Narodenie dieťaťa je pre každú rodinu významnou udalosťou. Ak sa však narodí dieťa s postihnutím, najmä mentálnym, prináša to so sebou nielen radosť, ale aj množstvo výziev, stresu a potrebu prispôsobiť sa novej situácii. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na psychické dopady na rodinné fungovanie a emocionálne prežívanie rodičov, ktorým sa narodilo dieťa s telesným alebo mentálnym postihnutím.
Psychické Dopady na Rodinné Fungovanie
Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov, čo ovplyvňuje rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa s mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú často vystriedané strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti.
Fázy Vyrovnávania sa s Postihnutím
Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci. Vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov. Tento proces môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz:
1. Fáza Oznámenia Spojená s Počiatočným Šokom
Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky nevykazovali žiadne zdravotné vady. Spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. V tejto fáze sa stretávame s dvoma typmi rodičov:
- Rodičia, ktorí netrpia takou mierou úzkosti a strachu, pretože počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho dieťaťa a majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa.
- Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťa nemôžu s istotou jeho vývoj predpovedať, ale vedia ho odhadnúť.
2. Fáza Popretia Reality
Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl. Hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o danom zdravotnom postihnutí, jeho dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
Prečítajte si tiež: SIDS a bezpečnosť dojčiat
3. Fáza Viny a Hnevu
Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali. Vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Rodičia obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako sú úzkosti, popôrodné depresie alebo odpor voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
4. Fáza Sebaľútosti a Ľútosti Smerom k Dieťaťu
V tejto fáze si rodičia často kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov. Mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
5. Fáza Akceptácie a Vyrovnania sa s Realitou
Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“.
6. Zmeny Fungovania Rodiny
Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodine, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevkov, alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku. Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická tým, že rodičia postupne začínajú vnímať krutú skutočnosť. Organizmus sa prispôsobuje stresovej situácii, ale nie vždy priateľským spôsobom. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku. Iným negatívnym spôsobom je odmietnutie dieťaťa a snaha o jeho umiestnenie do ústavnej starostlivosti.
7. Fáza Dozretia
V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie. Zdravotné postihnutie nevnímajú ako nešťastie či životnú katastrofu, ale prijímajú ho ako pozitívny prvok, ktorý prispel k súdržnosti rodiny, uvedomeniu si pravých hodnôt či posilneniu vzťahov medzi členmi.
Prečítajte si tiež: Možnosti a perspektívy vzdelávania
8. Fáza Rozvratu
Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
9. Fáza Slobody a Samostatnosti
V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú radi, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa, napr. žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín, alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktoré neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napr. aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť.
Faktory Ovplyvňujúce Akceptáciu Postihnutia
Úspešnosť či zlyhanie pri akceptácii zdravotného postihnutia je determinovaná viacerými faktormi, ktoré v jednotlivých fázach majú odlišný vplyv na rodinné fungovanie. Medzi najdôležitejšie patria:
- Dostupnosť zdrojov pomoci: Informácie o postihnutí, finančná podpora, odborná pomoc (terapie, poradenstvo).
- Podporná sieť: Rodina, priatelia, komunitné organizácie, podporné skupiny.
- Súdržnosť členov rodiny: Schopnosť spolupracovať, komunikovať a navzájom sa podporovať.
- Osobnostné črty rodičov: Schopnosť zvládať stres, adaptabilita, emocionálna inteligencia.
- Spôsob oznámenia diagnózy: Empatický a profesionálny prístup zdravotníckeho personálu.
- Včasná intervencia: Skorá diagnostika a začatie terapií.
Duševné Zdravie Detí a Mládeže: Kedy Spozornieť?
Duševné problémy sú ťažko rozpoznateľné a veľké množstvo týchto problémov sa vyskytuje už u mladých študentov. Ich problémy spôsobujú komplikácie s učením, rozprávaním, ich správaním a sústredenosťou, ako aj kontrolou ich emócií. To, akým duševným zdravím deti disponujú, rozhoduje o ich celkovej pohode, zdravotnom stave a ovplyvňuje to ich celkový vývoj a následne aj život. Jedným z množstva negatív týchto problémov je aj fakt, že nie sú jednoznačne viditeľné na prvý pohľad. Aj preto sú mnohé z postihnutých detí neliečené a nie je im poskytnutá žiadna odporná pomoc.
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Prečítajte si tiež: Vek a trvanie výživného
5 Príznakov Psychických Problémov u Detí
- Poruchy nálady: Ak ste si všimli, že vaše dieťa mení svoju náladu veľmi často, neignorujte to. Môže to byť prvý signál, ktorý vám napovie, že sa niečo deje. Mierna náladovosť je samozrejme tolerovaná, ale ak je dieťa veľmi smutné, nekomunikuje a ignoruje okolie, toto depresívne ladenie dieťaťa môže byť príznakom vážnejšieho problému. Nemusí ísť hneď o duševný problém, ale akýkoľvek problém, ktoré dieťa dusí vo svojom vnútri.
- Poruchy koncentrácie: Ak ste si všimli problémy so sústredením sa u vášho potomka, môže ísť opäť o signál psychického problému. Deti s touto poruchou väčšinou nezvládnu urobiť ani niekoľko za sebou nasledujúcich pokynov.
- Strata hmotnosti: Nie je správne pripisovať úbytok hmotnosti iba pubertálnym zmenám ľudského tela, kedy deti v tomto veku strácajú nadbytočnú hmotnosť a ich telo sa formuje. Bohužiaľ práve počet detí s poruchami príjmu potravy rastie a tento fakt rodičia ignorujú.
- Zmeny v správaní: Viditeľná zmena, ktorú si môžete všimnúť nielen u detí, ale aj u dospelých sú práve dramatické zmeny správania. Ak bezdôvodne meníme to, čo bolo pre nás obvyklé, ak sa vzdávame aktivít, či meníme svoj postoj k doteraz jasne stanovenému názoru, ide o zmeny správania, ktoré môžu byť zapríčinené práve psychickými problémami. Môže ísť aj o zmenu kamarátov a spoločnosti, stratu záujmu, agresivitu a výbuchy hnevu, ktoré signalizujú, že sa niečo deje.
- Problémy v škole: Školské prostredie je pre študenta každodennou povinnosťou, a preto sa množstvo problémov prejaví práve tam. Ak sa zhoršuje prospech dieťaťa, ak sa deti či pedagógovia sťažujú na jeho správanie a reakcie, ak má problémy s učebnými látkami a zvládaním svojich školských povinností, niečo sa deje. Samotné poruchy učenia postihujú takmer 10 percent žiakov, vrátane rôznych typov DYS až po poruchy spôsobené napríklad šikanou.
Najčastejšie Psychické Ochorenia u Detí
Psychické problémy môžu postihnúť dieťa v rôznej forme. Niektoré dokážu s týmito problémami pracovať a zmierňovať ich vplyv, iné sú odkázané na pomoc ostatných a celoživotnú starostlivosť.
- ADHD (Attention deficit hyperactivity disorder): ADHD je porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou. Treba však uviesť, že poruchy pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby, ako ich vnímame my, ale je to stav mozgovej činnosti a spôsob fungovania nášho mozgu, ktorý je z rôznych príčin nastavený, aby fungoval aktívnejšie alebo pomalšie. Tieto deti majú problém so zameraním a udržaním svojej pozornosti, rovnako ako majú problém počúvať a plniť inštrukcie. Tieto deti sú ľahko ovplyvniteľné vonkajšími podnetmi a nie sú pozorné, dôsledné, majú nevyrovnané pracovné výkony a samostatne pracujú oveľa horšie.
- Úzkosť: Mnohí z postihnutých úzkosťou reálne nedokážu opísať, kde sa tento stav berie, no zažívajú často. Pôvod vzniku môže byť dedičný, môžete si ho vypestovať vy sami na základe vašej povahy, ale môže plynúť z negatívnej skúsenosti, ktorú ste získali počas života. Na vašom živote sa úzkosť prejaví celkovým nepokojom, únavou, nedostatočnou sústredenosťou, nedostatkom elánu a motivácie, stratou záujmu, energie, zmenou chuti, nespavosťou alebo prehnanou spavosťou, podráždenosťou, stratou sebadôvery a iné znaky, ktoré sa prejavujú jednotlivo u každého inak. Existujú rôzne typy úzkosti akými sú panická úzkosť, generalizovaná úzkosť, sociálna úzkosť alebo posttraumatická stresová porucha a iné.
- Depresia: Patrí medzi afektívne psychické poruchy a príznačné pre ňu je porucha nálady. Ide o chronické ochorenie, ktoré sa prejavuje najmä opakujúcimi depresiami. Tie trvá aj niekoľko týždňov, počas ktorých jedinec stráca záujem o všetky činnosti. Ak sa depresia u detí i dospelých nelieči, môže trvať aj niekoľko mesiacov. Depresia patrí medzi najčastejšie duševné ochorenia a je známa tým, že sa postihnutým osobám vracia. Existuje mnoho faktorov, ktoré aj u detí výrazne zvyšujú riziko vzniku depresie. Ide o stratu milovanej ososby, priateľov alebo ich podpory. Svoje problémy a situáciu si títo ľudia a najmä deti veľmi pripúšťajú a všetko si vysvetľujú pesimisticky a s beznádejou.
- Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte.
Medzi časté psychické poruchy patrí aj autizmus, PTSD (posttraumatické stresové poruchy), OCD (Obsedantno-kompulzívna porucha), Tourettov syndróm či anorexia alebo bulímia. Mnohé z týchto chorôb sú však špecifické a potrebný je špeciálny prístup či návšteva detí u psychológa. Rovnako ako u mnohých fyzických zdravotných stavov aj pri psychických problémoch je včasné odhalenie najlepší spôsob, ako zabezpečiť dosiahnutie potenciálu daného jedinca.
Mentálne Postihnutie u Detí: Komplexný Pohľad
Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím, najmä mentálnym, predstavuje pre rodinu obrovskú výzvu. Táto udalosť prináša nielen radosť, ale aj množstvo otázok, stresu a potrebu prispôsobiť sa novej situácii.
Definícia a Charakteristika Mentálneho Postihnutia
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov „mens“ (myseľ, rozum) a „retardatió“ (oneskorenie). Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie.
Mentálne postihnutie nie je choroba, ale vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Mentálna retardácia nie je ustálené, definitívne a ukončené.
Charakteristiky mentálneho postihnutia:
- Obmedzenie rozumových schopností: Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok.
- Znížená schopnosť adaptability: Druhá charakteristika vedie k deficitu schopnosti prispôsobiť sa niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti.
- Narušené zručnosti: Pri mentálnej retardácií sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne (poznávacie), rečové, pohybové a sociálne, ktorých úroveň možno merať štandardizovanými psychometrickými testmi.
Je dôležité si uvedomiť, že na jednej strane sa dá hovoriť o oslabenosti niektorých schopností, na druhej strane, títo ľudia môžu mať nadpriemerne vyvinuté iné kvality. Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené.
Všeobecne sa uvádza, že všetky formy mentálnej retardácie postihujú približne 2-3 % populácie.
#
tags: #postihnute #dieta #ako #stres