Úvod
Správanie dospelých, ktoré pripomína detinské reakcie, je komplexný jav s koreňmi v detstve a vzťahoch s rodičmi. Tento článok sa zaoberá príčinami takéhoto správania, skúma dynamiku rodinných vzťahov, vplyv výchovy a dôsledky pre osobný a sociálny život jednotlivca. Cieľom je poskytnúť hlbší pohľad na túto problematiku a ponúknuť cesty k porozumeniu a prekonaniu týchto vzorcov.
Mýty o rodičovstve a realita citovej komplexity
Nie je pravda, že všetci rodičia milujú svoje deti bezvýhradne. Rodičovstvo, či už materstvo alebo otcovstvo, je emočne komplexná záležitosť. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť rozmanité a protirečivé. Niektorí rodičia nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. Rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas, alebo jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať.
Láskavý vs. Toxický vzťah rodič-dieťa
Láskavý rodič
Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa.
Toxický rodič
Pri toxických rodičoch empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Uprednostňujú seba pred deťmi. Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy. Treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení.
Helikoptéroví rodičia a patologický narcizmus
Susan Forward v knihe Matky, ktoré nedokážu milovať, opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú do svojich detí, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Prečítajte si tiež: Nezodpovedné kŕmenie opíc
Dôsledky pre identitu dieťaťa
Pokiaľ rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Manipulácia a citová zanedbanosť
Nástroje, ktoré rodičia používajú na dosiahnutie svojho cieľa, sú rôzne a závisia od miery narušenosti rodičov. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele.
Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas.
Dôsledky citovej zanedbanosti
Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stále potrebuje mať s niekým interakciu. V súčasnosti pozorujeme veľa ľudí, ktorí sú neustále zavesení na nejakých sociálnych médiách, stále s niekým komunikujú, nie sú schopní sami ustáť vlastné impulzy, vlastné duševné stavy, neustále potrebujú s niekým konzultovať a zdieľať.
Opakovanie vzorcov v dospelosti
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil.
Prečítajte si tiež: Dôvody, prečo sa mladé ženy správajú ako deti
Vnímanie reality a extrémne situácie
Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. Svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život. Umožní im to fungovať.
Pocity detí toxických rodičov
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí, sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojím prežívaním. Často hľadajú skupiny, ktoré sú tiež extrémne a v ktorých sa dejú extrémne veci, hľadajú začlenenie sa v sektách, exkluzívnych skupinách či afinite k politickému extrému. Alebo je tu ešte taký variant, že dieťa navonok vyzerá veľmi konvenčne, veľmi upäto, veľmi štandardne, veľmi „normálne“, ale v skutočnosti vnútorne trpí. To sa stáva deťom, ktoré si nedovolia revoltu, ale ich prežívanie nie je napriek tomu, ako nenápadne sa správajú, vôbec také harmonické ako ich vonkajšie správanie. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Komunikácia s rodičmi a nereálne fantázie
Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Dôležité je tomu len porozumieť, aj keď je to bolestné. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Nie vždy sa teda musí podariť akési spoločné vykročenie zo zlých patologických vzťahových vzorcov. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba.
Uvedomenie si nezmeniteľnosti rodičov
Uvedomiť si, že rodičia sa nezmenia, je ťažšie, ako sa zdá. Deti, a dokonca aj dospelé deti, zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa. Tá predstava môže veľmi skresliť ich vnímanie reality. Veria napríklad v zázrak, že rodič alkoholik prestane piť, chladná matka či otec, ktorí sa zaujímali len o seba, sa zmenia na vrelých rodičov, len sa treba snažiť a podobne. Často však prichádza len opakované veľké sklamanie. Dokonca si tieto fantázie o rodičoch nevedome prenášajú aj do partnerského, spoločenského či pracovného života a snívajú napríklad o tom, že ich partner sa zmení, keď budú viac trpezliví, keď budú robiť to alebo ono, budú „tancovať doprava alebo doľava“.
Výchova a jej dôsledky v dospelosti
Deti si odnesú do dospelosti z výchovy to, že musia byť také a onaké, aby ich druhí mali radi. Môžeme tomu porozumieť, keď si uvedomíme, že dieťa je prístupné výchove a robí aj veci, ktoré sa mu robiť nechce, napríklad si uprace izbu, lebo je prirodzene závislé od opatrujúcich rodičov. Potrebuje rodičov k životu a citovému naplneniu, a preto robí, čo oni chcú. Keď však vyrastie, vie si už veľa vecí zabezpečiť ako dospelý človek samostatne. Vtedy sa výchova končí. Keď človek dospeje, staranie sa do jeho života zo strany rodičov už nefunguje, každému to len škodí. Ale to, že deti v detstve robia, čo rodičia od nich chcú, je v poriadku. Ide hlavne o to, čo vlastne rodičia od dieťaťa chcú a či sú potreby členov rodiny v rovnováhe. Dieťa sa potrebuje naučiť aj rešpektovať vlastných rodičov, ich súkromie a potreby.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty správy MŠ
Manipulácia cez lásku a bezpodmienečná akceptácia
Niektoré deti vyrastajú v predstave, že keby boli iné, tak by ich rodičia mali radi. Koncept bezpodmienečnej akceptácie a prijímania znie krásne, ale nežijeme v ideálnom svete, v ktorom sa všetci iba milujú. Vo vzťahoch ide skôr o napĺňanie potrieb. Každý človek si napĺňa vo vzťahoch nejaké vlastné potreby a ide o to, či ľudia v ich napĺňaní dokážu spolupracovať.
Opakovanie vzorcov a šanca na zmenu
Keď sa človek stane rodičom, tak vidieť, ako bol on sám v detstve vedený k tomu, aby vnímal sám seba, svoje prežívanie, vlastné potreby. Vtedy sa môžu zopakovať naučené vzorce a k svojim deťom sa bude správať tak, ako sa k nemu správali rodičia. Alebo môže na sebe vedome pracovať a vybrať si vedome iné vzorce. Nie je zriedkavé, že rodičovstvo prinesie mladým ľuďom novú šancu sa znovu pozrieť na seba, pracovať na sebe a rozvinúť vo vlastnom živote aj to, čo sa ich rodičom nepodarilo.
Blízkosť vs. Vzdialenosť vo vzťahoch
Okrem blízkosti je vo vzťahu dôležitá aj vzdialenosť. S niektorými ľuďmi, hoci sú to aj vlastní rodičia, sa jednoducho nedá inak usporiadať vzťah, ako s nimi prerušiť alebo výrazne obmedziť kontakt. Neodporúča sa byť príliš blízko krokodílov. Ak je to pre človeka dobré, tak je v poriadku prerušiť kontakt.
Spoločenské klišé a infantilizácia
Naša spoločnosť je, čo sa týka vzorcov usporiadania vzťahov medzi dospelými deťmi a ich rodičmi, pomerne infantilizujúca. V našej kultúre sú ľudia vedení k tomu, aby sa aj ako dospelí správali ako závislé deti, ktoré majú poslúchať, ktoré majú niečo odčiňovať, ktoré sa majú podrobiť, nemajú vystrkovať rožky, nemajú o ničom rozhodovať. Spoločnosť a jej kultúru si však vytvárame my sami. Môžeme si ju urobiť, akú chceme.
Dobre vychované dieťa a slušnosť
Cieľom výchovy nie je urobiť z dieťaťa nemysliacu, na slovo poslúchajúcu bytosť. Nemá byť prostriedkom spoločenského uznania rodiča. Správanie má vychádzať z vnútorného presvedčenia, že konáme dobro, nie zo strachu z trestu, alebo zo súdov spoločnosti. Ak od detí vyžadujeme adekvátne chovanie, musíme si sprvu nastaviť zrkadlo sami.
Charakteristiky rodičov s dobre vychovanými deťmi
- Sami majú slušné vychovanie.
- Začínajú s výukou slušného správania už od perinky.
- Slušnosť si nevynucujú, ale modelujú.
- Sú zásadoví (zásady platia pre všetkých).
- Dávajú si pozor na jazyk.
- Sú úprimní.
- Ospravedlňujú sa.
Strach ako motivácia a spokojnosť dieťaťa
Rodičia so slušne vychovanými deťmi nepoužívajú strach ako motiváciu dobrého konania. Neužívajú citové vydieranie, a nespôsobujú deťom pocity hanby a smútku, len preto aby sa zachovali správne. Deti sa nebudú dobre správať, ak im spôsobíme zlé pocity. Ak sa dieťa cíti dobre, koná dobro.
Prejavy detského správania a úloha rodiča
Dieťa je dieťa, má svoje detské potreby a prejavy. Predstava „dobre“ vychovaného dieťaťa je pre mnohých dospelých zhodná s tým, čo oni práve v tej ktorej situácii od neho očakávajú. V skutočnosti to, že dieťa sa správa skrátka „svojsky“, teda podľa svojich momentálnych potrieb a schopností, však nemá nič spoločné s dobrou či nesprávnou výchovou. Deti nie sú dospelí, a preto sa tak ani nemôžu správať. Úlohou rodiča je pomôcť zvládnuť dieťaťu tieto situácie, nie ho karhať alebo sa mu vysmievať, aby lepšie vyzeral pred okolím.
Podobnosti medzi správaním detí a dospelých
Keď sa pozrieme lepšie na správanie dospelých, nájdeme tu mnoho podobností. „Rodičia, prestaňte sa ospravedlňovať za to, že sa vaše deti správajú ako deti. Majme k sebe a svojmu okoliu pochopenie,“ odkazujú odborníci centra LOCIKA, zameraného na harmonické rodinné spolužitie a elimináciu násilia v rodinách.
Prečo deti vystrájajú pri matkách?
Podľa Karen Dudley, špecialistky na vývoj detí z Kalifornskej Univerzity, je chybou myslieť si, že váš potomok svojím správaním dáva najavo preferenciu, s kým chce radšej byť. Tá osoba, ktorá trávi s dieťaťom najviac času (zhodou okolností je to najčastejšie mama na materskej dovolenke), je zároveň aj tou, s ktorou sa drobec cíti najlepšie na to, aby sa mohol prejaviť, či už v pozitívnom alebo negatívnom svetle. Matka predstavuje pre dieťa potrebu a z biologického hľadiska sa spája v prvom rade s potrebou jedla a prežitia. Preto sú deti ochotné urobiť čokoľvek, aby zaujali jej pozornosť a nadviazali s matkou okamžitý kontakt. Otcovia sú pre drobcov prístavom dôvery, riskovania a hier. Malé deti sa navyše len učia rozvíjať vzťahy s druhými ľuďmi a testujú svoje hranice. Najlepším spôsobom, ako zistiť, čo sa ešte môže a čo už nie, je, podľa psychologičky Alyson Schafer, vyskúšať to. Preto, ak ste s dieťaťom celý deň, ste práve vy tou vyvolenou bytosťou, aby ste testovanie obmedzení zažili najčastejšie a najintenzívnejšie.
Obľúbené slovo "nie"
Drobci okolo dvoch rokov majú niekoľko vyslovene obľúbených slovíčok. Medzi tie najpreferovanejšie patrí aj populárne „nie“. Hoci neustále negovanie môže pre vás, ako rodiča, znieť frustrujúco a niekedy sa len ťažko ovládnete, aby ste nevybuchli, vedci potvrdili, že takéto správanie je úplne v poriadku a je znakom zdravého vzťahu rodič - dieťa.
Správanie doma a vonku
Deti sa správajú rôznym spôsobom nielen vo vzťahu k rodičom, ale aj mimo domácnosti. Pokiaľ majú možnosť byť doma sami sebou a nemusia nič predstierať, majú rodičia jedinečnú príležitosť zažiť ich v tom najkrajšom, ale i najhoršom možnom svetle. Je dosť vyčerpávajúce v škôlke počúvať a poslúchať, preto niet divu, že niekde potrebujú aj vypustiť paru. A kde je to najprijateľnejšie? Samozrejme, doma. Ak to vezmete tak, ako to je a nebudete tiež robiť z príchodov do škôlky veľké haló, deti sa naučia, že sa teraz rozlúčite a potom pre nich prídete.
Domov ako bezpečné miesto pre "výbuch"
Podľa psychologičky Elaine Heffner je úplne v poriadku, že sa dieťa doma správa inak ako vonku a mali by ste byť radi, že to tak je. Takéto správanie dokazuje, že dieťa sa cíti doma dostatočne bezpečne na to, aby mohlo vybuchnúť. Na druhej strane zároveň vidíte, že všetky tie pozitívne výchovné zásady, ktoré sa snažíte dieťaťu vštepiť, sa vonku bez problémov derú na svetlo.
Oslovenie dieťaťa s láskou
Oslovenie dieťaťa zdrobneninami a láskavými slovami je prejav lásky. Záleží od vás, či si to vydiskutujete, či je to vhodné, alebo nie.
Vzťah partnerov a výchova detí
Keď príde na svet dieťa, životná situácia sa mení od základu. Ani jeden z partnerov sám nevie, akým bude rodičom a už vôbec nedokáže odhadnúť, akým rodičom bude jeho partner. Veľa môže napovedať rodinné zázemie, z ktorého partneri pochádzajú. Nech už mladí rodičia vychovávajú svoje deti akokoľvek, dá sa predpokladať, že to robia najlepšie, ako vedia. Vtedy však môže prísť smutná realita. To, čo je najlepšie pre jedného partnera, môže byť pre druhého ťažko prijateľné. Často, až keď deti vyrastajú, partneri zisťujú, aké veľké názorové rozdiely na výchovu a komunikáciu s deťmi majú.
Komunikácia a riešenie konfliktov
Keď partneri nesúhlasia s metódami toho druhého, je treba o tom hovoriť, pokiaľ možno bez prítomnosti detí, v pokoji a s trpezlivosťou. Keď nastanú situácie, kedy nesúlad rodičov vyústi do konfliktu, ktorý je treba riešiť okamžite, bude pre deti veľmi užitočné, keď budú svedkami toho, ako sa dá vzniknutý konflikt riešiť. Žiadny rodič si neželá byť pred deťmi ponižovaný druhým partnerom, lebo sa to priamo dotýka jeho postavenia v rodine aj jeho autority voči deťom. Keď však svoj nesúhlas s partnerom vyjadríme v pokoji a s rešpektom, má to úplne opačný účinok.
Tímová práca a flexibilita
Obaja rodičia by mali fungovať ako tím. Keď jeden rodič vidí, že jeho partner pod vplyvom emócii stráca kontrolu nad celou situáciou, vie byť nápomocný a môže svojím nadhľadom vzniknutú situáciu upokojiť. Pre všetkých rodičov je veľkou výhodou, keď sú otvorení procesu učenia. Výchova je o hľadaní porozumenia s každým dieťaťom, o regulácii vlastných emócií a o prispôsobení očakávaní. Keď sa spôsob výchovy jedného partnera javí ako efektívnejší, druhý to od neho môže odpozorovať. Keď jeden z partnerov odmieta výchovné metódy toho druhého, lepšie než zavaliť ho kritikou, je byť mu príkladom, ako účinnejšie riešiť náročnejšie situácie. Partneri by sa mali zhovárať o tom, čo im pri výchove funguje a spoločne hľadať riešenia tam, kde výchova zlyháva. Rodičia potrebujú byť flexibilní.
Problémy v komunikácii a dôvera
Problematickejšia situácia je v rodinách, kde spolu partneri komunikujú obmedzene alebo spolu nekomunikujú vôbec. V najkrajnejšom prípade spolu komunikujú cez svoje deti. Sú, bohužiaľ, prípady, kedy sa spôsob výchovy stáva nástrojom moci alebo vydierania partnera. Deti sa tak ocitajú uprostred vzájomného boja rodičov a miesto toho, aby sa o nich mohli oprieť, naučia sa ich využívať. Dôležitá je vzájomná dôvera medzi partnermi či expartnermi. Tam, kde je dôvera, tam je aj snaha dohodnúť sa. Aj keď sa jeden z partnerov cíti zranený, podvedený a plný bolesti, mal by sa pokúsiť svoje deti pred týmito pocitmi chrániť.
Rozmaznávanie a hodnoty
Aj keď jeden rodič dieťa rozmaznáva, zahrnuje ho rôznymi darčekmi a zanedbáva správnu životosprávu, druhý rodič nemusí podľahnúť tomuto prístupu a môže sa držať svojich zásad a hodnôt. Dieťa si zvykne, že to čo platí u ocka, neplatí u mamy a naopak. Akokoľvek je materiálne zabezpečenie pre dieťa lákavé, postupom času môže uprednostniť iné hodnoty, ako je pocit bezpečia, uznania a spolupatričnosti, ktoré mu poskytuje druhý rodič.
Potreba dospelých rodičov
Dieťa však potrebuje oboch rodičov, a preto je v jeho záujme, aby sa partneri vzájomne neohovárali, aby sa rešpektovali a vytvorili tak pre dieťa pevnú pôdu pod nohami. Dieťa potrebuje dospelých rodičov, aby mohlo ostať dieťaťom. Ak sa rodičia správajú ako deti, z detí sa často predčasne stávajú dospelí. Dospelí, ktorým však bude v živote navždy niečo chýbať.
Spokojné dieťa a jeho potreby
Spokojné dieťa je dieťa, ktoré sa cíti rešpektované v tom, čo je preňho prirodzené. Napríklad ľudia si myslia, že spokojnosť dieťaťa je postavená na tom, že mu nič nechýba, ale to nie je pravda. Spokojné dieťa je dieťa, ktoré prekoná zmysluplný stres a má z toho veľkú radosť. Deti túžia uspieť, túžia byť ocenené a túžia mať svoju sociálnu rolu, pretože vaša sociálna cena vás vo svorke ochraňuje.
Domáce práce a emócie
Dieťa bude upratovať veľmi rado, ale iba vtedy, keď rodičia neberú upratovanie ako stres. A to si mnohí neuvedomujú. Deti kopírujú emócie, ktoré sa na tú činnosť viažu od ich rodičov.
Kritika a podpora
Kritizujeme deti za to, čo ich sami nenaučíme. Spokojné dieťa nie je to, ktoré nič nemusí. O spokojnosť dieťaťa sa stará mama, takže je to začarovaný kruh. Nezabudnime, spokojná mama je mama, ktorá rieši detskú nespokojnosť správnym spôsobom.
Materstvo a rešpektujúci partner
Čím je mama viac sebaistá, tým je spokojnejšia. Všimnite si, ako zle deti reagujú na materskú neistotu. Materstvo je strašná drina, ale mama si ho dokáže užiť o to viac, keď má istotu. Materská istota je ale závislá ešte od jedného javu, a to je rešpektujúci partner. Pre ňu je ten partnerov rešpekt jeden zo zdrojov vnútornej istoty. Nerešpektovaná žena nemôže byť spokojná.
Dospelí správajúci sa ako deti a prechodové rituály
Veľkou témou je to, že sa dospelí častokrát správajú ako deti. Určite aj vy vo svojom okolí poznáte ľudí, ktorí majú 55, ale tvária sa, že majú 22. Dieťa by sa malo do troch rokov kúpať v priazni rodičov, má dostať všetko, čo sa týka emocionálnych istôt. My sme ale tie istoty nahradili materiálnymi, čo je blbé, pretože tam stále zostáva tá požiadavka na tú pozornosť. Nezažívame žiadne prechodové rituály - napríklad prechod do prvej triedy. Vtedy by mali rodičia uzavrieť to, že napríklad ich dcéra už viac nie je batoľaťom, ale školáčka a povedať jej, čo to bude pre ňu znamenať. Povedať jej, že aj keď príde o škôlku, získa školu. Prechodový rituál uzavrie to staré, ale otvorí to nové.
Deti správajúce sa ako dospelí a prevaha nad rodičmi
Na druhej strane sa deti častokrát vedia správať ako dospelí alebo dokonca ako rodičia. To sa stane napríklad vtedy, keď rodičia prežijú s deťmi rozvod, ktorý vôbec nezvládajú a tomu dieťaťu neostane nič iné iba sa vyrovnať s vecami, ktorým vôbec nerozumie. Okrem toho rodičia dnes podceňujú to, že dieťa nikdy nesmie mať nad rodičom prevahu. Dnes si deti môžu vyberať - keď sa im nechce ísť do škôlky, nejdú. Môžu si vybrať či pôjdu na dovolenku do Tuniska alebo do Egypta. Päťročné deti dostávajú zrazu úlohu rozhodovať za dospelých. To je zle, pretože deti sa učia rozhodovať tak, že vidia, ako sa rozhodujú ich rodičia.
„Dospelé deti“ a napodobňovanie dospelých
Predstavte si, že máte tri roky, ste malá, máte doma mladšieho súrodenca. Rodičia vám budú tvrdiť, že už ste tá veľká sestra, veľké dievča. A čo iné vám ostane, ako to, že budete rodičom veriť? Naraz vidíte, ako dievčatko zvážnie, tvári sa zodpovedne, pretože nemá na výber. Napodobňuje dospelú mamu. Z výskumov vyplýva, že „dospelými deťmi“ sa stávajú najmä najstarší súrodenci.
Trinedžeri: Trojroční tínedžeri
V mihu sekundy sa dokáže zmeniť zo sladkého, nežného stvorenia na impulzívne, tvrdohlavé, neskrotné a naoko veľké. Ak také máte doma, netreba špeciálne vysvetľovať, aké náročné to môže byť deň čo deň. Učia sa, ako narábať so svojimi emóciami, chcú okamžite všetko, učia sa, ako riešiť konflikty, rozvíjajú zmysel pre humor, učia sa hrať s inými deťmi, rastie z neho malý veľký človek.
Dôslednosť a trpezlivosť
Dôslednosť a trpezlivosť sú dve kľúčové veci, na ktoré by rodičia mali myslieť. Nie je to jednoduché obdobie, skôr veľká výzva, ako to v zdraví prežiť. Nuž, nemali by sme si ich reči brať osobne, pripúšťať si ich správanie príliš k srdcu, ale mať stále na mysli, že sú to deti a správajú sa ako deti (hoci niekedy nevidíme rozdiel medzi deťmi a besnou zverou). Naši trinedžeri nás budú testovať niekedy veľmi tvrdo. Budú sa metať, hádzať o zem, keď ich chytí zúrivý amok a záchvat hnevu. A my budeme mať chuť urobiť to isté. V takých chvíľach bude pre nás veľkým mementom, že my sme tu rodičia a musíme sa správať ako dospelí - nezrkadliť ich stavy, ale byť pre nich bezpečným prístavom.
Prejavy lásky detí
Ak dieťa rodičov miluje, tak vie pre nich aj niečo urobiť a obetovať sa. Cíti, čo im robí radosť. Dieťa vie lásku dokazovať pozornosťou, slovami a činmi. Dokáže to vyjadriť mnohými spôsobmi. Vtipnými, k slzám dojemnými, šokujúcimi, úplne nečakanými alebo aj trochu drsnejšími. Lásku môžeme prejavovať rôznymi spôsobmi a práve tak, ako rodičia ju dávajú najavo svojim deťom aj ony sa ju snažia vrátiť a prejavovať náklonnosť už od útleho veku. V každom veku ju prejavujú iným spôsobom. Každé dieťa je iné a každé si vyberá vlastné spôsoby prejavovania lásky. Niektoré prejavy sú však všeobecne známe, lebo ich používa veľká väčšina detí.
Bežné prejavy lásky detí
- Obrázok
- Chce ukázať, čo už vie
- Vyžaduje neustále vašu pozornosť
- Chce žiť ako vy
- Chce s vami zaspávať
- Napodobňuje vás
- Utešuje vás
- Dáva vám darčeky
- Teší sa, keď vás po dlhej dobe vidí
- Vyznáva vám lásku slovami