Úvod
Slovenská politická scéna je neustálym zdrojom diskusií a názorových stretov. Od Novembra ´89 prešla krajina dlhú cestu, plnú výziev a zmien. Aktuálna situácia, kedy premiér Robert Fico čelí kritike študentov, je len jedným z prejavov dynamiky slobody prejavu a názorovej plurality, ktorú sme si vydobyli. Tento článok sa zameriava na komplexnú analýzu politického diania na Slovensku, s prihliadnutím na historické súvislosti, aktuálne problémy a vyhliadky do budúcnosti.
Daň za slobodu: Od ideálov Novembra ´89 k realite súčasnosti
Robert Fico môže slovami posielať študentov bojovať na Ukrajinu, študenti môžu v reakcii na to opustiť miestnosť a písať kriedou na zem odkazy, ktoré sa nemusia všetkým páčiť. Je to daň za slobodu, ktorú sme získali v Novembri ´89. Určite si nikto v roku 1989 nemyslel, že po 36 rokoch bude na Slovensku kvalita demokracie v takom stave, ako je dnes. Bolo zrejmé, že to bude beh na dlhé trate s mnohými prekážkami, no asi málokto si myslel, že bude taká krehká aj po takmer štyroch dekádach. Po žiadnej zmene režimu, ani po Novembri ´89, sa nenaplnili všetky ideály, ale žiaden z problémov, ktorým čelíme dnes, dokonca ani Robert Fico a jeho politika, nie sú také vážne ako zločiny komunizmu pred rokom 1989. Komunistický režim vraždil, väznil a utláčal všetky prejavy, ktoré by ohrozovali jeho existenciu. Tam ani zďaleka nie sme. Okrem iného máme stále slobodné médiá, hoci o tie verejnoprávne sme prišli.
Od 17. novembra 1989 si slobodne volíme aj takých politikov, ktorí dávajú nesplniteľné sľuby, klamú, kryjú korupciu a rozkrádajú štát. Aj to je daň za slobodu, ktorú sme získali. Po 14 rokoch Fica máme iné Slovensko. November ´89 si pripomíname podľa toho, kto je aktuálne pri moci a ako sa krajine darí. Tento rok vláda Roberta Fica November ´89 ignoruje (Fico by mal vystúpiť na straníckej akcii o 18.00 v Nitre), ale nebolo to tak vždy. V roku 2013 ako predseda vlády pozval 17. novembra študentov na obed na Úrad vlády. V príhovore im povedal, že tento deň vníma ako Deň študentov. Ak si niekto nechce pripomínať Nežnú revolúciu a pád komunistov, spomenie Deň študentov a má pravdu. Oficiálne je to naozaj Medzinárodný deň študentstva ako spomienka na rok 1939, keď nacisti popravili študentov, ktorí protestovali proti fašizmu.
"Sme stabilizovaní ekonomicky, sociálne, ale aj politicky," povedal Fico na úvod ich stretnutia. Pripomenul, že chce byť v jadre Európskej únie. Smer rok predtým získal 44 percent v parlamentných voľbách po páde Radičovej vlády a vládol sám. Predseda vlády sa cítil v roku 2013 v najlepšej forme. O 12 rokov neskôr, v roku 2025 je ten istý premiér so študentmi počas novembra v otvorenom konflikte, ktorú diskusia v Poprade naplno odhalila a hoci „kriedová revolúcia“ nemá parametre Nežnej, ich symbolika je podobná.
Dnes nie sme stabilizovaní ekonomicky, neustále konsolidujeme. Nie sme stabilizovaní ani sociálne, chudobou je ohrozených milión ľudí, najviac od roku 2015. A nie sme stabilizovaní ani politicky, koalícia je rozhádaná, a závisí od ľudí ako Huliak, Migaľ či Radačovský. Vláda nerieši problémy ľudí, ale len svoje vlastné a zároveň sa na ňu valí jedna kauza za druhou.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Diplomacia a spoločenské zmeny: Pohľad diplomata Špačka
Diplomat Špaček, ktorý pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí od roku 1998, prežil všetky vlády vrátane troch vlád Roberta Fica. 1. júla sa mal stať veľvyslancom Slovenska v OSN v New Yorku. Ministerstvo zahraničných vecí na poslednú chvíľu jeho vyslanie zrušilo. Jedným z dôvodov môže byť diskriminácia, keďže je gej, do úvahy pripadá aj politická pomsta Zuzane Čaputovej. Áno, posledné dni. V roku 1990 ste mali 15 rokov. Nebolo to o nič ľahšie alebo zložitejšie než kdekoľvek v Československu alebo aj v širšom regióne. Bola to pre LGBTI ľudí veľmi zložitá doba. Téma LGBTI ľudí bola tabuizovaná nielen v spoločnosti, ale aj v rodinách. Bolo veľmi ťažké prísť do kontaktu s niekým, kto by mal vôbec skúsenosť so životom LGBTI ľudí. To, že by som si mohol založiť rodinu, vychovávať dieťa alebo vôbec byť spoločensky akceptovateľný taký, aký v skutočnosti som, bola pre mňa a zrejme aj pre mojich rovesníkov surreálna predstava. Množstvo mojich rovesníkov skončilo buď ako zarytí starí mládenci, osamote alebo v manželstvách v heterosexuálnych vzťahoch. Ja som mal začiatkom milénia možnosť ísť pracovne do Spojených štátov amerických, kde som strávil štyri roky, a bolo to pre mňa veľmi formatívne.
Primerane dobe. Táto vec má minimálne dve roviny. Prvá je spoločenská - prijatie. Nájsť spoločnosť, v ktorej je gej akceptovaný, je dnes oveľa jednoduchšie. Mladí ľudia majú k dispozícii množstvo informácií, môžu sa voľne stretávať, v Bratislave je možné žiť život geja bez toho, aby mal človek obavu. Aj v rodinách je to oveľa viac akceptované ako predtým. Rozdiel oproti 90. rokom je aj v tom, že táto téma bola tabuizovaná nielen doma, spoločensky, ale aj v politike. Nikto to neriešil, nebola to téma. Existovala falošná predstava, že je to možno v poriadku, pokiaľ sa to nepertraktuje na verejnosti. Dnes je najmä v politickom priestore veľa nenávisti voči LGBTI ľuďom a stáva sa to úplne zbytočne politickou témou.
Veľa LGBTI ľudí z menších miest dnes prichádza žiť do Bratislavy. Pravdupovediac, neviem. Pre mňa to celé bola surrealistická predstava a vôbec som nežil v takejto dimenzii. V Bratislave som študoval od vysokej školy, ale mal som iné priority. Aké ste mali vtedy o LGBTI ľuďoch informácie? Takmer žiadne. Svoju orientáciu som si jasne uvedomoval, ale nevyhľadával som iných LGBTI ľudí, ani som nemal pocit, že by som mal patriť napríklad do nejakej komunity.
Vyštudovali ste právo a vstúpili ste do diplomacie. To sa stále pýtam sám seba, ako som sa dostal k právu. Celú mladosť som sa venoval matematike a fyzike, chcel som byť jadrový fyzik. Ale asi roky 1990, 1991 až 1993 vo mne po revolúcii a po vzniku Slovenska vzbudili volanie po verejnej službe. Keď som sa rozhodoval, na akú vysokú školu by som sa mal prihlásiť, tak som si povedal, že možno právo by pre mňa bolo to správne. Už vtedy som poškuľoval po medzinárodnom práve, hoci som poriadne nevedel, o čo ide. Mal som pocit, že to je niečo, kde sa dá právo robiť vo verejnom kontexte. Teda nie byť právnikom, ktorý rieši spory jednotlivých ľudí, ale chcel som právo využiť pre službu vo verejnom sektore.
Keď sa na to obdobie pozerám spätne, tak možno viac, ako by sa dalo predpokladať. Medzinárodné právo je dlhodobou dôležitou mantrou aj pre domácu politiku. Dosť často sa medzinárodným právom oháňajú politici v rôznych kontextoch a paradoxne sme ja a môj tím na medzinárodnom odbore ministerstva zahraničných vecí stáli pri rôznych zlomových udalostiach. Áno, tak na tom som intenzívne participoval, na stanoviskách pre ministra Kukana. Snažil som sa, aby tá zmluva nebola uzavretá, pretože som si myslel, že bola negociovaná nesprávnym spôsobom. Čiastočne sa môjho tímu dotkol paradoxne aj pád Radičovej vlády, kde išlo o euroval. V poslednom období na ministerstve som sa veľmi intenzívne zo zákulisia venoval paktu o migrácii, demisii a nedemisii ministra Lajčáka alebo tam bola téma Istanbulského dohovoru a politickej krízy, ktorú spôsobila požiadavka zo strany SNS na stiahnutie podpisu. Bolo to veľmi nešťastné. Išlo v zásade o technickú zmluvu, ktorá mala vytvoriť naozaj moderné podmienky pre pôsobenie ozbrojených síl Spojených štátov na území Slovenskej republiky. Bolo v tom veľmi veľa zbytočných emócií, hoaxov a nepravdivých vecí. V konečnom dôsledku to bolo podobné tomu, čo sa vytvorilo okolo paktu o migrácii alebo Istanbulského dohovoru.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Ako diplomat ste sa zásadne angažovali aj v spore o vodné dielo Gabčíkovo, čo bol dlhé roky spor medzi Slovenskom a Maďarskom. K tejto téme som sa dostal v roku 2005 a odvtedy sa v nejakej podobe stále venujem implementácii rozsudku. Táto kauza siaha hlboko do minulosti, do 70. rokov, keď padlo rozhodnutie, že sa na Dunaji medzi Bratislavou a Budapešťou postaví veľké vodné dielo pozostávajúce z dvoch samostatných častí Gabčíkovo-Nagymaros. Koncom 80. rokov sa z tejto témy stala v Maďarsku pri páde starého režimu silná politická téma - boj proti Nagymarosu, respektíve boj proti dielu ako takému. Maďarsko potom veľmi skoro vycúvalo z celého projektu a odmietlo dokončiť Nagymaros aj práce, ktoré mali na Gabčíkove. Veľkým pozitívom je, že spor skončil na Medzinárodnom súdnom dvore, najvyššom súdnom orgáne OSN, kde bol v roku 1997 vyhlásený rozsudok. Ten síce nezmenil veci na mieste, sústava funguje v režime ako v roku 1992, ale podarilo sa upokojiť vášne, čo je veľmi dôležité a na čo som veľmi hrdý. Ten rozsudok je jeden z najdôležitejších, aké kedy Medzinárodný súdny dvor prijal. Od roku 1997 sa snažia Slovensko a Maďarsko dospieť k vyrokovaniu dohody o implementácii rozsudku, ako sa majú upraviť vzťahy k objektom, ktoré boli postavené, teda ku Gabčíkovu. Áno, ale neviem, či dospeli k dohode. Tá premena, na ktorú sa v slovensko-maďarských vzťahoch teraz pozeráme, je inak veľmi zaujímavá. Politické strany, pre ktoré boli ešte koncom 90. rokov Maďarsko, Fidesz a Orbán úhlavnými nepriateľmi, sú dnes ich strategickými partnermi.
Mal som kontakty s pani prezidentkou Čaputovou práve prostredníctvom tém, ktoré som spomínal, napríklad, keď sa riešilo, čo s Istanbulským dohovorom. Vtedy sme spolu rokovali prvýkrát a snažil som sa ju informovať o tejto téme. Povedal som jej, že ako občan som sklamaný, ale ako človek z jej tímu ju úplne chápem. Ešte pred tým, ako oznámila, že nebude kandidovať, som jej viackrát povedal, že v tempe, v ktorom išla prvý mandát, sa ten druhý nebude dať utiahnuť. Áno, ale nebral by som to ako negatívum. To je to, čo ju definovalo. Je komplexná osobnosť a spôsob, akým pracovala, uvažovala a prijímala rozhodnutia, mal vplyv na to, aký ten výkon funkcie bol. V tomto bola jedinečná.
V paláci ste boli dôležitým aktérom jednej udalosti - Igor Matovič mohol zachrániť padajúcu vládu, keby podal demisiu, on s ňou aj prišiel do Prezidentského paláca, podal vám ju do rúk a hneď ju aj vytrhol. Vy ste sa objavili vo všetkých správach. Asi som si pomyslel, že je nepredvídateľný. Ale my sme nejakým spôsobom tušili, že sa chystá nejaká „kuleha“, ako hovoria Česi. Pripravili sme sa na to, že sa niečo môže stať. Keď prišiel, tak celý čas telefonoval. Dodnes neviem, či bol ten telefonát reálny alebo len hraný. Potom demisiu vytiahol z vrecka, predo mnou ju podpísal, ja som ju vzal, išiel som spraviť kópiu, ale v jeden moment mi napadlo, čo vlastne na tom papieri je, či to je naozaj demisia. Bola tam teda prítomná táto opatrnosť. Nakoniec to bola demisia. Zaujímavé ešte bolo to, že sme celý tím boli v paláci, prebiehala schôdza Národnej rady a otázka vyslovenia nedôvery vláde bola na stole. Mali sme aj mediálny tím, ale ten sme stiahli. Nepomohlo a bohužiaľ sme to nemali zachytené ani na zázname.
Nútený outing a právo na súkromie
V apríli vyšli dva texty v Plus 7 dní, časopise, ktorý vlastní finančná skupina Penta. Prvý mal titulok „Dvaja muži a dieťa? Vedúci Čaputovej kancelárie vychováva bábätko so spolubývajúcim“ a druhý „Zlatý padák pre šéfa Čaputovej kancelárie? Balí kufre aj s gej partnerom a ich bábätkom“. Vyoutovali vás - teda zverejnili informáciu o vašej sexuálnej orientácii a ešte mohli ohroziť aj vaše dieťa. Bolo to pre mňa extrémne nepríjemné, hraničilo to so strachom, obavami o rodinu, o dieťa. Celkom som nerozumel, čo za tým v skutočnosti bolo. Či to bol útok na prezidentku, či sa to malo týkať mňa, mojej kariéry, dieťaťa, toho, že som gej, alebo o čo išlo. Nakoniec som po tom ani nepátral, lebo som si povedal, že je to jedno. Nejakým spôsobom to odznelo, ale je fakt, že to bol asi prvý nútený outing zo strany slovenských médií. Nepamätám si na podobný príbeh. On je tiež právnik a spoznali sme sa cez medzinárodné právo. Úplne rovnako, ako keby heterosexuálny pár - manžela a manželku - niekto označil pojmom spolubývajúci. Je to dehonestujúce. Dehonestuje to náš vzťah. V Rakúsku, na zámku Schloss Hof v roku 2020. Ale bola to covidová svadba, takže sme tam boli len my dvaja a svedkovia. Myslím, že veľmi podobne ako ja. Môj manžel mi je však veľkou oporou a zároveň aj inšpiráciou, keďže je extrémne hodnotovo založený a viackrát ma v otázke, že treba vystúpiť a bojovať za svoje práva, posúva ďalej.
Redaktorka z Plus 7 dní zvonila u vás doma. V texte opisovala, že videla kočík, že dieťa bolo doma so ženou, ktorú označili ako opatrovateľku. To je ďalšie prekročenie nejakej hranice. Toto bol extrém. Veľa ľudí v mojom okolí to označilo slovom hnus. Získal som veľa podpory práve vo vzťahu k tejto konkrétnej udalosti. Myslím, že to je prekročenie akejkoľvek žurnalistickej etiky, pokiaľ o žurnalistike vôbec môžeme hovoriť. Keď vám niekto búcha do dverí, vyhľadá si vašu adresu, má potrebu prísť do bytu, tak je to vzbudzovanie strachu. Naša prvá reakcia bola, že by sme mali odísť z Bratislavy a ísť aspoň na nejaký čas preč. Ale nakoniec naša hrdosť prevážila. Povedali sme si, že nemáme čo skrývať, nerobíme nič zlé a máme ísť príkladom usporiadaným životom. Použijem slová súčasného prezidenta - rodina nie je definovaná vonkajšími znakmi, ale tými vnútornými, čo je pre mňa láska, vzájomný rešpekt, úcta, bezpečie, a tu môžeme ísť príkladom.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
V Plus 7 dní odôvodnili to, že o vás píšu, takto: „Je štatutárom paláca, generálnym tajomníkom, mužom, ktorý vie o všetkom a ktorý nesie zodpovednosť za chod paláca a jeho niekoľkomiliónové výdaje ročne. Tajnosti teda k nemu ako k verejnému funkcionárovi rozhodne nepatria.“ Alebo ďalšia veta: „Je nám jasné, že pre páry rovnakého pohlavia nie je ľahké vychovávať dieťa v polarizovanej slovenskej spoločnosti. Ale šéf prezidentskej kancelárie je inteligentný muž, ktorý to všetko musel brať do úvahy už vtedy, keď sa pre dieťa rozhodoval. A keď sa hovorí o veciach s tým spojenými, napríklad o potrebe zmeny legislatívy, očakávali by sme, že najhlasnejšie bude počuť ľudí, ktorých sa tieto problémy osobne týkajú a zároveň sa pohybujú na najvyšších poschodiach politiky. Pripadá mi to ako falošná zámienka, či už právna, alebo novinárska, ktorá mala legitimizovať tento článok. V prvom rade nie som politik, ani som nebol. Som síce verejný funkcionár, ale vždy som pôsobil ako odborník, čiže nesúhlasím s tým, že by som mal zniesť takýto druh zásahu, ktorý sa navyše týkal maloletého dieťaťa. Áno. Keď som to videla, tak mi ako prvé v prípade Plus 7 dní napadlo, že celú prezidentskú kampaň pôsobili ako stranícke noviny Petra Pellegriniho, ktorý absolútne odmieta hovoriť o svojom súkromí a má na to právo, a namiesto toho, aby sa zaujímali oňho, vyoutujú vás. To, čo v skutočnosti bolo za tým článkom, je pre mňa záhadou. Faktom je, že tento text vyšiel v online verzii prvýkrát v deň druhého kola prezidentských volieb. Neviem, či to malo odvrátiť pozornosť alebo to bolo namierené na prezidentku, alebo išlo o pomstu mne, že som pre Zuzanu Čaputovú pracoval. Nie je mi to zrejmé a asi sa to ani nedozviem. Myslím si, že aj politici majú právo na súkromie, každý jeden človek. Každý LGBTI človek má výsostné právo rozhodnúť o tom, či sa vyoutuje alebo nie, či informácia o jeho orientácii bude verejne známa.
Toto sa pýtam sám seba aj ja, ale odpoveď nenachádzam. Myslím si, že najviac by LGBTI ľuďom na Slovensku mohli pomôcť pozitívne príklady, ktorých máme stále málo. Boj s homofóbiou by mal práve začať prostredníctvom pozitívnych príkladov. To dnes nevieme povedať. Je to človek, ktorý je dlhodobo v politike, je to preňho známy terén a rýchlo sa zhostí novej funkcie. Má silný mandát a jeho veľkou výhodou je, že má vládu, ktorá nie je opozíciou voči Prezidentskému palácu, čo tu nebolo desať rokov. Má potenciál prispieť k tomu, aby sa na Slovensku reálne robili zmeny k pozitívnemu.
Zrušená nominácia a politické rozhodnutia
Ponúka sa ešte jeden motív, prečo to na vás vytiahli. Pluska napísala: „Má mať totiž namierené do USA, kde je adeptom na lukratívny džob vedúceho zastúpenia SR pri OSN. Jeho spolubývajúci z ministerstva zahraničných vecí má vraj sľúbené miesto konzula.“ Ako to vlastne dopadlo? Je to jeden z možných motívov, že si ministerstvo zahraničných vecí nevedelo predstaviť, že by malo prvýkrát v histórii otvoreného LGBTI veľvyslanca. Bol to ešte minister Káčer, ktorý ma oslovil, či by som prijal ponuku pôsobiť ako stály predstaviteľ Slovenskej republiky pri OSN v New Yorku. Vzhľadom na svoj odborný background, či už ide o medzinárodné právo, alebo o to, že som Slovensko viackrát zastupoval na pôde OSN, som s tým súhlasil. Po pôsobení v paláci sa mi to zdalo ako najlepšie riešenie nielen pre mňa, ale aj pre slovenskú zahraničnú službu. Povedal som áno, ale avizoval som, že by som rád dokončil mandát prezidentky Čaputovej. Nešiel som sa upratať do zahraničia ešte pred tým, ako skončila. Miesto v New Yorku bolo potvrdené aj ministrom Wlachovským a Ódorovou vládou a v konečnom dôsledku aj novou vládou a ministrom Blanárom. Niektoré nominácie, ktoré boli predschválené, boli zrušené niekedy v septembri, októbri, keď sa vláda ujala moci. Na niektorých miestach boli urobené zmeny, čo je legitímne, ale netýkalo sa to môjho miesta. V mojom prípade nastala zmena až po zverejnení tohto článku. V máji mi oznámili, že 1.
To nebolo špecifikované. Teraz sa to dosť často opakuje - je to politické rozhodnutie, nezamýšľajte sa nad tým. Sú možné len dve verzie. Neľutujem to a určite to nebola chyba. To, že som po boku prezidentky dokončil jej funkčné obdobie, bolo pre mňa oveľa významnejšie. Bez tej bodky by to pre mňa nedávalo zmysel. Nebol by som profesijne naplnený, keby som odišiel do New Yorku pre svoj súkromný záujem. Ako vnímate ministra zahraničných vecí Juraja Blanára? Je to v prvom rade profesionálny politik. Ministerstvo zahraničných vecí nemá veľa skúseností s tým, že na jeho čele je silná politická osobnosť z vládnej strany. Ja som dlhodobo presadzoval, aby bol na čele ministerstva politik, ktorý získa legitímnu podporu vo voľbách. To sa v zásade stalo. Ale pri súčasnom vedení rezortu mám pocit, ako keby zahraničná služba strácala smer.
Aktuálne udalosti a politické dianie
Aj tieto udalosti sa stali za posledný týždeň.
Vrátený do služby
Slovenská polícia si po dlhých mesiacoch tápania konečne vydýchne! Do práce, teda do činnej služby, sa totiž môže hlásiť jeden z nenahraditeľných príslušníkov zaradených do skupiny takzvaných čurillovcov. Konkrétne Pavol Ďurka, v prípade ktorého zrušil Správny súd v Bratislave personálny rozkaz ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka z jesene 2023. Postavil ním čurillovcov, obvinených z rôznej trestnej činnosti, mimo služby. Keďže ešte predtým z nich stihli urobiť chránenú zver, pardon, chránených oznamovateľov, súd aktuálne vyriekol verdikt, že Ďurka pekne-krásne nastúpi do služby. Lebo minister ho nemohol postaviť mimo služby. Čo by hneď aj vraždu spáchal! Je predsa chránený. Policajný zbor tak opäť môže naplno využívať Ďurkove mimoriadne schopnosti a zručnosti, ktorými sa blysol v minulosti. Napríklad keď sám seba postrelil doma vo vlastnej spálni. Alebo keď zabudol služobnú zbraň v podniku, v ktorom sa stretol s mafiánmi. Treba povedať, že čestnými, lebo elitnému príslušníkovi „kolt“ vrátili.
Funkčný superpočítač
Slovensko má prvý superpočítač. Volá sa Perun a dokonca aj funguje, ubezpečili kompetentní. Do prevádzky ho slávnostne spustili na Technickej univerzite v Košiciach. Počas tejto veľkolepej udalosti, na ktorej sa okrem rektora školy Petra Mésároša zúčastnil aj minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Samuel Migaľ, bolo tiež povedané, že celková investícia do tohto funkčného superpočítača presahuje 21 miliónov eur. Peniaze boli vyčlenené z plánu obnovy. Tento stroj má Slovensko posunúť medzi krajiny s vysokovýkonnou výpočtovou infraštruktúrou, čomu sa minister Migaľ nesmierne teší. Superpočítač Perun sa bude využívať pri náročných simuláciách vo vesmíre, vývoji materiálov, modelovaní klímy či v medicínskom výskume. Dôležitú úlohu zohrá aj pri rozvoji umelej inteligencie.
Jana Vaľová opúšťa parlament
Najsilnejšia koaličná strana Smer-SSD šokovala svojich priaznivcov. Lepšie povedané, šokovala ich jedna z členiek Smeru Jana Vaľová, ktorá sa radí medzi parlamentné stálice. V poslaneckej lavici sedela od roku 2006. Už nebude. Rozhodla sa odísť. Mandátu sa vzdala náhle, pričom jej stranícky šéf Robert Fico prezradil, že dôvodom sú zdravotné problémy. Opozícia však údajne disponuje zaručenými informáciami, že Vaľová sa presúva do diplomacie, konkrétne na veľvyslanectvo do Prahy. Ona sama celú záležitosť zahmlieva. Cez sociálnu sieť svojim fanúšikom odkázala, že politickej práci sa chce venovať tak dlho a intenzívne, ako jej to zdravie dovolí. A je vraj úplne jedno, na akej pozícii to bude. Hlavne, že to bude v prospech ľudí a Slovenska. Len doplňme, že do parlamentu miesto nej nastúpi Vladimír Macášek.
Provokatéri na Ministerstve obrany
Z najvyššieho vedenia ministerstva obrany sa nám vykľuli poriadni provokatéri! Najskôr vyšlo najavo, že rezortného šéfa Roberta Kaliňáka sprevádzal počas nedávnej návštevy Vietnamu bývalý poradca premiéra Fica Quang Le Hong. Ide pritom o kľúčovú osobu vo vyšetrovaní únosu vietnamského občana z roku 2017. Quang Le Hong bol v tejto súvislosti už aj obvinený a slovenská polícia na neho v minulosti vydala zatykač. Či ho stále hľadá, nevedno, ale vo Vietname nedávno sedel po boku Kaliňáka, v postavení osobitného vyslanca slovenského premiéra. V uplynulých dňoch sa zviditeľnil aj štátny tajomník ministerstva obrany Igor Melicher, ktorý v súkromnej televízii úplne prirodzene vykladal, že by Ukrajina mala byť pod ruským vplyvom. Opozícia okamžite požiadala o jeho odvolanie. Vyjadrenia Kaliňákovho štátneho tajomníka skritizoval aj ukrajinský veľvyslanec v Bratislave Myroslav Kastran. Označil ich za neprípustné, keďže sú opakovaním ruskej propagandy.
Nová cesta a let do Košíc
Mimoriadne rušné dni má za sebou minister dopravy Jozef Ráž. Po niekoľkých vlakových nešťastiach však konečne mohol vylepšiť imidž svojho rezortu. Najskôr slávnostne strihal pásku na novovybudovanom cestnom úseku R2 medzi Kriváňom a Mýtnou. Označovaný je aj ako cesta v korunách stromov. Výstavba úseku trvala štyri roky. Má približne deväť kilometrov a jej súčasťou je aj najdlhší most na Slovensku s dĺžkou 4 374 metrov. Táto cestná paráda stála zhruba 270 miliónov eur. Okrem strihania pásky sa minister Ráž usmieval do fotoaparátov aj pri spustení vnútroštátnej leteckej linky, ktorá prepája Bratislavu s Košicami. Zabezpečuje ju spoločnosť Wizz Air, ktorá sa stala víťazom verejnej súťaže.
#