Hyperkinetická porucha pozornosti (ADHD) u detí: Príznaky, diagnostika a možnosti liečby

Hyperkinetická porucha pozornosti (ADHD) je jednou z najčastejších porúch psychického vývinu detí. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o ADHD, vrátane jej príznakov, diagnostiky a rôznych terapeutických postupov.

Čo je ADHD?

ADHD je skratka pre Attention Deficit Hyperactivity Disorder, čo v preklade znamená hyperkinetická porucha pozornosti. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) je zaradená do kategórie diagnóz F90-F98, čo sú poruchy správania a emočné poruchy vznikajúce zväčša v detstve a počas dospievania. ADHD sa prejavuje hyperaktivitou, impulzivitou a deficitom pozornosti. Práve tieto tri príznaky pomáhajú lekárom bližšie diagnostikovať ADHD a následne zvoliť čo najlepší terapeutický postup.

Príznaky ADHD

Prejavy ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmych rokov a vo viac ako 50% prípadov si ju nesú až do dospelosti. Veľkou pomocou pri diagnostike dokáže byť učiteľ základnej školy, ktorý má najlepšiu možnosť nestranne pozorovať správanie dieťaťa.

Zatiaľ čo v mladšom predškolskom veku, prevláda u detí s ADHD hyperaktivita, v staršom veku nastupuje nepozornosť. Mladšie deti s poruchou ADHD sú stále v pohybe, neobsedia na jednom mieste, dokážu všade vyliezť a často sú hlučné. V škole dieťa s poruchou pozornosti vstáva z lavice, nepýta si slovo, ale vykrikuje a neplní všetky zadania. Pri domácich úlohách nedokáže sústredene sedieť a obvykle ich ani nedokončí. Prospech sa zvyčajne zhoršuje, a pokiaľ mu nie je poskytnutý individuálny prístup, nedokáže udržať krok s ostatnými žiakmi v triede. Dieťa tak môže stratiť akúkoľvek motiváciu niečo dosiahnuť a byť úspešný v neskoršom dospelom veku.

Medzi konkrétnejšie príznaky poruchy pozornosti patria:

Prečítajte si tiež: Komplexná analýza LSD a detí

• Nepozornosť, ktorá spôsobuje rôzne úrazy a nehody.
• Vyhýbanie sa zadaným úlohám.
• Neschopnosť sústrediť sa a prinavrátiť sa k činnosti, ak ho niečo vyruší.
• Neschopnosť udržať poriadok.
• Problematické presúvanie sa k riešeniu inej činnosti.
• Zabúdanie a núdzová improvizácia namiesto plánovania.
• Zaoberanie sa detailmi a strata prehľadu o celku.
• Zhoršený odhad času.
• Nedokončovanie dlhodobých činností a malá vytrvalosť.
• Ťažkosti so začatím činnosti.
• Strácanie vecí.
• Problém plynulo odpovedať.

Príčiny ADHD

Jednu a hlavnú príčinu ADHD by sme hľadali márne. Ide totiž o multifaktoriálnu poruchu, ktorá zahŕňa ako genetickú predispozíciu a neurologické a biologické príčiny, tak aj psychosociálne nastavenie dieťaťa. Aj keď je dokázaný dedičný vplyv, treba brať do úvahy aj negenetické vplyvy, ako je napríklad nízka pôrodná váha, komplikovaný pôrod, konzumácia alkoholu, drog a fajčenie v tehotenstve.

Diagnostika ADHD

Správna a včasná diagnostika ADHD je výlučne v rukách lekárov. Zdravotná starostlivosť o tieto deti je vedená v ambulanciách klinických a poradenských psychológov, psychiatrov a odborníkov, ktorí pracujú s duševnými chorobami. Odporúčanie k špecialistovi prichádza najčastejšie od pedagógov a všeobecných lekárov. Tým sa vytvára úzka spolupráca lekár-rodič-učiteľ. Aj keď je ADHD poruchou správania, sledujú sa aj fyzické znaky. Pozorovanie správanie je neodmysliteľnou súčasťou diagnostiky ADHD.

Odhalenie poruchy pozornosti a hyperaktivity je často odďaľované, pretože spoločnosť tieto deti „škatuľkuje“ ako neposlušné a nevychované. Mnohí rodičia nechcú prijať fakt, že ich dieťa trpí poruchou, čím je práca s dieťaťom náročnejšia. Deti, ktoré trpia ADHD, majú obvykle v mladšom veku problémy s hrubou lebo jemnou motorikou, čo môže byť dôležitým signálom pre odhalenie poruchy.

Liečba ADHD

Dôležitá je správna liečba. Mala by byť komplexná. Farmakologická liečba ADHD spočíva v pravidelnom podávaní psychostimulancií. Na Slovensku sú registrované metylfenidát (Concerta) a atomoxetín (Atomoxetin). Každý ošetrujúci lekár musí potrebu týchto liekov veľmi starostlivo zvážiť a ich užívanie si vyžaduje pravidelný monitoring.

Veľmi obľúbené a často využívané sú liečebné metódy bez užívania liekov. Ide o metódy modernej psychoterapie, ktoré sú založené na každodennej svedomitej práci v úzkej spolupráci lekár-rodič-učiteľ. Tento spôsob nazývame ako takzvaný intervenčný program. Je to predovšetkým kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) zameraná na špecifické správanie pacienta. Táto terapia sa zameriava na myšlienky a správanie prebiehajúce v danom okamihu „tu a teraz“. Ide o každodenné činnosti a nadobúdanie nových zručností.

Prečítajte si tiež: Riešenie Problémov s Deťmi v MŠ

Medzi ďalšie metódy patria:

• Výchovné metódy - trénovanie každodenných činností doma a v škole. Je potrebné dieťaťu vytvoriť rutinu zásad a povinností, ktoré sú pre dieťa nemenné.
• Arteterapia - práca s rôznymi materiálmi, ako je keramická hlina, drevo či kreslenie.
• Muzikoterapia - počúvanie hudby (sústredenie), hra na hudobný nástroj (jemná motorika) a spev.
• Rečová terapia - logopédia.
• Hra divadla - umožňuje navodiť situáciu a prinútiť dieťa premýšľať o vlastnom konaní v danej role. Podporuje tvorivosť, fantáziu a empatiu.
• Kontrolovaný pohyb - skákanie na trampolíne počas rozhovoru, hojdanie sa na kresle počas riešenia nejakého problému alebo prechádzanie sa po miestnosti počas rozprávania. Jedná sa o cielený pravidelný pohyb, ktorým sa naplní potreba hýbania sa a dieťa v konečnom prípade upokojuje pri hľadaní riešení.

V súčasnosti sa objavujú teórie o správnom nastavení stravovania detí s ADHD. Ako top látku viaceré zdroje uvádzajú omega-3 mastné kyseliny. Bez ohľadu na možnosť účinku tejto látky na deti s ADHD, sú omega-3 mastné kyseliny pre deti dôležité hlavne na vývoj a správnu činnosť mozgu, sústredenie, pamäť aj koncentráciu. Za veľmi nevhodné sa považujú potraviny a nápoje s vysokým obsahom cukru a kofeínu, ktoré spôsobujú časom zhoršenie stavu.

Problémy s adaptáciou u detí

Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Ak sú adaptačné schopnosti dieťaťa alebo rodiny oslabené, môžu nastať problémy.

Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov.

V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy. V anamnéze niekedy vypátrame “obojstrannú” traumatizáciu, napríklad počas pôrodu. Nespracované psychické traumy bránia prirodzenému oddeleniu sa matky od dieťaťa, pretože matka často prežíva silný pocit viny a strach, že sa jej dieťaťu stane niečo veľmi zlé. Podporu by v týchto prípadoch mala dostať predovšetkým mama. U dieťaťa potom prebehne separačný proces omnoho hladšie. Niekedy v tom pomôže aj “tréning” separácie v bezpečnom a hravom terapeutickom prostredí.

Prečítajte si tiež: Deti predškolského veku a poruchy správania

Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať. Môže sa to prejavovať častými výbuchmi zlosti alebo naopak utiahnutosťou, plačlivosťou či zvýšenou chorobnosťou, čo ďalej sťažuje proces adaptácie v škôlke alebo škole.

Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový. Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa.

Ako uľahčiť dieťaťu proces adaptácie?

• Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte.
• Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
• Podporujte sociálne zručnosti: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá.
• Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má.
• Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín.
• Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky.
• Podporujte samostatnosť dieťaťa.
• Vyhľadajte odbornú pomoc. Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom, ktorý vám môže poskytnúť nový pohľad na vec a dostatočnú podporu na zvládnutie adaptačných ťažkostí.

Problémové správanie u detí

Ak máte doma dieťa, ktoré je veľmi živé, aktívne, nedokáže obsedieť a všetko ho zaujíma, v kolektíve detí sa ťažko prispôsobuje, ruší ostatných, spôsobuje konflikty, je možné, že trpí určitými poruchami - avšak, nemusí tomu tak byť. Dnešná uponáhľaná doba dieťa rozptyľuje. Zo všetkých strán sa naň „valia“ rôzne podnety, ktoré nedokáže spracovať. Pozornosť a schopnosť sústrediť sa sú neustále atakované. Na ich správny vývin nemá moderné dieťa často adekvátne podmienky. Nemusí však hneď ísť o poruchu, môže to byť reakcia na situáciu, v ktorej sa dieťa nachádza. Prípadne sa jedná o prejav jeho aktuálneho stavu, napr. momentálne prežívanej úzkosti, obáv, napätia, očakávania a podobne.

Porucha sa prejavuje nadmernou pohyblivosťou, neschopnosťou koncentrácie pozornosti, ľahkou rozptýliteľnosťou rôznymi predmetmi, impulzivitou a vznetlivosťou.

Ako môže učiteľ pomôcť problémovým žiakom?

Učiteľ sa môže napríklad pokúsiť zistiť, z akého dôvodu žiak upútava pozornosť, akým spôsobom sa presadzuje medzi spolužiakmi, z čoho má strach a obavy, v čom zlyháva, ako sa cíti v rôznych situáciách, čo ho dokáže vyprovokovať, v čom sa snaží vyniknúť a podobne. Pritom nesmie zabúdať ani na skúmanie svojich vlastných reakcií a správania sa, pretože porozumenie žiakovým problémom vychádza aj zo skúmania vlastného správania. Niekedy je nevyhnutné žiakom odoprieť pozornosť (napr. v prípade nežiaduceho správania uplatniť ignorovanie ako trest), inokedy naopak venovať viac pozornosti (v prípade očakávaného správania pochváliť, oceniť, uznať, priateľsky uvítať).

Najčastejšie prejavy problémového správania

Nežiaduce správanie je vo všeobecnosti charakterizované rôznymi prejavmi, sa však väčšinou navzájom ovplyvňujú a často sa vyskytujú aj v kombinovanej podobe. Prejavuje sa ako výbušnosť, sklony k unáhlenému konaniu na základe silného (napr. emočného či afektívneho) popudu, nepokoj a podráždenosti.

• Hyperaktivita sa najčastejšie prejavuje extrémne zvýšenou úrovňou aktivity, motorickej instability, nepokojom, impulzívnosťou, poruchou pozornosti, sociálneho správania, problémami v učení či emocionálnymi poruchami.
• Hypoaktivita sa prejavuje extrémne zníženou úrovňou aktivity. O hypoaktivite hovoríme najmä vtedy, ak dieťa nereaguje pohotovo na pokyny učiteľa alebo rodiča, je vždy posledné pri vypracovaní úloh, nestíha za ostatnými žiakmi triedy, nestihne dokončiť všetky zadané úlohy v primeranom časovom limite.
• Agresivitu sprevádza útočnosť, výbojnosť, dobyvačnosť, sklony konať nepriateľským, útočným až deštruktívnym spôsobom voči sebe aj iným.
• Šikanovanie je zlomyseľné obťažovanie, týranie a prenasledovanie spojené s bezohľadnosťou až brutalitou s cieľom fyzicky resp. psychicky ublížiť druhému.
• Záškoláctvo predstavujú vyhýbavé reakcie s cieľom vyhnúť sa školským povinnostiam.

Ako môže učiteľ efektívne pracovať s problémovými žiakmi?

1. Využíva prácu v skupinách a vo dvojiciach. Spája žiakov s rôznorodým tempom alebo naopak s rovnakým tempom.
2. Učiteľ stanovuje pravidlá správania sa. Už v 1. ročníku je dobré naučiť žiakov základným pravidlám a dbať na ich dodržiavanie.
3. Prístup k žiakom nemá byť príliš tvrdý ani príliš benevolentný.
4. Učiteľ by nemal kritizovať žiakov. Keď učiteľ komunikuje so žiakmi, tak by mal využívať popisný jazyk.
5. Chráňme záujmy žiakov. Učiteľ by mal mať ochotu vždy pomôcť a poradiť.
6. Učiteľ by mal sledovať, či sa u žiakov nevytvára mechanizmus upútavania pozornosti.
7. Obohacuje svojich žiakov o prežívanie.
8. Učiteľ uskutočňuje individuálne konzultácie so žiakmi triedy, a to nie iba s problémovými.

Príprava prváčika na školu

Rodič pripraví dieťa na školu najlepšie tým, že ho na ňu pozitívne naladí. Zastrašovanie typu „len počkaj, v škole ti nastane iný/tvrdý režim“ by rodičia vysloviť ani nemali. Motivujme dieťa k tomu, že sa naučí čítať a písať, že bude môcť napísať list komu bude chcieť.

Významnú úlohu pre prváka zohráva zvládnutá komunikácia a sociálna interakcia s učiteľom a so spolužiakmi. Pri dobrej adaptácii na školu zohráva úlohu schopnosť koncentrovať sa na nejakú činnosť aspoň 10 minút.

Rodičia môžu k samostatnosti a zodpovednosti prispieť práve tým, že nebudú prvákovi baliť školskú tašku namiesto neho, ale spolu s ním.

S príchodom dieťaťa do školy sa začína návrat do školských lavíc aj pre rodičov. Spoločné borenie sa so starosťami a úspechmi, ktoré dnešné deti vyžadujú a potrebujú má na ich výkon nemalý vplyv.

Žiadne dieťa nie je zlé, má iba svoje dôvody, ktoré ho nútia prežívať situácie a konať tak, ako koná. Deti, rovnako ako dospelí, majú svoje strachy a úzkosti, svoje potreby. Bojujú a vyrovnávajú sa s tlakom, ktorý je na ne kladený. Dieťa vždy len reaguje na vzniknutú situáciu a snaží sa ju spracovať.

Duševné problémy u detí

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.

Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

Medzi najčastejšie duševné problémy u detí patria:

• Úzkosti: Neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť.
• Poruchy príjmu potravy: Posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku.
• Depresie: Neustály smútok, strata záujmu o aktivity, izolácia.
• Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Výrazná emocionálna úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
• Bipolárna afektívna porucha (BAP): Výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania.

Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.

Reakcie rodičov na problémy detí

U zdravotných resp. somatických ochorení detí, sa snažia rodičia riešiť problém u lekára, podporujú liečbu, naopak u psychických problémov skôr nedôverujú, obviňujú deti aj okolie a odmietajú terapiu.

Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, obviňujú škôlku, školu, kamarátov, ktorí ho šikanujú, druhého rodiča, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie! Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou.

Problémom sú aj predstavy rodičov ako riešiť ťažkosti detí. Chcú ich zmeniť u dieťaťa, riešiť jeho strach, aby sa nebálo, nedalo sa šikanovať, aby ho nebolelo bruško, riešiť jeho agresivitu, aby vedelo čítať.

tags: #problemove #dieta #prveho #rocnika