Často sa stáva, že vo vzťahu narazíš na správanie, ktoré ťa nepríjemne prekvapí. Možno sa už teraz stretávaš so situáciami, kedy sa tvoj priateľ správa skôr ako dieťa, než ako dospelý. Aké sú príčiny tohto fenoménu a ako sa s ním vysporiadať?
Znaky emocionálnej nezrelosti
Vedieť, ako sa postaviť čelom zodpovednostiam, je kľúčovým znakom dospelosti. Ak si všimneš, že sa tvoj partner neustále vyhýba záväzkom - či už je to platenie účtov, udržiavanie domácnosti v poriadku, alebo dôležité rozhodovanie v práci alebo vo vzťahu - môže to byť znak, že nemá záujem alebo schopnosť konať ako dospelý.
Dospelosť zahŕňa schopnosť zvládať frustráciu a hnev. Ak reaguje prehnaným hnevom alebo frustráciou na drobnosti, ako je zmeškaný autobus, drobná kritika, alebo bežné nezhody, môže to byť znakom emocionálnej nezrelosti. Napríklad, ak dostane nervy, začne hádzať s vecami, čo má upratať, a potom začínajú hádky. Je normálne, že dospelí ľudia majú blízky vzťah so svojimi rodičmi, ale ak je tvoj partner stále závislý na svojich rodičoch - finančne, emocionálne, alebo dokonca v rozhodovacích procesoch - môže to naznačovať, že nemá schopnosť alebo ochotu byť samostatný. Ak nemá žiadne konkrétne plány alebo ciele pre svoju budúcnosť, môže to byť znakom toho, že sa nechce alebo nevie zaviazať k dlhodobým cieľom.
Príčiny detinského správania u dospelých
Podľa manželského terapeuta Luciana Kantora má takéto správanie veľmi veľa príčin.
Zlý výber partnera
Keď sa dvaja ľudia stretnú, hlavne v prvých mesiacoch známosti nevidia svoje reálne osobnosti. Pohľad jedného na druhého je často veľmi skreslený. Keď sa potom schyľuje k spolužitiu, často si hlavne ženy hovoria, že partner im celkom vyhovuje, no a to, čo im nevyhovuje, to chcú v budúcnosti zmeniť. „Všetky vrtochy a zlé vlastnosti väčšinou sa počas života len zosiľujú. Len tí najšilnejší jedinci ich vedia zmeniť, a to v prípade, že dokážu intenzívne na sebe pracovať,“ hovorí Lucian Kantor. Ak sa však niekto odmieta v čomkoľvek zlepšovať, tak s tým väčšinou neurobíme nič. A potrebné je dávať aj pozor na sľuby, ktoré často vyriekneme v nejakej šťastnej situácii. Cestu k zmene je potrebné dlhodobejšie sledovať, a to aj niekoľko mesiacov, niekedy až rokov. Až po dlhej dobe môžeme povedať, že dotyčný človek sa začal meniť a ani vtedy nemáme na sto percent vyhraté. Lucian Kantor prízvukuje, že je naozaj podstatné uskutočniť správny výber partnera. Od toho sa potom odvíja veľmi veľa vecí v živote. Ak nám už niečo prekáža na začiatku vzťahu, vo väčšine prípadov sa to len zhoršuje.
Prečítajte si tiež: Správanie dospelých ako bábätká: Analýza
Nedostatok dialógu a vďaky
Lucian Kantor zo svojej dlhoročnej praxe pozná príbehy manželstiev, v ktorých nebola prejavovaná ani len základná elementárna slušnosť v podobe vďaky. Existujú manželky, ktoré sa s láskou a s radosťou starajú o iných. Ale každý človek, ktorý vydáva energiu, potrebuje aj nejakú spätnú väzbu. Ak manžel nevie alebo nechce ani poďakovať, takáto manželka skôr či neskôr vyhorí a problém je na svete. Väčšinou potom dochádza k výčitkám, k sebaľútosti a neskôr i k vzájomnému vzďaľovaniu sa. V domácnosti je potrebné viesť dialóg a nie dva monológy.
Únava a nedostatok záujmu
Romana je 12 rokov vydatá, má dve malé deti a v poslednej dobe si všimla, že manžel nejaví záujem o rodinu a domácnosť. Má pocit, že ho musí o všetko prosiť, nevšíma si ju a nikde s ňou nechce chodiť. Hovorí, že je stále unavený a že to nemá riešiť, že je všetko v poriadku, veď predsa žijú v pokoji a pekne. Romane sa však takýto život nepáči. Lucian Kantor na túto situáciu hovorí: „Keby bol manžel spokojný, tak nie je stále unavený. Týmto svojím postojom ukazuje, že vo vzťahu vyhorel a nemá silu už niektoré témy otvárať a diskutovať o nich. V tomto prípade je potrebné čo najskôr sa porozprávať o tom, čo mu spôsobuje únavu. Manžel musí mať pocit, že ho niekto počúva.“ Dialóg môžete začať napríklad takto: „Ty hovoríš, že je všetko v pohode, ale ja to tak necítim. Mám strach, že takto nemôžeme byť šťastní. Poďme s tým skúsiť niečo urobiť. Ak sa o tom neporozprávame a ja cítim strach, sama začnem vymýšľať nejaké opatrenia a ešte viac ti začnem organizovať život.
Zhoršenie situácie po narodení dieťaťa
Niektoré manželky po narodení dieťaťa nielenže celú pozornosť venujú dieťatku, ale začnú ešte viac všetko v domácnosti organizovať. Otcovia skutočne nerozumejú tejto novej situácii a nevyznajú sa vo všetkých tých veciach, ktoré sú potrebné pre dieťa, a tak sa veľa pýtajú. Práve v tomto období potom ženy nadobúdajú pocit, že manžel sa mení tiež na dieťa. Ale on sa pýta len preto, lebo nerozumie všetkým tým dupačkám, cumlíkom, mliečku, podpradníkom a podobne. On často ani nevie, kde sa čo nachádza a nie ešte to, aby to vedel správne používať. Často len zmätenosť z novej situácie robí z neho dieťa. Práve v tejto situácii sa často manželstvo mení z modelu MY DVAJA na model JA A MOJE DIEŤA A TY. Často v tejto chvíli pár prestáva byť párom a už len bojujú o to, kto to má v živote ťažšie. Ideálne je, keď si manželia dokážu priznať, že obaja sú unavení, že si obidvaja uvedomujú, že s príchodom dieťaťa neprišla len obrovská radosť, ale aj obrovská únava a starosti. Dôležité je túto skutočnosť si nielen uvedomiť, ale ju aj priamo pomenovať a v ďalšej fáze vytvoriť stratégiu, ako to čo najlepšie zvládnuť.
Syndróm Petra Pana a infantilné maniere
Chodiť s chlapom, čo sa správa ako dieťa, vás neomladzujte. Cítite sa pri ňom ako matka. Akurát, že toto dieťa je veľké, chlpaté a nemôžete mu naložiť na zadok. Aby nedošlo k nedorozumeniu, nepohoršujeme sa nad infantilnými mužskými koníčkami, ako modelovanie lietadielok ešte aj dlho po tridsiatke a zbieranie komiksov dlho po štyridsiatke. Keby sme ešte aj tieto aktivity zaradili medzi varovné signály, mužov, vhodných na manželstvo by bolo naozaj veľmi málo, alebo by sa dalo zodpovedne skonštatovať, že neexistujú. Obmedzíme sa preto na detinské maniere, ktoré pretkávajú jeho celkové, každodenné chovanie a môžu ovplyvniť, alebo rovno narušiť základnú štruktúru vášho vzťahu. Pozorovať, ako váš chlap šťavnato nadáva pri hraní videohier (najmä ak sú jeho on-line spoluhráči štvrtáci na základnej škole), je prinajmenšom znepokojujúce. Pokiaľ sa však takto prejavuje len za počítačom, či hracou konzolou a zvyšok dňa reaguje a správa sa k vám relatívne normálne, vykašlite sa na to a doprajte mu, nech sa elektronicky „vyšantí“. Na druhej strane, s niekým, kto sa správa viac ako váš mladší brat, než ako váš partner, nikdy nevytvoríte rovnocenné partnerstvo. Nasledujúce indície jasne naznačujú, že váš chlap sa buď musí okamžite naučiť jesť príborom, alebo pôjde sedieť do kúta.
Robí vám hanbu
Tak ako deti, ani chlapi sa občas nevedia správať - buď ich zabudli vychovať, alebo sú nevychovateľní. Alebo to majú jednoducho na háku. Nepredvídateľní a obyčajne aj veľmi nediskrétni, detinskí chlapi vás dokážu strápniť v akejkoľvek situácií - nevhodne začne vyťahovať urážlivé vtipy, na večeri pri sviečkach v luxusnej reštaurácií vás „rozosmeje“ fekálnym humorom. Jednoducho sa na verejnosti správa, akoby sa väčšina dospelých ľudí nikdy nesprávala. Behať po butiku Victoria’s Secret s podprsenkou na hlave je rozkošné, keď má chlapček dva roky, možno smiešne, keď má dvanásť a absolútne trápne, ak má vyše tridsať. Nemá mieru a nemieni rešpektovať hranice nikoho iného, ani vaše. Infantilný chlap je ako odistený granát v kabelke. Neustále tŕpnete, kedy vybuchne v tom najmenej vhodnom momente - na oslave povýšenia vášho šéfa alebo krstinách vašej netere.
Prečítajte si tiež: Nezodpovedné kŕmenie opíc
Natasha z vlastnej skúsenosti vie, že neexistuje nič horšie, než predstaviť rodine a známym nového priateľa a následne sa zaňho musieť hanbiť. Jej bývalý mal zlozvyk špárať si v nose. Nie z času na čas, bolo to natoľko neznesiteľné, až si ju rodičia pozvali na pohovor a veľmi vážne sa jej spýtali, čo na ňom vidí. Čudovali sa, ako vôbec môže uvažovať o tom, že by strávila zvyšok života po boku chlapa, čo má ukazovák permanentne strčený v rypáku. Keď svojho „hĺbkového čističa nosných dierok“ Natasha požiadala, aby sa svoje nehygienické nutkanie snažil kontrolovať, odsekol jej, že vo vlastnom nose sa môže špárať koľko len chce, hoci aj na verejnosti. Špáranie sa v nose ako také možno chápať ako povrchný varovný signál, hoci naozaj nechutný. Tvrdohlavosť chlapíka, s akou zlozvyk bránil, však varovným signálom jednoznačne je. Jej ex bol nielen nechutný, ale aj nezdvorilý a nezrelý. A bez týchto vlastností sa naozaj zaobídete, však? S mužom, ktorý ospravedlňuje otravné, či rovno ofenzívne maniere tým, že „si predsa môže robiť, čo chce“, sa jednoducho nedá vychádzať na každodennej báze. Keď má na všetko, čo robí, nejakú sebeckú zámienku, napína vašu trpezlivosť až bude tenučká ako papierová vreckovka.
Varovný signál: „Môj bývalý ma rád na verejnosti plieskal po zadku. Nie len tak letmo sexy, naozaj silno, až to bolelo. Robil to napriek tomu, že som sústavne protestovala. Ba čo viac, vždy keď som sa dožadovala, aby to už nikdy neurobil, nahneval sa na mňa, že som príliš prudérna. Pravdaže! Mužov, čo dokážu dať najavo city, úprimne milujeme. Nemusíme sa pri nich cítiť ako psychopatky len preto, že máme priveľa a príliš silných emócií. Ak muž z času na čas vyroní slzu alebo sa dokonca rozplače, rozhodne to nie je varovný signál. Ale existuje určitá hranica. Ak vám každú noc narieka na ramene pre úplné nezmysly - jeho sestra je vyššia ako on, jeho najlepší kamarát ho porazil v piškvorkách, alebo nedokáže pri fajčení cigarety vydychovať krúžky (všetko skutočné príbehy), rozhodne túto hranicu prekračuje. Skutočný muž nebude pri Monopoloch zúrivo vykrikovať na svoju švagrinú: „Nezahrávaj sa so mnou, ty mrcha, ani v tejto hre, ani živote!“ (tiež skutočný príbeh). Nebude sa vám posmievať, že máte pneumatiku na bruchu, ani vám nepokazí popoludnie sústavnými ponosami, že je hladný. A tak ďalej…
Varovné signály ako hrom: Jeho obľúbené zlozvyky:
- Vytláča si vyrážky
- Prdí v uzavretých priestoroch
- Rozpráva o sebe v tretej osobe
- Spáva s bývalými
- Vidličkou si škriabe chrbát a päty
- Holí si celé telo (výnimkou sú vrcholoví športovci)
- Opravuje vám gramatiku a pravopis
- Preruší vás vždy, keď v spoločnosti rozprávate niečo zaujímavé
Závislosti: hazardné hry, drogy, alkohol, opaľovanie, esemeskovanie, tenis, trigonometria, topinambury, Tolstoj…
Vplyv toxických vzorcov z detstva
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. Pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Áno, je to mýtus. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé. Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch - ak chcete použiť toto slovo - empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení. Susan Forward v knihe Matky, ktoré nedokážu milovať opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú do svojich detí, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Prečítajte si tiež: Dôvody, prečo sa mladé ženy správajú ako deti
Strata identity a manipulácia
Pokiaľ rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Manipulácia dieťaťom je veľmi rôzna a záleží na miere narušenosti rodičov. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Čiže taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele. Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas. Opäť sa ponúka viacero ciest, ako zaobchádzať s takýmto deficitom. Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stále potrebuje mať s niekým interakciu. V súčasnosti pozorujeme veľa ľudí, ktorí sú neustále zavesení na nejakých sociálnych médiách, stále s niekým komunikujú, nie sú schopní sami ustáť vlastné impulzy, vlastné duševné stavy, neustále potrebujú s niekým konzultovať a zdieľať.
Hľadanie vzťahov podobných pôvodnej rodine
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život. Umožní im to fungovať.
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Takže asi nikoho neprekvapí, že tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí, sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojím prežívaním. Často hľadajú skupiny, ktoré sú tiež extrémne a v ktorých sa dejú extrémne veci, hľadajú začlenenie sa v sektách, exkluzívnych skupinách či afinite k politickému extrému. Alebo je tu ešte taký variant, že dieťa navonok vyzerá veľmi konvenčne, veľmi upäto, veľmi štandardne, veľmi „normálne“, ale v skutočnosti vnútorne trpí. To sa stáva deťom, ktoré si nedovolia revoltu, ale ich prežívanie nie je napriek tomu, ako nenápadne sa správajú, vôbec také harmonické ako ich vonkajšie správanie. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Otvorenie sa rodičom a fantázie o zmene
Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Dôležité je tomu len porozumieť, aj keď je to bolestné. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Nie vždy sa teda musí podariť akési spoločné vykročenie zo zlých patologických vzťahových vzorcov. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba. Uvedomiť si, že rodičia sa nezmenia, je ťažšie, ako sa zdá. Deti, a dokonca aj dospelé deti, zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa. Nie je nebezpečné tomu podľahnúť a veriť týmto fantáziám? Tá predstava môže veľmi skresliť ich vnímanie reality. Veria napríklad v zázrak, že rodič alkoholik prestane piť, chladná matka či otec, ktorí sa zaujímali len o seba, sa zmenia na vrelých rodičov, len sa treba snažiť a podobne. Často však prichádza len opakované veľké sklamanie. Dokonca si tieto fantázie o rodičoch nevedome prenášajú aj do partnerského, spoločenského či pracovného života a snívajú napríklad o tom, že ich partner sa zmení, keď budú viac trpezliví, keď budú robiť to alebo ono, budú „tancovať doprava alebo doľava“. Že musia byť také a onaké, aby ich druhí mali radi? Môžeme tomu porozumieť, keď si uvedomíme, že dieťa je prístupné výchove a robí aj veci, ktoré sa mu robiť nechce, napríklad si uprace izbu, lebo je prirodzene závislé od opatrujúcich rodičov. Potrebuje rodičov k životu a citovému naplneniu, a preto robí, čo oni chcú. Keď však vyrastie, vie si už veľa vecí zabezpečiť ako dospelý človek samostatne. Vtedy sa výchova končí. Keď človek dospeje, staranie sa do jeho života zo strany rodičov už nefunguje, každému to len škodí. Ale to, že deti v detstve robia, čo rodičia od nich chcú, je v poriadku. Ide hlavne o to, čo vlastne rodičia od dieťaťa chcú a či sú potreby členov rodiny v rovnováhe. Dieťa sa potrebuje naučiť aj rešpektovať vlastných rodičov, ich súkromie a potreby. Vzájomný rešpekt je určite dôležitý, ale čo ak rodičia dieťa manipulujú cez ponúknutú lásku? Niektoré deti vyrastajú v predstave, že keby boli iné, tak by ich rodičia mali radi. Koncept bezpodmienečnej akceptácie a prijímania znie krásne, ale nežijeme v ideálnom svete, v ktorom sa všetci iba milujú. Aj obdobie „detí kvetov“ už máme civilizačne za sebou. Vo vzťahoch ide skôr o napĺňanie potrieb. Každý človek si napĺňa vo vzťahoch nejaké vlastné potreby a ide o to, či ľudia v ich napĺňaní dokážu spolupracovať. Keď sa človek stane rodičom, tak vidieť, ako bol on sám v detstve vedený k tomu, aby vnímal sám seba, svoje prežívanie, vlastné potreby. Vtedy sa môžu zopakovať naučené vzorce a k svojim deťom sa bude správať tak, ako sa k nemu správali rodičia. Alebo môže na sebe vedome pracovať a vybrať si vedome iné vzorce. Nie je zriedkavé, že rodičovstvo prinesie mladým ľuďom novú šancu sa znovu pozrieť na seba, pracovať na sebe a rozvinúť vo vlastnom živote aj to, čo sa ich rodičom nepodarilo.
Blízkosť a vzdialenosť vo vzťahu
Okrem blízkosti je vo vzťahu dôležitá aj vzdialenosť. Skúste si predstaviť, že žijete niekde na Floride a vo vašom jazierku sa usídlil krokodíl. Idete sa k nemu túliť, hrať sa s ním ako so psíkom? Ak áno, potom čo iné čakať ako to, že vám odhryzne nohu alebo hlavu? Nesťažujte sa, krokodíl je krokodíl. On takto žije. Tým chcem povedať, že s niektorými ľuďmi, hoci sú to aj vlastní rodičia, sa jednoducho nedá inak usporiadať vzťah, ako s nimi prerušiť alebo výrazne obmedziť kontakt. Neodporúča sa byť príliš blízko krokodílov. Ak je to pre človeka dobré, tak je v poriadku prerušiť kontakt. Nie. Môžeme iným ľuďom jedine navrhnúť, aby si usporiadali vzťah k nám inak, ale či to druhá strana prijme a zoberie vážne, to je na nej. To je isté spoločenské klišé. Budem trochu sarkastický, ale naša spoločnosť je, čo sa týka vzorcov usporiadania vzťahov medzi dospelými deťmi a ich rodičmi, pomerne infantilizujúca. V našej kultúre sú ľudia vedení k tomu, aby sa aj ako dospelí správali ako závislé deti, ktoré majú poslúchať, ktoré majú niečo odčiňovať, ktoré sa majú podrobiť, nemajú vystrkovať rožky, nemajú o ničom rozhodovať. Spoločnosť a jej kultúru si však vytvárame my sami. Môžeme si ju urobiť, akú chceme.
Dospelé deti závislých a ich výzvy
Dospelé deti závislých čelia mnohým jedinečným výzvam. Zápasia s naučeným správaním, ktoré je vo svojej podstate sebadeštruktívne, vo všeobecnosti sa cítia prázdni a osamelí, čelia opusteniu alebo s ním súvisiacim problémom a nemajú schopnosť získať alebo si udržať zdravé vzťahy s priateľmi a blízkymi. To posledné sa typicky pripisuje strachu z intimity.
Samozrejme, každý jednotlivec je iný a nie všetky dospelé deti závislých prežívajú rovnaké symptómy. Niektoré sa samé stanú závislé, kým iné od látok abstinujú. U niektorých sa rozvinie proces závislosti alebo spoluzávislosti buď v detstve, v dospelosti alebo počas jednotlivých vývojových štádií. Ďalšie sa stanú úspešné v ohľade na ich profesionálnu kariéru a životné rozhodnutia. No aj napriek jedinečným vlastnostiam každého jednotlivca sa zdá, že všetky dospelé deti zdieľajú rovnakú neschopnosť poskytovať alebo ľahko akceptovať emocionálnu intimitu.
Dynamika „poď sem, choď preč“
Väčšina odborníkov, ktorí pozorujú strach z intimity u dospelých detí závislých, vidia, že je taký rozšírený, že na jeho základe vznikla aj fráza pre túto nepríjemnú emóciu a výsledný vzťahový vzorec: „poď sem, choď preč“. Napr. dospelé dieťa závislého obyčajne túži po blízkosti a spojení a niekoho do takéhoto vzťahu vtiahne; možno pritom aj túži získať prijatie a lásku. No keď mu ten druhý ponúkne emocionálnu intimitu a blízkosť sa stane reálnou, dospelé dieťa sa začne cítiť neisto a zúfalo sa chce z toho vzťahu stiahnuť. V tomto bode bude svojho partnera či blízkeho priateľa odtláčať preč, aby predišiel ďalšej emocionálnej intimite. Keď sa ten druhý stiahne, dospelé dieťa závislého sa začne cítiť opustene a osamelo. Potom sa „naháňačka“ obnoví a cyklus sa opakuje a typicky to končí tak, že vzťah sa poškodzuje až nakoniec sa celkom rozpadne.
Prečo sa to deje?
Keďže dospelé deti závislých boli vychovávané v dysfunkčnosti, nikdy nevideli model zdravého, funkčného vzťahu - vrátane emocionálnej intimity. V skutočnosti je pravdou pravý opak. Nezdravé mechanizmy na prežitie, nedostupnosť a iné samozničujúce správanie sa stávajú jediným akceptovaným a normálnym spôsobom pre bezpečné spoluexistovanie s aktívnym závislým. No keď potom takéto dospelé dieťa vstúpi do vzťahov s inými, ktorí nie sú dysfunkční, jeho správanie sabotuje jeho schopnosť zapadnúť, cítiť sa akceptovaným alebo sa do vzťahov zapájať spôsobmi, ktoré zažívajú tí druhí.
Typicky vytúžené aspekty vzťahu - vrátane emocionálnej intimity - sa môžu javiť ako cudzie, desivé a dokonca u daného jednotlivca môžu spôsobovať úzkosť. Tento strach zabraňuje schopnosti jednotlivca získať a udržiavať blízke osobné vzťahy, podporuje snahu o vzťahy povrchné a tiež jeho potenciál, ktorý ho priťahuje k nezdravým a neprístupným ľuďom.
Uzdravenie je možné
Podobne ako aktívna závislosť, aj aktívna dysfunkcia prameniaca zo skutočnosti, že človek je dospelé dieťa závislého, sa liečiť dá. Terapia, svojpomocné knihy a podporné skupiny predstavujú len niektoré dostupné možnosti. Okrem toho je online dostupných množstvo ďalších užitočných informácií. A ako pri aktívnej závislosti, ani tu neexistuje len jediná správna cesta k úspešnému uzdravovaniu. Dôležité je uzdraviť sa bez ohľadu na metódy. A podobne ako u aktívne závislého, proces vstupu do uzdravovania nie je závislý na nikom inom.