Výchova dieťaťa je jednou z najväčších úloh. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu pristupovať.
Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky. Tento článok sa zaoberá psychologickými aspektmi kriku na deti a ponúka pohľady a stratégie na zvládanie tejto náročnej situácie.
Bežné Výchovné Chyby a Ich Dopad
Pri výchove detí sa stretávame s rôznymi výzvami a často nevedome používame metódy, ktoré nemusia byť efektívne alebo môžu mať dokonca negatívny dopad na dieťa. Je dôležité si tieto chyby uvedomiť a hľadať konštruktívnejšie prístupy.
1. Vyčítanie Zlého Správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zaznamenali ste však niekedy, že by vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Dieťa si z nich môže vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky typu „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o špeciálnych materských školách
3. Prosenie a Prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
4. Výzvy Bez Následkov
Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Dieťa to nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité." Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
5. Hrozby Bez Uskutočnenia
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, detí vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
6. Ignorovanie
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celá osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
7. Nepriateľské Reakcie
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
Prečítajte si tiež: Záujmy detí pri striedavej starostlivosti
8. Výčitky a Nadávky
Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
9. Nepremyslené Vyhrážky
„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie." Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
10. Telesné Tresty
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Prečo Kričíme? Psychologické Aspekty
Krik je často prejavom frustrácie, stresu a bezmocnosti rodiča. Je to reakcia na situáciu, ktorú vnímame ako nekontrolovateľnú alebo ohrozujúcu. Krik môže byť aj naučený vzorec správania, ktorý sme si osvojili v detstve.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov: Dieťa v nemocnici
Dôsledky Kriku na Dieťa
Krik má negatívny dopad na emocionalitu dieťaťa. Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Emócia Strachu
Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je.
Vplyv Temperamentu a Kultúry
Spôsob komunikácie rozlišujeme pri malých deťoch a pri tínedžeroch. Závisí to od mnohých faktorov. Vstupuje do toho osobnosť dieťaťa. Dieťa, ktoré je prirodzene úzkostnejšie, je určite na krik citlivejšie a utiahne sa, pričom to už môže byť aj tínedžer. Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe. Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne. Predstavte si typickú taliansku rodinu, v ktorej kričia takmer neustále, no oni si tým v podstate prejavujú lásku.
Ako Reagovať na Drzé Správanie Detí
Odvrávajú vaše deti, sú drzé, kričia? Klinická psychologička radí 3 geniálne spôsoby, ako reagovať na správanie a deeskalovať napätie:
- „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“
- „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“
- „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“
V tejto situácii sa chováte ako dospelý, zrelý človek. Nedovolíte vtiahnuť sa do mocenského boja a nedovolíte situácii ani drzosti eskalovať. Samozrejme, že sa môžete cítiť dobre, keď na to zareagujete, ako chcete v prvej chvíli zareagovať, ako - nemôžeš takto so mnou rozprávať! Tvoje správanie je nerešpektujúce, neospravedlniteľné, dnes žiadny iPad!
Lenže dobre vieme, že keď na drzosť a odvrávanie budeme reagovať takto, drzosťou, tak presne aj oni budú na nás reagovať ešte väčšou drzosťou. A to je neefektívne. My musíme byť v tomto tí dospelí. Naše deti budú spolupracovať s väčšou pravdepodobnosťou, keď si zvyknú, že práve doma sa môžu cítiť aj napriek tomu, čo prežívajú, napriek impulzívnym reakciám, rešpektovaní, vypočutí, videní.
Čo Robiť, Keď Už Krik Ujde?
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti.
Ospravedlnenie a Diskusia
Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom. Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak. Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal. Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím.
Verejné Zahanbenie
Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí. V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu. Zanechá na dieťati takéto verejné zahanbenie krikom väčší šrám, ako keď sa to stane niekde doma bez prizerajúcich sa ľudí? Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane.
Prevencia Kriku: Uvedomelosť a Sebareflexia
Rodič, ktorý sa už zamýšľa nad tým, že by na dieťa nemal kričať, už prejavuje istú mieru uvedomelosti. Ale rodiča, ktorý používa krik ako bežnú výchovnú stratégiu, ani tento rozhovor neosloví. Samozrejme, že áno. Najmä, ak je rodič naučený z prostredia, v ktorom vyrastal, že je to normálne. Sú to vzorce, ktoré sa veľmi ťažko menia, človek si ich priamo neuvedomuje a nevie s nimi cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu. Nechcela by som na nich ísť len obviňujúco. Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí.
Zmena Vzorce Správania
Ak sa pozrieme do 19. storočia, deti boli majetok rodičov a mohli si s nimi robiť, čo chceli. Dieťa nemalo status chránenej osoby odjakživa. Vidíme, že dnes je vnímanie dieťaťa v rodine iné, ako bolo pred stovkami alebo aj desiatkami rokov. Rodiny mali desať detí, niektoré sa nedožili prvého roka života a tým aj to naviazanie na deti bolo iné. Žiaľ, to bola realita. Našťastie to tak už nie je, ale bavíme sa o jednom storočí, čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba.
Alternatívne Stratégie
Môžete vyjadriť nesúhlas. Človeka, ktorý sa takto vyjadrí, sa môžete spýtať, či je mu taký štýl komunikácie príjemný, keď je v pozícii toho, na koho niekto iný kričí. Môžete mu navrhnúť iné stratégie, ako dieťa motivovať. Napríklad, môžem ísť na dieťa pozitívnym posilnením: nebudeme sa sústreďovať na to, čo dieťa neurobilo, ako malo, ale naopak, pozrieme sa na to, čo urobilo tak, ako sme od neho očakávali, pochváľme ho za to, oceňme ho za to. A to vedie k tomu, že v budúcnosti sa bude snažiť samo od seba, a teda sa bude prirodzene vyhýbať správaniu, ktoré by mohlo viesť k potenciálnemu kriku. Nebude to robiť preto, lebo sa bojí kriku, ale preto, že chce opäť zažiť niečo príjemné.
Zásah v Extrémnych Situáciách
Môže sa stať, že niekde na ulici, v parku idem okolo cudzieho človeka, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a mám z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť. V prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nechoďte na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča. Dieťatko môže mať nejaké svoje zdravotné, vývinové, psychické špecifiká, pri ktorých môže byť zvýšený hlas efektívny spôsob, ako upútať pozornosť dieťaťa.
Rovnaký Prístup k Súrodencom
Môže to vyvolávať pocity nespravodlivosti, môžu prísť výčitky: Prečo na mňa kričíš a na neho nie? Rodič by si to mal uvedomiť, prístup k deťom by mal byť približne rovnaký, i keď v každej rodine funguje iná dynamika a každé dieťa si môže vyžadovať trochu iný prístup, čo je prirodzené, len nemá dochádzať k extrémnym rozdielom. V praxi sa stretávam s tým, že nám deti píšu: Rodič je na mňa prísny, často na mňa kričí a na súrodenca nie. Väčšinou nám s takéto otázky píšu tínedžeri, stáva sa to, mnohokrát sú to dysfunkčné rodiny, je tam prítomný alkohol alebo je to problém v zložených rodinách, kde sa dospelý inak správa k svojmu dieťaťu ako k tomu, ktoré nie je biologicky jeho.
Zastavenie Kriku v Napätej Situácii
Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, ako to zastaviť? Základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie. Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa. Dieťa síce žije svoj život s nami, ale necíti v každej chvíli to isté čo rodič.
Veľmi dôležité je rozprávať sa s dieťaťom o emóciách - čo prežíva, čo ho vedie k tomu, že sa tak správa, a už ten samotný rozhovor môže pôsobiť deeskalujúco na emócie. A keď sa dieťa aj nechce hneď vtedy rozprávať, vie, že má ten priestor a môže za rodičom prísť neskôr. Ale nie každá situácia spojená s krikom je taká, preto si netreba sypať popol na hlavu, ak nastanú aj momenty, ktoré si vyžadujú okamžitú reakciu.
Ozdravný Efekt Kriku
Môže mať krik medzi rodičom a dieťaťom aj ozdravný efekt? Áno, krik nám slúži na ventilovanie emócií, rovnako ako napríklad plač. Dôjde k uvoľneniu vnútorného napätia. Vtedy zvykneme povedať veci, ktoré sme zadržiavali vo vnútri, a vyčistí sa vzduch.
Vzdorovité Správanie a Obdobie Vzdoru
Vzdorovitému správaniu nevenujte príliš veľa pozornosti. Krátke, stručné a výstižné vysvetlenie, že dieťa nedostalo to, čo chcelo, lebo zvolilo nesprávnu cestu, bude úplne stačiť.
Obdobie vzdoru je jednou z prvých zaťažkávacích skúšok v období vývinu dieťaťa. Môžete sa o ňom veľa dočítať, veľa sa naučiť či naštudovať si. Je to skúška rodičovských hraníc a trpezlivosti. Objavuje sa medzi druhým a štvrtým rokom života dieťaťa a vrcholí v období okolo tri a pol roka. Aj dovtedy zvedavé, pokojné a najmä spolupracujúce dieťa sa vám náhle mení na uzlíček nervov, ktorý sa snaží presadiť si svoje stoj čo stoj, i keď niekedy ani samo celkom nevie, čo vlastne chce.
Prinášame vám niekoľko tipov a trikov, ktoré vám pomôžu zvládnuť toto obdobie s rešpektom k individualite dieťaťa a zároveň mu dajú hranice, ktoré potrebuje na to, aby sa cítilo bezpečne. Deti síce skúšajú, koľko toho svojím správaním dokážu vo svojom okolí ovplyvniť, vnútri však potrebujú cítiť hranice. Potrebujú zistiť, odkiaľ-pokiaľ, a keď to zistia, lepšie chápu svet okolo seba a jeho pravidlá.
Tipy na Zvládnutie Obdobia Vzdoru
- Pochopenie: Vaše vnútorné pochopenie jeho správania. Aj keď sa správanie vášho drobca vymyká akejkoľvek logike, skúste ho pochopiť. Jemu nejde o to, aby jeho správanie dávalo zmysel vám, ide mu o to presadiť sa. Možno si ani samo nie je isté tým, čo chce, ale je mu jasné, že nechce to, čo chcete vy. Zachovajte pokoj.
- Načúvajte: Načúvajte dieťaťu. Čo to vlastne chce? Načúvať však neznamená všetko dovoliť a súhlasiť. Načúvať tiež neznamená iba počúvať slová, ktoré hovorí (alebo väčšinou kričí). Dieťa vzdor predsa len málokedy vyjadruje sofistikovanými slovnými formuláciami. Niekedy je lepšie zvoliť rovnako neverbálnu odpoveď, ako zvolilo dieťa - odlepiť metajúce sa dieťa od podlahy, prehodiť ho cez plece a v pokoji odkráčať. Na vysvetľovanie bude dosť času aj doma, v súkromí a v pokoji.
- Dôsledky: Na to, aby dieťa chápalo a vedelo prijať pravidlá a hranice, potrebuje zažívať dôsledky. Ak budeš niečo chcieť, povedz mi to. Zdá sa vám, že dieťa vôbec nevníma, čo hovoríte? Prirodzene, vo chvíli najprudšieho výbuchu skutočne nevníma, čo mu hovoríte. Vráťte sa teda k bodu číslo jedna - pochopenie a zachovanie pokoja a keď sa dieťa upokojí, vysvetľujte. Dôsledok vzdorovitého správania dieťaťa by mal byť spravidla ten, že svojím vzdorovitým správaním nedosiahne to, čo chcelo dosiahnuť.
- Vyskúšajte si vzdor: Aké to je, hodiť sa o zem, búchať rukami a nohami a pritom kričať tak, akoby vás nikto nepočul? Niečo vám nevyšlo tak, ako ste očakávali a ste z toho plní zlosti? Máte výbornú príležitosť si to vyskúšať. Dieťa týmto ventiluje obrovské množstvo nahromadenej energie.
- Ponúknite alternatívne spôsoby: Takto dieťa postupne pochopí, že tento spôsob „vydobíjania si“ svojich preferencií nefunguje. A ak mu zároveň budete ponúkať iný, fungujúci spôsob (poprosiť, vysvetliť, čo chce, vyčkať chvíľu, a pod.), postupne sa vzdorovité správanie bude vytrácať a nahradí ho kooperatívnejšie.
- Nepreháňajte pozornosť: Vzdorovitému správaniu nevenujte príliš veľa pozornosti. Krátke, stručné a výstižné vysvetlenie, že dieťa nedostalo to, čo chcelo, lebo zvolilo nesprávnu cestu, bude úplne stačiť. Zamerajte sa viac na chvíle, v ktorých dieťa zvolilo zrelšie spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa a tie oceňte.
- Predvídajte: Tie najťažšie chvíle zažívajú rodičia práve v situáciách, keď sa ponáhľajú. Hovoria si: „Ako naschvál, práve teraz to dieťa nespolupracuje!“ Dieťa cíti váš stres, cíti napätie… Ak poznáte chúlostivé momenty - opakujúce sa situácie, v ktorých sa prejavuje vzdorovito, predvídajte najmä v čase, kedy očakávate stres.