Agresívne správanie detí, či už voči rodičom alebo iným deťom, je problém, ktorý sa dotýka mnohých rodín. Rovnako tak, nesmelosť a plachosť u detí sú osobnostné charakteristiky, ktoré môžu negatívne ovplyvňovať ich každodenný život. Tento článok sa zameriava na pochopenie príčin takéhoto správania a ponúka možné riešenia, pričom vychádza z dostupných informácií a odborných odporúčaní.
Prečo sa deti bijú? Pochopenie príčin agresie
Bitie detí nikdy nie je riešením. Je dôležité pochopiť, prečo sa deti bijú, aby sme mohli efektívne reagovať a predchádzať takémuto správaniu.
- Nespokojnosť a frustrácia: Deti, ktoré bijú, môžu vyjadrovať svoju nespokojnosť alebo frustráciu. Možno si pýtajú reakcie a pozornosť.
- Nedostatok podnetov: Bystré deti potrebujú stále nové podnety a impulzy, aj vo forme prostredia a rovesníckych vzťahov.
- Nezvládnuté emócie: Deti v tomto veku ešte nevedia svoje emócie ovládať a iba sa učia, čo je prijateľné a čo nie.
- Nahromadená energia: Bitie môže byť spôsob, ako uvoľniť nahromadenú energiu.
Ako zastaviť nevhodné správanie: Praktické rady
Ak vaše dieťa bije vás alebo iné deti, je dôležité reagovať pokojne, ale rázne.
- Jednoznačné "Nie": Počas silnej emócie dieťaťa mu nemusíte podávať vysvetlenia. Reagujte čo najjednoduchšie, napríklad slovom "nie" a chyťte ho za ruky, aby ste zabránili útoku.
- Vnútorný postoj: Dôležitý je váš vnútorný postoj, že takéto správanie nie je správne a že dieťa je vo veku, kedy už dokáže rozumieť tomu, že je to nevhodné.
- Následky: Deti sa odmala majú učiť, že ich správanie má aj nejaké následky. Ak vás dieťa udrie, dajte mu najavo, že sa vám to nepáči.
- Rozhovor: K situácii hnevu sa môžete s dieťaťom vrátiť neskôr, v nejakú vhodnú chvíľku, práve v čase, keď vám je spolu dobre.
- Príbehy: Vhodné je sa k nej vrátiť napríklad s pomocou príbehu. Dobre môže poslúžiť napríklad rozprávka Dráčik nehnevaj sa, alebo kniha Kde toľko trčíš?
- Pokrik: Niekedy pomáha aj spoločne vymyslený pokrik.
- Spýtajte sa: Povedzte mu, že sa vám to nepáči, že ani vy ho nebijete a že teda chcete vedieť, ako by ste mali na neho reagovať, keď vás bude chcieť najbližšie buchnúť. A čo si myslí, aký trest by si za to určil on.
Psychologický vplyv fyzických trestov
Dvadsať rokov vedci skúmali, aké dopady majú fyzické tresty na deti a došli k záverom, ktoré sa ťažko čítajú, a nie to ešte prežívajú… U dieťaťa, ktoré je bité svojím otcom alebo mamou, prípadne obomi, je takmer isté, že bude skôr či neskôr agresívne, napäté, bojazlivé, že bude mať sklon všetko brať osobne a nebude si vôbec v ničom veriť. Trápiť ho pravdepodobne bude aj široká škála psychických problémov, z ktorých niektoré môžu byť aj životunebezpečné - ako napríklad sebapoškodzovanie či pokus o samovraždu.
Dva až sedem percent duševných problémov vrátane depresie, bulímie, porúch osobnosti a mentálneho postihnutia súvisí s fyzickými trestami v detstve. Deti, ktoré sú bité, trpia depresiami, úzkosťami, strachom a nie je u nich vylúčené ani sebapoškodzovanie…
Prečítajte si tiež: Prevencia škvŕn na detských zuboch
Lynn Soh, mimoriadne uznávaná psychologička z detskej psychiatrickej nemocnice v Singapure varuje: „Odkaz poslaný deťom prostredníctvom telesných trestov je odkazom agresie. Zahŕňa aj opakované hovorenie dieťaťu, že je bezcenné, zbytočné, nemilované alebo nechcené, a vyhrážanie sa rodiča, že na dieťati použije fyzické alebo psychické násilie. Toto posolstvo agresie, viac ako skutočný fyzický trest, má dôležitý vplyv na psychické zdravie dieťaťa v neskoršom živote.“
Od roku 1976 je vo Švédsku telesný trest detí zakázaný. Ich model nasledovalo odvtedy približne tridsať ďalších krajín sveta.
Pozitívna disciplína: Alternatíva k trestom
Bitkou nikdy nedosiahnete nápravu správania svojho dieťaťa, práve naopak… Skúste mu dohovoriť s láskou… Mnohí rodičia si nevedia predstaviť výchovu detí bez fyzických trestov, nevedia, ako majú deti naučiť disciplíne. Pomôcť však môže relatívne nový koncept s názvom pozitívna disciplína.
Princípy pozitívnej disciplíny:
- Láskyplný vzťah: Primárnym cieľom rodičov by mal byť láskyplný a spolupracujúci vzťah s deťmi.
- Otvorená komunikácia: Dôvera a otvorená komunikácia sú kľúčové.
- Pravidlá bez fyzických trestov: Učenie disciplíne bez faciek a kriku.
Pravidlá trestania bez faciek a kriku:
Prečítajte si tiež: "Moje Dieťa Nie Je Moje Príčiny"
- Trest neodkladajte: Nie je dobré trestať deti tým, že predlžujeme čas, počas ktorého deti čakajú na svoj trest.
- Nepoľavujte: Ak napríklad niečo dieťaťu zakážete, trvajte dôsledne na dodržaní zásady.
- Aj vy dodržujte pravidlá: Ak sa rodič s dieťaťom dohodne na pravidle, musí dôsledne dbať na to, aby ho dieťa dodržalo.
- Buďte spravodliví: Dieťa musí cítiť, že pokarhanie je spravodlivé a že si ho zaslúži.
- Vložte do trestu aj lásku: Pozitívne pokarhanie je také, pri ktorom neznevažujete osobnosť dieťaťa, neponižujete a neodsudzujete.
- Držte spolu! Dôležité je tiež, aby rodičia boli jednotní.
Riešenie konkrétneho problému: Syn bije rodičov
Ak vás bije štvorročný syn, je dôležité zistiť, čo potrebuje. Skôr ako začnete s akýmikoľvek opatreniami, skúste sa zamyslieť nad nasledujúcimi otázkami:
- Čo potrebuje? Keď vás buchne, spýtajte sa ho, "čo potrebuješ?"
- Vyčerpanie: Uvedomte si svoje vlastné vyčerpanie a snažte sa nájsť zdroje, oddych a riešiť svoje problémy.
- Rovesníci: Zvážte, či by mu neprospelo viac kontaktu s rovesníkmi. Ak ho nechcete dať do škôlky, zistite, prečo.
- Silné emócie: Počas jeho silnej emócie mu nemusíte podávať vysvetlenia. Reagujte čo najjednoduchšie, napríklad slovom "nie" a chyťte ho za ruky, aby ste zabránili útoku.
- Vnútorný postoj: Dôležitý je váš vnútorný postoj, že to nie je správne, že je vo veku, kedy už dokáže rozumieť tomu, že je to nevhodné správanie.
- Následky: Deti sa odmala majú učiť, že ich správanie má aj nejaké následky. Ak sa cítite smutná, nahnevaná, rozčarovaná z toho, že vás chcel udrieť, je dôležité byť autentická v následnej vzťahovej situácii.
Na prekonanie náročných situácií vo výchove detí môžu pomôcť skupinové stretnutia rodičov s detskou psychologičkou.
Čo robiť, keď ma moje dieťa bije, štípe, hryzie alebo kope?
Je dôležité si uvedomiť, že aj keď sa dieťa vie biť, neznamená to, že to má robiť. Často sa stáva, že dieťa, ktoré bije, má samo traumy.
V takýchto situáciách, kedy dohovarania nefungujú, treba zabezpečiť psychickú pohodu a bezpečnosť "šikanovaného" dieťaťa aj za cenu psychickej ujmy agresora. Kludne staré riešenia: do kuta, izolácia, vylúčenie zo škôlky, ak toto nefunguje alebo nie je mozne zastrasenie.
Nesmelosť a plachosť u detí: Príčiny a riešenia
Za nesmelosťou detí sa neraz skrýva spôsob výchovy. Ak sú rodičia povahovo nesmelí, nemajú veľa priateľov a sú radšej sami ako v spoločnosti, nemožno od dieťaťa očakávať, aby bolo iné. Dôležitý je pozitívny a láskavý prístup - už v útlom veku môže dieťa upadnúť do depresie, pokiaľ ho niekto ponižuje alebo zosmiešňuje…
Prečítajte si tiež: Zdravý Životný Štýl pre Deti
Nesmelosť a neistota sú osobnostné charakteristiky, ktoré sú často ľuďmi vnímané ako nepríjemné a ovplyvňujú negatívne každodenný život človeka. Povaha a dosah týchto ťažkostí sa môže meniť v závislosti od veku človeka. Čo robiť, keď vaše dieťa pre svoju nesmelosť, neistotu a nepriebojnosť ostáva takmer vždy na „konci radu“? V škole pre žiaka môže byť veľký problém, keď zažíva trému pri slovnom vyjadrovaní, či strach z vystúpenia pred učiteľom a ostatnými spolužiakmi.
Lucia Klasová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie hovorí: „Väčšinou sú to deti, ktoré si neveria v nejakej oblasti alebo činnosti, no sú to aj deti, ktoré majú všeobecne nízke sebavedomie. Spravidla ide o strach zo zlyhania, ktorý dieťa limituje v dosahovaní výkonov alebo v aktivite.“
Často na tento problém upozornia učitelia, ktorí môžu rodičom sprostredkovať pomoc školského alebo poradenského psychológa.
L. Klasová dodáva: „V prvom rade je potrebné zamyslieť sa nad tým, či ide o prechodné obdobie typické u detí v predškolskom veku, ktoré vzniklo vplyvom nejakej aktuálnej situácie a ešte doznieva v prežívaní dieťaťa pár dní či týždňov. Alebo ide o dlhotrvajúci stav, rádovo niekoľko mesiacov, kedy si možno ani sami rodičia nevedia dať rady a cítia bezmocnosť. V takom prípade je namieste vyhľadať odbornú pomoc a konzultáciu psychológa.“ Hľadanie pomoci pre dieťa alebo seba je dôkazom rodičovskej kompetencie.
Vzťah dieťaťa s rodičom je prvý medziľudský vzťah, ktorý dieťa zažíva, a preto ho aj v jeho živote najviac ovplyvňuje. Psychologička určite neodporúča aplikovať vo výchove direktívny a autoritatívny štýl, diktovať dieťaťu, čo má a nemá robiť. „Môže to skôr vyvolať negatívny efekt a odpor nielen k samotnej aktivite, ale aj k danému človeku. Náprava vzťahu a získanie dôvery je potom o to náročnejšia. Rodič by si mal uvedomiť, ako jeho správanie vplýva na samotné dieťa a skôr byť pre neho vzorom a partnerom. Cieľom by malo byť presvedčiť dieťa k vzájomnej spolupráci a spoločne aktivitu zrealizovať, ideálne hravou a zábavnou formou.“
Ďalej odporúča pochváliť dieťa aj za čiastkové úspechy, priebežne oceniť realizáciu a že to aspoň skúsilo. „Niekedy pomáha dieťaťu otvorene priznať, že úloha je ťažká, ale keď skúsi a podarí sa mu ju zvládnuť, bude výnimočné, lebo len málo detí bolo úspešných. Dieťa týmto vnútorne prednastavíme emočne aj výkonovo a ešte mu aj ‚dovolíme zlyhať‘ bez nejakých sankcií.“ Je dôležité akceptovať nesmelosť a nepriebojnosť detí. Nesnažiť sa ich umelo zmeniť.
Lucia Klasová dodáva: „Dôležité je, aby ste zvolili krúžky a aktivity, ku ktorým dieťa inklinuje a javí záujem. Odporúčam vybrať krúžky, v ktorých dieťa má možnosť využiť svoje dosiaľ nadobudnuté schopnosti a zároveň získať a rozvíjať ďalšie. V krúžkoch by dieťa malo mať možnosť zažiť úspech, ktorý sa mu podaril vlastnou námahou a vytrvalosťou.“
Čo by mal robiť rodič, ak je jeho dieťa utiahnuté:
- Akceptovať nesmelosť a nepriebojnosť, nesnažiť sa dieťa umelo zmeniť.
- Podporovať dieťa v smelej komunikácii a v správaní k súrodencom najprv v rodinnom prostredí. Neskôr k inému dieťaťu zo susedstva - nie je na škodu sa vopred dohodnúť s inou mamičkou s rovnako starým, prípadne mladším dieťaťom na spoločnom trávení času.
- Neusilovať sa ho včleňovať do spoločnosti väčšieho množstva detí.
- Podporovať dieťa v tom, čo robí, a akceptovať chyby - pocit podpory a istoty je veľmi dôležitý.
- Ak mu niečo nejde, nehodnotiť neúspech, ale podať pomocnú ruku.
- Ošetrovať prirodzenú súťaživosť detí v školskom a predškolskom veku - vysvetliť dieťaťu, že každý sme iný, v niečom lepší, v niečom slabší, v niečom výnimočný.
- Nie je dobré nasilu tlačiť dieťa niekam, kde sa necíti dobre.
- Ak je vystavenie takejto situácii nevyhnutné (napr. rodinná návšteva), vysvetliť dieťaťu, že keď je mu situácia nepríjemná, nemusí sa s prítomnými a s inými deťmi zhovárať, ani hrať. Je však dôležité a slušné sa na človeka aspoň pozrieť a pozdraviť.
Šikana: Ako ju rozpoznať a riešiť?
Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať. Psychológovia zdôrazňujú, že pre laika je ťažké odlíšiť, či dieťa v škole prežíva konfliktné situácie, alebo ide o šikanu. Šikanovanie je všeobecne definované ako opakované ubližovanie žiakovi, ktorý sa z rôznych príčin nemôže brániť.
Katarína Trlicová, psychologička a odborná garantka Linky detskej istoty, hovorí, že pre to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. Pri každej zmene správania dieťaťa či ochoty zverovať sa nám s ťažkosťami a pocitmi treba spozornieť. Ak je dieťa zrazu uzavreté, je dôležité ho ubezpečiť, že pri ňom stojíme a sme ochotní hľadať s ním riešenie každej zložitej situácie. Psychológovia odporúčajú na dieťa netlačiť a nesnažiť sa za každú cenu zistiť, čo sa deje. „Rodič by nemal zabudnúť oceniť dieťa, že dokázalo problém opísať a že sa zdôverilo.“
Podľa psychológa Viktora Križa by sme prudké zmeny správania, stravovania či záujmov nikdy nemali brať na ľahkú váhu a vnímať dieťa v dlhodobom meradle. Vek dieťaťa zohráva pri ochote otvoriť sa rodičovi a hovoriť o svojom trápení dôležitú úlohu. „Mladšie deti takmer vždy povedia, čo ich trápi, ak sú v bezpečí, ak zažívajú porozumenie a podporu." Spája ich však pocit strachu, chýbajúceho bezpečia a samoty. „Dieťa nepotrebuje, aby ho rodič poučoval alebo sa ho snažil hystericky chrániť.“
Ak si prečítate emotívny status svojho dieťaťa, mali by ste podľa odborníkov v prvom rade zostať pokojní a nepodliehať panike a emóciám. Po prečítaní znepokojivého statusu túžime prirodzene čo najskôr zistiť, čo naše dieťa trápi. Nezačínajte rozhovor otázkami a nechcite vedieť všetko rýchlo a hneď. „Vyšetrovanie napĺňa potreby dospelého, ktorý potrebuje vedieť, rozumieť, rozhodovať, kontrolovať, prípadne riešiť si svoju traumu z detstva a školy. No aj keď sa vo vypätých situáciách snažíme byť pre dieťa stabilným a milujúcim dospelým, niekedy môžu byť naše vlastné negatívne pocity predsa len príliš intenzívne. Ale to je moje."
Agresormi sa môžu stať úplne všetky deti. „V zásade väčší predpoklad, že budem ubližovať, mám ako dieťa vtedy, keď mi niekto ubližuje alebo mi ubližoval, keď som prežil traumy, zanedbávanie či týranie,“ vysvetľuje. Podľa psychologičky Kataríny Kožovej z Linky detskej istoty je nesmierne dôležité snažiť sa zistiť všetky okolnosti, ktoré k násiliu či šikane viedli, a to zo strany dieťaťa, ktorému bolo ublížené, i zo strany dieťaťa, ktoré ublížilo.
Keď sa nám dieťa otvorí a chce hovoriť o svojich negatívnych zážitkoch, je v prvom momente paradoxne nedôležité, či ide o šikanu alebo jednorazový akt násilia. Na to, aby sme odhalili, ako sa dieťa skutočne cíti a čo v škole reálne prežíva, je potrebné spočiatku len reflektovať jeho prežívanie a upokojiť ho. Dieťaťu zasiahnutému násilím alebo šikanou je podľa Viktora Križa spočiatku zbytočné klásť priveľa otázok. „Otázka totiž zasahuje najvyššie zložky mozgu, kde očakávame, že dieťa kognitívne premýšľa a používa reč. Vyjadriť porozumenie a dopracovať sa tak čo najskôr k opisu reálnych situácií možno podľa odborníka napríklad nasledujúcou alebo podobnými formuláciami: „Fu, ako to hovoríš, musíš sa v tom mať veľmi zle. Chcel si byť s nimi kamarát a teraz si sklamaný, ako to dopadlo," radí Viktor Križo.
Ak sa vám dieťa zdôverilo, že v škole zažíva násilie, alebo máte podozrenie, že je v škole objektom prejavov agresie alebo šikany, informujte o tom najskôr triedneho učiteľa alebo triednu učiteľku. Pedagóg by mal po odhalení šikany alebo prijatí podnetu na ňu predovšetkým zachovať pokoj. „Rozčúlená reakcia učiteľa môže byť zdrojom zábavy pre agresorov, zvýšiť ich prestíž a pozíciu v triede," vysvetľuje odborníčka na prevenciu rizikového správania. Úlohou pedagóga je určiť, či ide o konflikt, alebo šikanu a individuálne sa porozprávať s dieťaťom, ktorému niekto ubližoval, aj s tým, ktoré ubližovalo. Zároveň je úlohou učiteľa ochrániť obeť pred ďalším násilím. Kroky, ktoré učiteľka či učiteľ podniknú, môžu podľa závažnosti prípadu konzultovať aj so školským psychológom alebo prizvať školský podporný tím.
Podľa psychologičky môže byť prvé stretnutie výlučne stretnutím rodičov dotknutých detí spolu so školským psychológom a s učiteľmi. Na ďalšie už možno prizvať aj deti. „Nikdy však nie s cieľom konfrontácie obete a agresora, pretože konfrontácia by znamenala ďalší potenciálne traumatický zážitok pre dieťa, ktoré je šikanované," zdôrazňuje. Odporúča, aby bolo rodičovské združenie, ktoré sa bude konať v prítomnosti detí, vopred pripravené v spolupráci so školským psychológom. Psychológovia odporúčajú pripraviť sa vopred na akúkoľvek náročnú komunikačnú situáciu.
Na to, aby sa vzniknutá situácia mohla vyriešiť, je potrebné, aby mali rodičia zainteresovaných detí o problémoch čo najviac informácií. „Je prirodzene v záujme rodičov, aby sa ich deti vzdelávali v bezpečnom prostredí. Iba rodičia, ktorí sú o konflikte medzi deťmi či šikane informovaní, môžu spoločne apelovať na vedenie školy, aby sa vzniknutá situácia riešila urýchlene a dôsledne."
Pre šikanou zasiahnuté dieťa je najdôležitejšie, aby cítilo podporu od svojich najdôležitejších vzťahových osôb, teda doma od rodičov a v škole od triednej učiteľky/triedneho učiteľa. No sú prípady, keď dospelí okolo dieťaťa potrebujú pomoc, poradenstvo a podporu, a vtedy by o ňu určite mali požiadať odborníka.
Každá škola sa musí pri riešení šikany riadiť smernicou ministerstva školstva k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách. Okrem nej by mala mať vypracovaný aj vlastný unikátny metodický postup, ktorý určuje, ako vzniknutú šikanu na škole riešiť. „Rodičia majú právo požiadať o tento školský metodický materiál, aby sa oboznámili s metodickými postupmi školy pri riešení šikany."
Pri podozrení na šikanu je úlohou riaditeľa/riaditeľky školy zrealizovať aj rozhovor s rodičmi dieťaťa, ktoré ubližuje. Rodičia môžu zároveň škole navrhnúť súčinnosť s Centrom poradenstva a prevencie.
Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie vymenúva: „Rodič sa môže podľa povahy konkrétneho prípadu obrátiť na orgány socionálnoprávnej ochrany detí a sociálnu kuratelu, orgány činné v trestnom konaní alebo Štátnu školskú inšpekciu."
Katarína Trlicová zdôrazňuje: „Pedagóg má byť vzdelaný aj v týchto výchovných oblastiach. V dnešnom období, keď sa šikanovaniu venuje dostatočne veľký priestor, by to mal byť práve on, kto zachytí prvé signály v triede. Takéto správanie učiteľa je nevhodné, nepedagogické a vážne ohrozuje komplexne biopsychosociálny vývin detí."
Psychológ a učiteľ Viktor Križo upozorňuje, že preradenie dieťaťa do inej školy by mu mohlo v skutočnosti spôsobiť vážne problémy a spustiť duševné ťažkosti. „Neznáme prináša takú mieru neistoty, že môže v krehkom stave dieťaťa priniesť ešte väčšie ohrozenie. Deti nemajú veľmi rady zmeny a sú ochotné trpieť za cenu stability a istoty. Preradenie dieťaťa do inej školy odporúča len v ojedinelých prípadoch. Mladšie deti zvládajú podľa odborníkov zmeny ľahšie ako tínedžeri."
Ak sa rozhodnete preložiť dieťa zo školy, kde zažívalo šikanu, neznamená to, že sa doterajšou šikanou už nemusíte zaoberať. Naopak. Rozhovor s dieťaťom a komplexné uchopenie celej situácie je v tomto procese kľúčové. Dieťa musí vedieť, prečo prestupuje do inej školy. Ak dieťa chce prestúpiť na inú školu a vie, prečo opúšťa svoju predošlú školu a triedu, nasleduje ďalšia spolupráca s detským psychológom. Dieťa, ktoré cíti, že sa môže oprieť o blízke osoby, a vie, že dospelí mu pomôžu vyriešiť situácie, v ktorých mu niekto ubližuje, môže úspešne zapadnúť do nového školského kolektívu.
Prvé tri roky života dieťaťa: Kľúčové obdobie pre vývoj
Prvé roky života dieťaťa položia základy jeho budúcich vzťahov, postojov k životu a ľuďom, úrovne duševného zdravia a pohody. Sú stavebným základom šťastia a spôsobu života, aký bude v budúcnosti viesť. A všetko máme v rukách my, rodičia.
Vývojoví psychológovia sa zhodujú, že prvé tri roky života dieťaťa sú tými najdôležitejšími. Počas nich my, rodičia, určujeme, ako sa bude cítiť vo svete a voči ľuďom. Akékoľvek problémy, ktoré sa v budúcnosti objavia, vznikajú chybami rodičov práve počas prvých rokov života dieťaťa. Psychológovia majú preto jasno - ak to skazíte počas prvých troch rokov, následky budete niesť ešte dekády.
Kanadský lekár Gabor Maté sa špecializuje na detský vývoj v spojitosti s traumatickými zážitkami. Skúma celoživotný dopad traumy na fyzické a mentálne zdravie detí. Tvrdí, že rozhodujúce sú práve prvé tri roky života dieťaťa - počas nich dokáže rodič pochovať zdravie, šťastie i budúcnosť dieťaťa, alebo naopak pripraviť ho na plnohodnotný život. Maté upozorňuje, že najčastejšou chybou rodičov je nebyť prítomný a nerozvíjať puto.
Maté vysvetľuje, že rodičia sú v prítomnosti detí často napätí, nevedia relaxovať a byť v kľude. S dieťaťom komunikujú prostredníctvom príkazov a zákazov, nevedia ako inak s ním nadviazať kontakt. V tomto vidí ten najväčší problém - nevedia, čo znamená BYŤ TU pre dieťa, BYŤ S NÍM. Netušia, ako sa majú na neho napojiť, vnoriť sa do jeho sveta, aby boli jeho súčasťou. Inými slovami, nevedia byť tu a teraz s dieťaťom a užívať si spoločný moment len tak, v pokoji a láske.
Podľa slov doktora Maté rodičia celé detstvo čakajú, kým dieťa vyrastie a vyrovná sa ich mentálnej kapacite. To znamená, že väčšina z nich netuší, ako sa majú s deťmi rozprávať, a preto čakajú, kým budú dospelí aby nadviazali kontakt - to je však už neskoro. To najdôležitejšie, čo deti potrebujú, je puto. „Skutočný vzťah nezávisí od slov, ale od kapacity byť prítomný,“ vraví Maté.
Ak je rodič schopný byť tu a teraz pre dieťa, napojiť sa naň a užívať si spoločný moment, poskytuje tým dieťaťu pocit istoty. Doslova vraví - „Som tu pre teba a vítam tvoju prítomnosť. Mám radosť z tvojej prítomnosti.“
Deti dokážu cítiť z rodiča energiu, pocity a nastavenie. Pokiaľ s nimi rodič netrávi čas rád, cíti sa v ich prítomnosti napätý a nevie, ako k nim pristupovať, deti vycítia, že nie sú na tomto svete vítané, ale naopak odmietané. Pre zdravý vývoj potrebujú puto s dospelým človekom - môže ním byť podľa Matého aj otec.
Maté vysvetľuje, že obyčajná prítomnosť rodiča dokáže divy. Nemusíte zasahovať, participovať, stačí byť. Pokojne nechajte dieťa hrať sa samé, vy len buďte prítomní. Naša účasť a prítomnosť mu dáva pocit bezpečia, že sa môže samé hrať - prostredie, v ktorom sa hrá poskytuje istotu. Táto skutočnosť je nesmierne dôležitá, pretože hra je prípravou na život. To znamená, že musí byť uskutočnená v bezpečnom prostredí medzi rodičmi, pri ktorých dieťa nemusí byť ostražité voči číhajúcemu nebezpečenstvu.
Ak zanedbáte vzťah, deti prestanú poslúchať. Deti potrebujú počas prvých troch rokov vzťah, kontakt a spojenie s rodičom; bez neho neprosperujú. Pokiaľ sú oň ochudobnené, vyhľadávajú ho medzi priateľmi, od ktorých sa učia kým majú byť, ako sa vyjadrovať a konať - tým sa však rodičom viac a viac odcudzujú.
Maté upozorňuje, že najväčším problémom je presvedčenie rodiča, že mu dieťa patrí, že je jeho majetok. Na deti by sme mali nahliadať ako na našich žiakov, stúpencov, prípadne nasledovníkov - ako na niekoho, kto sa nás nemá obávať, ale má nás ľúbiť a prirodzene (bez nátlaku) nasledovať. Disciplína a výchova sú pravým opakom trestu.
Ak sa dieťa nemôže spoľahnúť na vás, na koho teda? Ak dieťa počas prvých troch rokov plače, hovorí nám, že niečo nie je v poriadku - niečo, čo nevie ešte vyjadriť slovami, čomu nerozumie. Ak ho rodič ignoruje, učí ho, že jeho emócie nie sú dôležité, nezáleží na nich.
Ak dieťa vyjadrí hnev, smútok alebo si nevie rady s frustráciou, a rodič zareaguje ignoranciou, trestom, krikom alebo poslaním do izby, vyjadruje dieťaťu nasledovné: Nie som tu pre teba keď si najviac zraniteľný a trpíš. Ak prežívaš to najväčšie nešťastie a utrpenie, nie som ti k dispozícií.