Prečo cítime, že dieťaťu vychovávanému len otcom niečo chýba? Všetci to inštinktívne tušíme. No keď sa táto intuícia prenesie na duchovnú úroveň, často ju strácame. Boh je Otec, ktorý nás vychováva, vedie, dáva rozumy, napomína, občas kritizuje. Áno, vie aj povzbudiť. Ale keď sa nám rozsype celý svet, potrebujeme trocha inú lásku - materskú. V ľudských vzťahoch si ju ceníme, no pri Bohu ju často prehliadame a nahrádzame inými konceptmi.
Boh ako Otec a Matka: Dva aspekty jednej bytosti
Hneď na úvod Biblie sa uvádza, že muži aj ženy boli stvorení na Boží obraz. Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril. Stvoril ich ako muža a ženu. Hoci si Boha zvyčajne predstavujeme ako muža, a Biblia o ňom tak často hovorí, nie je to jediný spôsob, ako o ňom môžeme uvažovať. Boh je oveľa viac ako muž!
Začnime od začiatku materstva, od Boha, ktorý je zobrazený ako rodiaca žena: Bol som ticho oddávna, mlčal som, premáhal som sa. Budem kričať, ako tá, čo rodí, vzdychať a lapať po dychu zároveň. To nie je jediný takýto text. Boh je popísaný ako neskutočne starostlivá matka: - Sám som učil chodiť Efrajima, brával som ich na svoje ramená, no nepoznali, že som ich uzdravoval. Povrazmi ľudskosti som ich ťahal, lanami lásky, bol som pre nich ako ten, čo im nadľahčuje jarmo nad čeľuste, skláňal som sa k nemu a dával som mu jesť. A keď o tom pochybujeme, On nás o tom znova uisťuje: Či môže zabudnúť žena na svoje nemluvňa a nezľutovať sa nad synom svojho lona?
Môžeme sa pri Bohu cítiť ako pri matke: Radšej som si utíšil a upokojil dušu, ako sa nasýtené dieťa utíši pri matke. Božia materskosť v Biblii, to nie sú len ružové sladké obrázky. Matky vedia bojovať za svoje deti ako nikto iný, a rovnaký je Boh. Keď bojuje za nás, je rovnaký ako matky milujúce svoje deti! Biblia popisuje Boha ako levicu a medvedicu: Napadnem ich ako medvedica olúpená o mláďa a rozorvem im hruď, chrániacu srdce. Zožeriem ich tam ako levica, poľná zver ich roztrhá.
Pri téme krídel ešte zostanem, lebo aj Ježiš sám o sebe hovorí ako o matke. Toľkokrát sme počuli ten text a neuvedomili sme si to! - Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Nikdy som si neuvedomila, ako veľmi materské je, keď sa hovorí o ochrane Božích krídel! Nakoniec, sú to matky, ktoré svoje mláďatá presne takto ochraňujú! Pre nás je tu Boh pod ktorého krídlami sme: Nech ti Hospodin odplatí tvoj skutok a nech ťa hojne odmení Hospodin, Boh Izraela, ku ktorému si prišla, aby si uňho našla útočisko. … Chráň ma ako zrenicu oka! Skry ma v tôni svojich krídel …. Zmiluj sa nado mnou, Bože! Zmiluj sa nado mnou, lebo k tebe sa utieka moja duša a v tôni tvojich krídel nachádzam útočisko, kým nepominie pohroma. ….
Prečítajte si tiež: Slobodná matka po 40-tke: Skúsenosti a výzvy
Ďalší obraz, kde je Boh zobrazený ako žena, znova použil Ježiš. Je to Boh ako žena, ktorá hľadá stratenú mincu: Keď má nejaká žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, či nezažne lampu, nevymetie a neprehľadá dôkladne dom, kým ju nenájde? Áno, modlíme sa Otče náš, no ak nám pri Bohu bude chýbať to materské… nebude to dobre. Myslím, že Biblia to dobre vie, ten nepopísateľný prekvapujúci Duch, ktorý viedol jej pisateľov, má prsty v mnohých obrazoch, kde Boh jedným dychom spomína zároveň ako muž aj ako žena. Vari má dážď otca, alebo kto splodil kvapky rosy? Z čieho lona vyšiel ľad a kto porodil nebeský srieň? Alebo niečo od Mojžiša: Takto sa odplácate Hospodinovi, ľud bláznivý a nemúdry?! Nie je ti azda Otcom? Patríš mu. On je tvoj Tvorca, on ťa udržuje. A o chvíľu pokračuje: Zanedbával si Skalu, ktorá ťa splodila, zabudol si na Boha, ktorý ťa zrodil. (mimochodom, hebrejské slovo pre “zrodil” znamená doslova porodiť).
To nie sú jediné príklady, stačí si otvoriť Bibliu… a čítať. Nezabudnite čítať! Možno niekomu napadne, že to všetko je len pár veršíkov, a nemôžu sa vytrhávať z kontextu…a nemôžu sa brať tak vážne… a nie, lebo to znie tak feministicky (ups) a my takto Bibliu čítať nechcemee (lebo si z nej vyberáme len to, čo my chceme!). Preto chcem dodať, že Ježišom to neskončilo. Pozrite sa na listy apoštolov. Oni sami o sebe hovorili ako o tých, ktorí rodia, kŕmia (koja?) cirkevné zbory, ktoré založili.
Historické perspektívy a teologické úvahy
Preskočme do stredoveku. Vtedy žil jeden muž, volal sa Anzelm z Canterbury, bol biskupom a v rímskokatolíckej cirkvi nesie titul “Učiteľ cirkvi”. Od neho je táto modlitba, kde sa modlí k Ježišovi Kristovi a oslovuje Ho: Matka, Mami, znovu spoznaj svojho mŕtveho syna, a to tak podľa znamenia svojho kríža, ako aj hlasom jeho vyznania. Zohrej svoje kuriatko, daj život svojmu mŕtvemu človeku, ospravedlni svojho hriešnika. Nech tí, čo sú vystrašení, nájdu útechu v Tebe, tí, ktorí sú zúfalí sami zo seba, dovoľ im potešiť sa Tebou, a vo svojej úplnosti, dokonalosti a neprestajnej milosti dovoľ im byť zmenení Tebou. Lebo od Teba prúdi útecha pre hriešnikov; aby si bol požehnaním na veky vekov.
A pre tých z iného konca mám tu CS Lewisa: Prečo by žena v tomto zmysle tiež nemohla reprezentovať Boha? Určite nie preto, že je nevyhnutne menej svätá, menej láskavá alebo menej múdra ako muž.
Deň matiek je tu na to, aby sme si pripomenuli všetky mamy. No neprestávajme s tým! A samozrejme, nezabudnime hlavne na Boha. On je viac ako naše delenie ľudí, ako naše škatuľkovanie - ak Ho chceme vnímať striktne ako Otca podľa našich ľudských predstáv, strácame veľa z Neho a z Jeho podstaty. Pre naše vlastné dobro - alebo poviem to ešte inak - pre lásku Božiu! - potrebujeme pripustiť, že o Bohu toho vieme málo a akékoľvek naše popísanie Ho nestačí. Boh ako Otec? Áno. Ale tým to zďaleka nekončí.
Prečítajte si tiež: Ako Biblia opisuje materskú lásku
Dôsledky pre naše vnímanie sveta a seba samého
Ak toto všetko uvidíme v Bohu, uvidíme to aj okolo seba. Že mamy nie sú len ženy, čo dieťa porodia. Ony sú základ, lebo vďaka nim vieme túto lásku rozoznávať. A ak k tomu chápaniu pridáme Boha, verím tomu, že pre nás všetkých to bude užitočné. Buďme podľa Božieho príkladu tými, akými nás Boh stvoril. Nesnažme sa vtesnať do nejakej f0rmy alebo očakávania. Naučme dievčatá, že je v poriadku, ak majú vlastnosti pripisované mužom.
Spomenula som si na svojho brata, keď sme sa raz boli najesť von a on mal na rukách moju spiacu neter. Dvojmetrový chlap a drobučké krehučké bábätko. (a všetci ľudia dookola, ženy a muži, mali pri pohľade na nich také mäkké, dojaté pohľady….) Všetci v sebe nosíme niečo, čo sa v prípade potreby vie o iných matersky postarať. Lebo všetci sme stvorení na Boží obraz. 1M 1,27 . 5M 32,11-12 + 18 . Rút 2,12 . Žalm 17,8 . 27,10 . 57,2 . 91,4 . 123,2-3 . 131,2-3 . Izaiáš , 42,14 a 49,15 . Ozeáš 11,3-4 a 13,8 . Matúš 23,37 . Lukáš 13,34 .
Materstvo a otcovstvo v kontexte rodiny a spoločnosti
Radosť z lásky - taký je slovenský názov posynodálnej exhortácie AMORIS LAETITIA od Sv. Otca Františka. Bola podpísaná 19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia - Radosť lásky. Piata časť exhortácie nesie názov Láska, ktorá sa stáva plodnou. Zameriava sa pro-kreatívny rozmer manželstva. Pápež v nej otvára duchovné a psychologické záležitosti, ktoré súvisia s príchodom dieťaťa na svet. 165. Láska vždy dáva život.
Rodina je nielen prostredím plodenia, ale aj prijatia nového života, ktorý prichádza ako Boží dar. Každý nový život „nám umožňuje objaviť najnezištnejší rozmer lásky, nad ktorým budeme vždy žasnúť. Je to krása toho, keď sme vopred milovaní: deti sú milované skôr, než prichádzajú na svet“.177 Toto odzrkadľuje primát Božej lásky, ktorá vždy preberá iniciatívu, pretože deti „sú milované skôr, než urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili“.178 No „mnohé deti sú od začiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o svoje detstvo a o svoju budúcnosť. Niekto sa opováži povedať, takmer akoby na vlastné ospravedlnenie, že bola chyba priviesť ich na svet. To je hanebné! […] Načo sú nám slávnostné vyhlásenia práv človeka a práv dieťaťa, keď potom trestáme deti za chyby dospelých?“179 Ak dieťa prichádza na svet v neželaných okolnostiach, rodičia alebo iní členovia rodiny musia urobiť všetko preto, aby bolo prijaté ako Boží dar a aby prevzali zodpovednosť za jeho prijatie - s otvorenosťou a láskavosťou. Pretože „keď ide o deti, ktoré prichádzajú na svet, žiadnu obetu dospelých nemožno pokladať za príliš nákladnú alebo príliš veľkú, keď sa treba vyhnúť tomu, aby si dieťa myslelo, že je chybou, že nemá žiadnu hodnotu, tomu, aby bolo ponechané na zranenia života a aroganciu ľudí“.180 Dar nového dieťaťa, ktoré Pán zveruje otcovi a mame, začína prijatím, pokračuje opatrovaním počas pozemského života a má ako konečný cieľ radosť večného života.
Mnohopočetné rodiny sú radosťou Cirkvi. V nich láska prejavuje svoju štedrú plodnosť.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti matky s dieťaťom s Downovým syndrómom
Tehotenstvo je náročné obdobie, ale aj úžasný čas. Matka spolupracuje s Bohom, aby vznikol zázrak nového života. Materstvo pochádza „zo špeci fickej schopnosti ženského organizmu, ktorý so stvoriteľskou osobitosťou slúži na počatie a splodenie ľudskej bytosti“.183 Každá žena sa podieľa na „tajomstve stvorenia, ktoré sa obnovuje v ľudskom plodení“.184 Ako hovorí žalm: „Utkal si ma v živote mojej matky“ (Ž 139, 13). Každé dieťa, ktoré sa formuje vnútri svojej matky, je večným projektom Boha Otca a jeho večnej lásky: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1, 5). Každé dieťa je odjakživa v Božom Srdci a v okamihu, keď je počaté, plní sa večný sen Stvoriteľa. Pomyslime na to, aká je hodnota embrya - od okamihu, v ktorom sa počalo!
Žena môže mať v tehotenstve účasť na tomto Božom projekte, keď sníva o svojom dieťati: „Všetky mamy a všetci otcovia snívali o svojich deťoch deväť mesiacov. […] Rodina bez sna nie je možná. Keď sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti nerastú, láska nerastie, život ochabuje a vyhasína.“185 Ak ide o pár kresťanských manželov, v tomto sne sa nevyhnutne objavuje aj krst.
Vďaka vedeckým pokrokom je dnes možné dopredu vedieť, akú farbu vlasov bude mať dieťa a akými chorobami bude možno v budúcnosti trpieť, pretože všetky somatické vlastnosti tejto osoby sú vpísané do jej genetického kódu už v embryonálnom štádiu. Ale len Otec, ktorý ho stvoril, ho pozná naplno. Len on vie, čo je najvzácnejšie a čo je najdôležitejšie, pretože on vie, kto je to dieťa, aká je jeho najhlbšia identita. Matka, ktorá ho nosí vo svojom lone, potrebuje prosiť o Božie svetlo, aby mohla svoje dieťa poznať do hĺbky a očakávať ho také, aké je v skutočnosti. Niektorí rodičia cítia, že ich dieťa neprichádza v najlepšom okamihu. Potrebujú prosiť Pána, aby ich uzdravil a posilnil -, aby toto dieťa naplno prijali a mohli ho srdečne očakávať. Je dôležité, aby sa dieťa cítilo očakávané. Dieťa nie je doplnok alebo riešenie osobnej ašpirácie. Je to ľudská bytosť s nesmiernou hodnotou, ktorá nemôže byť použitá na vlastný prospech. Teda nie je dôležité, či ti tento nový život je alebo nie je užitočný, či má vlastnosti, ktoré sa ti páčia alebo nie, či zodpovedá tvojim plánom a tvojim snom. Pretože „deti sú dar. Každé je jedinečné a neopakovateľné. Dieťa milujeme preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné alebo také či onaké; milujeme ho preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje túžby.
Každú tehotnú ženu túžim láskavo poprosiť: staraj sa o svoju radosť, aby ti nič nevzalo vnútornú radosť z materstva. To dieťa si zaslúži tvoju radosť. Nedovoľ, aby obavy, starosti, komentáre druhých alebo problémy uhasili radosť z toho, že si Božím nástrojom pre príchod nového človeka na svet. Staraj sa o to, čo treba urobiť alebo pripraviť, ale bez znepokojovania, a chváľ Boha ako Mária: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 - 48).
„Deti, ktoré sa práve narodili, začínajú spolu s výživou a opaterou dostávať do daru potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky idú cestou darovania osobného mena, zdieľania reči, porozumenia pohľadov, rozžiarenia úsmevov. [Deti] sa tak učia, že krása spojiva medzi ľudskými bytosťami poukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma odlišnosť druhého - spoznáva ho a rešpektuje ako partnera v dialógu. […] A to je láska, ktorá v sebe nesie iskierku lásky Božej!“187 Každé dieťa má právo prijímať lásku matky aj otca: obaja sú nevyhnutní na jeho celistvé a harmonické dozrievanie. Ako povedali austrálski biskupi, obaja „prispievajú, každý odlišným spôsobom, k rastu dieťaťa. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa znamená uznávať jeho potrebu a prirodzené právo mať matku i otca“.188 Nejde len o lásku otca a matky, každú osobitne, ale aj o lásku medzi nimi navzájom, chápanú ako prameň vlastnej existencie; ako hniezdo, ktoré poskytuje prijatie, a ako základ rodiny. Inak sa zdá, že dieťa sa zredukuje na rozmarné vlastníctvo. Obaja, muž a žena, otec i matka, sú „spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi“.189 Svojim deťom ukazujú materinskú a otcovskú tvár Pána. Okrem toho spolu vyučujú hodnotu vzájomnosti, stretnutia medzi odlišnými, pri ktorom každý prináša vlastnú identitu a vie aj prijímať od druhého.
Pocit osirotenia, ktorý dnes zažívajú mnohé deti a mnohí mladí, je hlbší, než si myslíme. Dnes uznávame ako plne legitímne a vhodné, že ženy chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele. Zároveň však nemôžeme ignorovať potrebu materinskej prítomnosti na strane detí, predovšetkým v prvých mesiacoch života. Skutočnosť je taká, že „žena stojí pred mužom ako matka, subjekt nového ľudského života, ktorý sa v nej počne a rozvíja, a z nej sa rodí na svet“.190 Umenšovanie prítomnosti matky s jej ženskými vlastnosťami znamená vážne ohrozenie pre našu zem. Oceňujem feminizmus, ak nežiada uniformitu a negovanie materstva. Pretože veľkosť ženy zahŕňa všetky práva, ktoré vyplývajú z jej neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ale aj z jej ženského génia, nevyhnutného pre spoločnosť.
Naozaj, „matky sú najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu. […] Práve ony svedčia o kráse života“.192 Bezpochyby, „spoločnosť bez matiek by bola neľudskou spoločnosťou, pretože matky vedia vždy, aj v tých najťažších okamihoch, svedčiť o nežnosti, oddanosti, morálnej sile. Matky často odovzdávajú aj najhlbší zmysel náboženskej praxe: v prvých modlitbách, v prvých gestách zbožnosti, ktoré sa dieťa naučí… Bez matiek nielenže by nebolo nových veriacich, ale viera by stratila značnú časť svojho jednoduchého a hlbokého tepla.
Matka, ktorá chráni dieťa svojou nežnosťou a súcitom, pomáha mu, aby sa naučilo dôverovať; aby zažilo, že svet je dobré miesto, ktoré ho prijíma - a to umožňuje rozvíjať sebaúctu, ktorá podnecuje schopnosť intimity a empatie. Na druhej strane postava otca pomáha vnímať limity skutočnosti a je charakteristická najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výziev a pozvaním k námahe a bojovnosti. Otec s jasnou a šťastnou mužskou identitou - ten, ktorý vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť - je rovnako nenahraditeľný ako materinská opatera.
Hovorí sa, že naša spoločnosť je „spoločnosťou bez otcov“. V západnej kultúre postava otca akoby bola symbolicky neprítomná, skreslená, vyblednutá. Zdalo by sa, že aj samotná mužnosť je spochybnená. Nastal pochopiteľný zmätok, pretože „najskôr to bolo vnímané ako oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca ako predstaviteľa zákona, nanúteného zvonku, od otca ako cenzora šťastia detí a prekážky emancipácie a autonómie mladých. V niektorých domoch v minulosti zavše vládla autoritatívnosť, ba v istých prípadoch aj útlak“.194 Avšak „ako to neraz býva, z jedného extrému sa ide do druhého. Problémom dnešných dní sa už nezdá rušivá prítomnosť otcov, ale skôr ich neprítomnosť, ,nezvestnosť‘. Otcovia sú niekedy takí koncentrovaní na seba, na svoju prácu a občas aj na svoje osobnú sebarealizáciu, že zabúdajú na rodinu. A malých a mladých nechávajú samých“.195 Prítomnosť otca, a teda aj jeho autorita, je tiež narušená tým, že sa čoraz viac času venuje komunikačným prostriedkom a zábavnej technológii. Okrem toho sa dnes autorita vníma podozrievavo a dospelí sú tvrdo spochybňovaní. Oni sami opúšťajú istoty, a preto neponúkajú svojim deťom isté a dobre podložené usmernenia.
Boh vkladá otca do rodiny, aby vzácnymi vlastnosťami svojej mužskosti „bol nablízku manželke, aby všetko zdieľali - radosti a bolesti, námahy a nádeje. A [aby] bol nablízku deťom pri ich raste: keď sa hrajú a keď sa venujú povinnostiam, keď sú bezstarostné a keď sú znepokojené, keď sa vyjadrujú a keď sú mĺkve, keď majú odvahu a keď majú strach, keď urobia chybný krok a keď znovu nájdu cestu; prítomný otec, vždy. Povedať prítomný neznamená to isté ako povedať kontrolór. Pretože otcovia - prílišní kontrolóri - potláčajú deti“.197 Niektorí otcovia sa cítia zbytoční a nepotrební, ale pravda je, že „deti potrebujú otca, ktorý na nich čaká, keď sa vracajú od svojich neúspechov.
Mnohé manželské páry nemôžu mať deti. Vieme, koľko utrpenia to spôsobuje.
Adopcia je cesta, ako uskutočniť materstvo a otcovstvo veľmi štedrým spôsobom, a chcem povzbudiť všetkých, ktorí nemôžu mať deti, aby rozšírili a otvorili svoju manželskú lásku pre prijatie tých, ktorí sú ukrátení o primeraný rodinný kontext. Nikdy neoľutujú, že boli štedrí. Adopcia je skutkom lásky - darovaním rodiny tomu, kto ju nemá. Je dôležité nástojiť na tom, aby legislatíva uľahčovala postupy pre adopciu, predovšetkým v prípade neželaných detí, aby sa predišlo potratu a zanedbaniu. Tí, ktorí čelia výzve adopcie a danú osobu prijímajú bezpodmienečným a nezištným spôsobom, stávajú sa prostredníkmi lásky Boha, ktorý hovorí: „Keby aj tvoja matka zabudla na teba, ja na teba nikdy nezabudnem“ (porov.
„Rozhodnutie pre adopciu a pre pestúnsku starostlivosť vyjadruje osobitnú plodnosť manželskej skúsenosti, nielen v prípadoch, keď je táto skúsenosť bolestne poznačená neplodnosťou. […] Naproti tým situáciám, v ktorých sa dieťa nárokuje za každú cenu, berie sa ako právo na vlastné uskutočnenie, správne mienená adopcia a pestúnska starostlivosť ukazujú dôležitý aspekt rodičovstva a detstva, lebo pomáhajú spoznať, že deti, či už vlastné, adoptované, alebo zverené do starostlivosti, sú autonómne a je potrebné ich prijať, milovať a starať sa o ne, nielen ich priviesť na svet.
Je vhodné tiež pripomenúť, že splodenie a adopcia dieťaťa nie sú jedinými spôsobmi, ako žiť plodnosť lásky. Aj rodina s mnohými deťmi je povolaná zanechať stopu v spoločnosti, do ktorej je vložená - pre rozvinutie iných foriem plodnosti, ktoré sú akoby predĺžením tej lásky, ktorá rodinu podopiera. Kresťanské rodiny nech nezabudnú, že „viera nás neberie z tohto sveta, ale nás doň hlbšie vkladá. […] Vskutku každý z nás má osobitnú úlohu pri príprave príchodu Božieho kráľovstva“.203 Rodina nesmie chápať seba samu ako košiar, ktorý treba chrániť pred spoločnosťou. Nezostáva čakať, ale vychádza zo seba - v solidárnom hľadaní. Takýmto spôsobom sa stáva miestom integrácie osoby do spoločnosti; miestom zjednotenia medzi verejným a súkromným. Manželia potrebujú nadobudnúť jasné, presvedčivé vedomie ohľadom svojich spoločenských povinností.
Žiadna rodina nemôže byť plodná, ak sa chápe ako príliš odlišná alebo „oddelená“. Aby sme sa vyhli tomuto riziku, pripomeňme si, že Ježišova rodina, plná milosti a múdrosti, nebola pokladaná za „zvláštnu“ - za cudzí dom, vzdialený od ľudu. Veď práve kvôli tomu mali ľudia problém uznať Ježišovu múdrosť a vraveli: „Skade to má tento? […] Vari to nie je tesár, syn Márie?“ (Mk 6, 2 - 3). „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55). To potvrdzuje, že to bola jednoduchá rodina, blízka všetkým, normálne začlenená do ľudu. Ani Ježiš nevyrastal len v uzavretom a exkluzívnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní i priatelia. To vysvetľuje, prečo sa jeho rodičia pri návrate z Jeruzalema domnievali, že dvanásťročný chlapec sa mohol stratiť v karaváne aj na celý deň - počúvajúc rozprávania a zdieľajúc starosti všetkých: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty“ (Lk 2, 44).
Manželský pár, ktorý zažíva silu lásky, vie, že láska je povolaná uzdravovať rany opustených, nastoľovať kultúru stretnutia, bojovať za spravodlivosť. Boh rodine zveril projekt robiť svet „domáckym“,205 aby všetci ľudia dospeli k tomu, že budú každého človeka vnímať ako brata: „Pohľad zameraný na každodenný život dnešných mužov a žien nám bezprostredne poukazuje na všeobecnú potrebu silnej injekcie rodinného života. […] Nielen organizácia spoločného života čoraz väčšmi viazne v byrokracii, ktorá je úplne cudzia základným ľudským putám, ale aj spoločenské a politické zvyklosti často vykazujú znaky úpadku.“206 Naopak, otvorené a solidárne rodiny poskytujú priestor chudobným, sú schopné vytvoriť priateľstvo aj s tými, ktorí sa majú horšie než ony. Ak skutočne majú na srdci evanjelium, nemôžu zabudnúť na to, čo hovorí Ježiš: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Celkovo vzaté, žijú to, o čo nás tak výrečne žiada tento text: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený“ (Lk 14, 12 - 14). Budeš blahoslavený!
Svedectvom aj slovom rodiny rozprávajú druhým o Ježišovi, odovzdávajú vieru, prebúdzajú túžbu po Bohu a ukazujú krásu evanjelia i životného štýlu, ktorý nám evanjelium predkladá. Kresťanskí manželia tak skrášľujú šeď verejného priestoru, napĺňajúc ju farbami bratstva, sociálneho cítenia, ochrany krehkých osôb, žiarivej viery, aktívnej nádeje.