné rozšíriť okruh prípadov, pre ktoré je možné interrupciu vykonať. Teda interrupciu je možné vykonať iba v piatich horeuvedených prípadoch.
Zdravotnou prekážkou (kontraindikáciou), pre ktorú na žiadosť ženy nemožno prerušiť tehotenstvo je:
a) zdravotný stav ženy, ktorý podstatne zvyšuje zdravotné riziko spojené s umelým prerušením tehotenstva ( interrupcia teda nie je možná v prípade, ak by žena po tomto zákroku trpela vážnejšími zdravotnými následkami, alebo by vzniklo riziko ich vzniku )
b) umelé prerušenie tehotenstva, od ktorého neuplynulo šesť mesiacov( Ak by napríklad žena absolvovala interrupciu v januári a následne by žiadala o interrupciu v apríli, nie je možné túto druhú interrupciu vykonať ). Toto neplatí ak:
- a) žena už dvakrát rodila,
- b) dovŕšila 35 rokov veku,
- c) je dôvodné podozrenie, že žena otehotnela v dôsledku trestného činu, ktorý bol na nej spáchaný.( t.j. obete znásilnenia )
Ak o interrupciu požiada žena, ktorá ešte nedovŕšila 16 rokov života, na jej vykonanie je nevyhnutný súhlas zákonného zástupcu, prípadne osoby, ktorej bola zverená do výchovy. Ak ide o ženu, ktorá je vo veku od 16 do 18 rokov života, sa súhlas rodiča nevyžaduje. V tomto prípade zdravotnícke zariadenie iba vyrozumie o interrupcii zákonného zástupcu.
Snahy o sprísnenie interrupčnej legislatívy
Téma interrupcií je na Slovensku neustále predmetom diskusií a snáh o zmenu legislatívy. Národná rada Slovenskej republiky - hlasovanie poslancov Schôdza č. 27 16. 9. 2008 17:09 Hlasovanie č. 118 Návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Gaburu na vydanie zákona, ktorým sa zrušuje zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 419/1991 Zb. a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (tlač 695) - prvé čítanie. Hlasovanie o tom, aby bol návrh zákona prerokovaný v druhom čítaní. Umelé potraty budú stále povolené, nakoľko parlament odmietol zákaz interrupcií. Poslanci nepodporili návrh nezávislého poslanca Petra Gaburu, ktorý chcel zrušiť platný interrupčný zákon, čo by spôsobilo ich úplný zákaz. Podľa neho interrupciou sa porušuje právo počatého dieťaťa na život a predovšetkým život dieťaťa do 12. týždňa tehotenstva nie je vôbec chránený, čo je v protiklade so Slovenskou ústavou (právo na život). V súčasnosti sú povolené potraty do 12. týždňa tehotenstva a v prípade genetických porúch plodu do 24. týždňa.
Lekár a právnik Peter Kováč v rozhovore pre HNtelevíziu rozpráva o komplikáciách, ktoré by mohol priniesť zákon sprísňujúci interrupcie. Návrh zákona poslankyne Anny Záborskej opäť rozpútal diskusie. Lekári, zdravotné sestry aj pôrodné asistentky vyjadrili znepokojenie. Odborníci tvrdia, že zmeny zasahujú do ich kompetencií, kritizujú najmä lehotu, počas ktorej má žena nad interrupciou premýšľať. Lekár a právnik Peter Kováč tvrdí, že už súčasná 48-hodinová lehota, je úplne zbytočná. „Ženy, ktoré sa rozhodnú pre interrupciu toto neľahké rozhodnutie urobia po zrelom uvážení, po dôkladnom zvážení.
SNS sa v návrhu usiluje o to, aby mali lekári povinnosť ukázať pred interrupciou tehotnej žene obrázok plodu a pustiť jej tlkot jeho srdca. Poslanec Štefan Zelník, ktorý je v SNS zodpovedný za zdravotníctvo, poďakoval prednostovi za to, že na nedostatky návrhu upozornil. „V prvom čítaní som zákon podporil iba preto, že predkladateľky sľúbili, že zákon upravia,“ hovorí. O návrhu sa bude rokovať aj hlasovať na parlamentnej schôdzi, ktorá v súčasnosti prebieha. Pozmeňujúci návrh, ktorý SNS prisľúbila, zatiaľ do parlamentu doručený nebol.
Zákaz reklamy na interrupcie
Problém so zákazom reklamy na interrupcie môžu mať na Slovensku najmä súkromné kliniky a ambulancie, v rámci ktorých u nás pôsobí väčšina gynekológov. Zákaz reklamy na interrupcie, ako ho v súčasnosti navrhuje SNS, platil donedávna aj v Nemecku. Jednou z nich bola aj Kristina Hänelová, ktorá dostala pokutu až 6-tisíc eur za to, že na internete zverejnila opis zákroku. Odmietla ju však zaplatiť, pretože to považuje za absurdné, a sľúbila, že ak to bude potrebné, potiahne svoj spor až na najvyšší súd. Odborníčky na práva žien z organizácií Aspekt, Možnosť voľby a Povstanie pokračuje, ktoré koncom novembra protestovali proti návrhu SNS, tvrdia, že podobné dôsledky môže mať zákaz reklamy aj na Slovensku. Problém môžu mať najmä súkromné kliniky a ambulancie, v ktorých u nás pôsobí väčšina gynekológov. Proti nemeckému zákonu, podľa ktorého dostávali gynekológovia pokutu aj za informovanie o interrupciách, protestovali mnohé nemecké gynekologičky a gynekológovia. Vďaka ich tlaku sa zákon skutočne vo februári upravil.
Otázka interrupčnej tabletky
Súčasná interrupčná legislatíva s určitými zmenami platí už takmer štyridsať rokov. Celé toto obdobie sa interrupcie u nás vykonávali a vykonávajú výlučne len chirurgicky, teda mechanickým odstránením plodu z maternice ženy. Ženy podstupujúce interrupciu na Slovensku sú teda vystavované invazívnemu zdravotnému výkonu, hoci voči nemu existuje medikamentózna alternatíva, ktorá je do 63. Tento článok si klade otázku, prečo je to tak a či je to v poriadku. Odpoveďou na prvú otázku je téza, podľa ktorej povinnosť vykonávať interrupcie výlučne chirurgicky, resp. zákaz interrupčnej tabletky, je skrytým trestom, ktorý si musí žena odpykať za to, že sa rozhodla zničiť nenarodený život. Odpoveďou na druhú otázku je téza, podľa ktorej takýto skrytý trest je v rozpore s Ústavou SR, konkrétne s právom na ochranu zdravia a so zákazom ponižujúceho zaobchádzania.
Nájsť zákaz interrupčnej tabletky v slovenskej legislatíve vôbec nie je jednoduché. Zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva ako ani jeho vykonávacia vyhláška Ministerstva zdravotníctva SSR č. Paragraf upravujúci túto problematiku nenájdeme ani vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR (ďalej len "MZ SR") č. 417/2009 Z. z. V médiách sa už dlhšie diskutuje o možnosti, že MZ SR plánuje vydať štandardný klinický postup pre výkon medikamentóznej interrupcie. Štandard vypracovaný expertným lekárskym tímom je hotový a čaká na podpis ministra zdravotníctva. Právomoc ministerstva vydávať štandardné klinické postupy je zakotvená v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o zdravotnej starostlivosti"). Tento zákon navyše explicitne stanovuje ich záväznosť, keď v § 4 ods. teda ani taký, ktorý by prikazoval tento zákrok robiť výlučne chirurgicky. O čo sa teda opiera všeobecné presvedčenie o zákaze interrupčnej tabletky? MZ SR argumentuje, že povinnosť robiť interrupcie výlučne chirurgicky vyplýva z vyhlášky MZ SR č. 417/2009 Z. Ako však už bolo spomenuté, táto vyhláška upravuje obsah poučenia pred výkonom interrupčného zákroku a s tým súvisiace informačné povinnosti. Ani jeden z jej štyroch paragrafov sa nevenuje otázke, akým spôsobom možno dotknutú zdravotnú starostlivosť poskytnúť.
Argumentácia MZ SR, že vyhláška č. 417/2009 Z. z.o predinterrupčnom poučení záväzne normuje aj spôsob vykonania interrupcie, je teda mylná. Na mieste je preto otázka, prečo je toto mylné presvedčenie medzi lekármi také rozšírené. Pravdepodobnejšie sa javí vysvetlenie, podľa ktorého status interrupčnej tabletky nie je závislý od toho, čo o ňom hovorí oficiálne právo, ale od toho, čo si o ňom myslia štátne orgány na čele s MZ SR. Ak sú totiž tieto orgány presvedčené, že interrupčná tabletka je nelegálna, potom lekári bez právnického vzdelania nemajú dôvod toto presvedčenie spochybňovať. Naopak, musia s ním počítať pri výklade § 151 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej len "Trestný zákon"), ktorý prikazuje uložiť väzenie do päť rokov každému, kto so súhlasom tehotnej ženy vykoná interrupciu v rozpore s platnou legislatívou. Ak má byť výsledok stíhania podľa tohto ustanovenia závislý od faktu, či orgány činné v trestnom konaní pochopia rozdiel medzi reguláciou obsahu predinterrupčného poučenia a reguláciou spôsobu interrupčného zákroku, potom sa niet čo čudovať, prečo lekári uvedené riziko podstúpiť nechcú. Ešte pravdepodobnejšia je však hrozba stíhania podľa § 170 ods. 1 Trestného zákona, ktorý prikazuje potrestať každého, kto pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poškodí alebo ohrozí zdravie ľudí okrem iného aj predpísaním alebo podaním neregistrovaných liekov. Lieky mifepriston a misoprostol, ktoré sa používajú pri medikamentóznej interrupcii, sú totiž v súčasnosti na Slovensku bez registrácie a ako každý iný liek, aj tieto môžu mať nežiaduce účinky vedúce k ohrozeniu zdravia. V súčasnosti sa teda interrupčná tabletka nedá legálne používať, pretože nie je registrovaná a nie je registrovaná práve preto, že ju dosiaľ nebolo možné legálne použiť.
V bežnom prípade sa poučenie pred zdravotným výkonom chápe ako súbor výrokových viet o tom, v čom výkon spočíva, aké sú jeho následky a prípadné alternatívy voči nemu. V prípade interrupcie sa však poučenie chápe aj ako vyjadrenie noriem: nejde len o to, že sa interrupcia vykoná chirurgicky, ale aj o to, že sa tak má vykonať, že je správne, aby sa tak vykonala. Povinnosť vykonať interrupciu chirurgicky všade tam, kde sa dá bezpečne vykonať medikamentózne, sa teda dá interpretovať ako skrytý trest, ktorý musí žena strpieť za to, že sa rozhodla zničiť nenarodený život.
Ústredným problémom zákazu interrupčnej tabletky, ktorý sme identifikovali v predchádzajúcom texte, je práve jeho rozpor so súčasným stavom medicínskeho poznania, a teda aj s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Tento rozpor je sám osobe dobrým dôvodom na to, aby došlo k opätovnej registrácii potratových tabletiek a k novelizácii spornej vyhlášky č. 417/2009 Z.
Z obsahového hľadiska je zákaz interrupčnej tabletky problematický, pretože porušuje základné práva a slobody stanovené v ústave a v medzinárodných dohovoroch. V rámci vecnej pôsobnosti sa ako prvé na analýzu ponúka právo na ochranu zdravia zakotvené v čl. 40 ústavy. Viac svetla do problému vrhá čl.
tags: #trestny #zakon #interupcia