Očkovanie patrí medzi najvýznamnejšie objavy v medicíne, ktoré preukázateľne zachránili nespočetné množstvo životov na celom svete. Na Slovensku má očkovanie dlhú a bohatú históriu, ktorá siaha až do obdobia Rakúsko-Uhorska. Tento článok sa zameriava na vývoj povinného očkovania na Slovensku od jeho počiatkov až po súčasný Národný imunizačný program, s dôrazom na očkovanie proti osýpkam.
Začiatky očkovania na Slovensku
História očkovania na území Slovenska sa začína v období Rakúsko-Uhorska. Prvé pokusy o očkovanie sa spájajú s menom Jána Adama Raymana, prešovského lekára, ktorý v roku 1720 ako prvý v stredoeurópskom priestore aplikoval variolizáciu - aktívnu imunizáciu vírusom kiahní. Rayman urobil na ramene svojej dcéry rez, do ktorého vmasíroval hnis z pľuzgiera jej brata, ktorý bol nakazený. Očkovanie v nasledujúcich rokoch s úspechom opakoval a vždy úspešne.
Ďalším priekopníkom bol Michal Schönbauer (1776-1860), rodinný lekár grófa Balassu, ktorý v máji 1801 očkoval šesť detí na jeho panstve v Eberharde (dnes Malinovo). Prvé hromadné a verejné očkovanie proti kiahňam Jennerovou metódou vykonal prešporský (bratislavský) lekár Teofil Zachariáš Huszty (1754-1806).
Prvý zákon o povinnom očkovaní bol vydaný 9. júla 1836 a týkal sa očkovania proti pravým kiahňam. Očkovanie ako štátna záležitosť sa podľa uhorského zákona uskutočňovalo v každej obci raz ročne. Právna úprava obsahovala všeobecné sankčné ustanovenie, podľa ktorého bolo "riadne vykonanie očkovania a zachovanie obozretnosti pri odoberaní očkovacej látky a jej úschove" nutné "pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody do dvoch dní." Predmetný zákon bol novelizovaný v roku 1887, od kedy sa požadovalo, aby lekár s časovým odstupom posúdil úspešnosť očkovania, ďalej aby bola povinná školská dochádzka podmienená predložením očkovacieho certifikátu, aby došlo k preočkovaniu detí, tiež aby sa očkovalo na miestach zvýšenej koncentrácie ľudí (napr. sirotince či domovy seniorov) a pre prípad epidémií sa mohlo nariadiť povinné preočkovanie dospelých, a to pre celú populáciu alebo pre tú časť, ktorá bola nákazou v dôsledku svojho spôsobu života a bývania najviac ohrozená. Tomu zodpovedal sankčný mechanizmus: porušenie povinností zákonným zástupcom malo za následok napomenutie, resp. pokutu.
Povinné očkovanie v Česko-Slovensku
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa očkovanie proti pravým kiahňam stalo povinným v roku 1919. Povinnému očkovaniu podliehali deti, ktoré dovŕšili prvý rok veku. Ďalšie preočkovanie mali podstúpiť po dovŕšení siedmeho a potom štrnásteho roku života. No už v auguste 1919 vyšlo na základe zákona nariadenie, „aby sa očkovaniu proti kiahňam podrobili všetci úradníci a zriadenci na Slovensku". V niektorých slovenských župách totiž prepukla epidémia kiahní. Nešlo o ovčie (plané) kiahne, ale o pravé, čierne kiahne, odborne nazývané variola. Boli podstatne nebezpečnejšie, lebo často sa končili úmrtím nakazeného. Mimochodom, priebeh tohto ochorenia v prvej fáze veľmi pripomínal chrípku alebo COVID-19. Prvé príznaky sa ukázali po týždni, niekedy až po štrnástich dňoch. Ochorenie sa spočiatku prejavovalo triaškou, nevoľnosťou, bolesťami hlavy a kašľom. U pacienta sa prejavila horúčka a po jej ústupe sa mu na koži začali vyhadzovať vyrážky, ktoré sa postupne menili na pľuzgiere. V ťažkých stavoch bolo nimi posiate nielen celé telo, ale aj vnútorné orgány, najmä pľúca, žalúdok a črevá.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
V roku 1927 nasledovalo očkovanie proti tetanu, ktoré sa stalo povinným v roku 1958. Očkovanie proti záškrtu sa začalo v roku 1942 a povinným sa stalo od roku 1946. V roku 1953 bolo zavedené povinné očkovanie proti tuberkulóze.
Česko-Slovensko patrilo medzi priekopníkov v boji proti detskej obrne. V roku 1957 sa začalo prvé celonárodné očkovanie proti detskej obrne na svete. Krajina sa tak stala jednou z prvých, kde toto ochorenie úplne vymizlo. V roku 1959 pribudla povinnosť očkovania proti čiernemu kašľu, po ktorej už na Slovensku nezaznamenali žiadne úmrtie na túto infekciu.
Očkovanie proti osýpkam
Očkovanie proti osýpkam sa na Slovensku zaviedlo v roku 1969. Od roku 1980 nebolo na toto ochorenie zaznamenané jediné úmrtie. V roku 1982 prvýkrát zaočkovali 14-ročné dievčatá proti rubeole a v roku 1987 zaviedli očkovanie kombinovanou vakcínou proti osýpkam a mumpsu.
Na Slovensku sa povinne očkuje proti osýpkam od roku 1969. V tej dobe sa však očkovalo nestabilnou vakcínou - podmienkou jej skladovania bolo uloženie pri teplote mínus 20 stupňov Celzia. Týmito vakcínami boli očkovaní ľudia narodení v rokoch 1968 až 1985. Od polovice 80. rokov 20.
Proti osýpkam sa dnes dávajú očkovať deti po 15. mesiaci - spravidla od 15. do 18. mesiaca. Preočkovať sa musia dať v 11. Ak sa očkuje skôr, nevníma sa to ako povinné očkovanie a dieťa je opäť zaočkované ako jeho rovesníci, teda od 15. do 18. mesiaca a potom v 11. roku života. Kompletné očkovanie je až vtedy, keď je dieťa očkované do dvoch rokov a v 11.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
Vývoj imunológie a výroba vakcín na Slovensku
Rozvoj imunológie na Slovensku sa začal v prvej polovici 20. storočia. V roku 1925 vznikol Štátny zdravotný ústav v Prahe, ktorý už pred druhou svetovou vojnou skúmal metódy a liečebné prostriedky proti nákazlivým chorobám, zúčastňoval sa na protiepidemických akciách, vyvíjal a vyrábal očkovacie látky, séra alebo imunoterapeutické a diagnostické prostriedky pre mikrobiológiu. Už tri roky po vzniku ústav vyrábal vakcíny proti tuberkulóze a pravým kiahňam.
Po druhej svetovej vojne nastal rozmach imunológie vďaka vybudovaniu Československej akadémie vied (ČSAV). V 50. rokoch vznikol Virologický ústav ČSAV, ktorého prvým riaditeľom bol Dionýz Blaškovič. V roku 1953 bola v Šarišských Michaľanoch založená Imuna š.p., ktorá s pomocou Virologického ústavu ČSAV vyvinula vakcínu proti chrípke. Imuna sa postupne rozvinula aj na výrobu ďalších očkovacích látok, prípravkov z krvnej plazmy, živných pôd a diagnostických prípravkov. Začiatkom 60. rokov sa vakcína proti tetanu vyvážala napríklad na Kubu. V roku 2002 vznikla spoločnosť IMUNA PHARM, ktorá pokračuje v tradícii výroby farmaceutických výrobkov.
Súčasný stav povinného očkovania na Slovensku
Slovenská republika právne zaviedla systém povinného očkovania administratívne v roku 1993 v súvislosti s rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, nadviazala pritom na pravidlá legislatívne ukotvené už predtým v spoločnom štáte. V súčasnosti sa na území Slovenskej republiky povinne očkujú deti proti 11 ochoreniam, ktoré boli v minulosti príčinou celosvetových epidémií. Medzi povinné očkovania aktuálne patrí očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam a proti osýpkam, mumpsu a ružienke.
Právny rámec povinného očkovania tvoria zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z. Podľa školského zákona č. 245/2008 Z. z. je údaj o povinnom očkovaní jednou z podmienok prijatia dieťaťa do predprimárneho vzdelávania, teda do materskej školy. Táto požiadavka sa nevzťahuje na prijatie na základné vzdelávanie.
V SR dnes funguje komplexný program prevencie prenosných ochorení - Národný imunizačný program. Je legislatívne zabezpečený Vyhláškou MZ SR o prevencii a kontrole prenosných ochorení č. 585/2008 Z.z., zákonom č. 355/2007 Z.z.
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
Diskusie o povinnom očkovaní
Povinné očkovanie je témou, ktorá vyvoláva verejné diskusie. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014 pripomenul, že prvý očkovací program zaviedla už Mária Terézia v roku 1768 a prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. Povinné očkovanie je zásahom do telesnej integrity človeka a dochádza tu ku kolízii medzi záujmom na ochrane verejného zdravia a právom dotknutých osôb na ochranu svojej fyzickej integrity. Úlohou štátu je zabezpečiť optimálnu rovnováhu medzi týmito záujmami a minimalizovať možnosť zneužitia povinného očkovania.
Dezinformácie a realita
Na sociálnych sieťach sa šíria rôzne dezinformácie o očkovaní, vrátane tvrdení o zavádzaní nových povinností očkovania detí na školách. V skutočnosti novela školského zákona, ktorú parlament schválil 21. októbra 2025, nenavrhuje zavedenie žiadnej očkovacej povinnosti. Zmienka o očkovaní sa síce nachádza v dôvodovej správe, súvisí však s plánovanou elektronizáciou podávania prihlášok do materských, základných a stredných škôl. Opisuje zámer napojiť systém na Národné centrum zdravotníckych informácií (NCZI) tak, aby zákonný zástupca nemusel pri podávaní prihlášky prikladať potvrdenie o očkovaní a zdravotnej spôsobilosti dieťaťa samostatne.
Je dôležité overovať si informácie z dôveryhodných zdrojov a nenechať sa ovplyvniť nepodloženými tvrdeniami.
Odškodnenie za ujmu spôsobenú očkovaním
Právny poriadok Slovenskej republiky zatiaľ neobsahuje osobitný právny predpis upravujúci podmienky náhrady ujmy spôsobenej očkovaním. Ak v súčasnosti niekomu v súvislosti s povinným očkovaním vznikne škoda či iná ujma, nárok na jej náhradu si môže uplatniť voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý očkovanie vykonal, a to podľa ustanovení Občianskeho zákonníka či zákona č. 437/2004 Z. z. Naliehavá potreba prijatia osobitného zákona upravujúceho podmienky poskytovania náhrady ujmy spôsobenej povinným očkovaním, napríklad podľa vzoru Českej republiky či iných krajín, je zvýraznená aj súčasnou pandemickou situáciou.
Budúcnosť povinného očkovania
V súčasnosti sa vedú debaty o zavedení povinného očkovania proti ochoreniu COVID-19. Vzhľadom na aktuálne pomerne nízku úroveň zaočkovanosti obyvateľstva a aktuálny výrazný nárast infikovaných osôb rýchlo sa šíriacim delta variantom ochorenia covid-19 aj vláda Slovenskej republiky, obdobne ako vlády viacerých iných štátov, bude nútená pristúpiť k zavedeniu povinnej vakcinácie vybraných skupín obyvateľstva, ktoré sú touto nebezpečnou infekčnou chorobou najviac ohrozené.