Batoľatá prechádzajú nielen fyzickými zmenami, ale aj emocionálnym vývojom. Obdobie medzi 13. a 36. mesiacom života, známe ako batoľacie obdobie, je z hľadiska emocionálneho vývoja najkomplexnejšie. S týmto obdobím často prichádza aj obdobie vzdoru, ktoré so sebou prináša prvé väčšie výbuchy hnevu, ktoré môžu rodičov prekvapiť a zanechať ich bezradnými. Ak ste doteraz citlivo a ústretovo reagovali na potreby svojho dieťaťa, je to skvelý základ pre rozvoj vysokej emocionálnej inteligencie (EQ). Dieťa v tomto veku spoznáva nové emócie a učí sa presadzovať a mať sa rado.
Emocionálny vývoj batoľaťa: Schopnosť presadiť sa a mať sa rád
Podľa doktorky Laury Markhamovej sa batoľa v tomto období potrebuje naučiť dve dôležité veci: schopnosť presadiť sa a schopnosť mať sa rád. Tieto dve vlastnosti sa navzájom ovplyvňujú, čo pre dieťa predstavuje výzvu. Nie je jednoduché dosiahnuť svoje ciele a zároveň neraniť svoje okolie. Ak dieťa cíti, že svojich rodičov nahnevalo alebo sklamalo, môže to brániť jeho sebaprijatiu a sebaláske. Dieťa môže mať pocit, že zlyháva a nie je hodné rodičovskej lásky.
Vzťahová väzba a vývin mozgu
Dlhodobé výskumy ukazujú, že správanie dieťaťa, jeho sociálny, psychický a emocionálny vývin ovplyvňuje kvalita vzťahovej väzby v ranom detstve. Správanie rodičov má významný vplyv na dozrievanie mozgu dieťaťa. Počas prvých dvoch rokov života sa v mozgu dieťaťa vyvíjajú neurobiologické štruktúry, ktoré sprostredkúvajú schopnosť zvládať stres počas celého života. Mozog dieťaťa citlivo reaguje na prostredie, v ktorom vyrastá, a následne sa formuje. Ak je rodič schopný citlivo vnímať dieťa a rozoznávať rôzne potreby skryté za prejavmi plaču, kriku a hnevu, nadviaže s ním hlbokú väzbu. Uspokojovanie potrieb dieťaťa a harmonické prostredie uľahčujú dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa, ktoré si so svojimi rodičmi vybudovalo bezpečnú väzbu, bude schopné ovládať svoje správanie a adekvátne ho regulovať v rôznych stresových situáciách.
Uvedomovanie si vlastníctva a emócií
Obdobie medzi druhým a tretím rokom života je charakteristické uvedomovaním si vlastníctva. Dieťa začína mať majetnícke sklony voči svojim hračkám a pociťuje frustráciu, ak mu ich niekto berie. Postupne si uvedomuje samého seba a vníma svoje rôznorodé emócie, ktoré však ešte nie je schopné ovládať. Pociťuje podráždenosť kvôli spoločenským konvenciám a limitom, ktoré mu prekážajú v sebapresadzovaní. Schopnosť presadiť sa je dôležitá z hľadiska preberania zodpovednosti za svoje činy. Dieťa si začína uvedomovať, že nie je súčasťou matky a tvoria dve odlišné osoby. Má nástojčivú potrebu dosiahnuť, čo si zaumieni, a začína si uvedomovať aspekty moci a vplyvu.
Ako dieťaťu v hneve nepomôžeme
- Odopieraním lásky: Ak dieťa nereaguje podľa našich predstáv a spoločenských očakávaní, odopieranie lásky mu nepomôže.
- Reakciou s hnevom a krikom: Reagovanie na záchvaty hnevu dieťaťa naším hnevom, krikom a odmietnutím prerušuje ťažko vybudovanú vzťahovú väzbu.
- Ignorovaním záchvatov hnevu: Ignorovaním záchvatov hnevu nevypočujeme detské volanie o pomoc a u dieťaťa sa zakorení pocit, že sa na rodičov nemôže spoľahnúť.
- Snahou o prekričanie dieťaťa: Krik situáciu ešte viac vyhrotí.
- Posielaním dieťaťa preč: Posielanie dieťaťa preč, aby sa samo upokojilo, spôsobí, že sa bude cítiť opustené a samo so svojimi emóciami.
- Bitkou alebo iným trestom: Dieťa nerozumie pocitom, ktoré prežíva, a trest ho straší ešte viac.
- Hovorením, že je zlé: Dieťa potlačí svoje negatívne emócie, ktoré neskôr vyplávajú na povrch v agresívnej forme.
- Odchodom od dieťaťa a jeho opustením: Odchod od dieťaťa v období jeho záchvatu spôsobí traumu a zakorení pocit neistoty a strach z opustenia.
- Vysvetľovaním, čo robí zle: Dieťa v záchvate hnevu nepočuje, ale potrebuje byť vypočuté. Vysvetľovanie v tejto situácii zvýši frustráciu dieťaťa.
Ako batoľaťu pomôcť zvládnuť nával silných emócií
Najdôležitejšie je uvedomiť si, čo výbuch hnevu znamená, aká udalosť ho spustila a prečo. Dieťa potrebuje nadobudnúť istotu, že jeho pocity sú normálne a do budúcna bude schopné s nimi pracovať.
Prečítajte si tiež: Rady pre pokojný spánok detí
- Uvoľnenie emócií: Dieťa potrebuje svoje nahromadené emócie uvoľniť. Najlepšie ich uvoľní záchvat smiechu alebo plaču.
- Pomenovanie pocitov: Vcíťte sa do pocitov dieťaťa a pomenujte ich správnym výrazom. Dieťa tak pochopí, že jeho pocity sú normálne a existuje pre ne názov.
- Fyzický kontakt: Držte dieťa v náručí, ak to dovolí, alebo sa ho jemne dotýkajte.
- Stanovenie hraníc: Empaticky stanovte hranice a nedovoľte mu jednať na základe jeho emócií, ak by tým malo niekomu fyzicky ublížiť alebo niečo poškodiť.
Obdobie vzdoru: Testovanie hraníc
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21. do 23. mesiaca do 4 rokov. V tomto období sa nálady detí menia ako počasie. Vrcholí okolo 3,5 až 4 rokov, čo predstavuje skúšku pre rodičovské nervy. Deti majú v tomto veku už slušnú slovnú zásobu a trénujú si sebapresadzovanie na rodičoch. Učia sa hovoriť "nie", čím si budujú svoju osobnosť. Skúšajú hranice a snažia sa potvrdiť svoju nezávislosť. Súčasťou tohto obdobia sú aj záchvaty zlosti, pretože dieťa ešte nerozumie mnohým obmedzeniam a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Riešenia vzdoru
- Zachovať pokoj: Nekričať, nezvyšovať hlas a nevracať hnev inou formou. Snažte sa situáciu pozorovať ako nestranný divák.
- Odstrániť nebezpečné predmety: Ak je záchvat zlosti silný, odstráňte z dosahu dieťaťa všetko, čím by si mohlo ublížiť.
- Pritúliť dieťa: Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať (tak, aby sme mu neublížili).
- Odvedenie pozornosti: Pomáha aj odvedenie pozornosti, napríklad ukázaním na zaujímavé veci v okolí.
- Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Nechajte dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre vás nepodstatné.
Ďalšie stratégie na zvládanie vzdoru
- Rozhodne stanoviť hranice: Ak si dieťa presadzuje svoje bitkou alebo kopaním, chyťte jeho rúčky alebo nôžky, pozrite priamo do očí a rozhodne povedzte: "Biť ma nesmieš."
- Dať presne opačný povel: Využite svoju intelektuálnu prevahu a dajte presne opačný príkaz, ako to, čo by ste chceli od dieťaťa.
- Naučiť dieťa povedať, čo chce: Postupne učte deti, aby vyslovili, čo chcú.
- Vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane dobrá chvíľka, vráťte sa ku vzniknutej situácii a porozprávajte sa s dieťaťom.
- Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský.
Útecha pre rodičov
Obdobie vzdoru prejde. Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú vaše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujete.
Strach a úzkosť u detí: Dôležitá súčasť vývoja
Strach je negatívna emócia viazaná na konkrétny objekt. Úzkosť je definovaná ako obava bez zjavnej príčiny, nepríjemný duševný stav, ktorý je sprevádzaný predtuchou hrozby. Pre deti je istá miera strachu prínosná, pretože ich učí správať sa bezpečne. Ako deti rastú, ich strachy miznú a nahrádzajú ich iné. S nástupom do školy môžu nastúpiť nové strachy a úzkosti, ktoré ale v tomto čase už je dieťa schopné potláčať.
Ako pomôcť dieťaťu prekonať strach
- Neupriamujte sa na strachy: Ak sa napríklad dieťa bojí tmy, nehovorte o tom neustále.
- Naučte deti, ako hodnotiť svoj strach: Dieťa, ktoré je schopné posúdiť mieru svojho strachu na škále od 1 do 10, možno nabudúce povie, že sa bojí menej, ako predtým.
- Naučte dieťa stratégie na zvládanie strachu:
- Použite seba ako bezpečnú základňu.
- Naučte dieťa niekoľko formuliek, ktorými si samo bude vedieť dodať istotu.
- Naučte dieťa relaxačné techniky.
Čo nerobiť, keď má dieťa strach
- Zľahčovanie strachu: Hovoríte dieťaťu, že sa nemá čoho báť, len zhoršuje situáciu.
- Nechať dieťa samé: Nechať dieťa samé, keď prežíva strach, je pre dieťa najdesivejšie.
- Vytváranie nových strachov: Vyvarujte sa vetám typu "Nechoď tam, tam je strašidlo".
Prečo sa deti boja spať samé?
Mnoho detí má strach spať samé z rôznych dôvodov, ako napríklad strach z tmy, odlúčenia a potreby kontaktu. Je dôležité vytvoriť pre ne bezpečné a upokojujúce prostredie pre zaspávanie, napríklad zavedením upokojujúcej rutiny pred spaním, poskytnutím bezpečného prístavu a použitím nočného svetla.
Nekľudný spánok u detí: Príčiny a riešenia podľa veku
Nekľudný spánok u detí sa prejavuje častým prehadzovaním sa na posteli, budením sa s plačom, zlými snami a rannou únavou. Príčiny sa líšia podľa veku dieťaťa, od fyziologických potrieb u bábätiek až po stres zo školy u školákov a hormonálne zmeny u tínedžerov. Na zlepšenie kvality detského spánku je dôležité zaviesť pravidelný spánkový režim, pripraviť dieťa na spánok, zabezpečiť vhodné spánkové prostredie a dbať na pestrú stravu.
Prečítajte si tiež: Panický strach o dieťa: Riešenia a tipy
Separačná úzkosť: Strach z odlúčenia a ako ho zvládnuť
Separačná úzkosť sa prejavuje nadmerným strachom z odlúčenia od blízkych osôb. U detí ide o vývinové obdobie, ktoré je súčasťou dozrievania mozgu. Medzi časté príznaky patria bolesti hlavy, zvracanie, nevoľnosť, búšenie srdca, strach, úzkosť, hanba, rozpaky, bezmocnosť a hnev. Na zníženie separačnej úzkosti je dôležité postupné predlžovanie času bez milovanej osoby, vytvorenie si vlastného rituálu pred odchodom a pri rozlúčke a poskytnutie relaxačných techník.
Dôležitosť trpezlivosti a empatie
Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je jedinečné a vyžaduje si individuálny prístup. To, čo funguje u jedného dieťaťa, nemusí fungovať u druhého. Preto je kľúčové byť trpezlivý, empatický a prispôsobiť stratégie potrebám vášho dieťaťa.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak sa vám nedarí zvládnuť detský strach alebo nepokojný spánok sami, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ alebo psychoterapeut vám môže poskytnúť cenné rady, stratégie a podporu, ktoré vám pomôžu prekonať ťažkosti a zabezpečiť pokojný spánok pre vaše dieťa a celú rodinu. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc.
Mýty a fakty o separačnej úzkosti
- Mýtus: Separačná úzkosť postihuje len deti. Fakt: Separačná úzkosť môže postihnúť aj dospelých.
- Mýtus: Separačná úzkosť je len prechodný stav a netreba ju riešiť. Fakt: Separačná úzkosť môže mať vážny emocionálny vplyv, najmä ak nie je správne zvládnutá.
- Mýtus: Liečba separačnej úzkosti je zbytočná. Fakt: Liečba separačnej úzkosti je efektívna a môže zlepšiť kvalitu života postihnutej osoby.
Prečítajte si tiež: Štatistiky detského strachu