Sigmund Freud, rodák z Moravy, bol uznávaný a zároveň zatracovaný. Ako otec psychoanalýzy, analytik snov a objaviteľ podvedomia pomáhal stovkám pacientov zbaviť sa neuróz, hoci sám nimi trpel. Jeho život a dielo sú fascinujúcou zmesou vedeckej revolúcie, osobnostných paradoxov a trvalého vplyvu na moderné myslenie.
Nadšenie pre vedu a objavovanie ľudskej duše
Na sklonku 19. storočia vrcholilo nadšenie pre techniku. Vynálezcovia obiehali patentové úrady a každý druhý muž mal doma laboratórium. Sigmund Freud tiež prepadol vedeckému výskumu. Ako psychiater skúmal ľudskú dušu a odhaľoval jej skryté zákutia, kým neobjavil funkčnú metódu, ako získavať z neurotických pacientov informácie, tie následne spracovať, interpretovať v teórii a použiť ju na vyliečenie psychických porúch. Jeho knihy boli majstrovsky napísané a vyniesli mu dokonca Goetheho cenu za literatúru. Na Nobelovu cenu však nominovaný nikdy nebol.
Konzervatívny súkromný život a škandalózna veda
Kým vo svojej vedeckej práci búral mýty, poukazoval na tabuizované témy a celkovo pôsobil škandalózne, v súkromí bol konzervatívny, staromilský a vzorný manžel, otec rodiny až patriarchálneho typu. Žil sedemdesiat rokov v tom istom meste a vyše štyridsať rokov v tom istom dome na Berggasse 19 vo Viedni, kde mal aj ambulanciu. Okrem svojej práce nemal žiadne iné vášne, ak nepočítame jeho neodmysliteľné cigary.
Rodák z Moravy a vplyv matky
Sigmund Freud sa narodil 6. mája 1856 v moravskom Příbore do rodiny židovského obchodníka s látkami Jakoba a jeho ženy Amálie. Po chlapcovi nasledovalo ešte päť dievčat, matka však mala oči len pre svojho prvorodeného Sigiho. Lipla na ňom tak, že s ním bývala v jednej domácnosti až do svojej smrti. Niektorí Freudovi kritici tvrdia, že jeho oidipovský komplex, ktorým označil sexuálnu túžbu chlapca k svojej matke a nenávisť voči otcovi, spozoroval Freud najskôr na sebe.
Keď mal malý Sigmund tri roky, rodina sa presťahovala do Viedne. Počas štúdií na gymnáziu sa zaujímal hlavne o literatúru a filozofiu. Chcel sa stať vedcom, no nakoniec si vybral pre štúdium medicínu, ktorú absolvoval na Viedenskej univerzite, hoci, ako sa priznal: „Žiadnu zvláštnu záľubu pre postavenie a činnosť lekára som nikdy v mladosti a ani neskôr nepociťoval. Skôr ma poháňala túžba po poznaní, ktorá sa však upínala viac k ľudským vzťahom.“ Keďže odbor ľudské vzťahy sa na medicíne neštudoval, musel prejsť dvanástimi semestrami všeobecného štúdia a v roku 1881 ho promovali na doktora lekárskych vied. V tomto období sa po prvýkrát stretol aj s antisemitizmom. Napísal: „Univerzita ma sklamala. Predovšetkým sa ma dotklo, že chceli odo mňa, aby som sa považoval za menejcenného za to, že som žid. Nikdy som neporozumel, prečo by som sa mal hanbiť za svoj pôvod, alebo ako sa tomu začalo hovoriť - za svoju rasu.“
Prečítajte si tiež: O filiálnej terapii
Vedecké začiatky a experimenty s kokaínom
Ako mladého medika ho viac ako lekárska prax zaujímala veda a presnejšie skúmanie psychiky pacientov. Sám na sebe experimentoval s kokaínom, objavil jeho anestetické účinky v liečbe a v chirurgii. Koncom 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku pre zapálených adeptov vedy ruže nekvitli, a tak sa musel vtedy už vážne zaľúbený Freud chtiac-nechtiac vzdať svojich vedeckých plánov a vydať sa finančne istejšou cestou praktického lekára. Srdcom ho to však stále ťahalo k analýze ľudskej duše, a keď sa dozvedel, že v Paríži sa psychiatria uberá celkom iným smerom a istý doktor Charcot tam predvádza zaujímavé pokusy na hysterických ženách pomocou hypnózy, nelenil a požiadal o štipendium. Konzervatívna Viedeň tieto „šarlatánstva“ kategoricky odmietala. Ale Freudovi sa podarilo štipendium získať a tým aj stáž v Salpêtrière, parížskom ústave pre duševne chorých. Tu sa konečne dostal k práci, o ktorej sníval. Podľa vzoru doktora Jeana-Martina Charcota aj on svoje pacientky hypnotizoval a v tomto stave ich spovedal zo zlých zážitkov v ich živote. Vychádzal pritom z presvedčenia, že hystéria je následok psychickej traumy, na ktorú jej nositeľ chce zabudnúť. A mal s touto svojou katarznou terapiou úspech. Hypnotizované pacientky (väčšinou išlo o ženy) sa rozpamätávali na svoje traumy a po zhypnotizovaní a otvorení „duše“ strácali príznaky. Freud tvrdil, že spôsob, ako sa priblížiť k ľudskej duši, znamená byť predovšetkým ľudský a nežný. Hysterické pacientky považoval za rovnoprávne ľudské bytosti, ktorými sa nesmie pohŕdať.
Návrat do Viedne a odmietnutie zo strany lekárskej komunity
So skúsenosťami z Paríža sa vrátil do Viedne a nevedel sa dočkať, keď sa so svojimi poznatkami podelí s kolegami. Dostalo sa mu však striktného odmietnutia zo strany lekárskej komunity. No Freud sa nevzdal a so svojím spolupracovníkom doktorom Josefom Breuerom vydali publikáciu Štúdia o hystérii, v ktorej uviedli, že minulé udalosti môžu vyvolať hysterické symptómy, keď spomienky na ne boli potlačené. Počas hypnózy sa spomienky oživia a tým aj hysterické prejavy zmiznú. Freud pokračoval v pozorovaniach a zistil, že príčiny hystérie spočívajú v narušenej sexualite. Začínal nadobúdať presvedčenie, že za každou neurózou sa skrýva sexuálne zneužitie v detstve. Toto smelé tvrdenie sa stretlo s veľkou nevôľou zo strany lekárov a v tomto bode sa nezhodli už ani s Breuerom. O Freudovi sa začalo rozprávať ako o vyšinutom psychiatrovi.
Výklad snov a zrod psychoanalýzy
Na prelome storočí mal Freud už svoju vlastnú neurologickú kliniku vo Viedni, bol šťastne ženatý s Marthou a stal sa postupne otcom šiestich detí - troch synov a troch dcér. Svoju teóriu o príčinách hystérie však musel podrobiť analýze vo chvíli, keď sám na sebe spozoroval jej prejavy. Pokročil teda o krok ďalej a vybádal, že za neurotickým príznakom stojí spor dvoch želaní, ktoré sú vo vzájomnom protiklade: na jednej strane prianie, akým by chcel človek byť a na druhej strane ideál alebo norma, akým by človek mal byť.
Na svojej klinike teda absolvoval s pacientmi pokusy a na základe rozborov snov svoje pozorovania publikoval v knihe Výklad snov. Stalo sa tak v roku 1900 a Sigmund Freud sa pasoval za oficiálneho zakladateľa psychoanalýzy. V tejto knihe, ktorá sa stala klasickým dielom v oblasti výskumu ľudskej duše, vysvetľuje, že v snoch sa prejavujú priania, ktoré boli v bdelom stave potlačené. Väčšinou ide o predstavy, ktoré sú podľa meradiel spoločnosti nepríjemné alebo nepovolené a ktoré sa do snov dostávajú v prezlečenej forme. Musia byť preto dešifrované. Výklad snov sa považuje v radoch odborníkov viac za literárne ako vedecké dielo. Freud v ňom odmietol po mnoho storočí akceptovaný názor o priorite a vláde vedomia v ľudskej osobnosti a povedal, že centrom ľudskej psychiky je podvedomie, oblasť, ktorú nemôžeme ovládať ani vôľou a ani rozumom.
Psychoanalýza ako dobrodružný zápas
Keď vydal Výklad snov, mal 44 rokov a za sebou celkom úspešnú, i keď kontroverznú kariéru. V tom čase bol prístup k duševne chorým pacientom pasívny. „Nebezpeční šialenci“ sa zatvárali do ústavov, liečili ich pokojovým režimom či elektrošokmi. A hoci Freud začínal hysterických pacientov liečiť hypnózou, ani táto metóda ho neuspokojila. Nedokázal pacientov uviesť do dostatočne hlbokého hypnotického stavu a výsledky liečenia neboli trvalé. Preto potreboval nový prístup a vymenil hypnózu za psychoanalýzu. Objavil metódu voľných asociácií a význam odpovedí, ktorým sa hovorí interpretačná technika. V praxi táto metóda vyzerala tak, že pacient ležal na pohovke (on sám ako psychoanalytik mu sedel za chrbtom) a nechal ho, aby dal voľný priebeh svojim myšlienkam. Tie potom vzápätí analyzoval. Cieľom tejto terapie bolo, aby sa podvedomé duševné javy stali vedomými. Freud veril, že pod každou zistenou pravdou sa nachádza ešte hlbšia pravda a ak si ju pacient prizná, tak len preto, aby týmto priznaním zakryl tajomstvo ešte väčšie. Lebo v každom človeku sa niečo kŕčovito vzpiera, ak sa niekto chystá priblížiť sa k jeho najväčšiemu tajomstvu. Preto každú jednu psychoanalytickú seansu považoval za zápas. Ale dobrodružný zápas…
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Cesta za oceán a medzinárodný ohlas
Od roku 1902 Freud usporadúval vo svojom byte na Berggasse 19 tzv. stredajšie stretnutia, kde sa schádzali kolegovia a študenti a debatovali o psychoanalýze. Metóda si získavala čím ďalej, tým viac prívržencov. Tak sa Freud stretol aj so svojím nasledovníkom Carlom Gustavom Jungom, do ktorého vkladal veľké nádeje. Ich vzťahy sa však neskôr rozpadli aj pre Jungov, mierne povedané, neprofesionálny vzťah k pacientke Sabine Spielreinovej. (O tomto konflikte rozpráva príbeh filmu Nebezpečná metóda z roku 2011 v réžii Davida Cronenberga s Viggom Mortensenom, Keirou Knightleyovou a Michaelom Fassbenderom.)
O psychoanalýze sa začalo rozprávať aj za hranicami Rakúsko-Uhorska a povzbudený týmto ohlasom v roku 1909 podnikol Freud s Carlom Gustavom Jungom a Sándorom Ferenczim cestu do USA, kde prednášali s veľkým úspechom na worcesterskej Clarkovej univerzite. Návšteva odštartovala za oceánom veľkú vlnu sympatií k tejto metóde, ktorá má práve v Amerike veľký zástup priaznivcov a dodnes je vyslovene otázkou prestíže chodievať k psychoanalytikovi.
Prvá svetová vojna, strata dcéry a rakovina čeľuste
Počas 1. svetovej vojny bol Freud na vrchole tvorivých síl a vydáva svoje najvýznamnejšie práce - Smútok a melanchólia, Pudy a ich osudy, Podvedomie. Vojna mala katastrofálny vplyv na jeho finančnú situáciu, synovia boli na fronte a všeobecne bol zdesený brutalitou vojny, ktorá ho podnietila na napísanie knihy Za princípom slasti. V súkromí ho stihla veľká strata - umrela jeho milovaná dcéra Sophia, ktorá bola vydatá za fotografa Maxa Halberstadta, autora známych Freudových fotografií s cigarou. Apropo, cigary. Práve táto veľká vášeň mu spôsobila rakovinu čeľuste. Bol nútený podstúpiť desiatky bolestivých operácií a dlhé roky musel používať nepohodlnú protézu, ktorá mu pomáhala pri jedení, no zhoršila sa mu výslovnosť a ohluchol na jedno ucho. Nemohol verejne vystupovať, mal depresie, no cigár sa až do smrti nevzdal.
Teória osobnosti: Id, Ego a Superego
Po roku 1920 prichádza tento neúnavný archeológ ľudskej duše k ďalšiemu rozšíreniu svojej teórie a definuje „nadja“, „ja“ a „ono“. Podľa Freuda najhlbšiu vrstvu vedomia, ktorá existuje, no nie je vedomá a vyviera z pudov a impulzov, tvorí „ono“ alebo „id“. Nad ním sa nachádza „ja“ alebo „ego“, ktoré sprostredkuje kontakt s vonkajším svetom. A tretiu oblasť, ktorá spočíva v dozore nad „ja“ a „ono“, nazýva Freud termínom „nadja“ alebo „super- ego“. „Nadja“ sa vytvára u jedincov v prvých rokoch života a zastupuje nároky a autoritu spoločnosti. „Ono“ je amorálne, „ja“ sa namáha, aby morálne bolo a „nadja“ je hypermorálne. Nespokojnosť alebo duševná porucha vzniká tým, že pud musí byť potlačený a obracia sa tým proti vlastnému „ja“.
Libido a detská sexualita
Freud dospel k názoru, že prvé husle v duševnom živote človeka hrá sexualita. A táto sexuálna energia alebo libido má za cieľ získanie telesnej slasti a možno ju pozorovať už v detskom veku, pričom sa prejaví až v puberte. Konfliktné situácie ako oidipovský komplex (malý chlapec sa zamiluje do matky a žiarli na otca) môžu viesť priamo úmerne k neurotickým poruchám. Freud ako prvý sformuloval existenciu sexuálneho života u malých detí v podstate od narodenia a tým sa dopustil podľa svojich odporcov neodpustiteľného hriechu: „sprznil“ detskú nevinnosť. Vedec sa však nedal a tvrdil, že tak ako telo prahne po potrave, aj duša prahne po rozkoši, libido ho poháňa dopredu: „Je ako napnutý luk, ktorý nevie, kam má doletieť. Môže sa uvoľniť v bežných pohlavných spojeniach, alebo rovnako tak zduchovnieť v sublimovaných výplodoch umeleckej alebo náboženskej činnosti.“ Zistil, že táto najsilnejšia energia sa v človeku vybíja v rôznych premenách a prejavoch jeho duševného života, a keď sa vyskytne depresia alebo neuróza, môže lekár usudzovať na odchýlku v sexuálnom živote. Bol presvedčený, že rušivé sexuálne zážitky možno hľadať v ranom období - v detstve. V dieťati je dávno pripravená sexualita a dieťa o nej vie, len jej nerozumie.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Londýnsky azyl a posledné dni
Freud bol celý život ateista, ktorý nechcel stratiť svoje židovské zázemie. Ale obavy z ďalšej vojny v ňom rástli zo dňa na deň a uvedomoval si svoju ľudskú a židovskú zraniteľnosť. Keď prišlo k násilnému pripojeniu Rakúska k Nemecku v roku 1938, uvedomil si, že jeho život a aj život jeho najbližších je v ohrození. Mal však už po osemdesiatke, bol vážne chorý, a preto potreboval pomoc. Tá prišla v podobe priateľov: psychoanalytika Ernesta Jonesa, spisovateľky Lou Andreas-Salomé, jednej z prvých psychoanalytičiek, a princeznej Marii Bonaparte, ktorí mu pripravili transport do Londýna. Kým Freudovi sa z Rakúska podarilo utiecť v hodine dvanástej, všetky jeho sestry zahynuli v koncentračnom tábore. V tom čase už jeho spisy horeli na nacistických hraniciach. V Anglicku strávil Freud posledný rok svojho života. Pre chorobu veľmi trpel a sám sa ho 23. septembra 1939 požiadal svojho priateľa a lekára Maxa Schurara, aby mu podal smrteľnú dávku morfia.
Freudova diéta a jej vplyv na jeho prácu
Hoci sa článok zameriava na život a dielo Sigmunda Freuda, je dôležité poznamenať, že informácie o jeho diéte sú obmedzené. Je však známe, že bol vášnivý fajčiar cigár, čo malo negatívny dopad na jeho zdravie. Jeho závislosť od cigár a jej vplyv na jeho fyzické a psychické zdravie predstavujú zaujímavú oblasť pre ďalšie skúmanie v kontexte jeho teórií o závislostiach a pudoch.