Abstrakt
Príspevok sa zaoberá problematikou podpory fyziologického smútenia po perinatálnej strate. Zdôrazňuje úlohu sestier a pôrodných asistentiek v zdravom procese smútenia. Cieľom štúdie bolo zistiť mieru využívania špecifických ošetrovateľských intervencií minimalizujúcich riziko vzniku maladaptačných reakcií v súvislosti s perinatálnou stratou. Súbor tvorilo 106 sestier a pôrodných asistentiek. Na zber údajov sme použili empirickú metódu dotazníka so škálovanými položkami. Škála vyjadrovala mieru využívania špecifických intervencií, pričom skóre 1 predstavovalo nikdy, 2 ojedinele, 3 niekedy a 4 takmer vždy.
Úvod
Strata dieťaťa počas tehotenstva alebo krátko po pôrode je jednou z najťažších skúseností, ktorým môže rodina čeliť. Táto perinatálna strata, zahŕňajúca potrat, intrauterinné odumretie plodu alebo úmrtie novorodenca, má hlboký dopad na psychické a emocionálne zdravie rodičov a ich blízkych. V tomto článku sa zameriame na psychologickú podporu, ktorá je nevyhnutná pre rodičov po pôrode mŕtveho plodu, a preskúmame rôzne aspekty smútenia, intervencie a dôležitosť zdravotníckeho personálu v tomto procese.
Neúspešné Tehotenstvo ako Bolestná Strata
Počnúc rokom 1980 odborná literatúra začala venovať zvýšenú pozornosť aj problematike neúspešného tehotenstva ako bolestnej strate, a nie iba jednoduchej pôrodníckej udalosti. Problém adaptácie na neúspešné tehotenstvo sa stáva predmetom intenzívneho výskumu mnohých profesionálov z oblasti ošetrovateľstva, pôrodnej asistencie, pôrodníctva, psychiatrie, psychológie, sociálnej práce, teológie, bioetiky, a ďalších príbuzných disciplín.
Ako neúspešné tehotenstvo môžeme označiť každé tehotenstvo, ktoré sa končí potratom (spontánnym alebo umelým), intrauterinným alebo intrapartálnym odumretím plodu. Niektorí odborníci rozlišujú prirodzenú a umelú smrť plodu a pod pojem perinatálna strata nezaraďujú interupciu. V súčasnosti však vzrastá akceptovanie umelého potratu, predovšetkým vo vyšších štádiách tehotenstva ako perinatálnej straty. Tento druh straty môže narušiť fyzický i psychický dobrobyt rodičov a narušiť rodinné vzťahy.
Rovnako špecifická situácia vzniká vtedy, keď je prenatálne u plodu stanovená diagnóza, ktorá je nezlučiteľná so životom, alebo limitujúca prežitie dieťaťa na krátku dobu po narodení, a rodičia sa nerozhodnú pre umelé ukončenie tehotenstva, ale pre „zdieľanie“ (Resolve Through Sharing - RTS). Rozhodnú sa pre narodenie dieťaťa a následnú perinatálnu paliatívnu starostlivosť (perinatal palliative care). V tejto situácii je potrebné rodičom poskytovať kontinuálnu podpornú starostlivosť integrovanú cez perinatálnu paliatívnu starostlivosť.
Prečítajte si tiež: Celostný prístup k zdraviu: Kraniosakrálna terapia
Úloha Zdravotníckeho Personálu v Procese Smútenia
V našich podmienkach sa starostlivosť o ženu s perinatálnou stratou sústreďuje predovšetkým na zvládnutie somatických komplikácií, súvisiacich s neúspešným tehotenstvom a minimálna pozornosť sa venuje psychickej odpovedi na stratu dieťaťa, či samotnému procesu smútenia. Z uvedeného dôvodu sme sa snažili zmapovať mieru využívania špecifických intervencií, ktoré môžu prispieť k podpore zdravého smútenia na pracoviskách kde predpokládáme najčastejší kontakt personálu so ženami/rodinami, ktoré utrpeli perinatálnu stratu.
Personál v pôrodnici sa často snaží ženu povzbudiť nevhodnými slovami, čím spôsobí pravý opak. Z môjho pohľadu je to zásadná vec. Pôrod nie je len fyzický akt ako nejaká operácia brucha alebo podobne, ale psychika je pre to, aby prebehol hladko, jedným z kľúčových faktorov. Hormóny, ktoré sa pri ňom vylučujú, sa vylučujú len v prostredí bezpečia, súkromia a intimity. Napríklad oxytocín je takzvaný plachý hormón a v prostredí, ktoré je nehostinné alebo nie je bezpečné sa jeho vylučovanie znižuje.
Oxytocín je pritom kľúčový pre priebeh pôrodu, pretože spúšťa kontrakcie a neskôr, po pôrode, aj starostlivé správanie matky o dieťa. Jeho hladina sa počas pôrodu prirodzene zvyšuje, pričom v závere sa ho vyprodukuje najviac, čo naštartuje starostlivosť matky o dieťa hneď po narodení. Čo sa môže stať, keď sa pocit bezpečia naruší? Zníži sa u rodičky produkcia oxytocínu? Hana Celušáková.
Žena sa počas pôrodu plne sústredí na bábätko, zvládanie kontrakcií a príchod do cudzieho prostredia, prípadne to, že musím rozmýšľať a odpovedať na otázky pre vyplnenie dokumentácie tento proces narúša. A ak je nové prostredie stresujúce, začne jej telo produkovať adrenalín. Tento hormón je zodpovedný za útok alebo útek, teda obranné reakcie, ktoré nás nútia chovať sa tak, aby sme zachovali život seba a bábätka.
Zároveň je psychika počas pôrodu veľmi krehká, žena má v sebe veľa rôznych strachov o seba aj o dieťa. Zvlášť pred prvým pôrodom môže strach znižovať jej schopnosť veriť v seba. Akékoľvek poznámky z okolia ju môžu zahanbiť, zneistiť, čo môže spomaliť pôrod. Začne kontrolovať svoje správanie a nebude konať tak inštinktívne, ako keď si myslí, že sa na ňu nikto nepozerá.
Prečítajte si tiež: Cvičenie a pohyb pre ľahší pôrod
Zdravotnícky personál sa bohužiaľ často snaží ženu motivovať slovami, ktoré sú pre ňu zraňujúce. Komentujú to, ako sa správa, či je spontánna vo výkrikoch a podobne, čo narúša inštinktívne správanie, ktoré je kľúčové pre to, aby pôrod fungoval. Sú ženy, ktoré dokážu rodiť aj pri takýchto poznámkach, ale u iných pocit hanby spôsobí, že sa pôrod spomalí alebo zastaví, čím sa zvyšuje riziko zásahov do pôrodu a podávania liekov na chemické podporenie pôrodnej činnosti. Jednoducho sa spustí lavína zásahov do pôrodu, kedy sa to môže zmeniť na to, že žena nemá pocit, že rodí, ale že z nej musia dieťa nejako vyslobodiť.
Napríklad prvý pôrod nemusí byť ženine prvé tehotenstvo a bude sa teda o dieťa viac báť. Alebo v tehotenskej poradni môže nastať určitý nesúlad medzi rodičkou a lekárom. Pôrod je často len vyústením deväťmesačného zneisťovania, kedy si žena hovorí, že veď hádam to tí lekári už nejako zvládnu a prestáva veriť v svoje schopnosti. A navyše, mediálny obraz pôrodu je, že je to niečo strašne ťažké, na hrane prežitia a hrozne to bolí. A to je voči pôrodom veľmi nefér, lebo to môže byť aj krásny zážitok.
Je teda dôležité, aby ľudia brali pôrod ako niečo normálne s určitým percentom prípadov, kedy nastanú komplikácie, na čo tam máme lekára, ktorý nám pomôže. Je normálne, keď sa žena, najmä počas prvého pôrodu, obráti na skúsenú „ženu“, čo môže byť aj pôrodná asistentka alebo lekár, s nádejou, že ju podporí. Keď jej v tej chvíli povedia, že to robí skvele, a že za chvíľu dieťatko uvidí, je to úplne niečo iné, ako keď situáciu komentujú štýlom „no, ale takto vy nikdy neporodíte“, alebo „keď budete takto dýchať, to sa nikdy nedočkáme“ a „myslíte, že vás to bolí, ale to ešte len bude bolieť“ a podobne. To je, ako keby ste boli na skúške a vyučujúci vám hovoril, že „to čo za blbosť ste povedali k tejto otázke“ alebo „vy ste sa málo učili, to nemáte šancu spraviť“. Určite je vtedy oveľa náročnejšie nestratiť vieru v seba, ako keby vás podporili.
Psychológia je na lekárskych fakultách veľmi obmedzená a zameriava sa skôr na kognitívnu psychológiu ako pamäť a učenie. Nikto ich neučí, ako vytvárať vzťah dôvery s pacientom, či do akej miery je ten vzťah dôležitý. V gynekológii by tiež mohlo byť akceptované, že je dôležité, aby žena verila lekárovi a že tá dôvera by mohla byť založená skôr na partnerskom prístupe a zodpovednosti pacienta za svoj život a nie na autorite lekára, ktorý vám nadiktuje, ako to bude a vy to zoberiete. Možno kedysi tu takýto vzťah bol, dnes sa však filozofia ľudí zmenila a celkovo výrazne klesla dôvera v lekárov.
Je dôležité brať lekárov ako akúkoľvek inú pomáhajúcu profesiu a pomáhajúca profesia by mala byť školená v tom, ako pracovať s ľuďmi! Pretože vedieť podať fakty ľuďom tak, aby ich brali vážne, je minimálne 50 percent úspechu. Tak isto by sa malo akceptovať to, že človek si v prvom rade zodpovedá za svoj život sám. Ja ako lekár mu v tom môžem byť poradcom, ale zodpovednosť za to nesie on a ja ju nemôžem preberať zaňho. V okamihu, kedy lekár preberie zodpovednosť za pacienta sa oveľa viac snaží robiť preventívne kroky v rámci svojho vzdelávania, ktoré je centrované na patológiu. To je normálne pri kardiológoch alebo onkológoch, pôrod ale automaticky nie je patológiou. Pôrod je normálna udalosť, ktorá sa v určitom prípade môže patologickou stať, ale automaticky ňou nie je.
Prečítajte si tiež: Trendy v pôrodníctve na Slovensku
Podľa mňa je v pôrodnici kľúčové uvedomiť si, že tam nie sú len lekári, ale aj pôrodné asistentky, ktoré sú špeciálne školené sprevádzať ženy v čase pôrodu. Mali by byť dostatočné odvážne sa ďalej vzdelávať a ženu počas pôrodu aj sprevádzať, podporovať fyzicky aj psychicky. Je veľmi veľa pôrodných asistentiek, ktoré boli vychovávané v tom, že asistujú lekárovi. Ony by však mali predovšetkým asistovať rodiacej žene. Druhá vec je napríklad to, koľkokrát sprevádzali asistentky úplne celý pôrod bez prerušovania, pretože to je veľký rozdiel byť so ženou kontinuálne oproti rutinným kontrolám vo veľkých časových odstupoch. Kontinuálne sprevádzanie Vám pomôže pochopiť, čo sa so ženou deje, ako sa cíti, kedy stráca nádej, zúfa si, bojí sa o život svoj či bábätka a kedy naopak našla druhý dych a zvláda pôrod bravúrne. Je to ale aj o ľudskosti a základnej slušnosti.
Zarážajúce je, že keď prejdete za hranice do Hainburgu, kde slúžia slovenskí lekári aj sestry, ktorí boli vzdelávaní na Slovensku, nabehnú po prejdení za hranice na štandard toho pracoviska. Aj v situáciách komplikácií tam personál dokáže ostať slušný, podporovať ženu a oceňovať akýkoľvek pokrok. Tým pádom majú podľa mňa aj výrazne menej roboty (smiech). Negenerujú si komplikácie. Povedať žene v krehkej chvíli, že to nezvláda je predsa najlepší spôsob ako dosiahnuť, že to naozaj prestane zvládať! Áno, ženy, ktoré dnes idú rodiť, sú už aj z tretej generácie, ktorá rodila v tomto systéme. Pôrodné príbehy sú naozaj veľmi často hororové a tým sa stráca všeobecná viera v schopnosť dieťa porodiť.
Keď mi mama dostatočne kvetnato popisuje, ako ju tridsať hodín nechali ležať v bolestiach, tak si v určitom momente vybavím lekára, ktorý mi urobí cisársky rez. A dá sa to pochopiť. Pre toto vzniká aj protichodné hnutie žien, ktoré hľadajú prirodzenú schopnosť starať sa o deti a porodiť ich samé.
Intervencie na Podporu Smútenia
„Support care“ predstavuje poskytnutie emočnej, fyzickej, sociálnej, duchovnej a informačnej podpory. Zabezpečiť komfort, súkromie a dostatočný časový priestor (tieto opatrenia umožnia trúchliacim rodičom prejaviť zármutok, zabráni sa situáciám ako napr. kontakt s novonarodeným dieťaťom inej matky a pod.). Hovoriť s rodičmi a vysvetliť potrebu otvoreného vyjadrovania pocitov. Pýtať sa aj otca na jeho pocity, na jeho otázky (často sa stáva, že otec preukazuje menej emócií ako matka, a pritom môže byť zaťažený podporou matky aj vlastným zármutkom a žiaľom).
Vyjadriť spoluúčasť - slovne (napr. „Je mi ľúto, čo sa stalo.“), neverbálne (napr. držaním klientkinej ruky počas rozhovoru, tichou prítomnosťou). Používať prvky terapeutickej komunikácie, ktoré podporia verbalizáciu pocitov (napr. „Porozprávali by ste mi viac o …“, „Čoho sa obávate?“, vhodné je aj využiť tvrdenia s otvoreným koncom - napr. „Musí to byť pre Vás isto ťažké….“, alebo reflexiu pocitov, ktoré klienti prejavia - napr. „Cítite vinu preto, že ste nedodržala kľud na lôžku?“). Tieto príklady otvorenej komunikácie povzbudzujú rodinu k vyjadrovaniu pocitov, ktoré v nich utrpená strata vyvoláva, čo je prvým krokom k ich prekonaniu.
Podporiť rodičov pri otvorenej komunikácii s ďalšími svojimi deťmi. Deti nemôžu pochopiť plný význam situácie, takýto prístup však kladie základ pre budúce porozumenie a dôveru v rodine. Keď hovoríme so súrodencom zomrelého dieťaťa, je potrebné vyhnúť sa nasledovným formuláciám: „…už ho nebude nič bolieť…“ alebo „žije teraz s Bohom alebo zosnulými príbuznými…“, či „…odišiel…“ Tieto informácie sú pre dieťa mätúce. Vysvetlenie by malo byť krátke, pravdivé a priame. Ak rodičia pomenovali plod, používať toto meno pri kontakte s nimi. Pri strate dieťaťa v ranných fázach tehotenstva nepoužívať pojem „potrat“ ale hovoriť o „strate dcéry/syna“.
Využívať relaxačné cvičenia (môže ich viesť psychológ alebo iný vyškolený zdravotnícky pracovník pre viac pacientok naraz). Pomáhať pri vytváraní spomienok (ak je možnosť poskytnúť fotografie ultrazvukového obrazu plodu, hovoriť o stupni vývoja plodu v období perinatálnej straty, diskutovať o možnosti pohrebu, zabezpečiť kontakt s mŕtvym dieťaťom (potrebné individuálne zváženie), poskytnúť rodine predmety, ktoré môžu vyvolať spomienky, niektoré pôrodnice pripravujú pre rodičov pamätný balíček obsahujúci napr. pramienok vlasov, fotografiu alebo odtlačok prstov, oblečenie, či perinku). Ak spomienkové predmety odmieta rodina momentálne prevziať, treba ich uchovať na neskôr (minimálne jeden rok), častokrát sa rodiny po určitom čase dožadujú týchto predmetov.
Obmedziť počet pracovníkov, s ktorými musí prísť rodina do kontaktu. Hovoriť s rodinou o fyziologickom procese smútenia a možnostiach jeho podpory (Bowles et al., 2000, Mattson, 1993, Neubert et al., 1999, Leifer, 2004, Lehotská 2012). Kontinuálnu, rutinnú postabortívnu alebo postpartálnu ošetrovateľskú a medicínsku starostlivosť o matku. Ošetrenie mŕtveho dieťaťa s úctou, pri vybavení živého plodu poskytnutie „comfort care“, respektíve perinatálnej paliatívnej starostlivosti. Manipuláciu s pozostatkami ako so živým dieťaťom. Sledovanie psychického a somatického stavu. Pri výskyte telesných problémov môže ísť o somatizáciu - prenesenie psychického prežívania stresu do telesnej oblasti (Gold, 2007, Lehotská, 2012).
Zabezpečiť kontakt s podporným systémom. Na požiadanie umožniť kontakt s kňazom alebo iným duchovným. Oboznámiť klientku a jej rodinu s možnosťami ďalších podporných zdrojov (psychológ, psychiater, podporné skupiny, internetové linky zamerané na danú problematiku…), v prípade záujmu, či v prípade opísaných patologických prejavov adaptácie zabezpečiť kontakt s nimi. Podporovať rodinu v udržiavaní doterajších sociálnych kontaktov a v nadväzovaní nových. Zabezpečiť hodnotovú podporu a zvážiť či žena nie je pod tlakom okolia (rozhodnutie pre UUT). Ak koná pod tlakom okolia vníma situáciu ako dvojité zlyhanie. V žiadnom prípade nekomentovať a neodsudzovať konanie a rozhodovanie ženy (Bowles et al., 2000, Mattson et al., 1993, Neubert et al., 1999, Leifer, 2004, Lehotská, 2012).
Oboznámiť rodičov s možnými emocionálnymi zmenami a rešpektovať jednotlivé fázy smútku, ktorými trúchliaca rodina prechádza. Znalosť jednotlivých fáz v procese smútenia umožní pochopiť reakcie i správanie sa klientov a adekvátne na ne reagovať. Napr. hľadanie vinníka je normálna súčasť zármutku a nemusí byť konkrétne namierené proti zdravotníkom. Sledovať psychický a emocionálny stav členov rodiny, aj po prepustení matky z nemocnice (aj v prípade, že počas hospitalizácie neboli zachytené žiadne prvky patologickej adaptácie u žiadneho člena rodiny). Skúmať psychický a emocionálny stav členov rodiny po týždni, mesiaci, od prepustenia (osobne, telefonicky). V prípade výskytu patologických reakcií aj častejšie. Po roku sa odporúča opätovná návšteva s opätovným preskúmaním emocionálneho a psychického rozpoloženia klientov.
Potvrdiť vysvetlenie, ktoré podal lekár a používať jednoduchú reč (napr. v čom bol problém, prečo sa to stalo atď.) Je to dôležité z toho dôvodu, že ľudia v zármutku nepočúvajú vysvetlenie alebo mu neporozumejú na prvýkrát, pretože sa nemôžu sústrediť (Bowles et al., 2000, Mattson et al., 1993, Ney et al., 1998, Neubert et al., 1999, Leifer, 2004, Lehotská, 2004, Lehotská, 2012). Ak chceme poskytovať kvalitnú a individualizovanú ošetrovateľskú starostlivosť ženám a rodinám s neúspešným tehotenstvom, je potrebné, aby sme si ako poskytovatelia zdravotníckej starostlivosti uvedomili potrebu stať sa členom podporného systému smútiacich rodičov. Niektoré pôrodnícke, pediatrické, či neonatoloogické pracoviská, predovšetkým v zahraničí, si vytvárajú guidelines, dokumentáciu, plány ošetrovateľskej starostlivosti a štandardizované postupy pre rodiny s neúspešným tehotenstvom. Dokonca niektoré pracoviská vyžadujú od svojich zamestnancov absolvovanie kurzov a školení (bereavement programs).
Miera Využívania Špecifických Intervencií v Praxi
Prieskum prebiehal na vybraných pracoviskách na Slovensku. Spôsob administrácie dotazníka bol kombinovaný. Spolu sme distribuovali 130 dotazníkov, vrátilo sa 106. Prostredníctvom číselnej škály sme zisťovali do akej miery personál integruje do starostlivosti o ženy (rodiny) s perinatálnou stratou intervencie, ktoré prispievajú k zdravému procesu smútenia. Išlo konkrétne o nasledovné špecifické prístupy (v Tab. 19 - v prípade, že rodičia odmietajú spomienkové predmety, tieto archivujeme ešte nejaké obdobie. Škála vyjadrovala mieru využívania špecifických intervencií v starostlivosti o ženy s perinatálnou stratou, pričom skóre 1 predstavovalo nikdy, 2 ojedinele, 3 niekedy a 4 takmer vždy.
Na základe odpovedí respondentiek ako aj ich súhrnných štatistík môžeme konštatovať, že najvyužívanejšou intervenciou je umožnenie neobmedzeného kontaktu s rodinou ( x̄ = 4, x̃ = 4). Zo súhrnných štatistík vyplýva, že sestry a pôrodné asistentky z nami sledovaného súboru využívajú v ošetrovateľskej starostlivosti o ženy s perinatálnou stratou len niekedy (x̃ = 3) nasledovné intervencie: otvorený rozhovor o pôrode/potrate (x̄ = 3,40), podanie psychofarmák (x̄ = 2,92) a umiestenie ženy na samostatnú izbu (x̄ = 2,57).
Ojedinele (x̃ = 2) v praxi realizujú: zabezpečenie kontaktu so psychológom (x̄ = 2,29), otvorený rozhovor o dieťati (stupni vývoja, vývojových chybách a vzhľade); (x̄ = 2,21), aktívne zisťovanie pocitov ženy (x̄ = 2,21), priamy kontakt rodičov s mŕtvym dieťaťom (x̄ = 2,21, väčšinou na neonatologických pracoviskách) a informovanie o možnosti pochovania potrateného a predčasne odňatého plodu (x̄ = 2,19).
Podľa odpovedí sledovaného súboru nikdy (x̃ = 1), respektive ojedinele využívajú štandardizované meracie a hodnotiacie techniky v diagnostike maladaptačných reakcií (x̄ = 1,55) , sledujú psychický a emocionálny stav ženy po prepustení (x̄ = 1,51), vysvetľujú ako prebieha proces smútenia (x̄ = 1,51), posudzujú ako situáciu zvládajú ostatní členovia rodiny (x̄ = 1,51). Rovnako nikdy (x̃ = 1) alebo ojedinele poskytujú konkrétne spomienky na dieťa (ulastrazvukový obraz, odtlačok stupaje, fotografiu); (x̄ = 1,21), realizujú spomienkové akcie (x̄ = 1,21), obmedzujú počet personálu v styku so ženou po perinatálnej strate (x̄ = 1,21), archivujú spomienkové predmety (x̄ = 1,21) a odporúčajú kontaktovať podporné skupiny.
Tabuľka 2 zobrazuje mieru využívania (prostrednú hodnotu) jednotlivých ošetrovateľských intervencií. Di Marco et al. Kým proces smútenia po strate blízkej osoby študoval už Freud v r. 1890, smútenie rodičov, ktorí stratia svoje dieťa sa dostalo do centra záujmu profesionálov (psychológov, psychiatrov, sestier, pôrodných asistentiek, gynekológov, sociálnych pracovníkov…) až v 70- tych rokoch minulého storočia. Včasné štúdie vnímali smútenie žien ako progresívny, lineárny syndróm alebo proces, ktorý priebieha v istých štádiách a krokoch, ale nie je dlhodobý.
Najmenej zo sledovaných specifických intervencií (priemerné skóre 1,21 = nikdy - ojedinele) využívali sestry a pôrodné asistentky informovanie o podporných skupinách, poskytovanie a uchovávanie spomienkových predmetov, organizáciu spomienkových aktivít, respektíve limitovanie počtu personálu v kontakte s pacientkami, ktoré utrpeli perinatálnu stratu. Myslíme si, že nízka miera využívania týchto intervencií (ale aj mnohých ďalších) je do značnej miery ovplyvnená charakterom práce a zaužívanými postupmi na jednotlivých pracoviskách, ale aj absenciou siete služeb, či nedostatkom personálu. V porovnaní so zahraničím nemáme sieť služeb (tzv. bereavement support service), ktoré by ženy a ich rodiny so skúsenosťou perinatálnej straty mohli využívať. Inati (2018) vo svojej štúdii, kde sledovala ženy s komplikovaným procesom smútenia uvádza, že až 90 % žien využilo odborné poradenstvo v tejto oblasti a 50 % z nich podporné skupiny.
Začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia sa v odbornej literatúre začalo písať o potrebe sprostredkovať rodičom konkrétne spomienky na dieťa v prípade jeho straty ešte pred narodením. V roku 1988 na základe žiadosti rodičov so skúsenosťou perinatálnej straty sa v USA začal uvedený postup overovať v praxi. Okrem poskytovania spomienkových predmetov niektoré nemocnice, predovšetkým v anglosaských krajinách, organizujú akési spomienkové akcie „remembrance services“ na „stratené“ deti v tom roku. Je nevyhnutné sledovať ako situáciu zvláda nielen žena, ale aj jej partner, prípadne aj ostatní členovia rodiny. Johnson a Puddifoot (1996), Vance et al. (1995), Overpack et al. (2002) sledovali smútenie mužov, ktorých ženy potratili.
S využitím rovnakých sebahodnotiacih škál a štandardizovaných dotazníkov u mužov i žien zistili niektoré rovnaké (elevácia depresívneho skóre), ako aj niektoré odlišné prejavy smútenia (muži menej prejavovali svoj smútok navonok, napr. plačom, avšak vykazovali väčšiu potrebu hovoriť o strate, prejavovali viac hnevu a agresívnych reakcií). V dlhodobých štúdiách (Overpack et al., 2002) bolo potvrdené, že muži vykazujú kratšie trvajúcu anxietu a depresiu, v neskoršom období však majú sklon ku agresívnemu správaniu a nadmernej konzumácii alkoholu (Klier et al., 2002). Meredith et al, 2017 sledovali ako vnímali ženy so skúsenosťou perinatálnej straty poradnestvo pre ich partnerov. Aj keď niektoré uvádzali, že muži mali niekedy problém zúčastniť sa, hodnotili túto možnosť veľmi pozitivne. Uvádzali, že na partnera pôsobilo „upokojujúco“, že sa mal v prípade potreby možnosť na niekoho obrátiť, veľmi…
Psychika a Otehotnenie
Snaha o dieťa je pre mnohé páry radostná, no nie vždy jednoduchá cesta. Ak sa o bábätko snažíte dlhšie, je prirodzené, že sa objaví smútok a frustrácia. Často sa hovorí, že psychika zohráva pri otehotnení dôležitú rolu. Ako to však funguje a ako sa s tým vyrovnať?
Je pravda, že psychický stav môže ovplyvniť hormonálnu rovnováhu v tele, čo má potenciálny dopad na ovuláciu a celkovú plodnosť. Stres, úzkosť a depresia môžu narušiť menštruačný cyklus a sťažiť otehotnenie. Avšak, biológia nepustí a meranie bazálnej teploty či ovulačné testy sú spoľahlivé ukazovatele plodných dní. Aj napriek tomu sa odporúča nemať na otehotnenie upriamenú všetku pozornosť a neplánovať ho príliš.
Potrat: Trauma, s ktorou sa Treba Vyrovnať
Potrat je strata, ukončenie začínajúceho života, či už spontánne alebo umelým prerušením tehotenstva. Je to predčasné ukončenie tehotenstva buď vypudením plodu, alebo jeho odstránením z maternice z dôvodu ochorenia plodu neschopného mimomaternicového života alebo na žiadosť matky. Potrat, či už spontánny alebo umelý, zanecháva určité stopy na duši ženy. Nie každá žena má to šťastie, aby jej tehotenstvo skončilo šťastným donosením a narodením potomka.
Za potrat sa považuje:
- Vypudenie mŕtveho plodu, ktorý neprejavuje známky života, váži menej ako 1000g, alebo jeho hmotnosť nie je možné zistiť, je menšie ako 35 cm a tehotenstvo bolo kratšie než 28. týždňov gravidity.
- Plod prejavuje známky života a jeho pôrodná hmotnosť je nižšia ako 500 g, ale neprežije prvých 24 hodín po pôrode.
- Ukončenie mimomaternicového tehotenstva alebo umelé prerušenie tehotenstva.
Za mŕtvy plod sa považuje plod, u ktorého sa nezistí srdcová frekvencia, dýchacia činnosť ani pulzácia pupočníka, či aktívna činnosť kostrového svalstva.
Príznaky potratu
Príznaky potratu sa líšia v závislosti od štádia tehotenstva. Medzi bežné príznaky patria:
- Bolesť v krížoch a podbruší
- Slabý výtok krvavo hnedej farby
- Masívne krvácanie z rodidiel
- Vypudenie plodových obalov
V niektorých prípadoch môže potrat prebiehať úplne bezpríznakovo, najmä pri zamĺknutom potrate, kedy plod zomrie v maternici bez prejavu bolesti, či krvácania.
Ak sa u vás počas tehotenstva vyskytne ktorýkoľvek z týchto príznakov, okamžite zavolajte lekárovi. Avšak, je tiež možné, že tieto príznaky sa vyskytnú aj bez potratu.
#