Vývoj dieťaťa je komplexný proces, ktorý je ovplyvnený mnohými faktormi, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú mama a otec. Ich prítomnosť, spôsob výchovy, komunikácia a vzájomný vzťah majú zásadný vplyv na psychický, sociálny a emocionálny vývoj dieťaťa. Česká psychologička Lenka Šulová sa venuje predovšetkým sociálnej psychológii a vo svojich prednáškach sa podrobne zaoberá rôznymi otázkami súvisiacimi s rodičovstvom.
Vplyv raného detstva na rodičovstvo
To, akými budete rodičmi, sa formuje už od raného veku. Kvalita rodičovstva podľa Lenky Šulovej spočíva hlavne v tom, akým spôsobom nás dospelí v ranom detstve nosili na rukách, ako často nás objímali, ako sa nám prihovárali, ako nás vedeli prebaľovať alebo hladiť. Ďalšie veľmi dôležité obdobie je medzi 3 - 6 rokom. „V tomto období je pre dieťa dôležité, aby dokázali vnímať a prijímať pôsobenie od obidvoch svojich rodičov, aby s nimi trávili dostatok času, aby videli, ako spolu komunikujú, objímajú sa, ale i ako riešia problémy,“ hovorí vo svojej prednáške Lenka Šulová. V predškolskom veku je veľmi dôležité, aby deti mali dostatok času a možností prežívať chvíle s obidvomi rodičmi. Otec aj mama majú pre dieťa svoje nezastupiteľné miesto. Každý z nich prináša do života dieťaťa niečo, čo dieťa potrebuje. Lenka Šulová tiež upozorňuje na to, že vo veku 12 rokov je dieťa v tzv. opatrovateľskom období.
Komunikácia medzi deťmi a rodičmi pred narodením
Lenka Šulová uvádza niekoľko druhov komunikácie medzi deťmi a rodičmi. Tá spočíva v tom, že emócie matky sa cez jej hypothalamus a cez endokrinný a vegetatívny systém prenáša a ovplyvňuje hypothalamus plodu. Pri všetkých týchto druhoch komunikácie je veľmi dôležitý aj otec, pretože práve on sa stará o pohodu ženy, jej dobrú náladu a spokojnosť. Otec jej uľahčuje život a vytvára pozitívnu atmosféru. Lenka Šulová v prednáške uvádza, že súčasní otcovia sa čoraz v mladšom období veku dieťaťa starajú o jeho pohodlie a výchovu. V minulosti tomu tak nebolo. V súčasnosti je už úplne bežné aj to, že otcovia sú prítomní pri pôrode, a tak veľmi rýchlo nadväzujú kontakt so svojím dieťaťom. Niekedy je však komunikácia medzi matkou a dieťaťom aj nefunkčná. Tá sa najviac prejavuje už medzi 12 - 15 mesiacom dieťaťa. Lenka Šulová uvádza, že takmer 20 percent žien nemá predpoklady na to, aby dokázali medzi nimi a dieťaťom rozvinúť harmonickú komunikáciu v prvom roku života.
Jazykové rituálne hry a reč rodičov
Rodičia sa už v prvom roku dieťaťa hrajú s dieťaťom rôzne jazykové rituálne hry. Napríklad keď ho obliekajú, tak ho vyzývajú, aby ručičkami ukázalo, aké veľké narastie. Často ho tiež šteklia, usmievajú sa, rôznym spôsobo krútia hlavou, využívajú gestá či mimiku a podobne. Dieťa očakáva, že pri nejakej činnosti mu rodičia hovoria nejaké slová. Je to pre neho rituál, ktorý si obľúbi. Pri kúpaní sa mu môžu spolu s kačičkou prihovárať pomocou zvukou kvak - kvak. Reč otca a matky nie je rovnaká. Spoločným znakom rodičovskej reči je to, že je intuitívna a prispôsobuje sa veku dieťaťa. Všetci rodičia dokážu využívať reč zameranú na dieťa a táto reč má svoje charakteristické znaky. Dôležité je hlavne to, aby sa rodičia dokázali rečovo znížiť na úroveň dieťaťa. Otcovia však ťažšie dokážu dieťaťu porozumieť. Matkám sa to darí lepšie. Je to hlavne preto, lebo otec prežíva s dieťaťom väčšinou menej času. Pretože otec rozumie menej, častejšie žiada dieťa o vysvetlenie slov. Dieťa je tak donútené tvoriť obmenené slová, aby mu otec porozumel. Ak prídu za otcom, tak mu vydržia aj dlhšiu dobu vysvetľovať, čo vlastne chcú, ak on im nerozumie, a tak sa z hľadiska rečového vývoja viac snažia. Vďaka tejto sťaženej komunikácii s otcom v rečovom vývoji napredujú rýchlejšie. A tak je to pre deti lepšie, ako keby sa o ne starala len matka.
Protosociálne správanie a vytváranie vzťahu
Dieťa do troch rokov si dokáže výborne pritiahnuť dospelých na svoju stranu. Ľudské mláďa je veľmi nesamostatné, a preto potrebuje dospelých na to, aby sa o neho starali. Novorodenci a kojenci sú vybavení tzv. protosociálnym správaním, ktoré im umožňuje komunikovať s okolím. Napríklad úsmevom reagujú na ľudskú tvár a je to iný prejav radosti, ako je záujem o lesklú hračku. V tomto období už má dieťatko vrodenú dispozíciu a začína naň vplývať okolie tým, či dokáže alebo nedokáže prijať jeho povahu. Tiež dochádza k vytváraniu špecifického pevného vzťahu medzi dieťatkom a osobou, ktorá sa oň stará, najčastejšie matkou. Tá dieťa kŕmi, prebaľuje, kúpe, vníma jeho nepokojný spánok a vkladá sa do starostlivosti úplne celá. Je dôležité reagovať na jeho plač, novorodenec nevie dať inak najavo svoju nepohodu. Názory, že dieťa sa má nechať vyplakať, nie sú správne. Ono potrebuje získať istotu, že keď sa necíti dobre alebo mu niečo chýba, niekto skutočne príde.
Prečítajte si tiež: Remeselná zručnosť pri výrobe svetrov
Dopĺňanie sa rodičov vo výchove
Lenka Šulová vo svojich tvrdeniach vychádza z dlhoročných výskumov, v ktorých analyzovala správanie mužov a žien pri výchove detí. Je presvedčená, že každý rodič sa správa jedinečným a špecifickým spôsobom. Každý má svoju naprogramovanú rolu voči dieťaťu. Je to intuitívne a rodičia sa to nemusia učiť. Rodičia sa zároveň dopĺňajú vo svojom správaní a vo svojich prístupoch. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, tak ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíviu vo vzťahu k dieťaťu. „Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho napríklad dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť,“ uvádza Lenka Šulová. Keď je dieťa staršie, tak otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva ho, upokojuje, zabezpečuje mu pohodu a zázemie. Keď má dieťa dva roky, tak presne vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, tak uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom.
J. Le Camus napríklad hovorí o rozdieloch v správaní sa matky a otca v plaveckom bazéne. Matka si podľa týchto pozorovaní natočí dieťa tvárou k sebe, pričom sa sama odvráti od ostatných detí v bazéne. Naplno sa venuje dieťaťu, pevne ho objíma, priebežne kontroluje jeho teplotu, otiera mu vodu z tváre, pohojdáva ho a rozpráva mu. Zdá sa naplno uspokojená samotným kontaktom s dieťaťom. Naproti tomu otec s dieťaťom experimentuje, vyhadzuje ho, nevenuje príliš pozornosť tomu, či sa dieťa napilo trocha vody a keď zaregistruje, že ide plakať, začne s ním robiť niečo iné, aby odvrátilo jeho pozornosť od plaču. U matky je snaha získať pozornosť dieťaťa a udržať jeho bezpečie. Otec vystavuje dieťa novým situáciám, podnecuje ho. Matka je pre dieťa ostrovom stability a podpory, poskytuje mu vyváženosť a harmóniu, uspokojuje základné potreby, pomáha v ťažkostiach. Úlohou otca je prinášať do života dieťaťa nové podnety, rozvíja jeho schopnosti, povzbudzuje ho k dosiahnutiu úspechov vlastnými silami, narúša pokoj a harmóniu, aby ho podnecoval k výkonu, viac očakáva i viac vyžaduje a je viac zábavný.
Rola otca ako mosta do spoločnosti
Otec je mostom dieťaťa do spoločnosti. Tým, že dieťa, keď je s otcom, sa musí viac snažiť v oblasti komunikácie, v oblasti hier či bežnej interakcie. Vďaka tejto zvýšenej snahe sa učí s postupne si vytvárať kontakt aj s inými ľuďmi a prijateľne sa správať i v cudzom prostredí. Toto všetko zvláda vďaka otcovmu výchovnému pôsobeniu. Ak na dieťa pôsobí iba matka, tak často túto odolnosť a schopnosť prispôsobovať sa cudzím ľuďom a cudziemu prostrediu, deti nenadobudnú. Často sa to prejavuje v materskej škole tým, že nedokážu prijať, že učiteľka sa správa ináč ako mama. „Ideálne je, ak je matka s dieťaťom doma do troch rokov a ak sa pri výchove podieľajú obaja rodičia v jednej domácnosti,“ upozorňuje Lenka Šulová. K týmto záverom prišla na základe dlhoročných výskumov.
Vývoj a stimulácia dieťaťa v deviatom mesiaci života
V 9. mesiaci sa dieťatku v dobe kedy nespí už nepáči len ležať na chrbátiku. Táto poloha ho obmedzuje pri hre a pri skúmaní okolitého sveta, preto sa stále častejšie otáča na bruško a späť na chrbátik. To už zvláda bez problémov, rovnako ako pre mnohé detičky už nie je problémom pohojdávať sa na kolienkach a prískokmi sa dostávať smerom dopredu a dozadu. Alebo samostatne lozí. Podliezaním, preliezaním, vyliezaním a zliezaním si veľmi výdatne precvičuje celé telo. Niektoré detičky dávajú pred lezením po štyroch prednosť plazeniu sa po brušku alebo prevaľovaniu sa, iné sa vyťahujú rovno do stoja a majú tendenciu „chodiť“. V tomto období je potrebné dopriať dieťaťu čo najviac spontánneho pohybu vo voľnom priestore. Nie je vhodné umiestňovať deti na dlhšiu dobu do hopsadiel alebo chodítok. Obvykle sa dieťaťu podarí v 8. - 9. mesiaci postaviť sa na obe nohy do vzpriameného stoja prichytením sa nábytku alebo ohrádky. Na začiatku obvykle stojí nepohnute a pevne sa drží. Potom začína prenášať váhu tela z nohy na nohu a uvoľnenú nohu trochu dvíha, takže chvíľu stojí na jednej. Neskôr začína uvoľňovať úchop ruky a stojí chvíľu pridržiavajúc sa len jednou rukou. Ak sa udrží jednou rukou, v 9. mesiaci sa naučí dvíhať predmet zo zeme. Dokáže tiež urobiť v stoji podrep a predklon a opäť sa vztýčiť a vzpriamiť. Ku koncu mesiaca sa už občas hrá v stoji s oboma rukami a rovnováhu udržiava tým, že sa hrudníkom alebo bokom opiera o gauč.
Chôdza sa začína vyvíjať, keď dieťa prenáša váhu tela z nohy na nohu. Na začiatku robí drobné úkroky vpravo a vľavo, takže prešľapuje takmer na mieste. Ku koncu 9. a v 10. mesiaci dieťa robí opakovane úkrok jednou a prisúva druhú nohu súčasne s prehmatávaním. Takto začne zámerne robiť kroky bokom, aby sa dostalo k nejakému zaujímavému predmetu. Je dôležité, aby detičky pri týchto prvých krôčikoch nemali na nohách hneď topánky. Pre zdravý rozvoj klenby je dobré nechať ich behať bosé alebo v ponožkách, aby sa naučili správne našľapovať a došľapovať až na päty. Dbáme na bezpečnosť detí, aby sa neporanili na dlážke alebo nepošmykli na dlažbe, či koberci. Je vhodné dočasne odstrániť drobné koberčeky, o ktoré by dieťa mohlo zakopnúť a spadnúť. Ak máme v byte šmykľavú podlahu, môžeme využiť ponožky pre deti s protišmykovými zábranami na podošve. Ak detičky vedia liezť po štyroch, nebýva pre ne ťažké sadnúť si. Správny sed by mal byť s rovným chrbátikom. Niektoré deti radi sedia na pätách, kedy majú jednu nohu natiahnutú dopredu a druhú pokrčenú. V 9. mesiaci dieťa už vie sedieť a môže sa v sede predkláňať, ukláňať, otáčať a pod. bez toho, aby spadlo.
Prečítajte si tiež: Zopa kočíky – recenzia
Deti už dokážu uchopiť predmet väčšinou bez problémov a v rôznych polohách - na chrbátiku, brušku, v stoji, či v sede. Pohyb rúk je dobre cielený a predmet dieťa uchopuje špičkami prstov, kedy je palček čiastočne v opozícii oproti prstom. Prevláda jednostranné dočahovanie, deti predmet uchopujú skôr jednou rukou, pričom obvykle striedajú pravú aj ľavú rúčku. V 9. mesiaci sa dieťa učí nesúmerným pohybom, pri ktorých každá ručička robí iný pohyb - napr. jedna predmet drží a druhá do neho búcha. V predchádzajúcich mesiacoch sa dieťa naučilo približovať jemne predmet k predmetu, v 9. mesiaci je schopné postaviť predmet opatrne na stôl, vkladať predmety do krabíc a nádob, zastrkovať predmety do otvorov a pod. Tieto schopnosti vyžadujú osvojenie si zdanlivo jednoduchej a ľahkej zručnosti - schopnosť pustiť predmet z ruky v pravý čas. Túto schopnosť si deti osvojujú až v 11. - 12. mesiaci. V 2. - 3. štvrťročí dieťa väčšinou nepúšťa predmet zámerne, predmet mu skôr z nej vypadne. Túto schopnosť si cvičí pri prekladaní hračiek z ruky do ruky a pri iných manipuláciách. Vedomé púšťanie uchopených predmetov pri určitom držaní ruky a v určitú chvíľu je pre deti veľmi dlho ťažké. Ešte koncom 9. mesiaca nám dieťa podá hračku, ale nepustí ju. Neznamená to, ako sa rodičia často domnievajú, že dieťa nám ju nechce dať, alebo že sa takto hrá. Častokrát niektoré dieťa ešte v 11. Tento vek je charakteristický aj tým, že deti predmety nielen chytajú do rúk, ale priam zbožňujú nimi hádzať a sledovať, kam letia. Rodičia tak musia neustále zbierať vec, ktoré deti vyhadzujú z kočíka, či postieľky alebo zo stola. Musíme mať na pamäti, že deti používajú na skúmanie vecí okolo seba nielen oči a ruky, ale aj ústa, preto dbáme, aby nezhltli nič, čo by im mohlo uškodiť.
Rozumový vývin v 9. mesiaci
- mesiac je vekové obdobie, ktoré prehlbuje poznávanie a uvedomovanie si trvalosti vecí a osôb. Deti si už uvedomujú, že predmet existuje, aj keď ho nevidia. Ak schováme nejakú hračku, dieťa najskôr len sleduje miesto, kde predmet zmizol a chvíľu čaká, či sa objaví. Neskôr sa pokúša predmet samé nájsť napr. odkrývaním plienky. Na rozvíjanie myslenia výrazne vplýva aj schopnosť dieťaťa manipulovať s predmetmi a ľuďmi okolo seba. Dieťa v 9. mesiaci úmyselne a zámerne vyvoláva účinok, ktorý spočiatku bol náhodný alebo dodatočný. Začína používať predmety v ruke ako nástroje, aby nimi pôsobilo na iný predmet, napr. búcha alebo strká predmetom v ruke do predmetu na stole, aby sa začal pohybovať. Po 9. mesiaci už začína používať predmety na to, aby sa zmocnilo iných - napr. Pri hre dieťaťa môžeme vidieť, že rieši jednoduché problémy okľukou - ako rébus. Príkladom môže byť, ak dáme dieťaťu za plôtik z ohrádky hračku, ktorú chce, bude sa dieťa najskôr snažiť hračku dočiahnuť cez mriežku, ale potom plôtik oblezie a hračku si vezme.
Vývin reči a sociálne správanie
Stále zreteľnejšie môžeme vidieť vývin v porozumení reči a vlastnou aktivitou dieťaťa. V 9. mesiaci, ak sme sa v predchádzajúcich mesiacoch s dieťaťom hrali a rozprávali ako sme to popísali, možno vidieť u dieťaťa začiatky generalizácie pojmov - to znamená, že na otázku, kde je lampa dieťa reaguje aj na inom mieste a smerom k inej lampe ako sme mu ukazovali. Rovnako niektoré deti v 9. mesiaci začínajú ukazovať prstom na slovom označený predmet. Dieťa v tomto období už máva bohatú pasívnu slovnú zásobu - t.j. slová, ktorým rozumie, ale je to ťažké určiť, pretože reakcia na veľa slov je často nevýrazná. Aktívna slovná zásoba sa vyvíja pomalšie - niektoré deti už dokážu vysloviť určité hlásky v spojitosti s určitou situáciou alebo objektom, iné vyslovujú a duplikujú slabiky napr. Prehlbovanie sociálnych vzťahov a strach z cudzích ľudí je v tomto období oveľa zreteľnejšia. Toto obdobie je obdobím výskytu separačnej úzkosti u dieťaťa. Niektoré detí bývajú viac plačlivé a chcú byť častejšie v prítomnosti mamy. Uvedomujú si, že nie sú jeden celok a tieto nové pocity, s ktorými sa musia vyrovnať, v nich vyvolávajú väčšiu úzkosť. Deti sa stávajú odmietavejšie a nedôverčivé aj voči starým rodičom. Pri citlivom vedení a zoznámení sa deti dokážu veľmi rýchlo osmeliť a nadviazať kontakt aj s neznámymi osobami.
Hry s 9. mesačným dieťaťom
Veľmi dôležitou podmienkou pri hre je prítomnosť a aktívna angažovanosť rodiča pri hre. Povzbudzovanie a citová obmena vo forme pohladenia, pochvaly a prejavená radosť aj pri snahe dodáva deťom istotu a pocit bezpečia. Preliezanie cez stehná rodičov: Otec aj mama si sadnú na zem oproti sebe, aby sa dotýkali nohami a s mierne roznoženými nohami utvoria ležiaci rebrík. Dieťa leží bruškom cez stehno jedného rodiča a snaží sa preliezť cez všetky štyri stehná smerom k hračke, ktorá leží pri stehne druhého rodiča. Dieťa sa naučí plaziť cez stehná ako po mäkkom ležiacom rebríku. Cvik možno sťažiť, ak rodičia mierne pokrčia nohy. Nasledujúce cvičenia sú zamerané na nácvik postavovania sa a stoja na nohách. Ich cieľom nie je naučiť dieťa stáť, ale postaviť sa. Prechod zo sedu do stoja pomocou podanej ruky: Ak posadíme dieťa nachvíľu na nízku krabicu - asi 15 cm vysokú tak, aby v kolene dieťaťa bol pravý uhol a podáme mu prsty, dieťa ich uchopí a obvykle sa hneď vzoprie nôžkami a zo sedu sa postaví. Hneď ho posadíme a niekoľko krát toto cvičenie opakujeme. Môžeme sa tiež posadiť na zem a posadiť si dieťa na stehná pokrčením nôh, uchopiť ho za ručičky a dieťa sa nám nôžkami vzoprie o brucho a postaví sa na nôžky. Prechod z ľahu do stoja pomocou podanej ruky: Ležiacemu dieťaťu podáme prsty, krúžok, tyčinku a keď ho dieťa uchopí, potiahneme. Dieťa sa posadí a potom sa postaví na nôžky. Tento cvik sťažujeme tým, že držíme ruku nehybne, takže sa dieťa postaví na nôžky stále samostatnejšie. Ďalšie sťaženie spočíva v tom, že držíme ruku alebo predmet, ktorého sa dieťa drží tak vysoko, že dieťa pri vztyku má paže v predpažení hore.
Zliezanie: Deti spočiatku zliezajú zo schodíkov, lavice, gauča hlavou dopredu a hrozí im tak nebezpečenstvo. Často lozia po gauči, na okraji sa nezastavia a padajú dole. Preto ich treba naučiť na okraji zastaviť, otočiť sa a zliezť nohami dole. Zliezať naučíme dieťa tak, že ho položíme na pohovku na bruško tak, aby nohy viseli dole. Tlakom na ramienka ho strkáme stále viac z gauča, až sa zosunie dole do stoja na nohách. To za predpokladu, že sa vie dieťa samé postaviť na nohy. Cvik opakujeme s dieťaťom niekoľkokrát a pomáhame mu stále menej pri zosúvaní sa dole, ale dbáme, aby nespadlo a neudrelo sa. Dieťa po určitej dobe pochopí princíp a naučí sa samé otočiť sa a zliezť nohami dopredu. Keď deti dokážu dobre liezť, dokážu sa obvykle z polohy na štyroch samé posadiť. Dieťa sa pri lezení opiera po stranách a cez bok sa dostane do sedu na boku, posadí sa a znovu sa vráti na všetky štyri. Veľa detí sa posadí z lezenia späť na lýtka. Posadenie sa vzpieraním sa o podložku: Dieťa leží na chrbte - zodvihneme mu nôžky kolmo hore - trup a nohy tvoria pravý uhol - a položíme ich napr. na pravú stranu, čím dieťa otočíme na pravý bok. Potom mu položíme obe dlane pokrčených paží k pravému ramenu a podržíme nad ním hračku. Dieťa sa vzoprie rukami, zdvihne trup, tým sa posadí na pravú polovicu zadočku v úklone napravo. Postupne sa naučí odraziť sa rukami energickejšie a posadí na sa na celý zadok, pomáha si pri tom ešte zdvihnutím ľavej, takmer natiahnutej nohy, ktorá ako protiváha uľahčuje posadenie sa. Keď dieťaťu pomáhame posadiť sa, nenecháme ho sedieť, ale hneď ho zase položíme. Keď sa vie úplne samé posadiť, tak mu môžeme dovoliť určitú dobu sedieť a v sede sa hrať. Dávame však pozor, aby dlhým sedením neochablo držanie tela a dieťa nesedelo zhrbene a pokrivene - vtedy ho položíme na bruško a necháme takto hrať sa. Keď dieťa sedí staráme sa, aby nesedelo nehybne. Spevňovanie sedu: Sediacemu dieťaťu podávame hračky sprava, zľava, zozadu, aby sa v sede otáčalo, predkláňalo, ukláňalo aj zakláňalo a pritom nestratilo rovnováhu - cvik je vhodný pre 9. mesačné deti, ktoré vedia sedieť. Šikmý sed: Dieťa máme pred sebou v polohe na štyroch, kedy sa opiera o ruky, hlavu drží priamo, nohy sú ohnuté v kolenách aj bedrách, pričom stehná a lýtka sa nachádzajú pod bruškom vedľa seba. Zadok sa dotýka pätičiek, chodidlá a nárty sú vedľa seba. Objímeme chrbátik dieťaťa nad bedrami. Posúvame zadoček dieťaťa doprava a doľava vedľa jeho nôh na podložke. Tým sa dieťa učí zaťažovať striedavo pravú aj ľavú polovicu zadočku. V sede na boku sa dieťa opiera rukou na zaťaženej strane. Sedí vedľa pút a tým zaťažuje spodnú polovicu zadočku. Tým vzniká na chrbtici obrat medzi ramenami a panvou, ktorý mu umožňuje pohyb na obe strany. Hra na fúrik: Posaďte sa na zem - do sedu na pätách. Dieťa položte bruchom na svoje stehná tak, aby sa rukami opieralo o zem. Jeho nohy sú roznožené a ležia voľne doprava a doľava popri vašich bokoch. Objímte rukami stehná dieťaťa nad kolenami. Vytočte roznožené a prepnuté kolená dieťaťa von, aby prsty dieťaťa smerovali von. Dieťa sa opiera o vystreté ruky a dvíha hlavičku. Tým sa naťahuje chrbtica, bedrá a nohy. Naťahovanie chrbtice poznáte podľa ryhy na chrbte, ktorá sa tiahne od šije až po zadok. Dieťa tým posilňuje všetky svaly potrebné pre státie. Stoj vzpriamený: Stojíme pred zrkadlom a dieťa nosíme chrbtom k sebe pred telom. Držíme ho za roznožené, napnuté stehná smerujúce von a podopierame panvu a nohy svojím telom. Dieťa je zadočkom opreté o náš žalúdok.
Prvé samostatné kroky dieťaťa obvykle prichádzajú v 4. štvrťročí života dieťaťa. Žiadnemu z týchto fáz nenapomáha chodítko. Rovnako je nevhodné učiť dieťa chodiť tak, že posúva pred sebou stoličku alebo vozík. Niektoré deti si navyknú pri posúvaní sa predkláňať a potom je potrebné tento návyk odstraňovať. Prenášanie váhy tela na pravú a ľavú nohu: Postavíme dieťa pred pohovku a položíme hračku vpravo mimo dosah, asi 20 cm od neho. Dieťa sa bude nakláňať napravo, prenesie váhu tela na pravú nohu a ľavú odľahčí. Predmety a hračky by mali ležať iba v takej vzdialenosti, aby ich dieťa mohlo - aj keď s námahou dočiahnuť. Ak dieťa často nedosiahne cieľ, stratí odvahu a jeho túžba po pohybe bude slabnúť. Pre hry s dieťaťom je dôležité, aby vždy skončili úspechom. Hry na rozvoj jemnej motoriky: Veci na hranie majú byť z rôznych materiálov - veľké/malé, tvrdé/mäkké, ľahké/ťažké, plné/duté - aby dieťa mohlo získavať skúsenosti s ich rôznymi vlastnosťami. Dieťa sa už môže zoznamovať s predmetmi dennej potreby. Pri hre deťom nechávajme čo najväčšiu slobodu. Neurčujeme im, ako sa majú s vecami hrať. Krabica s kockami: Do krabice od topánok vystrihneme otvor taký veľký, aby do neho dieťa vložilo ruku. Krabicu naplníme drevenými kockami. Búchanie dvomi predmetmi o seba: Dieťaťu dáme do každej ruky hračku - napr. kocku a motivujeme ho, aby nimi búchalo o seba. Bubnovanie: Dáme dieťaťu bubienok a paličku, alebo krabicu a varešku a ukážeme mu ako sa bubnuje. Ak sa dieťa učí bubnovať jednou paličkou, dávame mu ju raz do jednej, raz do druhej ruky. Potom mu dáme do každej ruky paličku a dieťa vykonáva opäť symetrické pohyby - oboma rukami súčasne udiera a potom ich súčasne dvíha. Priťahovanie hračky pomocou špagátu: Na stôl mimo dosah dieťaťa dáme hračku na kolieskach, ktorú uviažeme na špagát ukončený guličkami, ktoré položíme tesne k dieťaťu. Guličky na konci slúžia na to, aby si dieťa koniec špagátu lepšie všimlo a mohlo ho lepšie chytiť. Dieťa sa najskôr hrá s guličkami a postupne zistí, že ťahaním za povrázok si môže pritiahnuť hračku k sebe. Otváranie zásuviek: Dieťaťu umožníme otvárať niektoré zo zásuviek s pestrým obsahom, ktorý môže vyberať a hrať sa s ním. Dbáme, aby sa pri zatváraní neporanilo a neprivrelo si prsty dovnútra. Hry v kuchyni: Miesenie cesta - mäkký materiál umožňuje dieťaťu rozvíjať jemnú motoriku, ale aj predstavivosť. Uchopovanie drobných predmetov: Dieťa máme na kolenách pred sebou. Pasívnu slovnú zásobu rozvíjame prehliadaním si obrázkov v knihách. V 9. mesiaci už možno dať deťom farebné obrázky, ktoré znázorňujú jednoduchým spôsobom známe objekty. Najlepšie sú leporelá, na ktorých sú obrázky 2 - 3 predmetov, osôb alebo zvierat. Ukazujeme na ne prstom a hovoríme: To je mačka. Kde je mačka? Podporujeme dieťa, aby nám obrázok ukázalo. Aktívnu slovnú zásobu dieťaťa rozvíjame tým, že dieťa povzbudzujeme, aby slabiky opakovalo, chválime ho a prejavuje radosť. aktívne slová vytvárame na základe slov, ktorým dieťa rozum…
Prečítajte si tiež: Keď stará mama vychováva: Pohľad na rodinnú dynamiku