Jednou z najväčších výziev rodičovstva je zvládanie obdobia vzdoru u detí. Výbuchy emócií, najmä hnevu, môžu byť frustrujúce, vyčerpávajúce a niekedy až desivé. Táto príručka vám poskytne konkrétne stratégie, ako sa vysporiadať s obdobím vzdoru u detí rôznych vekových skupín (2-5 rokov), aby ste im lepšie porozumeli a efektívne reagovali na ich emocionálne reakcie a potreby.
Čo je obdobie vzdoru?
Obdobie vzdoru sa prejavuje výbuchmi intenzívnych emócií, plačom, krikom, hádzaním sa o zem a ďalšími prejavmi frustrácie. Takéto záchvaty sú bežné najmä u malých detí, pretože sú vo fáze vývoja, kedy sa ešte len učia ovládať svoje pocity a komunikovať svoje potreby. Hoci vás môžu jednoducho vystrašiť, záchvaty hnevu sú bežnou súčasťou emocionálneho rastu dieťaťa. Záchvaty zvyčajne začínajú vo veku 18 mesiacov a vrcholia medzi 2. a 3. rokom života.
Prečo k obdobiu vzdoru dochádza?
- Nedostatočný pocit kontroly: Deti chcú mať svoje prostredie a okolie pod kontrolou.
- Vývojové štádium: Deti sa učia ovládať svoje pocity a vyjadrovať svoje potreby.
- Slovná zásoba: Slovná zásoba je síce širšia, ale vyjadriť emócie je stále náročné.
- Frustrácia z pravidiel: Rastie frustrácia z pravidiel a túžba robiť veci po svojom.
- Sociálne interakcie: Zvýšený počet sociálnych interakcií v tomto veku často vedie ku konfliktom s rovesníkmi, keďže sa deti ešte len učia vysporiadať s emóciami a túžbami iných ľudí.
Podľa americkej klinickej psychologičky Becky Kennedy sa deti už v prvých rokoch života naučia prispôsobovať svoje správanie tak, aby mali s rodičmi bezpečný vzťah. Ak zareagujete určitým spôsobom, dieťa zistí, že niektoré z jeho emócií môžu váš vzťah ohroziť. Snaží sa ich preto potláčať, zväčša pomocou hanby alebo viny. Keď rodičia napríklad opakujú dcére, aby „nebola taká precitlivená“, naučí sa, že jej pocity sú „zlé“ a začne ľudí od seba odháňať.
Opačný typ vašich reakcií dieťa naučí, že jeho pocity sú skutočné, oprávnené a je bezpečné ich v blízkych vzťahoch vyjadriť.
Obdobie vzdoru v rôznych vekových skupinách
Obdobie vzdoru je bežnou súčasťou vývoja dieťaťa, no nemá rovnaké prejavy vo všetkých fázach života. Napríklad fáza vzdoru u dvojročných nie je to isté ako amoky u päťročných detí. Každá veková skupina má svoje vlastné problémy a dôvody, prečo sa u nej emočné výbuchy vyskytujú.
Prečítajte si tiež: Sprievodca dehydratáciou u dojčiat
Dvojročné deti
- Prečo k nim dochádza: Slovná zásoba je síce širšia, ale vyjadriť emócie je stále náročné.
- Ako im predchádzať:
- Vytvorte si rutinu: Naplánovať si rutinu a mať pravidelnosť v jedle, spánku a iných aktivitách poskytuje deťom pocit bezpečia a predvídateľnosti. To znižuje stres, podporí zdravý spánkový režim a uľahčuje zvykanie si na denný režim.
- Dajte im na výber: Namiesto otvorených otázok a prísnych príkazov je dobré ponúknuť na výber z dvoch možností (ktoré vám obe prídu prijateľné).
- Sledovanie príznakov únavy a hladu: Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
- Ako reagovať:
- Zachovajte pokoj: Buďte pre deti stabilnou a pevnou kotvou v búrke emócií (najnáročnejšia časť pre všetkých rodičov, ale naozaj to funguje).
- Rešpektujte pocity dieťaťa: „Viem, že si naštvaný, že si nemôžeš dať ďalší keksík, ale tvoje brucho mi povedalo, že príliš veľa cukru ho bolí.
- Čo robiť po záchvate:
- Pomôžte mu vyjadriť sa: Povzbudiť dieťa, aby slovne vyjadrilo svoje pocity, môže zlepšiť jeho schopnosť verbálne komunikovať a znížiť frustráciu.
- Usilujte o to, aby dieťa prijalo svoje pocity: Pomôžte drobcovi pochopiť a pomenovať aktuálnu náladu.
Trojročné deti
- Prečo k nim dochádza: Rastie frustrácia z pravidiel a túžba robiť veci po svojom.
- Prejavy: Presunú sa do verbálnej roviny.
- Ako im predchádzať:
- Stanovte si pravidlá správania a vysvetlite ich dôsledky: Definujte si pár jednoduchých pravidiel správania a popíšte, čo sa stane, ak deti tieto pravidlá porušia. „Ak dnešný odchod z ihriska neprebehne bez vystrájania, zajtra už sa tam znovu nevrátime." Samozrejme, buďte dôslední.
- Vyhnite sa náhlym zmenám: Dajte dieťaťu včas a vopred vedieť, keď sa niečo zmení, prípadne kedy je čas ukončiť aktivitu (napr. hranie), aby sa vedelo prispôsobiť.
- Pomôžte im definovať ich pocity: Pristupujte k dieťaťu citlivo, povzbuďte ho, aby verbalizovalo svoje emócie nahlas a položte mu otázky typu, „Ako sa teraz cítiš? Máš v tvári trochu smutný výraz…
- Ako reagovať:
- Vyhnite sa zvýšeniu hlasu: Nesúťažte s dieťaťom v tom, kto vie kričať hlasnejšie. To prebiehajúci záchvat hnevu len zhorší.
- Vytvorte miesto na upokojenie sa: Ak máte pocit, že dieťa potrebuje chvíľku osamote na zamyslenie, vyčleňte samostatné a oddelené miesto, kde sa môže upokojiť (napr.
- Naučte ho mať svoje emócie pod kontrolou: Pokúste sa dieťa poučiť o stratégiách, ako ovládať svoje pocity. Môžete to skúsiť pomocou filmu V hlave. Alebo vyskúšajte tento prístup: „Vidím, že si nahnevaný. Je v poriadku, že sa tak cítiš. Aj ja sa niekedy hnevám. Predstav si však, ako mama kričí a hádže sa o zem. To by ti bolo smutno, však? Vieš, čo robím, keď sa hnevám?
- Pripomeňte im techniky na upokojenie, ktoré ste sa spolu naučili: Počítanie a hlboké nádychy, spev…
- Dajte si prestávku: Krátka pauza, ktorú dieťa strávi v úplnom tichu, môže v tomto veku byť veľmi nápomocná.
- Čo robiť po záchvate:
- Neignorujte, čo sa stalo, ale hovorte o tom: Rozprávať sa s dieťaťom o príčinách hnevu ho naučí lepšie pochopiť vlastné pocity a prijateľným spôsobom ich vyjadriť.
- Chváľte ho: Pochváľte dieťa, keď sa upokojí.
- Spoločne nájdite riešenia: Prídite s dieťaťom na riešenia problémov, s ktorými sa často stretávate. Ak napríklad nechce ísť spať, nenúťte ho.
- Hrajte kooperatívne hry, kde si vymeníte role: Hry, kde sa dieťa môže vžiť do úlohy rodiča, sú zábavné a zároveň efektívne.
Štvor- a päťročné deti
- Prečo k nim dochádza: Zvýšený počet sociálnych interakcií v tomto veku často vedie ku konfliktom s rovesníkmi, keďže sa deti ešte len učia vysporiadať s emóciami a túžbami iných ľudí.
- Ako im predchádzať:
- Otvorená komunikácia: Deti sú už dosť staré na to, aby samostatne hovorili o svojich emóciách a frustráciách.
- Sociálne zručnosti: Rozvíjajte v dieťaťu empatiu aj rešpekt k emočnému prežívaniu druhých. Naučte ho rozpoznávať a reagovať na pocity jeho priateľov.
- Ako reagovať:
- Využite kútik na upokojenie: Mať špeciálne miesto, kam sa môže dieťa chodiť upokojiť, vie byť aj v tomto veku veľmi užitočné. Vhodný je napr.
- Držte sa blízko: Buďte nablízku, aby ste poskytli podporu a uistenie. Nezamykajte ho samé v miestnosti.
- Pripomeňte mu váš predchádzajúci rozhovor: „Pamätáš sa na našu malú dohodu? Čo si sľúbil mame a čo mama sľúbila tebe?" To ich môže prinútiť sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa nad tým.
- Čo robiť po záchvate hnevu:
- Naučte ho prijať situáciu: Je to ideálny vek naučiť dieťa, že nie všetko môže ísť podľa jeho predstáv.
- Dajte im najavo, že ich chápete: Je dôležité, aby dieťa vedelo, že rozumiete jeho pocitom.
- Diskutujte o pozitívnych spôsoboch, ako sa vysporiadať s frustráciou: Naučte ich už spomínané stratégie.
Všeobecné rady pre rodičov
- Hovorte s deťmi z očí do očí: Vždy sa s deťmi rozprávajte z očí do očí (teda vo výške očí dieťaťa) namiesto toho, aby ste na ne pozerali zhora. Pomôže im to pri upokojení a budú sa cítiť „menej v ohrození“.
- Buďte trpezliví: Obdobie vzdoru je náročné pre rodičov aj pre deti. Snažte sa zachovať pokoj a trpezlivosť.
- Buďte dôslední: Ak stanovíte pravidlá, dodržiavajte ich. Deti potrebujú vedieť, čo môžu očakávať.
- Ukazujte deťom lásku: Aj v náročných chvíľach im dávajte najavo, že ich milujete.
- Nekričte a nebijte deti: Fyzické tresty a krik sú neúčinné a môžu deťom ublížiť.
- Vyhľadajte pomoc, ak je to potrebné: Ak máte pocit, že nezvládate situáciu, vyhľadajte pomoc psychológa alebo iného odborníka.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Hoci obdobie vzdoru je vo väčšine prípadov prirodzenou súčasťou detského rastu, sú chvíle, keď jednoducho musíte vyhľadať pomoc. Ak sa u vášho dieťaťa vyskytujú niektoré z nasledujúcich príznakov, je vhodné konzultovať s odborníkom:
- Extrémne časté a intenzívne záchvaty hnevu.
- Sebapoškodzovanie alebo agresívne správanie voči iným.
- Problémy so spánkom alebo stravovaním.
- Izolácia od rovesníkov a rodiny.
- Depresívne nálady alebo úzkosti.
- Regres v správaní (napr. pomočovanie).
Čo robiť, ak si myslíte, že vaše dieťa je extrémne náročné až nezvládnuteľné?
Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a stále mám na mysli jeden dôležitý vzťahový fenomén, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. To žiaduce a terapeutické „duchom prítomný“.
Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Prečítajte si tiež: Šál komín pre dojčatá
Ako stanoviť dieťaťu hranice tak, aby ich prirodzene rešpektovalo?
Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších. Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice.
Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť hustú zeleninovú polievku pre dojča?