Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a konzistentnosť. Úslovie "Čo zaseješ, to budeš žať" platí vo výchove dvojnásobne, preto sa chyby, ktoré pri deťoch robíme, skôr či neskôr obrátia proti nám. Hoci nikto nie je dokonalý, existujú určité chyby, ktorým by sme sa rozhodne vyhnúť mali - nielenže deťom neprospievajú, ale celoživotne narušia aj náš vzťah s nimi. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na to, ako vychovávať dieťa, aby nebolo rozmaznané, s dôrazom na praktické rady a stratégie.
Najčastejšie Chyby Vo Výchove a Ich Dôsledky
Každý rodič sa snaží vychovávať ako najlepšie vie. Chyby sú súčasťou nášho života a kľúčom k zlepšovaniu a učeniu, preto nie je žiadny dôvod vyčítať si vlastné poklesky. Namiesto toho by sme sa z nich mali poučiť, získať na seba náhľad a do budúcna sa naučiť lepšie reagovať. Základom je pozrieť sa na svoje správanie k deťom z dlhodobého hľadiska a ich očami - výchovná technika, ktorá sa nám zdá účinná, však môže mať deštruktívne dôsledky pre jeho budúcnosť a váš vzťah.
Taktiež sa v danej situácií vcíťte do kože dieťaťa a odpovedzte si na otázku, aby by ste sa vy cítili na jeho mieste pri konkrétnych slovách či reakciách. Už len zastavenie a zamyslenie sa nad dopadom vašich slov a činov môže zachrániť vzájomné puto, dušu dieťaťa a jeho úspech.
1. Udržiavanie Dieťaťa v Komfortnej Zóne
Komfortná zóna je dobre známe prostredie. Sú to návyky, ktoré nám dodávajú stabilitu, istotu ale aj stereotyp. Všetko v nej je bezpečné, predvídateľné, vieme, čo máme očakávať a čo sa stane. Problémom komfortnej zóny je to, že v nej stagnujeme. Nikam sa neposúvame, nerozvíjame, neskúšame nové veci a neučíme sa skúsenostiam ani zručnostiam. Trčíme na jednom mieste.
Ak takýto spôsob života naučíme deti - teda chránime ich, nekonfrontujeme so zodpovednosťou a povinnosťami, neposúvame ich neustále ďalej a von zo zóny komfortu - budú príliš pohodlné, neodolné voči stresu a predom sa vzdajú než aby sa snažili o dlhodobý cieľ. Deti, nadmerne chránené, sú v dospelosti nesamostatné, nevedia sa rozhodovať a obyčajne nič nedosiahnu, pretože zlyhávajú v prekonávaní ťažkostí, keďže sa v permanentnej komfortnej zóne nenaučili odolnosti. Vďaka jej pohodliu sa nikdy o nič nepokúsia, nezariskujú a nečelia výzvam, pretože je to príliš desivé a nepredvídateľné. Výsledkom je stereotypný život, v ktorom postupne pochovávajú akýkoľvek talent a nadanie.
Prečítajte si tiež: Výchova sebavedomého dieťaťa
Ako sa nám to vráti: Chránené deti sú obyčajne po stretnutí s reálnym svetom úzkostné a zlyhávajú v bežných veciach. Nevedia sa rozhodovať, preto ich ako rodič máme tendenciu stále chrániť, dávať im rady a rozhodovať za nich v otázkach, kedy by sa mali rozhodnúť sami za seba a prebrať za vlastný život zodpovednosť. Kanadský psychológ Jordan Peterson hovorí, že najhoršia vec, ktorú pre bojazlivého dospelého môžeme urobiť, je naďalej ho chrániť - nepomôže mu to, naopak zhorší to jeho život. Dieťa teda v skutočnosti nedospeje, budeme sa musieť oň starať a dohliadať naň aj v dospelosti.
2. Doprajete Mu Všetko, Po Čom Túži
S predchádzajúcim bodom súvisí aj plnenie všetkých prianí a túžob dieťaťa. Pokiaľ dieťa niečo chce, splníte mu to len aby nebolo smutné alebo nevyvádzalo. Je jasné, že rodič chce šťastné a spokojné dieťa, ale treba si uvedomiť, že týmto ho neučíme oceňovať systematickú prácu a stanovovať si ciele, no oberáme ho o radosť z úspechu, na ktorom dlho pracovalo.
Ako sa nám to vráti: Takéto dieťa berie všetko ako samozrejmosť, nebude si vážiť maličkostí ani veľkých vecí, ktoré preň spravíme my, priatelia a neskôr partner. Bude žiť v domnienke, že všetko získa jednoducho a bez snahy, dôsledkom čoho je rozmaznanosť, neschopnosť stanoviť si dlhodobé ciele a systematicky na nich pracovať, nezrelosť a závislosť na rodičovi. Dospelé dieťa bude potrebovať našu pomoc, radu a bude vyžadovať aby sme problémy riešili za neho. Táto nesamostatnosť z neho urobí doživotné dieťa, na ktoré musíme dohliadať.
3. Nevhodné Správanie Neopravujete, Ignorujete Ho
Mnohí rodičia nechajú svoje deti robiť neplechu, ubližovať zvieratám či iným deťom. Nechcú zasahovať do ich „slobody“ a sebavyjadrenia. Tento trend je však nesmierne nebezpečný, pretože dáva deťom vedomie, že je povolené a vhodné správať sa týmto spôsobom. Pokiaľ deťom nevštepujeme empatiu a neučíme ich pozrieť sa na situáciu z pohľadu druhého (a že zvieratá tiež cítia bolesť a strach), vychovávame z nich neempatické bytosti, ktoré nebudú v spoločnosti obľúbené. Navyše podporujeme neschopnosť prispôsobenia a pocit privilegovanosti - teda deti nebudú zvládať, ak ich obmedzia pravidlá, o ktorých veria, že sa na ne nevzťahujú.
Ako sa nám to vráti: Rozmaznané, privilegované dieťa bude so svetom zápasiť. Očakáva, že sa mu svet prispôsobí, tak ako rodič, čo sa však nestane. Preto sa z neho stane sťažujúca sa osobnosť, ktorá vidí problém u druhých a nie u seba, človek bez kúska citu pre ľudí. Každopádne sociálne putá nebudú založené na empatií a láskavosti, ale dominancií, nutnosti zvíťaziť a robiť veci ako chcú oni. Rovnaký prístup bude mať aj k nám.
Prečítajte si tiež: Ako podporiť dieťa
4. Potlačujete a Bagatelizujete Jeho Prežívanie a Emócie
Potlačenie pocitov je technika mnohých rodičov. Treba si ale uvedomiť, že to neznamená naučiť sa s nimi pracovať alebo ich odstrániť. Psychoanalytik Sigmund Freud už pred sto rokmi vedel, že nevyjadrené emócie nikdy nezmiznú, sú len pochované zaživa a objavia sa neskôr v omnoho škaredších a desivejších formách. Štúdia J.M. Richardsa a J.J. Grossa, publikovaná v Personality and Social Psychology Bulletin dokázala, že taktiky bagatelizovania a tlmenia pocitov dieťaťa (Preháňaš, Nedramatizuj, Nebuď decko!) zhoršujú kognitívny rozvoj a teda schopnosti dieťaťa. Dieťa sa teda bude horšie učiť, bude mať problémy s pamäťou, sústredením a dokončovaním úloh, na ktoré sa treba koncentrovať. Bude robiť o to viac chýb a vydávať väčšie množstvo energie na zapamätanie alebo splnenie povinností.
Ako sa nám to vráti: Potlačenie emócií vedie k uzavretosti dieťaťa. Začne sa báť pred nami slobodne vyjadriť, pretože sme jeho prežívanie označili za zlé a nežiadúce. Uzavrie sa pred nami, prestane hovoriť čo ho trápi a čo prežíva, bude sa báť svojich vlastných emócií. Navyše bude stále napäté, pretože potlačením prejavu stratilo schopnosť relaxovať.
5. Neviete sa Ospravedlniť
Mnohí rodičia sa svojim deťom zásadne neospravedlňujú, pretože si myslia, že im to zníži autoritu a rešpekt. Opak je však pravdou. Rodič, ktorý odmieta ospravedlniť sa, klesá v očiach dieťaťa, ako aj jeho úcta k nemu. Dieťa cíti zášť, hnev, nespravodlivosť a nedôveru. Cíti sa menejcenné, pretože ani osobe, ktorá ho mala najviac milovať, nestojí za ospravedlnenie. To z neho vychováva človeka, ktorý bude mať taktiež problém ospravedlniť sa a brať do úvahy pocity druhých.
Ako sa nám to vráti: Dieťa nebude mať dobré vzťahy. Modelujeme mu fungovanie človeka, ktorého nezaujímajú city druhých ani utužovanie vzťahov. V budúcnosti sa nebude za chyby ospravedlňovať, a to ani nám. Neprizná si poklesky ani za cenu straty priateľa, čoho dôsledkom je mnoho zbytočných konfliktov.
6. Nedodržiavate Slovo a Neplníte Sľuby
Rodičia s obľubou trestajú deti, ak ich prichytia pri klamstve. Ale dokázali by ste spočítať množstvo lží, ktoré vyslovíte deťom, hoci s dobrým úmyslom? Deti nie sú hlúpe, vedia a všímajú si, ak rodič nedodrží slovo. Bolí ich to, prestávajú mu veriť a časom majú problém s dôverou voči všetkým ľuďom. Výsledkom sú toxické vzťahy plné žiarlivosti, kontroly a majetníckeho prístupu bez prítomnosti autonómie. Výskum Patricie Kanngiesserovej dokázal, že deti sľuby prirodzene dodržujú a sú citlivé na to, ak ich niekto poruší. Deti, vyrastajúce v tomto prostredí, budú netrpezlivé; budú dávať prednosť okamžitému uspokojeniu či odmene než systematickej práci, prinášajúcej dlhodobé a lepšie výsledky, aby sa vyhli sklamaniu. To znamená, že pri pociťovanej úzkosti sa radšej napijú, zjedia sladkosti a pocítia upokojenie okamžite, než by pre zdravý psychický stav pravidelne cvičili či chodili na dlhodobú terapiu.
Prečítajte si tiež: Úžasné dieťa a Montessori
Ako sa nám to vráti: Deti nám nebudú dôverovať, a naučia sa - od nás - klamať a nedodržiavať sľuby, a to aj nám. Veľmi rýchlo začnú zatĺkať, skrývať, nenaučia sa dôležitosti dodržiavania sľubov, čo má za následok budúce neprospievajúce vzťahy. Ak sa oni nebudú môcť spoľahnúť na nás, my sa nebudeme môcť v budúcnosti spoľahnúť na nich.
7. Neberiete Vážne a Neprijímate Jeho Myšlienky a Nápady
Poznáte vetu Keď dospelí hovoria, ty šúchaj nohami? Mnohé deti ju počúvajú doteraz. Čo im tým v skutočnosti hovoríme? Že sú menejcenné, na ich názore nezáleží a ich myšlienky, osobnosť a pocit je niečo menej než ten náš. Ako môže s takýmto prístupom vyrásť osoba so zdravým sebavedomím? Pokiaľ neberieme do úvahy ich názor, začnú sa báť ho vôbec vyjadriť, pretože si ho spájajú s výsmechom, trestom, hanbou a strachom. V budúcnosti preto nedosiahnu úspech, pretože sa boja prichádzať s novými myšlienkami a vyjadrovať ich pred ostatnými ľuďmi. Budú sociálne zakríknuté, bojazlivé, zamerané na to, čo si o nich pomyslia ostatní, a mať problém to v živote niekam dotiahnuť, pretože strach potlačí všetok ich talent a nadanie.
Ako sa nám to vráti: Máloktorý rodič má s dieťaťom otvorený vzťah založený na úprimnosti. Dieťa ako dospelé sa pred nami stále môže tváriť ako niekto iný, nehovoriť nám dôležité veci o svojom živote a nechávať si pre seba trápenie zo strachu, že ich nebudeme brať vážne. Dôsledkom toho je napríklad aj prekvapenie rodiny, keď jej člen spácha samovraždu či utápa ambície z dôvodu strachu vyjadriť sa v alkohole a drogách. Uzavretosť dieťaťa pred rodičom je prvým znakom nedôvery a strachu, že dieťa nemôže prejaviť svoju pravú osobnosť, za ktorú za hanbí.
Detská Dôvera a Duša Sú Krehké a Čisté
Veľa ľudí v dospelosti hľadá samých seba, pričom to najdôležitejšie v nás sa vyformovalo ešte v našom detstve. Podľa lektora Mareka Hermana je nesmierne dôležité, aby človek predovšetkým poznal sám seba. Dieťa je pre svojich rodičov hlavne nádej. Vďaka dieťaťu si môžeme spomenúť, aké to bolo, keď sme mali z niečoho číru radosť a keď sme sa vedeli do niečoho tak hlboko ponoriť, až sme prestali vnímať svet okolo. Je to ponuka vrátiť sa domov. Ale nesmiete mať rozmaznané deti. Nikdy nesmiete dovoliť dieťaťu, aby sadlo v rodine na trón. To je potom vždy začiatok konca. Dieťa vie, že je malé a potrebuje sa s dôverou oprieť o svojich "veľkých" - mamu a otca.
Všetko podstatné sa "upečie" do šiestich rokov. V tom čase sa totiž naša osobnosť utvára až z 90%. Prvým kľúčom je nežná mama: jej milosť a súcit. Druhý kľúč je pevný otec: jeho nároky, poriadok a limit. A tretím kľúčom sú takzvané "okná príležitostí": časové obdobia, kedy sa dieťa mimoriadne dobre učí. Vo veku do šiestich rokov je to jedno okno príležitostí za druhým. Mozog totiž potrebuje čo najviac skúšať a "ochutnávať", pretože to je jediná cesta, ako môže spoznať a nájsť, čo mu najviac vyhovuje. Hľadá svoje nadanie. Talent. Pretože to je ten základ, aby raz mohol byť každý z nás užitočný pre druhých. No a pri tom nech si dosýta zažije pocit "máme ťa radi". A zároveň nutnosť poriadku a pravidiel. Plus žiadna televízia do troch rokov. Žiadny tablet alebo mobil do piatich rokov.
Najdôležitejšie úloha v živote ženy je vybrať si správneho partnera a až potom s ním vychovať dieťa. Ten prvotný cieľ totiž je, aby ste našli niekoho, s kým vytvoríte pevný a spoľahlivý pár: dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, majú spolu dotykovú sympatiu, vedia spolupracovať a vedia si odpustiť. Objavíte potom "spoločné doma". A to je celé. Pretože to tajomstvo dobrej výchovy je, aby dieťa mohlo zažiť rodičov, ktorí tvoria pevný, spokojný a spoľahlivý pár. To znamená - nežná a láskyplná mama. A silný, pevný a spoľahlivý otec. Obaja pracovití. A vnútorne poctiví. To je ten kľúč. To sú ale samozrejme tony práce.
Ak by som sa mohol prihovoriť, tak ešte dobrú babičku a dedka. A keby k tomu bolo ešte zvieratko, tak už máme raj na zemi. Akonáhle si to takto raz všetko sadne, tak do šiestich rokov nazbierate vrchovato toho, čo naozaj potrebujete. Rozprávky sú staré príbehy, ktoré si rozprávame stovky alebo dokonca tisíce rokov. Nie sú to ale obyčajné príbehy. Odovzdávame si ich preto, že v sebe obsahujú skryté návody, ako si poradiť s najväčšími úlohami a problémami, ktoré nás čakajú v živote. Ide o skratky a ponaučenia, ako to vlastne v živote chodí. Rozprávky zhŕňajú skúsenosti a múdrosť našich predkov. A otvárajú bránu k archetypom - starým vzorcom. Keď nebudete mať niekoho, kto vám bude čítať rozprávky, tak vám to minimálne skomplikuje život v tom zmysle, že si v určitých situáciách v živote nebudete vedieť rady. A budete potom musieť prácne a opakovane objavovať Ameriku. V hlave budete mať miesto usporiadanosti skôr zmätok.
Svet sa totiž regulárne zbláznil. Viete, aké sú dva nové najväčšie problémy u dnešných prváčikov? Prvý: nevedia hovoriť, pretože sa s nimi doma málo hovorí. Rodičia nemajú čas. A druhý - sú neohrabané, pretože väčšinou sedia ako kôstky pri počítačoch, tabletoch a televízii. Rodičia nemajú čas.
Praktické Rady a Stratégie Vo Výchove
Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité. Preto sa na to snažím ísť skôr cez dialóg alebo navodenie dôvery.
Pokiaľ si rodič radu vyslovene nevyžiada, snažím sa do situácie vôbec nezasahovať, lebo nejde o môj problém. Naopak, ak mne niekto dáva nevyžiadanú radu, môžem použiť napríklad formulku „v našej rodine to funguje takto“ alebo „ďakujem za tvoju radu, ale u nás je to takto“. Pokiaľ sa však nedeje niečo, čo je vyslovene nebezpečné pre dieťa, nechám to tak. Rodič sa potrebuje spoliehať na svoju intuíciu, potrebuje si veci vyskúšať.
Pokiaľ je výchova v rodine láskyplná a konzistentná a dieťa dostáva spôsob výchovy, aký chcete, prevažnú väčšinu času, dokáže sa vyrovnať aj s vecami, ktoré nie sú úplne tak, ako by sme to robili my sami. Dôležitý je kontext. Ak starí rodičia dieťa pravidelne strážia, je dôležité, aby sme si dohodli základné pravidlá, ktoré sa neporušujú. A ak televízia alebo sladkosti sú pre mňa dôležité, dohodnem sa s nimi a očakávam, že to budú dodržiavať. Tým mi preukážu dôveru a aj dieťaťu dajú najavo, že sa navzájom berieme vážne.
Dôležité je, aby dieťa pred narodením a v prvom roku malo bezpečné prostredie, dostávalo primerane veľa podnetov, ktoré však dostane prirodzene. Dieťa má tendenciu samo sa prirodzene zdravo vyvíjať. Rodičia nech si dávajú pozor, aby na dieťa primerane reagovali a boli citliví na signály, ktoré vysiela - aby sme ho príliš často neignorovali, no zas ani nezahlcovali. To, keď má dieťa s najbližšími osobami vytvorenú vzťahovú väzbu - vzťah plný dôvery, v ktorom sa cíti bezpečne. Ide hlavne o to, aby dieťa malo pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby.
Dieťa si možno nebude pamätať, či vôbec malo oslavu svojich druhých narodenín, ale jeho telo si akoby bude pamätať, či v ranom veku vyrastalo v bezpečí alebo nie. Ak ste vyrastali v prostredí, ktoré nebolo bezpečné a nebolo predvídateľné a trebárs tam bolo násilie, v dospelosti môžete mať automatické reakcie na situácie, o ktorých ani neviete, odkiaľ prišli.
Dieťatko má prirodzený inštinkt, že ak ho tesne po pôrode priložíme na telo mamy, postupne sa „vyšplhá“ hore, prvýkrát sa prisaje, s čím je spojený systém automatických správaní. Spustí to kaskádu hormónov, vďaka ktorým má matka napríklad väčšiu šancu, že bude úspešne dojčiť alebo že bude citlivá na signály dieťaťa. Vieme, že benefity pripútania sa k dieťaťu sú mnohé - na biochemickej úrovni to závisí od hormónu oxytocínu, ktorý nám rodičom veľmi uľahčuje život. Hlavne u otcov, ktorí nezažili tehotenstvo a pôrod, je dôležité, aby s dieťaťom trávili čas.
Ženám, ktorým to nebolo dopriate, často trvá dlhšie, kým si k dieťatku vytvoria vzťah. Môže im to trvať dlhšie a môžu mať problémy aj s naštartovaním dojčenia. Ak sme tvoriví, nie je problém mať bonding ani po cisárskom reze, v niektorých nemocniciach priložia bábätko k tvári alebo na nahú hruď otca. Ak však hovoríme o psychologickom dôsledku dojčenia, tak mama, ktorá nemôže dojčiť, sa nemusí obávať, že by niečo zanedbala, ak sa snaží vytvoriť puto s bábätkom.
Razíme tézu, že pokiaľ má dieťa bezpečný priestor na spanie, je vyspaté a čulé, má spať tak, aby bolo spokojné ono aj rodina. Pre mnohých rodičov práve spoločné spanie, hlavne na začiatku, výrazne uľahčuje nočné dojčenie.
To hlavné, čo má rodič robiť, je citlivo reagovať na signály dieťaťa, a v začiatkoch je jedným z hlavných signálov plač. Rodič sa postupne naučí rozoznávať, o aký plač ide. Plač vždy vyjadruje nejakú potrebu a na začiatku treba brať vážne úplne každý, kým sa rodič nenaučí, čo ten-ktorý vyjadruje. Neskôr už vie, kedy len mrnká, kedy je frustrované a môže si dovoliť počkať, nech sa naučí samo trochu upokojiť. Keď však je v panike a je to poplach, treba zasiahnuť hneď. Citlivým reagovaním dieťaťu naozaj pomáham.
Ukázalo sa, že pokiaľ zo sirotinca neboli odobrané dostatočne včas, v neskoršom živote mali veľmi vážne problémy s emocionalitou, pamäťou, pozornosťou či učením sa. To nám poukazuje na fakt, že dieťaťu vyslovene škodí, ak naň nereagujeme. Nestačí ho nakŕmiť a prebaliť, ale treba reagovať na jeho signály. Naučia sa bezmocnosti - že svoje prostredie nedokážu nijako kontrolovať, je nepredvídateľné a nemá zmysel volať o pomoc. To, že neplačú, však neznamená, že im je dobre.
Niektorí ľudia chcú docieliť, aby dieťa samo zaspávalo, tým, že nereagujú na jeho plač pri zaspávaní. Na druhej strane nemáme žiadne dôkazy, že vyplakaním sa dieťa naozaj naučí samo sa upokojiť. Ak už máme potrebu spánok dieťaťa nejako nastavovať - napríklad vstávame do práce - snažíme sa o malé zásahy.
Každé dieťa má iný temperament, teda vrodené základy jeho neskoršej povahy. Deti plačú, lebo je to ich komunikačný nástroj. Ak naňho budeme citlivo reagovať a snažiť sa prísť na to, čo je jeho potreba, nebude plačlivé navždy. Dokonca sa ukazuje, že veľmi citlivé deti majú takpovediac výhodu, lebo rodič sa im viac venuje.
Vždy je dôvod brať plač vážne, no niekedy stačí, aby sme tam boli s ním a čakali, ako sa to vyvinie. Stále sa rozprávame o dieťati do roka života. Takéto dieťa nevie manipulovať. Naozaj to dokáže až vtedy, keď má približne štyri roky.
Tiež sa hovorieva, že ak dieťa dostane veľa pozornosti, bude rozmaznané. To je tiež mýtus, veľmi sa toho bojíme, ale v skutočnosti ani nevieme povedať, čo je to rozmaznané bábätko. Také bábätko v podstate neexistuje. Bábätko potrebuje, aby sme naň reagovali, no čím je staršie, tým pomalšie si môžeme dovoliť reagovať, a nie vždy musíme splniť to, čo chce. Dieťa vieme rozmaznať tým, že mu nedovolíme byť samostatným alebo že ho nenecháme veci vyskúšať, čím mu ukážeme, že mu nedôverujeme. Keď sa ho pýtame, čo chce, ale potom ani nepočúvame, čo povedalo. Keď všetko robíme zaňho. Bábätká veľmi rady robia veci samy, aj keď im to nejde. Ak však všetko robíme zaňho, napríklad ho obliekame do troch rokov alebo nerešpektujeme jeho vôľu, skôr takto vychováme rozmaznané, nesamostatné dieťa. Keď zaňho o všetkom rozhodujeme a nenecháme mu zážitky samostatnosti. Ak to dieťaťu dovolíte, odmení sa tým, že naozaj bude samostatné.
Riešenie Konkrétnych Problémov: Prípadová Štúdia
Problém: Trojročný synček si robí čo chce, nikoho nepočúva, pred nikým nemá rešpekt, neuznáva autoritu, je nervák, bitkár, a myslím že aj rozmaznaný. Musí byť vždy po jeho, keď mu poviem NIE, zacne zurit a kricat, pripadne aj buchat si hlavu o zem. Zbytocne mu nieco prikazujeme, ako napriklad..poupratuj si hracky.. jeho odpoved je nie, a dalej si bez zaujmu pokracuje vo svojej aktivite. Nepomaha ani kricanie, ani po zadku, ani vyhrazanie sa. Proste nic.,Robi len co on chce a nedajboze aby ho niekto rusil..velakrat sa uz na nas aj zahnal. A dalsia vec…je strasny placko, kvoli vsetkemu sa rozplace, aj ked je to skor krik ako plac. napr. dnes. pytal si zmrzlinu, a ked som mu povedala ze musi pockat, lebo cakame na autobus, tak koniec. vzdy mi vsade urobi cirkus, skrieka na cele mesto, aj susedia nas uz poznaju ako tych s uvrieskanym dietatom.
Riešenie:
- Identifikácia Príčin: Je dôležité zistiť, prečo sa dieťa takto správa. Môže to byť kombinácia faktorov, vrátane nedostatku jasných hraníc, nekonzistentnej výchovy, alebo potláčaných emócií.
- Stanovenie Hraníc: Je nevyhnutné stanoviť jasné a konzistentné hranice. Dieťa musí vedieť, čo je povolené a čo nie. Ak dieťa odmieta upratať hračky, je potrebné trvať na svojom, ale s pokojom a trpezlivosťou.
- Empatia a Komunikácia: Namiesto kriku a vyhrážania sa, skúste s dieťaťom komunikovať s empatiou. Zistite, prečo je dieťa nahnevané alebo frustrované, a snažte sa mu pomôcť zvládnuť svoje emócie.
- Pozitívne Posilňovanie: Chválte dieťa za dobré správanie a snažte sa ignorovať drobné priestupky. Odmeňujte ho za dodržiavanie pravidiel a za snahu zlepšiť sa.
- Odborná Pomoc: Ak problémy pretrvávajú, vyhľadajte pomoc odborníka, napríklad detského psychológa alebo výchovného poradcu.
Bezpodmienečná Láska a Výchova
Hovorí sa, že pravá rodičovská láska je tá bez podmienok - prijať a milovať dieťa také, aké je, so všetkými kladmi a zápormi. My ľudia si často zamieňame niektoré veci a emócie. Čo teda znamená „milovať bezpodmienečne“? Keby sme si to rozmenili na drobné, zistíme, že je to milovať niekoho bez toho, aby sme „odstránili“ nejaký jeho nedostatok. My rodičia milujeme svoje deti aj s ich chybami, aj s ich vymýšľaním a so všetkým, čo nás hnevá. A je to tak správne. Je ale mylné si myslieť, že mi na dieťati nič nemusí prekážať. A že na to, aby som ho naozaj pravdivo milovala, musím ho vidieť bezchybné. Nie, dieťa je reálna bytosť ako my, má svoje silné aj slabé stránky. To, že ich akceptujem, prípadne že sa ich snažím okresať, vysvetliť, prijať, pracovať s nimi spolu s dieťaťom - to je bezpodmienečná láska. Prijímam dieťa celé, aké je a myslím, že to robí každý rodič (alebo sa o to pokúša). Zároveň to však nevylučuje to, že nám nejaká detská vlastnosť prekáža či nás irituje. To z nás ešte nerobí rodičov, ktorí iba „čiastočne“ milujú svoje deti. Bezpodmienečne milovať znamená v láske vychovávať a posúvať dieťa vpred.
Keď sa na to pozriem z pohľadu nielen rodičovskej poradkyne, ale aj z pohľadu matky, vnímam, že ideálom je poskytnúť nielen bezpečné prostredie pre dieťa, ale práve aj tie zdravé nároky. Nebáť sa od dieťaťa vyžadovať. Na druhej strane si však myslím, že toto by mal robiť aj rodič. Podporovať, motivovať, rozvíjať a vyžadovať rozvoj silných stránok a nadania dieťaťa. Rozdiel je v tom, že každý, aj rodič, aj tréner to bude robiť úplne iným štýlom a spôsobom. Aj my rodičia tak nesieme zodpovednosť za rozvoj detí, iný je len spôsob, akým to robíme. Ponúkam dieťaťu nielen lásku, domov, vzťahy, ale záleží mi na tom, aby bolo dieťa v živote šťastné, aby sa rozvíjalo a našlo to, čo ho teší, v čom je dobré. Sú to spojené dynamiky prostredia (školy, krúžku a domova), ktoré majú spolupracovať pre dobro dieťaťa.
Aká je povaha dieťaťa? Aká je povaha rodiča? Aký štýl výchovy je v domácnosti? O aké dieťa sa jedná? Je to dieťa, ktoré sa rado predvádza a má silnú sebadôveru alebo je to dieťa, ktorému vyhovuje utiahnutosť, necíti potrebu „predvádzať sa“? Treba rešpektovať dieťa a jeho povahu, spôsob komunikácie a vedieť, čo chcem dosiahnuť hodnotením detí. To, čo jednému vyhovuje a posunie ho vpred, pre druhého môže znamenať stop.