Patrí materská láska a materský inštinkt k prirodzenostiam, ktoré sú vlastné každej žene? Alebo je normálne, keď matka o svojej láske k deťom pochybuje? Tento článok sa zaoberá komplexnou problematikou materskej lásky, jej prejavmi, vývojom a vplyvom na psychologický vývoj dieťaťa. Skúmame, či je materská láska automatická a inštinktívna, alebo či je to cit, ktorý sa vyvíja postupne. Ponúkame pohľad na rôzne skúsenosti matiek, vedecké poznatky o prenatálnej komunikácii a rady psychológov, ako podporiť zdravý vzťah medzi matkou a dieťaťom.
Prenatálna komunikácia a jej vplyv
Patrím k tým matkám, ktoré materskú lásku pociťovali takmer okamžite po pôrode. Všetky tri tehotenstvá som prežívala v láskyplnom opojení a so svojimi ešte nenarodenými synmi som sa rozprávala vari každý deň. Jednoducho som to tak cítila. Môžem však potvrdiť, že niečo na tej prenatálnej komunikácii asi bude, pretože keď deti v dojčenskom veku počuli áriu z mojej obľúbenej opery, reagovali na ňu náhlym upokojením. Známy kanadský psychológ Thomas Verny tvrdí, že ľudský plod môže nielen vidieť a počuť, ale aj niečo prežívať a dokonca sa aj niečo učiť, samozrejme, na základnej úrovni. A čo je najdôležitejšie, je vraj schopný cítiť. Podľa neho bude dieťa samo seba vnímať ako šťastné alebo smutné podľa toho, čo sa o sebe dozvedelo pri pobyte v maternici. A hlavným zdrojom toho posolstva je matka. Neznamená to však, že každá „povrchná“ či prechodná úzkosť a starosť má negatívny vplyv na dieťa. To, na čom záleží, sú hlbšie formy cítenia.
Skúsenosti matiek: Láska prichádza postupne
Že ste so svojím bábätkom nehovorili, keď bolo v brušku? Samozrejme, vôbec to neznamená, že ho nemilujete alebo že z neho vyrastie smutné a depresívne dieťa. „Nikdy som dieťa nechcela a netúžila som po ňom. Jednoducho som to tam vnútri vôbec necítila. Nerozplývala som sa nad cudzími deťmi, nemala som potrebu sa s nimi rozprávať ani u kamarátok, jednoducho som bola v tomto smere chladnejšia. Potom som raz otehotnela a veľmi vážne som uvažovala o prerušení tehotenstva. Mávali mnou rôzne pochybnosti, predovšetkým o tom, či by som vôbec dokázala byť dobrou matkou, keď mi deti nič nehovoria. Môj priateľ ma nakoniec presvedčil, aby som to nerobila. Ani počas tehotenstva som nezažívala eufóriu z toho, že budem matkou, jednoducho som si pripadala len o pár kilogramov ťažšia. Netúžila som po ultrazvukovej snímke, netúžila som hladkať si brucho… Potom som porodila syna Tadeáša a na rolu matky som si musela začať zvykať. Týždne ubiehali, zvládala som to, ako sa dalo, a potom sa zrazu prihodilo niečo zvláštne. Ako Tadeáš rástol, začala s ním byť väčšia zábava, a ja som si zrazu uvedomila, že som vlastne strašne rada, že ho mám. Určite nie som stále tá klasická mama s veľkým ,M‘, ktorá behá okolo hniezda, ale pochopila som, že materská láska môže prísť, aj keď si myslíte, že nie,“ rozpráva tridsaťpäťročná Irena z Bratislavy.
Názor psychológa: Materská láska nie je samozrejmosť pre každú ženu
Jej názor ostatne potvrdzuje aj psychologička Tereza Beníšková. „Materská láska väčšinou príde sama od seba, ale nie úplne u všetkých žien. Niektoré mamičky milujú svoje už bábätko v brušku, iné si na príliv materskej lásky musia chvíľu počkať. Je však len mizivé percento matiek, ktorým sa nepodarí nájsť si nakoniec cestu k svojmu dieťaťu. Materská láska prechádza aj rôznymi premenami podľa aktuálnej podoby vzťahu zúčastnených.
Láska na prvý pohľad: Mýtus alebo realita?
Láska na prvý pohľad? „Prvé dieťa som porodila v termíne a hneď od prvej chvíle som s ním mohla byť. Mala som pocit, že nič krajšie som si nemohla priať - priamy kontakt, pohľad do očí. Druhú dcéru som porodila takmer o dva mesiace skôr. Musela byť v inkubátore a ja som ju nemohla ani chytiť do náručia. Pritom som cítila takmer až nutkavú potrebu okamžitého vytvárania puta, bez ohľadu na to, kde sa dcéra práve nachádzala. Tak som ju aspoň hladila cez otvor inkubátora a snažila sa na ňu hovoriť. Je to zvláštne, ale keď nás potom pustili domov, mala som pocit, že môj vzťah k nej nie je rovnaký, ako bol pred rokmi k staršej dcére. Hoci mi psychologička hovorila, že puto sa môže vytvoriť až neskôr, napríklad až v druhej polovici prvého roka, a že ide o zložitý proces, ktorý nezávisí od toho, či som dieťa mala v prvých minútach na bruchu. Uplynuli dva roky, a ja mám stále pocit, že druhú dcéru milujem menej. Hanbím sa za to, ale jednoducho si nemôžem pomôcť,“ hovorí tridsaťdvaročná Alena. Láska na prvý pohľad je asi niečo, čo vidíme len vo filmoch, a vytvoriť a prehĺbiť lásku, ktorá trvá celý život, obyčajne stojí úsilie, čas a aj veľa trpezlivosti. A to platí nielen o láske medzi mužom a ženou, ale aj medzi súrodencami či medzi matkou a dieťaťom. Fyzický kontakt tesne po pôrode nezaručuje okamžitú citovú blízkosť.
Prečítajte si tiež: Spoločenské zmeny na Slovensku
Je normálne milovať jedno dieťa viac ako druhé?
Alena isto nie je jediná matka, ktorá tvrdí, že jedno dieťa miluje viac než druhé. Len o tom tie ďalšie nehovoria nahlas. „Každý človek je originál, takže je celkom možné, že matka môže mať jedno dieťa radšej než druhé alebo ostatné. Vyzeráme inak, správame sa inak, vzbudzujeme lásku rôznym spôsobom, zapadajú do seba iné kúsky vzťahovej skladačky. Nie je to nič, za čo by sa mama mala hanbiť. Dokonca je to prirodzené a normálne. Podľa mňa azda ani nie je možné, aby mal rodič rád viac detí úplne rovnako a rovnakým spôsobom. Podstatné je, aby mala matka každé svoje dieťa dostatočne rada (ale každé možno za niečo iné a trochu inak). V ideálnom prípade by matka mala mať rada svoje deti láskou bezpodmienečnou, takou, ktorú si dieťa nemusí zaslúžiť.
Nerobiť rozdiely? Je to vôbec možné?
Nikdy sa nedá odhadnúť, aká matka z vás vo finále bude. Takže pokojne teraz môžete tvrdiť, že by ste neboli dobrá mama alebo, naopak, presviedčať okolie, že budete tá najlepšia. „Nedá sa nijako vopred zistiť, že práve vy budete mať s materskou láskou problémy. Preto sa ani nedá povedať, že by ste nemali mať deti. Je mnoho žien, ktoré sa na dieťa príliš necítia, do iného stavu prídu skôr nedopatrením, ale potom sú z nich vynikajúce mamičky. To, že matka svoje dieťa miluje, zároveň neznamená, že z neho nie je občas unavená, že naň niekedy nie je naštvaná, že sa nechce hrať alebo rozprávať… to všetko je normálne. Samozrejme, môže sa stať, že ak žena miluje jedno dieťa výrazne viac než druhé, bude medzi nimi robiť nejaké rozdiely. Potom je však namieste zamyslieť sa a situáciu riešiť s pomocou odborníka. Deťom sa nežije dobre s tým, že mamička ich nemá rada, že má oveľa radšej brata či sestru,“ radí psychologička Beníšková.
Trauma a jej medzigeneračný prenos
Výsledky štúdie jasne preukázali súvislosť medzi nepriaznivými zážitkami matky z detstva a problémami jej dieťaťa v emocionálnej, behaviorálnej aj kognitívnej oblasti. Tieto súvislosti však fungujú omnoho komplexnejšie než jednoduché priame spojenie. Účinky traumy sa šíria prostredníctvom zložitej siete vzájomne prepojených rodinných a sociálnych faktorov. Matky s traumatickou minulosťou častejšie žijú v horších sociálno-ekonomických podmienkach počas dospelosti. Táto situácia priamo znižuje ich materinskú citlivosť - schopnosť vnímať a primerane reagovať na potreby dieťaťa - a zároveň zvyšuje riziko partnerských konfliktov a depresie. Každý z týchto faktorov následne špecificky ovplyvňuje vývin dieťaťa.
Emocionálne problémy detí, najmä úzkosť a sklony k smútku, priamo súvisia s materskou depresiou. Matky s traumatickým detstvom častejšie trpia depresiou, čo predstavuje kľúčový prediktor emocionálnych ťažkostí ich detí. Problematická minulosť otcov tiež nepriamo prispieva k materskej depresii, čím ešte viac posilňuje tento negatívny vzťah.
Riešenie problémov a odborná pomoc
Ide, samozrejme, o prípad, keď jedno dieťa protežujete skutočne mnohonásobne viac ako to druhé. Ak by ste totiž tento problém neriešili, je možné, že si pre váš prístup ponesie „odstrkované“ dieťa do života veľkú traumu. A taká trauma býva hlboká a dokáže človeka prenasledovať až do smrti. Je možné, že jedno dieťa milujete menej jednoducho preto, že ste sa museli kvôli nemu vzdať niečoho, čo ste robili rada, že vám „narušilo“ plány, napríklad profesijné, že vám skomplikovalo život, alebo jednoducho preto, že vás práve v tom čase opustil partner. Môže to byť tisíc dôvodov - ale nikdy by ich nemalo pocítiť dieťa. A verte, že sa to dá. „Mám tri deti a každé s iným mužom. Nikdy som medzi nimi nerobila rozdiely, pritom každé je úplne iné a s inou povahou. S každým si inak rozumiem a s každým mám iný vzťah. Niekedy je ťažké strážiť si, aby som neprejavovala k niektorému z nich viac lásky, ale myslím, že sa to dá zvládnuť,“ rozpráva štyridsaťročná Martina. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť aj ja, že v mojom živote matky troch synov sa občas vyskytli situácie, keď som si kládla otázku: „Mám ich rada všetkých rovnako?“ Väčšinou to však bolo vo chvíli, keď ma jeden z nich naozaj veľmi naštval. O desať minút potom bolo všetko inak a moje city sa vrátili tam, kde boli predtým. Keď sa zamyslím a spýtam sa znova, či náhodou nemám niektorého z nich radšej, asi vás sklamem - nemám. Ale každého mám rada inak, iným spôsobom. Najstaršieho milujem pre jeho zmysel pre humor, empatiu a galantnosť, prostredného milujem pre jeho rozvážnosť, zodpovednosť a zvláštny lesk v očiach a najmladšieho pre jeho utáranosť a šikovnosť. A myslím, že všetci veľmi dobre vedia, že mama ich má rada tak, ako najlepšie vie, hoci niekedy zvýši hlas a rozhnevá sa.
Prečítajte si tiež: Uzdravenie po spontánnom potrate
Ako posilniť vzťah s dieťaťom?
- Ak bude mamička s jedným z detí musieť riešiť len problémové situácie alebo otravné povinnosti (napríklad robiť domáce úlohy, ktoré sa veľmi nedaria, alebo kontrolovať upratovanie izby, čo dieťa nenávidí, riešenie poznámok zo školy, hádky s kamarátom a pod.), zákonite z toho budú obaja unavení. Chce to naplánovať niečo, čo baví matku aj dieťa, a robiť to najmenej 1x do týždňa (spoločné hranie počítačových hier, spoločné sledovanie rozprávok, spoločné hranie hry, spoločné maľovanie, jazda na bicykli…). Matka a dieťa by sa na to mali tešiť a mať z toho radosť. V takej chvíli sa spoznajú aj z inej stránky - mamička si všimne, aké je dieťa milé, vtipné, pohotové, keď nie je stresované povinnosťami a neúspechmi.
- Snažte sa pravidelne tráviť čas s každým z detí zvlášť. Pomáha aj cielene si všímať dobré stránky dieťaťa a robiť niečo, kde sa uplatnia prirodzené vlohy dieťaťa (napríklad so športovo zdatným dieťaťom sa môže mamička chodiť korčuľovať, pretože ju poteší, ako sa dieťa pekne korčuľuje a aké je obratné).
Vplyv vlastného detstva na výchovu
Tvoje vlastné detstvo hlboko ovplyvňuje spôsob, akým vychovávaš svoje deti - tento vplyv siaha ďalej, než si možno myslíš. Vedci iniciovali túto štúdiu, aby lepšie pochopili, ako sa nepriaznivé zážitky z raných rokov matky prenášajú na jej deti. Predchádzajúce výskumy už potvrdili súvislosť medzi nepriaznivými detskými skúsenosťami a negatívnymi dôsledkami v dospelosti, avšak málo prác skúmalo, ako tieto účinky konkrétne ovplyvňujú rodičovstvo a raný vývoj dieťaťa. Výskumný tím preto vytvoril medzigeneračný model rizika, ktorý sleduje priame aj nepriame cesty od materských tráum k vývoju detí.
Psychologička Jana Zemandl: Spojenie vedy a praxe vo výchove
Psychologička Jana Zemandl je spoluautorkou úspešnej knihy Psychológia pre milujúcich rodičov. Ako hovorí, mnohí rodičia ju vyhľadajú hlavne vtedy, keď majú otázky o vlastnom dieťati. „Potom spolu prídeme na to, že samotného dieťaťa sa na to ani nespýtali,“ hovorí v rozhovore. Vo svojej knihe Psychológia pre milujúcich rodičov spájate vedecké poznatky s psychologickou praxou. Prečo sú pri výchove dôležité aj vedecké poznatky? Myslím si, že práve v poznaní sa skrýva oslobodzujúca sila. Aj v knihe sme sa snažili priniesť rodičom kvalitné a vyvážené informácie, aby sa vždy mohli sami rozhodnúť, ktorú cestu zvolia. Nemyslím si totiž, že existuje iba jedna cesta k dobrému rodičovstvu a jedna cesta, ako byť dobrým rodičom. Napriek svojmu vedeckému zázemiu často rodičom hovorím, že mnohé odpovede nájdu práve vtedy, keď sa pozrú na svoje dieťa. Niekedy prídu za mnou s otázkou o svojom dieťati, ale potom spolu prídeme na to, že sa na to samotného dieťaťa nespýtali. Rodičom často odporúčam, že keď majú nejaký výchovný problém, nech sa v prvom rade pozrú na svoje dieťa a pomenujú, čo v ňom vidia. Pre deti je dôležité, aby ich niekto videl také, aké sú, aby mali deti pri sebe pokojnú milujúcu osobu, ktorá sa pokúša porozumieť tomu, ako sa môžu cítiť. Osobu, ktorá je dostatočne trpezlivá na to, aby neodchádzala od ich tém, a mala aj dosť odvahy zostať s nimi - v hľadaní, v neistote, ale aj v sklamaní či v negatívnej emócii.
Sprevádzanie dieťaťa v ťažkých chvíľach
Povedzme si príklad. Mám školopovinnú dcéru, ktorá večer plače a zverí sa mi, že ju zradili kamarátky, vysmievajú sa jej a jej najlepšia kamarátka sa pridala do iného „tábora dievčat“. Ako milujúci rodič mám, samozrejme, tendenciu to riešiť. Mám potrebu ukázať dieťaťu, čo sa s tým dá urobiť, ako nebyť bezmocným, ako si vo svete poradiť. To je naša prvá snaha - ochrániť svoje dieťa. Existuje však možnosť dieťa sprevádzať - pomenovať, čo sa mu deje, a prestáť s ním ťaživé emócie smútku a sklamania. To znamená sprevádzať ho, ale nedávať mu hneď rady. V praxi by to znamenalo, že by sme napríklad povedali: „Vidím, že ťa to veľmi sklamalo a bolí ťa to…“ Ale nejdem ďalej. Len pomenúvam to, čo vidím. „Nečakala si túto zradu. Samozrejme, sú aj situácie, keď dieťa skutočne potrebuje našu radu a usmernenie. No sú aj situácie, keď môžeme skúsiť takéto sprevádzanie. Takže nemáme dieťa v takej chvíli ľutovať ani mu dávať rady, „len“ byť s ním a nechať ho, nech samo spracuje svoje emócie? V rámci psychológie považujeme všetky emócie za dôležité - patria k životu. Každá emócia totiž hovorí o nejakej potrebe. A k týmto potrebám sa postupne dostávame cez emócie: keď ich dokážeme pomenovať, vtedy ich môžeme naplniť. Je veľmi pravdepodobné, že keď budem dieťa viesť takýmto spôsobom, bude lepšie rozumieť samo sebe, bude vedieť žiť spokojnejšie.
Emocionálna zrelosť a bezpečná vzťahová väzba
Základom tejto schopnosti dôverovať je podľa psychológov bezpečná vzťahová väzba, ktorú si dieťa vytvorí už v ranom detstve s človekom, čo sa oň stará, najčastejšie s matkou. Teória o bezpečnej vzťahovej väzbe je masívny koncept v rámci vývinovej psychológie, ktorý má za sebou už vyše 50 rokov výskumu. Hovorí o tom, že dieťa má tendenciu vytvárať si silné puto k hlavnej opatrovateľskej osobe. Po prvé mu to umožňuje prežitie, ale už dávno sa potvrdilo aj to, že kvalita tohto vzťahu má dosah i na rôzne aspekty jeho života. Výskum napríklad ukázal, že učiteľky bez toho, aby poznali, ktoré deti mali vytvorenú s mamou bezpečnú vzťahovú väzbu, vedeli pomenovať, že tieto deti sú samostatnejšie, sebaistejšie, lepšie zvládajú sociálne interakcie, vedia sa ľahšie upokojiť po rozrušení atď. Už v detskom veku sú tieto deti schopné sa skôr odpútať od mamy a byť samostatnejšie. To, ako sa k nám mama - alebo iná hlavná opatrovateľská osoba - správala v detstve, vytvára akýsi vzorec fungovania. Dieťa si ju vytvorí vtedy, ak má pri sebe stáleho človeka, ktorý reaguje citlivo a spoľahlivo na jeho skutočné potreby a nie na to, o čom si myslí, že sú potreby dieťaťa. Znamená to napríklad, že matka nereaguje na režim, podľa ktorého „má byť bábätko kŕmené“, ale na skutočný hlad dieťaťa. Mama nemusí byť vôbec dokonalá, ale musí mať tendenciu vidieť a napĺňať potreby dieťaťa. Ak sa potrebujem príliš zaoberať svojím vlastným prežívaním, mám menšiu kapacitu vnímať potreby novorodenca. Nemusí však ísť hneď o baby blues či popôrodnú depresiu.
Očakávania a realita po pôrode
Napriek tomu, že sa dnes mnohí rodičia naozaj svedomito pripravujú na pôrod, veľa vecí ich vie zaskočiť. Často sa pripravujú skôr na samotný pôrod, ale na obdobie po pôrode sa chystajú skôr prakticky, hlavne materiálne. A potom ich prekvapia témy, ako sú plač bábätka, spánok, ale najmä prežívanie matky. Som veľmi rada, že v posledných rokoch sa o tom konečne hovorí trochu viac ako v minulosti. Robila som nereprezentatívny prieskum na svojom instagramovom profile, kde som čerstvým matkám položila otázku: „Čo vás najviac prekvapilo v novej role mamy?“ Mnohé zaskočilo napríklad to, že stratili samy seba. Zaskočila ich osamelosť. Zaskočilo ich, že necítili takú lásku voči svojmu dieťaťu, akú si mysleli, že majú cítiť. Je veľmi dôležité hovoriť o tom, že tieto stavy môže prežívať aj zdravá milujúca mama a súčasne môže prežívať stavy šťastia, spokojnosti a lásky. Emócie majú schopnosť vyskytovať sa súčasne, aj keď sú protichodné. Je veľmi dôležité robiť osvetu, aby tieto veci nezaskočili rodičov nepripravených. Pretože mama môže mať výčitky aj vtedy, keď na rozdiel od svojich očakávaní necíti hneď prvý deň po narodení dieťaťa lásku takých rozmerov, ako si myslí, že by mala cítiť. Ak pociťuje napríklad vyčerpanie, strach, zmätenosť, spokojnosť, prekvapenie, vďačnosť, nielen lásku, môže mať pocity viny, môže si myslieť, že niečo nie je v poriadku a že nie je dosť dobrá mama. Môže sa začať trápiť vlastnými výčitkami a menej pozerať na svoje dieťa, a teda ho aj menej vnímať a menej mu rozumieť. Stačilo by podľa vás viac hovoriť o tom, že takéto pocity sú normálne a prirodzené? Určite by sa mnohým problémom predišlo, keby sa inak nastavili očakávania. Lebo často to nie je objektívna realita, ale naše spracovanie reality, ktoré rozhoduje o tom, ako to zvládneme a nakoľko spokojne sa budeme cítiť. Na druhej strane, ak sa ocitnem v období neistoty vo výchove - či už na začiatku, alebo neskôr -, nie je dôvod nedopriať si odbornú psychologickú pomoc. Mám skúsenosť, že niekedy dokonca aj jedno stretnutie dokáže rodičov upokojiť.
Prečítajte si tiež: Pôrod doma a v neskoršom veku: Pohľady a skúsenosti
Vplyv skorého nástupu do práce na vzťahovú väzbu
Čo ak matka nemôže zostať s dieťaťom do dvoch-troch rokov a musí - alebo aj chce - nastúpiť do práce už skôr? Môže to mať negatívny vplyv na budovanie vzťahovej väzby? Kvalita vzťahovej väzby sa dá zmerať pomocou výskumných metód už vo veku 18 mesiacov dieťaťa a vytvára sa najmä v prvom roku. To znamená, že už v tomto veku má vzťahová väzba určitú špecifickú kvalitu a neskoršie obdobie už vlastne slúži na postupné vzďaľovanie sa dieťaťa od hlavnej opatrovateľskej osoby. Výskumy ukazujú, že ak je vzťahová väzba bezpečná, dieťa má v mame istotu, bude sa od nej aj ľahšie vzďaľovať, bude samostatnejšie a odvážnejšie. Ja sama sa čoraz viac stretávam s mamami, ktoré naozaj majú potrebu pracovať počas rodičovskej dovolenky, často je to už aj počas prvého roku bábätka - a dokážu skĺbiť starostlivosť aj prácu. Napokon, aj naša kniha Psychológia pre milujúcich rodičov vznikla v čase, keď sme mali naše deti mladšie než tri roky. Písali sme ju prevažne po nociach, keď deti spali. Často pozorujem, že mnohé matky sa cítia byť hodnotené, ak pracujú a zároveň sa starajú o malé dieťa. Na jednej strane sú súdené za to, že pracujú, ale iné matky sú zase posudzované okolím za to, že sú tri alebo aj viac rokov na rodičovskej dovolenke a „nič nerobia“.
Možnosť zmeny vzťahovej väzby
Čo ak sa matka po narodení dieťaťa trápi, cíti sa nespokojná, nemá kapacitu vnímať a napĺňať potreby bábätka? Dá sa vzťahová väzba v takom prípade „dohnať“ aj neskôr? Ukazuje sa, že zmena vzťahovej väzby je možná, a to v obidvoch smeroch - jednak z bezpečnej na inú ako bezpečnú, ale aj naopak. Je teda možné, že pokiaľ mama v prvých mesiacoch dieťaťa nereagovala primerane - lebo nevedela alebo nemohla tak reagovať -, dieťa ešte môže v ďalších rokoch nadobudnúť istotu, že mama tu preň predsa len je. Že je prítomná, vníma ho, že ho prijíma také, aké je, že jej môže dôverovať, že sa oň postará, a keď bude potrebovať, pomôže mu. No zmena charakteru vzťahovej väzby nie je vždy jednoduchá. Prečo to niektoré matky nedokážu? Rodičia sa postupne učia rozumieť potrebám svojho dieťaťa, čítať jeho signály. Neexistuje niečo ako slovník plaču alebo manuál na dieťa. Je takmer isté, že aj milujúci rodičia často netrafia to, čo dieťa naozaj potrebuje, a nevedia ešte vnímať jeho signály. No ak sú rodičia obrátení na svoje dieťa a snažia sa odmalička sledovať, čo dieťa potrebuje, aký má problém, prečo plače, a majú aj snahu vyriešiť tento problém - tak to je presne to, čo dieťa pre svoj zdravý vývin potrebuje. Určite budú veci, ktoré mohli spraviť lepšie, ale pokiaľ zostanú úprimne obrátení na bábätko a zároveň v kontakte so sebou, potom ich intuícia postupne navedie k väčšiemu zladeniu sa s dieťaťom. Že mu „dopraje“ aj určitú dávku frustrácie. Určite bude robiť aj chyby, a je to tak v poriadku. Pokiaľ je vnímavá k jeho skutočným potrebám, potom ani nemá byť dokonalá.
Obdobie vzdoru a nastavovanie hraníc
Rodičia za mnou často chodia vtedy, keď doma zažívajú takzvané „obdobie vzdoru“. Je to obdobie, keď dieťa začne - vývinovo správne a zdravo - prejavovať svoju vlastnú vôľu, presadzovať svoje potreby, zisťovať, čo chce. Rodičia sa však vtedy začnú cítiť neisto. Deje sa to hlavne vtedy, keď majú zadať dieťaťu hranice a narazia na to, že sa dieťa hnevá. Veľmi častá je vtedy veta: „Ja mu poviem nie, ale ono sa hnevá, plače.“ Jedenapolročné dieťa ide k izbovej rastline a odtrhne ju. Rodič mu povie nie, ale ono začne plakať a hnevať sa. Ako by sme mali zadať dieťaťu tie pevné, ale zároveň láskavé hranice? Povedzme si to na príklade malého dieťaťa, ktoré trhá izbovú rastlinu. Väčšina rodičov dnes už vie, že fyzické tresty nepomáhajú, iba škodia. Aj takéto malé dieťa už učíme pravidlám o tom, ako funguje svet; samozrejme, vekovo primerane. Pravidlá sú jednoduché oznamy, ako napríklad „Kvety neničíme“, „Umývame si ruky“ a podobne. U malých detí sú tie pravidlá iné ako u starších detí a postupne ich pridávame. U malých detí zadávame hranicu práve tam, kde ide o ničenie, ubližovanie sebe alebo niekomu inému. Veku primerane učíme dieťa aj spoznávať prirodzené dôsledky jeho činov - práve tie vedú k zodpovednosti za vlastné konanie. Ak máme pravidlo, že dieťa si má večer pred spaním upratať veci, ktoré používalo, ale neurobí to, prirodzeným dôsledkom môže byť napríklad to, že si večer nestihneme čítať. Dieťaťu povieme: „Dnes si, žiaľ, nestihneme čítať, lebo musíme ešte upratať, keďže si to nespravil/nespravila.“ Dieťa bude pravdepodobne smutné, bude sa snažiť vyjednávať a posunúť tú hranicu. My však budeme tým láskavým a pevným rodičom, ktorý sa naň za to nenahnevá, bude rozumieť jeho sklamaniu, ale bude stáť za dôsledkom. Keď takto sprevádzame dieťa, potom sa veľmi rýchlo naučí rešpektovať pravidlá a rozumieť prirodzeným dôsledkom. Ako však vyriešiť situáciu s tým odtrhnutým kvetom? Ten prípad je trochu špecifický. Ak ide o jedenapolročné dieťa, potom ešte nemá natoľko vyvinutú nervovú sústavu, aby sa dokázalo vždy ovládnuť. Ak je pre také malé dieťa niečo veľmi lákavé, často sa jednoducho nedokáže zastaviť. Rodič si môže myslieť, že dieťa mu to robí naschvál a že ho nerešpektuje. Ale v skutočnosti to pravdepodobne bude tak, že ten podnet prebil sebaovládanie dieťaťa. Jednoducho ten konkrétny stimul bol preň v tej chvíli oveľa dôležitejší - bolo to jediné, na čo dieťa dokázalo myslieť, a preto sa nedokázalo ovládnuť. Pre jedenapolročné dieťa môže byť tá kvetina natoľko lákavá, že ak nechceme, aby ju ničilo, najlepšie je dať ju na nejaký čas na iné miesto. My rodičia by sme mali byť pre deti sprievodcami, ktorí im pomáhajú, ako byť úspešní v bežných veciach.