Transrodovosť je téma, ktorá v spoločnosti rezonuje čoraz viac. Často sa však stretáva s nepochopením, predsudkami a dezinformáciami. Ako sa s touto realitou vyrovnávajú rodičia, ktorých dieťa je transrodové? Aké sú ich pocity, obavy a ako sa im darí podporovať svoje deti v ich ceste? Tento článok prináša pohľad do života rodín, ktoré prežívajú transrodovú skúsenosť a snažia sa nájsť svoje miesto v spoločnosti.
Materinské city transrodovej ženy a možnosti rodičovstva
Liberty Blake Simon je transrodová žena, ktorá začala so svojou tranzíciou v Holandsku, keď mala 29 rokov. Otvorene hovorí o svojich materských citoch a túžbe po dieťati. „V Holandsku poznám rodiny s trans rodičmi. Na Slovensku nútime ľudí k sterilizáciám,“ konštatuje Liberty.
Rovnako ako cisrodové kamarátky, aj Liberty rozmýšľa nad budúcnosťou a hľadá sa vo vzorcoch, ktoré v spoločnosti máme. Prvýkrát pocítila túžbu po dieťati pred tranzíciou, keď mala 25 rokov. Vtedy, ešte ako gej, sa pozrela na partnera a zabolelo ju, že spolu nikdy nesplodia deti.
Najjednoduchšou možnosťou, ako mať dieťa, je adopcia. „Na svete je veľa detí, ktoré nemajú rodinu. Môžem im pomôcť. Adoptovať si dieťa je zmysluplná cesta a navyše, na Slovensku aj dovolená. Ako trans žena v tom nemám žiadne obmedzenia,“ hovorí Liberty. Adopcia je možná v prípade, že je sama, a samozrejme, aj s partnerom. Sú však veci, ktoré chce pred materstvom splniť, aby si bola istá, že bude dobrou mamou. Chce dať dieťaťu dobro, bezpečie a lásku. Má však pocit, že jej život sa začal znova, a preto musí pred materstvom prežiť ešte veľa vecí sama. Jej tranzícia prebehla iba pred dvoma rokmi a rada by si najprv prešla sebaspoznávaním.
Slovenská legislatíva berie jej tranzíciu za ukončenú, pretože má zmenené doklady. V Holandsku je pri tranzícii možnosť zachovania biologického materiálu na ďalšiu reprodukciu. Znamená to, že transrodovej osobe sa uchovajú vajíčka a spermie. Túto možnosť tam hradia poisťovne. Na Slovensku je to práve naopak, ľudia sú nútení ku sterilizáciám, čo je hrubé porušenie Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Prečítajte si tiež: Prevencia škvŕn na detských zuboch
Podľa Liberty momentálna nálada a situácia v spoločnosti môže u človeka z LGBTI+ komunity potlačiť plánovanie rodičovstva a túžbu po dieťati. Je to jedna z vecí, ktorá ovplyvní, či bude dieťa vychovávať na Slovensku. Momentálne sa jej zdá oveľa lepšou krajinou Holandsko. Tam sú aj trans muži, ktorí vynosili dieťa. Predpokladá, že na Slovensku by to bolo vnímané s veľkou dávkou nenávisti.
Bezpečnosť dieťaťa a školský systém
Mať transrodového rodiča je neobvyklé a v školách sa neodpúšťa nič, čo je iné, a mnohé deti sa stretávajú so šikanou. Liberty by svoje dieťa určite nechcela vzdelávať v štátnom systéme. Vie o súkromných školách, ktoré deťom poskytujú v adekvátnom veku hodiny sexuálnej výchovy. S odborníkmi sa otvorene rozprávajú o pocitoch a sexualite. Pre nebinárnych či trans ľudí sa tak vytvára miesto, kde sa môžu cítiť bezpečne.
Na začiatku rozhovoru spomenula vzorce. Do spoločenských stereotypov nezapadá, keď niekto nechce mať deti. Podľa nej je výborné byť matkou, no nebyť ňou je tiež skvelé. Máme množstvo žien, ktoré žijú svoj krásny slobodný a zmysluplný život bez detí.
Tiež si vie predstaviť, že by si našla partnera, ktorý by už mal dieťa. Bola by v pozícii pozorovateľky pri výchove. Ak by jej syna bavil futbal, bolo by to fajn. Ak by sa mu viac páčil mejkap, tiež by to bolo fajn. Rada by dieťa podporila v tom, čo mu je prirodzené. Cíti však strach, pretože vie, čo by prežívalo, keby bolo transrodové.
Stereotypy a rola školy
Stereotypy sú vlastné nám, dospelým. Pedagógovia a pedagogičky sa v poslednom čase stretávajú so žiakmi a žiačkami, ktorí požadujú, aby ich oslovovali iným rodom. Školy sú však inštitúcie a je pre ne smerodajné to, čo má dieťa v rodnom liste. Podľa Liberty je to skúška pre celú spoločnosť. Vysporiadať sa s tým musí byť náročné. Áno, škola je inštitúcia, no ona by sa tieto požiadavky snažila napĺňať. Čo ak je tam dieťa, ktoré sa naozaj cíti ako trans osoba? Vie, že sa jej to ľahko hovorí. Keby bola pedagogičkou, možno by ju to prekvapilo. Ak tým však niekomu dokážeme pomôcť, tak prečo nie? Aj keby to malo byť len na pár mesiacov. Ide o rešpekt. Mladí ľudia si vážia, keď ich niekto berie vážne. Rozmýšľať nad vlastnou identitou je len dobré.
Prečítajte si tiež: "Moje Dieťa Nie Je Moje Príčiny"
Pripúšťa, že sa vplyvom sociálnych sietí stalo akousi „módou“ patriť k LGBTI+ komunite. Dôležité je, že na samotný proces tranzície sú tu odborníci. Aj s nimi človek báda, či sa vydá na cestu premeny. Niekedy sa však zabúda, že trans ľudia žili odnepamäti. Pred našim „bielym” koloniálnym svetom boli naprieč kultúrami veľmi rešpektovaní. Až potom nastúpila binárna spoločnosť mužov a žien.
Neskorá tranzícia a legislatíva
Pri tejto téme však treba spomenúť aj negatíva neskoršej tranzície. Liberty je tá šťastná, všetko dopadlo nadmieru dobre. Poznám modelky v Nórsku, ktoré prechádzajú tranzíciou od 14 rokov. Sú to krásne ženy, a nemusia riešiť zákroky, ktoré by pri neskoršej tranzícii museli podstúpiť. U nás je tranzíciu možné podstúpiť až od 18 rokov. V Nórsku je to možné za prítomnosti psychológa, psychiatra, sexuológa. Prvotná puberta je oddialená. Druhotné fyzické znaky sa neprejavia. My však nemáme dostatok odborníkov, ktorých spomínala.
Na Slovensku nemáme dostatok psychológov, ktorí by dokázali transrodovým ľuďom pomôcť s tranzíciou. O to menej sa hovorí aj o detranzícii, teda o odstránení účinkov tranzície a návrate k pôvodnému biologickému pohlaviu. Vo väčšine prípadov sa ľudia rozhodnú pre detranzíciu pre spoločenské dôvody. Sociálne prostredie nevytvorí ich identite bezpečný priestor. Nie je to preto, že by neboli trans. Ide o tlak spoločnosti. Je pre nich ťažké prežívať. Som trans žena a nepoznám nikoho, kto by prešiel detranzíciou.
Skúsenosti s mužským a ženským svetom
Ako transrodová osoba mala Liberty možnosť žiť najprv v mužskom a potom v ženskom „svete”. Zažila privilégiá, ktoré majú muži. V mužskom tele sa mi pri vkročení do miestnosti dostalo pocitu, že „jemu patrí celá miestnosť“. Boli to iné pohľady a energie. Ako žene mi zas vysvetľujú veci, ktoré ovládam. Muži sa tiež často snažia o gaslighting (forma psychickej manipulácie, ktorá vás donúti spochybňovať vaše presvedčenie, pozn. red.). Naznačujú mi, že sa mám na niektoré veci pozerať inak. Zanechalo by to na mne ako na žene následky, ak by som si tým prechádzala celý život.
Spoločnosť má drzosť riešiť telo niekoho iného. Nemali by sme súdiť, kto a čo robí s vlastným telom. Môžeme iba držať palce a snažiť sa to pochopiť. Platí to vždy. Ak ide o plastiku pŕs, právo žien na interupciu, tranzíciu, hocičo.
Prečítajte si tiež: Zdravý Životný Štýl pre Deti
Jej tranzícia bola pokojná, absolvovala ju v Holandsku. Určite by išlo o inú skúsenosť, keby ju absolvovala na Slovensku. Transrodovým ľuďom sa u nás hneď neposkytuje hormonálna liečba. Musia najprv začať žiť ako pohlavie, s ktorým sa stotožňujú, no bez fyzických zmien. To môže byť nebezpečné, až neprekonateľné. Vyžaduje si to veľkú odvahu.
Cieľom spoločnosti by malo byť vychovať šťastných a produktívnych ľudí. Bude viac prosperovať firma, kde sa môže queer človek cítiť komfortne, alebo firma, kde bude queer osoba nútená zatĺkať a zvádzať vnútorný boj?
Príbeh Gabriela: Pochopenie a podpora v rodine
Gabriel bol od malička chlapčenský, hrával sa s pištoľami, neznášal dievčenské oblečenie. Ale až keď otec náhodou počul v televízii o transrodových deťoch, uvedomil si, že všetko, čo tam odznelo, sa týka jeho syna Gabriela. To bolo v čase, keď bol Gabriel ešte Barborkou.
Grafický dizajnér Waldemar Švábenský založil webovú stránku a blog venovaný jeho synovi Gabrielovi. Rozpráva na nej „príliš krátky príbeh dobrého človeka a nádejného transgenderového umelca“. Gabriel sa narodil ako dievča a chystal sa na to, že sa stane mužom s mužským telom. V marci tohto roka, pár mesiacov pred 20. narodeninami, však dobrovoľne odišiel z tohto sveta. Jeho otec sa rozhodol, že nebude o tejto téme mlčať, lebo si myslí, že ak sa o niečom nehovorí, zabudne sa na to.
Deti sa nie vždy správajú podľa nejakých rodových schém a očakávaní. Ale aj tak asi bude rozdiel medzi nejakou prechodnou vývojovou fázou a skutočne hlbokým pocitom, že sa niekto narodil do nesprávneho tela. Gabriel bol od malička chlapčenský, hrával sa s pištoľami, neznášal dievčenské oblečenie, bábiku nikdy nedržal v ruke, radšej sa naháňal za loptou. Ako rodičia sme tomu neprikladali žiadny veľký význam, jednoducho sme to brali tak, že má iné záujmy, chcel hrať futbal, tak sme mu v tom nebránili, nevideli sme na tom nič až také výnimočné. Mal staršieho brata, brali sme to aj tak, že brat je mu vzorom. Skrátka neriešili sme to. Keď mal asi 10 rokov, náhodou som videl v TV nejakú americkú reality show s lekárom, myslím, že sa to volalo Doktor Oz, a tento diel bol venovaný transrodovým deťom.
Po zhliadnutí tej relácie som vyhľadal psychologičku a radil sa s ňou, čo robiť, pokiaľ sa moja predtucha naplní. Od prvej chvíle som nepochyboval, že budem Gabrielovi v jeho ceste pomáhať, že na našom vzťahu sa nič nezmení, no aj keď moje presvedčenie po rozhovoroch s psychologičkou už bolo takmer stopercentné, nemohli sme o tom spolu hovoriť. Transrodový človek musí dospieť do štádia poznania, pomenovania svojho statusu sám, akékoľvek podnety zvonku skôr, ako sa sám identifikuje, by mohli mať negatívne dôsledky. Nemuseli sme sa s tým vyrovnávať, prijali sme to úplne automaticky, ako prirodzenú vec, všetci, ja, jeho mama aj brat a neskôr aj ostatní najbližší. Gabrielov brat Valdemar to presne vystihol v jednom z článkov na webe, ktorý sme založili na Gabrielovu pamiatku: „Nikdy úplne nepochopím, aké ťažké to pre teba je, lebo to nikdy nezažijem, ale budem tu pre teba. Nezáleží mi na tom, aké má kto pohlavie, či má svetlú, tmavú, alebo modrú pleť, či je jednorožec alebo ufón.“
Čo sa týka okolia a tej všadeprítomnej zloby a strachu z neznámeho, ktorý ľudí motivuje k nenávisti k inakosti, samozrejme som o nej vedel, bola tu vtedy a je tu aj dnes. A bude ešte veľmi dlho. Lenže to ako rodič neriešite, ide o vaše dieťa, ktoré milujete a ste rozhodnutý pomôcť mu dosiahnuť šťastný život, takže prekážky si uvedomujete, vnímate ich, no akosi prirodzene viete, že ich prekonáte, porazíte a posuniete sa bližšie k cieľu. Asi máme šťastie na ľudí okolo seba, sme obklopení osvietenými ľuďmi, priateľmi a známymi, ktorí nás od začiatku podporovali a boli na našej strane. Určite sa vyskytli aj polemické postoje, no ku mne sa žiadne, chvalabohu, nedostali. „Názory“ na úrovni malomestských klebiet nepovažujem za relevantné, ale ak to chcete vedieť, pár sa ich vyskytlo.
Školské a lekárske prostredie
Základnú školu Gabriel absolvoval ešte ako Barborka, takže k žiadnym kontroverziám nedochádzalo. Jeho inklinácia k „chlapčenskému“ nevyvolávala u nikoho zo spolužiakov ani zboru žiadne pozastavenia, bol dobrým žiakom, školu zvládal úplne pohodovo. Jeho coming out prišiel až počas strednej školy, ktorej výber sa ukázal z tohto hľadiska veľmi dobrou voľbou, pretože v prostredí umeleckej školy sú podobne orientovaní ľudia oveľa tolerantnejšie prijímaní ako v iných inštitúciách. Gabriel chodil na Súkromnú strednú umeleckú školu vo Zvolene a pokiaľ viem, nestretol sa s ani jednou negatívnou reakciou ani od pedagógov, ani od spolužiakov. Všetci dokonca prijali aj jeho žiadosť, aby ho začali oslovovať Gabriel, i keď to ešte nemal nijako oficiálne podchytené.
Gabriel vo svojom denníku píše o tom, že napríklad jeho babka sa občas pomýlila a hovorila o ňom ako o nej. Zdalo sa mi, že to racionálne chápal, že je to neúmyselná chyba, ale aj tak napísal, že sa cítil, akoby dostal studenú sprchu. Kde bral silu ísť ďalej? Mýlili sme sa všetci, niekto častejšie, niekto menej často. Chápal to, vedel, že aj pre nás je ťažké prepnúť sa do toho nového režimu, no my sme zase chápali, že ho to mrzí. Bola to jedna z mála vecí, na ktorej mohol stavať svoj status, lebo hormóny ešte nedostával, aktívna tranzícia sa u neho ešte nezačala, aj keď už veľmi túžil po nejakom hmatateľnejšom posune. Ak mám byť úprimný, tak neviem, kde sa v ňom bralo toľko tej sily, bojovať s tým všetkým, ale bojovníkom nepochybne bol. Naša láska a podpora boli iste len zlomok toho, pre mňa neznámeho generátora energie, ktorú denne potreboval.
Bol umelecky talentovaný, mal veľmi dobrý hudobný vkus, podľa úryvkov z denníka aj veľmi kultivovane písal. To všetko naznačuje citlivú dušu, vnímavosť. Nikdy sa s tým však celkom nezmieril, tá netrpezlivosť v ňom ostala, aj keď časom sa asi skôr pretransformovala na neschopnosť vytrvať v snahe kvôli depresiám, ktoré ho prenasledovali. No i tak mal v sebe istú dávku ctižiadostivosti, ktorá ho nútila byť úspešným v škole, čo sa mu aj darilo, venoval sa záľubám, knihám, filmom, hudbe. Skúšal hrať jeden čas na bicích, solídne zvládal gitaru. S kamarátkou, ktorá aktívne hrala v kapele, zložili aj pár songov, Gabriel k nim napísal texty v angličtine, ktorú ovládal excelentne. Venoval sa aktívne airsoftu, od mala ho zaujímali zbrane a vojenské veci, v neskoršom veku sa zaoberal všetkým, čo nejako súviselo s 2. svetovou vojnou, mal o tomto období bohaté historické znalosti. Zúčastňoval sa airsoftových turnajov, bol skvelý bojovník aj v tomto zmysle, išlo mu to výborne. Takisto ako v počítačových hrách, tam bol úplný expert, v bojových hrách ho málokto prekonal. Bol vzdelaný, empatický, slušný, no zároveň veľmi introvertný, takže na niektorých ľudí pôsobil odmerane. Bol citlivý a vnímavý, občas aj precitlivelý, mimoriadne ho vedeli zasiahnuť krivdy a zloba, ktoré sa diali iným ľuďom. To prežíval veľmi intenzívne a trápil sa kvôli tomu. No mal aj zmysel pre humor a často s ním bola skvelá zábava. Strážil si svoje súkromie a okoliu nedával najavo, ako sa trápi.
Tak ako celé naše zdravotníctvo, je aj táto oblasť v dosť dezolátnom stave. Na Slovensku sú traja lekári, ktorí sa venujú transrodovým ľuďom, a podľa všetkého ich bude čoskoro ešte o jedného menej. No podľa mojich informácií jedinou ozajstnou lekárkou, ktorá naozaj aj vie, čo robí a robí to dobre, je tá, ktorá pôsobí v Bratislave. Pomohla už mnohým ľuďom zvládnuť úspešne tranzíciu a s Gabrielom sme boli dohodnutí, že tiež prestúpi do Bratislavy, pretože prvú fázu absolvoval u lekára v Banskej Bystrici a z jeho prístupu sme boli mierne povedané rozčarovaní. Ten náš nechal Gabriela celé dva roky len chodiť na psychotesty a písať denníky, posledný polrok dokonca vôbec neordinoval a nevedeli sme, čo bude ďalej. Gabriel bral iba antidepresíva, nedostal za celý ten čas žiadnu hormonálnu terapiu, ktorá by mu dozaista pomohla viac, ako všetko iné, on potreboval cítiť, že je už muž aj navonok. Keby dostával počas tých dvoch rokov aj nejakú hormonálnu terapiu, jeho sebavedomie by sa upevnilo a zrejme by ho tie depresie tak nemorili. Lekár s aktívnym vhľadom do problematiky, schopný človeka previesť celým procesom tranzície s empatiou a pochopením je kľúčový.
Ešte donedávna bola transsexualita v medzinárodnej klasifikácii chorôb vedená ako duševná choroba, len pred pár mesiacmi bola z tejto klasifikácie vyňatá. Predstavte si, že len kvôli zmene pohlavia žijete niekoľko rokov s papierom, že ste oficiálne blázon, to je pre týchto ľudí okrem neuveriteľnej stigmy aj komplikácia v živote. Sú tým pádom napr. obmedzení v možnostiach zamestnať sa a to je len jeden príklad. Na Slovensku stále platí, že pri zmene pohlavia musíte podstúpiť nútenú kastráciu, to znamená, že ľuďom, ktorí chcú povedzme len hormonálnu alebo čiastočnú zmenu a pohlavné orgány si chcú ponechať, je tým pádom znemožnené mať v budúcnosti deti. A tých vecí je viac… zmeny v tejto oblasti buď nenapredujú, alebo len veľmi pomaly, lekári ostávajú pri metódach, ktoré transrodových ľudí traumatizujú, a všelijakí pomýlení chromíkovci organizujú hony na týchto ľudí za výdatnej podpory aj verejne známych osôb z kultúrneho prostredia.
Kamaráti a podpora
Samozrejme, mal kamarátov a kamarátky, no bol veľmi introvertný, takže veľa ich nebolo. Ale s tými, ktorí boli, mali, pokiaľ viem, celkom intenzívne putá, mali sa radi. Navštevovali sa, chodili spolu von, aj keď len veľmi sporadicky, lebo Gabriel sa najlepšie cítil doma. Nerád opúšťal svoju izbu, vonku sa cítil nekomfortne. Občas si s nimi zašiel aj na pivo, no nikdy sa neopil, dal si vždy len jedno. S kamoškou si občas ubalili cigaretu, ale iba tú klasickú, tabakovú. Bol medzi spolužiakmi obľúbený, ako jeden z mála bol totiž svedomitý, robil si na vyučovaní poznámky a dával pozor, takže potom mohol ostatných „zachraňovať“, čo ho robilo populárnym a rešpektovaným. Platí, že deti alebo tínedžeri sú otvorenejší, ale vedia byť aj až zákerní. Dozaista neviem úplne o všetkom, čo sa kedy stalo, no silne pochybujem, že by sa niečo také dialo, či už na základnej, alebo strednej škole. Som presvedčený, že nie. Verím, že by sa nám s takým niečím zdôveril, mali sme veľmi dobré vzťahy, rozprávali sme sa otvorene o všetkom. Napokon, on nebol ten typ, ktorý by si nechal skákať po hlave, ak mu niekto ubližoval, vedel si to vybaviť.
V posledných pár rokoch sme prežili spolu veľmi intenzívne obdobie, niekedy ťažké, inokedy pohodovejšie, no vždy to bolo o tom, že sme boli k sebe otvorení a prebrali sme všetky možné témy, rozprávali sme sa o všetkých jeho trápeniach a hľadali sme cesty, ako z nich von. Áno, spočiatku sme dostávali pravidelne odkazy. Teraz už menej, utíchlo to. Na webe je kontaktný formulár, kam je možné napísať nám správu. Keď sme web spustili, chodilo nám veľa kondolencií a podporných odkazov od ľudí, ktorí s nami súcitili, pár bolo aj o vlastnej skúsenosti s tranzíciou alebo rovnako, ako v našom prípade, s tranzíciou v blízkej rodine. Obávali sme sa, že budú chodiť aj nenávistné správy, no hneď na začiatku sme si povedali, že to ustojíme, že s tým budeme rátať a pokiaľ sa niečo také vyskytne, budeme to ignorovať. Našťastie, zatiaľ žiadna taká správa neprišla. Obom nám napadla rovnaká myšlienka, jednak zachovať galériu Gabrielových prác a jednak nejakým spôsobom zhmotniť a dostať viac medzi ľudí povedomie o transgenderizme, povýšiť Gabrielovu smrť na odkaz, ktorý bude pomáhať iným ľuďom v podobnej situácii a zároveň otvárať oči tým menej informovaným.
Otvorenosť a intímnosť
Stretol som sa s názorom, že taká miera otvorenosti, s akou tvoríme obsah toho blogu, je nepatričná, že niektoré veci by mali ostať pod pokrievkou. To by naznačovalo, že pripravení nie sme. No názorov, že robíme správnu vec, je nepomerne viac, takže ja verím, že to s tou spoločnosťou nebude až také beznádejné. Moje presvedčenie, že Gabriel by s tým súhlasil, pramení z toho, že viem, aký bol človek, že rád pomáhal ľuďom a vedel si vybrať stranu, vedel sa postaviť za správnu vec. Napísal som v poslednom blogu, že ľutujem, že sme s tým webom neprišli skôr, kým Gabriel ešte žil. Nebol zbabelec a pokrytec, svoju odvahu čeliť výzvam dokázal počas života niekoľkokrát. Bol si veľmi dobre vedomý toho, že ak chcete niečo robiť poriadne a pravdivo, bez kompromisov, musíte sa vedieť vysporiadať aj s citlivými témami, lebo inak to stráca zmysel. A taktiež si uvedomoval, že ak o nejakej téme mlčíte, časom tá téma prestane existovať, vyparí sa. A to znamená prehru a on prehry neznášal.
Piateho marca to bol rok, čo sa rozhodol ukončiť svoju pozemskú púť Gabriel, talentovaný začínajúci výtvarník. Mal iba dvadsať rokov. Osud zle rozdal karty a do dievčenského tela umiestnil chlapčenskú dušu. Aj príroda sa môže niekedy pomýliť. Väčšina transrodových ľudí má za sebou minimálne jeden pokus o samovraždu.
Osobná skúsenosť a realita transrodových ľudí
V živote som poznala niekoľko transrodových ľudí. Jedným z nich bol môj spolužiak zo strednej školy. Dodnes si pamätám na tú chvíľu, keď do triedy, kde sme sa už všetci poznali, vošla nová spolužiačka. Stratili sme reč, pretože vyzerala ako chlapec. Krátke vlasy, „chalanská tvár“, voľná flanelová košeľa. Nohavice, prirodzene. Pomerne hlboký, zamatový hlas. Bol socializmus a témy tohto druhu boli tabu. Napriek tomu sme ju, či vlastne jeho, úplne prirodzene prijali medzi seba ako chlapca. Volali sme ho neutrálnym menom, ktoré vzniklo skomoleninou z jeho priezviska. Nespomínam si, že by ho niekto šikanoval alebo urážal. Mal smolu ešte aj v tom, že jeho mama bola lekárka, a tak si uvedomovala, aká zložitá a bolestivá bude jeho premena. Dnes sa tomu hovorí tranzícia. Najprv dvojročné psychiatrické sledovanie, doživotné užívanie hormónov, chirurgické zákroky. Trvalo viac rokov, kým sa odhodlal podstúpiť zákrok na hornej časti tela.
Po prvýkrát som o transrodových ľuďoch písala v roku 1995. V tom čase sa im hovorilo transsexuáli a transsexualita sa považovala za diagnózu. Dnes sa za lepší výraz považuje pomenovanie transrodoví ľudia a transrodovosť bola vyňatá z medzinárodnej klasifikácie chorôb ako duševná porucha, pretože to týchto ľudí výrazne stigmatizovalo. Pejoratívne povedané - papierovo boli vlastne blázni. Na jar 1997 som dokonca stála pri dvoch plastických operáciách hornej časti tela transrodových ľudí v Banskej Bystrici.
V tom období sa na tento problém špecializovala sexuologička MUDr. Božena Castiglione. Spomínam si, ako ma zavolala na jedno sedenie, kde bolo jedenásť mladých transrodových ľudí z celého Slovenska. Museli sa takto stretávať raz mesačne. Netvrdím, že to bolo najšťastnejšie riešenie, lenže úlohou odborníka je odlíšiť transrodového človeka napríklad od osoby trpiacej schizofréniou či s psychózou. Chce to čas a je to veľmi zodpovedné rozhodnutie, aj keď pre transrodových ľudí je dvojročné čakanie na „ortieľ od odborníka“ a povolenie na začatie procesu premeny niekedy nekonečné. Vo vtedajšej skupine bol napríklad v tom čase aj homosexuálne orientovaný muž, ktorý mal vždy dokonale urobený mejkap. Práve počas týchto sedení prešiel coming outom (proces prijatia vlastnej identity) a pochopil, že on je gej.
Medicínske aspekty a proces tranzície
Porucha sexuálnej identifikácie je celoživotná porucha pohlavnej identity, ktorá sa prejavuje nespokojnosťou s vlastným anatomickým pohlavím, obyčajne želaním zbaviť sa ho a žiť ako príslušník iného pohlavia. Mnohí transrodoví ľudia však žijú v spokojnom manželstve či partnerstve a ich okolie nič netuší. Sérii operácií predchádza dvojročná psychodiagnostika. Vďaka hormonálnej liečbe nastanú aj celkové zmeny v stavbe tela - od ženských hormónov (estrogén v kombinácii s antiandrogénmi) zjemnejú črty, narastú drobné prsia. Mužské hormóny (testosterón) vyvolajú zarastanie, zhrubnutie hlasu, zastaví sa menzes. Niektorým trans ľuďom však úplne stačí nechirurgicky upraviť svoj zovňajšok a zmeniť doklady. Nie každá trans osoba prežíva vyslovene negatívny vzťah k svojmu telu.
Neskôr sú na rade plastické operácie. Odňatie alebo, naopak, vytvorenie poprsia pomocou silikónových implantátov či vyoperovanie maternice je tá jednoduchšia časť. Nie každý transrodový človek to má potrebu hnať do detailov. Nie každý muž, ktorý sa cíti byť ženou, sa chce nevyhnutne podrobiť kastrácii. Nie každá žena, ktorá sa cíti byť mužom, sa chce podrobiť vyoperovaniu maternice a vaječníkov. Dnes je plastická chirurgia (v zahraničí) s pomocou kožného štepu z inej časti tela schopná vytvoriť penis, s ktorým je možné močiť postojačky. Pri vaginoplastike sa z uzdičky na penise vytvára klitoris zabezpečujúci sexuálnu citlivosť. Tieto operácie však ani zďaleka neabsolvuje každý transrodový človek. Na Slovensku sa navyše genitálne operácie ani nevykonávajú.
Mnohí ľudia dosiaľ nechápu rozdiel medzi transrodovým človekom (transgenderom) a transvestitom. Transgender je osoba, ktorá si nielenže oblieka šaty opačného pohlavia, ale chce v každom - predovšetkým sexuálnom - ohľade žiť ako príslušník opačného pohlavia. Má teda psychosexualitu opačného pohlavia, jeho pohlavná identita sa rozchádza s jeho telesnou pohlavnou príslušnosťou.
tags: #moje #dieta #je #transrodove #rozhovor