Rodičovstvo je náročný proces, ktorý prináša radosť aj frustráciu. Ak sa vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom objavia problémy, môže to viesť k sebaobviňovaniu a pochybnostiam o rodičovských schopnostiach. Filiálna terapia ponúka rodičom účinný nástroj na zlepšenie vzájomného vzťahu a podporu zdravého vývoja dieťaťa.
Dynamika vzťahu rodiča a dieťaťa
Landreth (1991) zdôrazňuje, že dynamika vzťahu medzi rodičom a dieťaťom má zásadný vplyv na detský rozvoj. Najdôležitejším faktorom je postoj rodiča a jeho vnímanie seba ako rodičovskej autority. Keď si rodičia uvedomia, že môžu ovplyvniť svoju autoritu, zlepší to ich vplyv a zapojenie do života dieťaťa. Vývinové problémy dieťaťa môžu viesť k problémom vo vzťahoch. Rodičia sa cítia neschopní a strácajú kontrolu. Terapeutická pomoc im môže pomôcť rásť, akceptovať dieťa a pozitívne ovplyvňovať jeho rozvoj. Aktívne zapojenie rodiča do terapie dieťaťa je kľúčové.
Čo je filiálna terapia?
Bratton a Landreth (1995) definujú filiálnu terapiu ako kombináciu teoretických inštrukcií a supervízií v podpornej atmosfére. Tento dynamický proces odlišuje filiálnu terapiu od iných rodičovských tréningových programov. Rovnako ako na dieťa zameraná terapia hrou, aj filiálna terapia je štruktúrovaná tak, aby sa zlepšil a prehĺbil vzťah medzi rodičom a dieťaťom.
Empatia ako základná zručnosť
Jednou zo základných zručností, ktorú sa rodič učí počas tréningu rodičovských zručností, je empatia. Carl Rogers (1961) charakterizuje empatiu vo vzťahu s dieťaťom nasledovne: terapeut odloží svoje vlastné skúsenosti a očakávania a sústredí sa na porozumenie aktivít, skúseností, pocitov a myšlienok dieťaťa.
Filiálna terapia na Slovensku
Filiálna terapia je na Slovensku zatiaľ málo známa. Po návrate z USA, kde sa s ňou autorka článku prvýkrát stretla, začala pracovať v krízovom centre pre týrané deti a ich matky, kde našla veľmi vhodné miesto pre uplatnenie filiálnej terapie. Prekladom a upravením materiálov z angličtiny zostavila manuál pre rodičov, o ktorý sa opiera pri filiálnych stretnutiach s rodičmi. Pre postupne rastúci záujem odborníkov z pomáhajúcich profesií uskutočnila už asi 10 výcvikov vo filiálnej terapii, ktoré boli určené pre budúcich trénerov filiálnej terapie. Na tento účel zostavila manuál pre trénerov, ktorý je o niečo podrobnejší ako manuál pre rodičov. Podľa dostupných informácií sa filiálna terapia používa napr. v Návrate - pri práci s adoptívnymi rodičmi, v krízových centrách pri práci s týranými matkami a deťmi, pri práci s matkami na materskej dovolenke, v práci s rómskou komunitou.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Princípy terapie hrou
Filiálna terapia využíva princípy na dieťa zameranej terapie hrou, ktorej autorkou je Virginia Axline, s tým rozdielom, že terapeutom pre dieťa sa stáva rodič. Virginia Axline vychádzala z terapie zameranej na klienta, ktorú vytvoril Carl Rogers pre dospelých a dospievajúcich. Virginia Axline, ako študentka Carla Rogersa a odborníčka na vývin detí, upravila terapiu zameranú na klienta tak, aby sa dala použiť pri práci s deťmi. Pre deti je hra prirodzeným médiom vyjadrovania sa a komunikácie. V terapii hrou používajú deti hračky ako slová a hru ako svoju reč. Emocionálne dôležité zážitky môže dieťa vyjadriť bezpečnejšie prostredníctvom hračiek ako symbolov. Používanie hračiek umožňuje dieťaťu prenášať svoje strachy, obavy, predstavy, túžby a pocity viny z ľudí na objekty. Dieťa nemá obavu z vlastného konania, pretože hra sa odohráva iba „akože" - vo fantázii. Zhruba do jedenásteho roku života sú snahy o verbálnu komunikáciu s deťmi o ich problémoch a obavách príliš náročné a preto aj nie veľmi efektívne. Podľa Piageta hra premosťuje priestor medzi konkrétnou skúsenosťou a abstraktnou myšlienkou. Nedirektívna terapia hrou môže byť popísaná ako príležitosť, ktorá je daná dieťaťu, aby si zažilo rast v tých najvhodnejších podmienkach. Tým, že dieťa prehráva tieto pocity, vynáša ich na povrch, otvára ich, stretáva sa s nimi tvárou v tvár, učí sa ich zvládať alebo ich zavrhuje. Keď dosiahne emocionálnu relaxáciu, začne si uvedomovať svoju vnútornú silu byť samostatným jedincom, rozmýšľať sám za seba, robiť vlastné rozhodnutia, stávať sa psychicky vyspelejším a tým si uvedomovať vlastné bytie - selfhood. Na dieťa zameraná terapia hrou poskytuje dieťaťu slobodu byť samým sebou bez toho, aby čelilo hodnoteniu alebo tlaku, aby sa zmenilo. Terapeut má hlboký rešpekt pred schopnosťou dieťaťa vyriešiť svoje vlastné problémy. Terapeut sa v žiadnom prípade nepokúša viesť činnosť alebo konverzáciu dieťaťa. Terapeut sa nepokúša urýchliť terapiu. Terapeut stanovuje len toľko hraníc, koľko je nevyhnutných na udržanie terapie vo svete reality a aby si dieťa uvedomilo svoju zodpovednosť vo vzťahu. Na dieťa zameraná terapia hrou je výskumom podložený prístup na pomoc deťom zvládnuť problémy, s ktorými sa stretávajú v detstve.
História filiálnej terapie
Prvá zmienka o terapeutickej práci rodiča s dieťaťom pochádza zo začiatku dvadsiateho storočia. Ide o prípad „Malého Hansa" z roku 1909, kedy Sigmund Freud úspešne použil písomnú korešpondenciu s otcom 5-ročného chlapca pri jeho liečbe. Freud dával inštrukcie otcovi, ako reagovať počas hrových stretnutí s jeho synom. Liečenie bolo prevádzané otcom doma a Freud tvrdil, že zmeny, ktoré nastali v správaní dieťaťa, by neboli možné bez vplyvu otca. V roku 1949 Dorothy Baruch obhajovala plánované hrové sedenia doma za účelom zlepšenia vzťahu rodič - dieťa. Dramatický príklad účinku terapie hrou, kedy hrové sedenia prebiehajú doma, referovala Natalie Fuchs. S podporou a povzbudením svojho otca, Carla Rogersa, použila pravidelne naplánované špeciálne hrové sedenia, ktoré vychádzali z postupov navrhnutých v Axlineovej spisoch. Dosiahla výrazný úspech pri pomoci svojej dcére prekonať emocionálne reakcie spojené s tréningom na toaletu. „Terapia hrou doma je v podstate vzťah medzi dieťaťom a jeho matkou alebo otcom, počas ktorého dieťa objavuje samé seba ako dôležitú osobu, vidí, že si ho vážia a milujú ho a zistí, že je nenahraditeľným členom rodiny. Toto je cesta, kedy sa dieťa otvorí a začne sa emocionálne prejavovať. V tomto procese uvoľní svoje napätie a potlačené city. Učí sa, že stretnutia s rodičmi bývajú pravidelne jeden alebo dvakrát do týždňa jednu hodinu, na ktorých je v centre pozornosti. Rozmanité hrové materiály sú pripravené pre neho a pre tento čas. Rodič mu nehovorí, čo má robiť, ale sedí blízko, pozorne ho sleduje a prejavuje záujem a úctu. V doma vytvorenom vzťahu založenom na hre, dieťa zisťuje, že rodič sa oňho skutočne zaujíma, chce mu rozumieť a akceptuje ho také, aké je." Autorom filiálnej terapie je Bernard Guerney, ktorý v 60-tych rokoch 20-teho storočia zostavil štruktúrovaný program pre deti s emocionálnymi problémami vo veku od 3 do 10 rokov. Použil malý formát skupiny a rodičov trénoval v princípoch a metódach na dieťa zameranej terapie hrou. Terapeutický program pozostáva z pravidelných plánovaných hrových sedení rodiča s dieťaťom doma, v ktorých je rodič terapeutickým agentom pre svoje dieťa. Louise Guerney sa podieľala so svojim manželom na výskume a rozvoji filiálnej terapie a pokračovala v tejto práci na Pennsylvánskej Univerzite.
Ako prebieha tréning filiálnej terapie?
Filiálna terapia využíva podpornú atmosféru skupiny počas tréningu rodičov. Rodičia sa učia základné princípy a zručnosti terapie hrou, a následne ich využívajú na špeciálnych hrových sedeniach s dieťaťom. Kombinácia didaktických inštrukcií a supervízií v podpornej atmosfére zabezpečuje dynamický proces, čo odlišuje filiálnu terapiu od iných rodičovských tréningových programov. Filiálna terapia, rovnako ako na dieťa zameraná terapia hrou, je štruktúrovaná tak, aby sa zlepšil a prehĺbil vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia sa učia akceptovať, empaticky prijímať a podporovať svoje deti a takisto efektívne zadávať hranice počas hrových stretnutí. Počas tréningu sa používa sledovanie videonahrávok, podporná spätná väzba od vedúceho tréningu a ostatných rodičov, nácvik pomocou hrania rolí a teoretická výučba. Úlohou rodiča je pokúsiť sa uplatňovať nadobudnuté zručnosti počas hrových polhodiniek doma so svojim dieťaťom raz týždenne. Rodič sa snaží byť vnímavý ku svojmu dieťaťu, porozumieť mu, akceptovať ho a verbálne aj neverbálne to dieťaťu komunikovať. Rodič si zároveň rozvíja citlivé uvedomovanie si svojho dieťaťa a jeho schopností. Vzťah rodiča a dieťaťa je zhodný počas hrových sedení, pretože rodič sa hrá s dieťaťom rovnakým empatickým spôsobom. Takto si dieťa rozvíja nové vnímanie rodiča ako spojenca, pretože rodič sa neustále pokúša porozumieť citom svojho dieťaťa, jeho reakciám, činnostiam a výrazom. Tým, že rodič akceptuje dieťa a jeho potrebu nezávislosti, sa zvyšuje sebaakceptácia dieťaťa a prehlbuje sa jeho dôvera k rodičovi. Pretože rodič neiniciuje alebo nevedie hrové aktivity, dieťa má príležitosť prejavovať naplno svoju kreativitu, vynaliezavosť a postupne zažíva skúsenosť sprevádzanej zodpovednosti. Sila takéhoto druhu slobody, ktorá sa odohráva v prostredí ohraničenom vhodnými hranicami, je v tom, že vedie dieťa k riadeniu samého seba. Dovoľuje mu byť kreatívnym, panovačným, bláznivým, smutným, serióznym, alebo si iba užívať plnosť bytia a konkrétny moment bez strachu, že ho rodič odmietne alebo bude posudzovať jeho správanie. Pre osobnostný rast dieťaťa je táto skúsenosť veľmi cenná a obohacujúca. Tréning filiálnej terapie spĺňa dvojitú funkciu: intervencie a prevencie problémov a naviac ponúka významné možnosti zlepšenia a posilňovania vzťahu rodiča a dieťaťa. Ďalší dôvod pre filiálnu terapiu je fakt, že rodič, ktorý vo filiálnej terapii zastupuje rolu hrového terapeuta, môže byť viac efektívny. Tréningom nadobudnuté zručnosti sa má rodič pokúšať používať iba počas hrovej polhodinky s dieťaťom raz týždenne, čo rodičia vnímajú ako zvládnuteľné. Väčšina iných výcvikov pre rodičov vyžaduje aplikáciu novozískaných zručností a vedomostí neustále. Keď sa od rodičov očakáva, aby praktizovali nový prístup 24 hodín denne, cítia, že sa od nich očakáva niečo nemožné. Môžu preto prežívať svoje zlyhanie v úlohe rodiča ešte predtým, ako vôbec začali niečo meniť. Vo filiálnej terapii nie je povinné zmeniť kompletne svoj prístup. Preto rodičia menej pociťujú vinu, keď sa vrátia do starých vzorcov správania mimo hrového sedenia. Všeobecne sa však stáva, že rodičia spontánne začnú používať nové zručnosti a empatické reakcie mimo hrových sedení a potom sa cítia spokojní a povzbudení. Druhé: sedenia majú dovoliť dieťaťu, aby prejavovalo svoje túžby, potreby, pocity pred svojimi rodičmi, ktoré predtým pred nimi zatajovalo a často si ich ani samé neuvedomovalo. Tretie: tým, že dieťa vníma nové postoje rodiča voči sebe, sa uňho zvyšuje pocit sebaúcty, sebahodnotenie a sebadôvera.
Modifikácie a trvanie terapie
Pôvodný model filiálnej terapie vytvorili manželia Guerneyovci pre deti s problémovým správaním, s emocionálnymi a sociálnymi problémami. Modifikovali ho viacerí autori na intenzívnejšie alebo na špecifické skupiny zamerané modely, ktoré sa líšia prevažne v dĺžke tréningu rodičov a práce rodiča s dieťaťom. Guerneyovci pri svojej práci vymedzujú minimálny čas trvania terapie 4-6 mesiacov. Rodič, ktorý sa zúčastňuje filiálnej terapie, sa učí základné zručnosti terapie hrou (spravidla ide o jedno teoretické stretnutie v skupine rodičov raz týždenne po dobu 10-tich týždňov). Landreth odporúča skupinový formát tréningu so šiestimi až ôsmimi rodičmi. Väčšina z nich sa môže cítiť ako zlý rodič, pretože nezvláda výchovu svojho dieťaťa, nerozumie mu, jeho dieťa je označované ako problémové. Tým, že si rodičia navzájom vymieňajú svoje zážitky a skúsenosti z výchovy, prestávajú sa cítiť osamelo a vidia, že aj iní sú na tom podobne. Pre domáce stretnutia si rodič vyberie len jedno svoje dieťa. Malo by to byť to, s ktorým má najhorší vzťah, najviac problémov alebo ktoré ho momentálne najviac „potrebuje". Prvú hrovú polhodinku uskutoční doma s dieťaťom medzi tretím a štvrtým tréningovým stretnutím. Rodič aj po prvej hrovej polhodinke pokračuje v tréningových sedeniach s ostatnými rodičmi, ktoré trvajú 1,5 až 2 hodiny. Školiteľ rodičom počas tréningových sedení demonštruje, ako viesť hrové polhodinky pomocou prehrávania videozáznamov, rolovou hrou s rodičmi alebo tréningom medzi rodičmi navzájom. Rodičia sa učia reflektívne počúvať, komunikovať deťom porozumenie a zadávať terapeutické hranice. Dôležitou časťou tréningu filiálnej terapie je supervízia, kedy rodičia prinesú videozáznam alebo audiozáznam zo svojho sedenia s dieťaťom doma a počas tréningového stretnutia sa záznamy analyzujú.
Zručnosti rodiča počas hrovej polhodinky
Slovné nasledovanie hry dieťaťa (stopovanie) je reakcia rodiča na hru dieťaťa alebo jeho činnosť počas hrového sedenia. Rodič slovne vyjadruje to, čo dieťa vidí, alebo robí, napríklad: „Kreslíš obrázok.", „Kopeš do panáka.". Používa sa oznamovacia veta, nie otázka. Odporúča sa používať pozorovania, nie uzávery. Rodič pri reflektívnom počúvaní (zrkadlení) zopakuje mierne odlišnými slovami to, čo povedalo dieťa. Dieťa sa napríklad hrá s dvoma autami a oznámi, že sa stala havária. Rodič na to môže povedať: „Tie dve autá do seba nabúrali.". Rodič môže opakovať to isté sloveso, ktoré dieťa použilo, a zbytok vety mierne zmení, môže použiť v odpovedi synonymá. Zrkadlenie umožňuje rodičom nasledovať dieťa skôr, ako ho viesť. Naviac dáva dieťaťu pocit, že rodič ho počuje a rozumie mu, a zároveň dáva dieťaťu príležitosť spätne počuť, čo povedalo. Rodič tým oceňuje jeho pohľad na veci a to pomáha dieťaťu lepšie rozumieť sebe samému. Ďalšou zručnosťou je pomenúvanie pocitov dieťaťa. Pocity sú pre deti veľmi dôležité, hovoria nám cez ne o svojich potrebách, sú cestou k sebauzdravovaniu a porozumeniu. V hrovej polhodinke rodič učí dieťa vyrovnávať sa s pocitmi tak, že pocity dieťaťa berie na vedomie, pomenúva ich, alebo zrkadlí. Pomenúvaním pocitov rodič dáva dieťaťu najavo, že ich prijíma a tiež mu ukazuje svoj záujem a snahu porozumieť mu. Tento proces pomáha dieťaťu chápať a učiť sa pomenúvať vlastné pocity. Rodič počas hrovej polhodinky zadáva hranice iba v troch prípadoch a tými sú: ničenie hračiek, ubližovanie sebe alebo rodičovi a tridsať minútový časový limit. Rodič najprv pomenuje pocit dieťaťa, potom zadá hranicu a nakoniec mu dá prijateľné možnosti. Napríklad: „Vidím, že chceš kresliť na stenu, ale stena nie je na kreslenie, ak chceš kresliť, môžeš použiť papier."
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Sigmund Freud a jeho vplyv na filiálnu terapiu
Aj keď Sigmund Freud priamo nevytvoril filiálnu terapiu, jeho práca mala významný vplyv na jej vývoj. Prípad "Malého Hansa" ukazuje, ako Freud inštruoval otca, aby sa stal terapeutom pre svojho syna. Freudove teórie o detskej sexualite, nevedomí a obranných mechanizmoch tiež prispeli k pochopeniu detskej psychiky a k vývoju terapeutických metód pre deti.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM